reklama

Správa z Červeného domu alebo kto vlastne vyhral vojnu?

Štrasburg, hotel Maison Rouge, 10. augusta 1944 Doktor Scheid, Obergruppenführer SS si usrkol zo šálky kávy a pozrel sa na prítomných hostí. Pootočil hlavu, aby skontroloval, že dvere sú zatvorené a stráži ich spoľahlivá a verná SS. Aspoň to je ešte v poriadku. V mysli sa mu premietlo posledných päť rokov Tretej ríše, ich úspechy, víťazstvá na všetkých frontoch pod vedením Führera a teraz toto... Potupné tajné rokovanie v hoteli, ktoré môže byť každú chvíľu prerušené pre obavy z možného spojeneckého bombardovania. Kde je dnes Göringova skvelá a neporaziteľná Luftwaffe? V miestnosti bolo ticho a oči prítomných smerovali k jeho rečníckemu pultu. Scheid, riaditeľ HECE (Hermandorf and Schönburg Company) sa ešte raz nadýchol a začal pozvoľna hovoriť: „Meine freunde..." začal opatrne,:"ako iste tušíte (...) Nemecko prehralo nielen vojnu o Francúzsko..." stíšil hlas, že skoro šepkal: „ale aj celú vojnu...". dokončil. Po tvári mu stekali kvapôčky potu a ruky sa mu triasli.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Správa z Červeného domu alebo kto vlastne vyhral vojnu?

Prológ:

Štrasburg, hotel Maison Rouge, 10. augusta 1944

Doktor Scheid, Obergruppenführer SS si usrkol zo šálky kávy a pozrel sa na prítomných hostí. Pootočil hlavu, aby skontroloval, že dvere sú zatvorené a stráži ich spoľahlivá a verná SS. Aspoň to je ešte v poriadku. V mysli sa mu premietlo posledných päť rokov Tretej ríše, ich úspechy, víťazstvá na všetkých frontoch pod vedením Führera a teraz toto... Potupné tajné rokovanie v hoteli, ktoré môže byť každú chvíľu prerušené pre obavy z možného spojeneckého bombardovania. Kde je dnes Göringova skvelá a neporaziteľná Luftwaffe? V miestnosti bolo ticho a oči prítomných smerovali k jeho rečníckemu pultu. Scheid, riaditeľ HECE (Hermandorf and Schönburg Company) sa ešte raz nadýchol a začal pozvoľna hovoriť: „Meine freunde..." začal opatrne, :"ako iste tušíte (...) Nemecko prehralo nielen vojnu o Francúzsko..." stíšil hlas, že skoro šepkal: „ale aj celú vojnu...". dokončil. Po tvári mu stekali kvapôčky potu a ruky sa mu triasli. V ríši práve doznievali dozvuky neúspešného atentátu na vodcu Tretej ríše a Scheid by sa nerád pobral za Stauffenbergom a jeho vernými... Ako to, že to nevyšlo?... Všetko bolo tak premyslené. Dr. Kaspar zastupujúci koncern Krupp sa na neho netrpezlivo pozrel a tak Scheid pokračoval: „Je teda nutné, aby aj nemeckí priemyselníci, ktorého hlavní predstavitelia ste v tejto miestnosti, brali ste ako fakt moje oznámenie, že vojnu nemožno vyhrať."Je potrebné podniknúť také kroky, ktoré povedú k vybudovaniu povojnovej ekonomickej moci." (...). Scheid pokračoval v svižnom tempe a rozvíjal myšlienku ďalej: „Doktrína je jasná - každá firma musí nadviazať vzťahy so zahraničnými firmami, avšak musí to urobiť individuálne, aby nevzniklo žiadne podozrenie." Dr. Sinderen, v šedom saku sediaci pri okne, zástupca Messerschittu uznanlivo nad jeho slovami pokyvoval hlavou. Scheid dokončil úvodné slová „Ako bolo už povedané, nemeckí podnikatelia musia cez export zvýšiť moc Nemecka. Musíme byť tiež pripravení financovať stranu ak prejde do ilegality, čo sa môže v dohľadnej dobe stať. (...). Od teraz by mala naša vláda pripraviť vysoké finančné čiastky na podporu tohto projektu, aby si nemecké firmy mohli vybudovať bezpečné sídla na obdobie po skončení vojny. A nesmieme zabudnúť na to hlavné, dokončil Scheid.: „Finančné rezervy v zahraničí musia byť dané k dispozícií novej strane a to tak, aby mohla byť po vojenskej porážke vytvorená opäť mocná nemecká ríša - Štvrtá ríša, ktorá vstane ako bájny Fénix z popola na jej troskách". Po týchto slovách sa ozval v sále neutíchajúci potlesk. Scheid odkráčal od rečníckeho pultu a prítomným zástupcom nemeckého priemyslu rozdal zoznamy zväčša amerických firiem. Prvý po nich siahol Dr. Kopp, zástupca spoločnosti Rheinmetall, ktorý obdivne Scheidovi zalichotil: "Herr doktor, s Vami sa konca Ríše už tak veľmi nebojím." Kopp si poznačil sídlo newyorskej firmy, otvoril galantne tabatierku s orlicou a hákovým krížom a ponúkol cigaretou Scheida. Ten ju mávnutím ruky odmietol a ponáhľal sa do svojej izby, ktorá sa nachádzala dve poschodia nad konferenčnou miestnosťou. Cestou rozmýšľal ako to bravúrne zvládli on a druhý muž Tretej ríše.... Pousmial sa premýšľajúc nad skvelým výhľadom do budúcnosti, z mysli ho však vytrhol piskľavý zvuk sirény ohlasujúci nálet. „Do čerta, kde je zase tá prekliata Luftwaffe?"....

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako je notoricky známe, bezpodmienečnú kapituláciu Tretej ríše podpísal vo francúzskom meste Remeši v pondelok 7. mája 1945 o 02.41 hod. nemecký generál Alfred Jodl (ktorý tak postupoval v zmysle nariadenia Hitlerovho nástupcu veľkoadmirála Dönitza). Zároveň bolo stanovené, že dokument ratifikujú aj vrchní velitelia nemeckých ozbrojených síl. Stalo sa tak krátko po polnoci z 8. na 9. mája v bývalom dôstojníckom kasíne v Berlíne-Karlshorste na žiadosť sovietskej strany. Za prítomnosti sovietskeho veliteľa maršala Žukova kapituláciu potvrdili poľný maršal Keitel, admirál von Friedeburg a za letectvo generálplukovník Stumpff. Svoje podpisy pod oba dokumenty pripojili zástupcovia všetkých Spojencov - Spojených štátov amerických, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu. Ako svedkovia tohto aktu prizerali delegáti z Francúzska. Takto neslávne skončila Tretia ríša presne o 988 rokov skôr ako jej to predpovedal jej vodca. Čo však tomu prechádzalo? Aká bola úloha OSS (predchodkyne CIA) pri kapitulácii Nemecka? Kto bol Fritz Kolbe? Aké tajomstvá ukrýva dokument pod názvom „Správa z Červeného domu" datovaný 10. augusta 1944 zo supertajnej schôdzky veľkopriemyselníkov nacistického Nemecka? Aká bola skutočná úloha švajčiarskych bánk počas druhej svetovej vojny? Prečo musel zahynúť Hermann Fegelein, budúci potenciálny švagor Führera, ktorý sa ním nestal, pretože bol popravený pár hodín pred svadbou Hitlera s Evou Braunovou? Aby sme poznali odpovede na tieto otázky, musíme sa ponoriť do štúdia dokumentov, pri čítaní ktorých ešte po rokoch naskakuje husia koža a človek sa bráni prijať ich existenciu, najmä ak si spomenie na milióny nevinných mŕtvych, ktorí zahynuli v najničivejšom konflikte v dejinách ľudstva. Treba ich však veľmi dôkladne analyzovať a previesť si do moderného jazyka a súčasnej doby. Potom sa ukážu v úplne inom svetle a prinesú až prekvapivý pohľad na to, čo sa dialo v posledných mesiacoch a dňoch Tretej ríše.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hitlerov „švagor" a jeho pôsobenie v dňoch 23. 04. 1945 - 29. 04. 1945

(Cieľom tejto state je zamerať sa najmä na osud Hermanna Fegeleina, ako jedného z možných adeptov na úlohu špióna v najbližšom okolí vodcu. Otázka Hitlerovej smrti /čo jej prechádzalo/ zo dňa 30. 04. 1945 bude predmetom samostatného blogu, ktorý pripravujem.)

V noci z 23. apríla na 24. apríla bol Hermann Fegelein viac ako nekľudný, hrýzol si nechty, pobehoval po miestnosti a rozmýšľal najmä nad osudom svojej manželky Gretl, rodenej Braunovej, ktorá čakala ich spoločné dieťa. Prežije nastupujúce boľševické peklo? V diaľke sa ozývala sporadická kanonáda ohlasujúca, že vojská 1. bieloruského a 1. ukrajinského frontu sa nezadržateľne blížia k srdcu tretej ríše - Berlínu. Áno tomu Berlínu, o ktorom Speer vyhlásil, že bude výkladnou skriňou ríše. A čo teraz? Ríša v troskách, vodca posúva neexistujúce armády po mapách, v bunkri všetci pijú a čakajú najhoršie. Práve včera zažil ďalší vodcov záchvat zúrivosti kvôli neuskutočnenému Steinerovmu útoku. Hermann zmačkal cigaretu, ktorú si ani nezapálil a pozeral von oknom. Flensburg, ktorý sa nachádzal pri dánskych hraniciach bol zatiaľ ešte súčasťou Tretej ríše, ale dokedy? Pred domom, sídlom miestnej SS, zastavilo auto a z neho na chodník opatrne vykročili dve osoby - Henrich Himmler, ktorého dobre poznal a generál Walter Schellenberg, nový šéf Abwehru po odstavení Canarisa, ktorý bol začiatkom apríla popravený vo Flossenbürgu. Vraj za zradu a možnú účasť na atentáte vo vodcovom hlavnom stane. Hermann myslel najmä na to, aby on - opora tretej ríše a budúci vodcov švagor (áno o tom tajne dúfal) takto potupne neskončil, veď admirál Canaris bol iná kapacita a aj tak ho dal vodca bez mihnutia oka popraviť. A k tomu tieto tajné rokovania so Švédmi! Neriskuje predsa len veľa a nemal by sa vrátiť do bunkru? Vraj aj samotný Göring vyjednáva tajne s Američanmi. Hermann pokrčil ramenami a pozrel sa na tretieho muža vystupujúceho z mercedesu - kto bol tento tajomný návštevník? No predsa gróf Folke Bernadotte, podpredseda švédskeho Červeného kríža a synovec švédskeho kráľa Gustáva. Čo bolo za misiou Folka Bernadotta a aké bolo jeho postavenie v posledných dňoch Tretej ríše? To dodnes zostáva zahalené tajomstvom vrátane jeho smrti dňa 17. septembra 1948, kedy bol zastrelený dávkou zo samopalu na predmestí Jeruzalemu. Vraj stála za jeho brutálnou vraždou tajná židovská organizácia Lechi (Bojovníci za slobodu Izraela), ktorá ho označila za britského agenta a jeho činnosť počas vojny nazvala jedným slovom „kolaborácia s najvyššími pohlavármi Tretej ríše". Podľa istých indícii sa na vražde Bernadotta podieľal osobne budúci izraelský premiér Jicchak Šamir. Bernadotte je veľmi záhadná postava a treba ešte podrobne prevŕtať švédske archívy, aby sa objasnila jeho skutočná úloha pri konci Tretej ríše. Aj navzdory nie najprívetivejšiemu počasiu sa gróf Bernadotte tešil na stretnutie. Hýbať dejinami - táto hra ho vždy bavila. Preto súhlasil s návrhom Waltera Schellenberga, aby sa stretol osobne s druhým mužom Tretej ríše. Bol to práve náčelník zjednotených tajných služieb pod názvom RSHA Walter, ktorý ho presvedčil, že to bude práve on, ktorý dohodne za Spojencov kapituláciu nacistického Nemecka. Dnes zasadli za rokovací stôl práve títo štyria ľudia, domnievajúc sa, že vyriešia svoje osobné ambície a chúťky, za čo budú spojencami náležite odmenení. Veď uzatvoreniu mieru sa Hitler, ktorý sa rozhodol ostať v bunkri (o tom neskôr) stále bránil a blúznil o ďalších útokoch a protiútokoch, čo na tom, že vlajočky síce pohyboval na mape, ale dvanásta armáda, ktorej velil Wenck nebola schopná sa prebojovať do Berlína. Reichsführer Himmler bol ale v ten deň zrejme mimo obraz, pretože stále opakoval podpredsedovi švédskeho Červeného kríža, že nemôže jednať za Tretiu ríšu z dôvodu, že mu Führer nedal splnomocnenie. Bernadotte bol dosť prekvapený, ale Himmler za nechápavého pohľadu Schellenberga začal mlieť niečo o možnom (po získaní súhlasu od toho najvyššieho) prepustení poľských zajatkýň z koncentračného tábora v Ravensbrücku. Na vrcholnej schôdzke, ktorú Schellenberg dohadoval niekoľko mesiacov vopred, to bolo veľmi neštátnické vystúpenie, čo si uvedomoval aj Fegelein. Zo schôdzky odchádzal značne rozladený. Znova sa nič nedohodlo... a Tretia ríša pozvoľna smerovala ku svojmu koncu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

25. apríla 1945

Hermann sa vrátil odpočinutý do bunkru, ale bol ihneď schladený svojou švagrinou Evou, ktorá mu stroho oznámila, že musí zomrieť po boku vodcu, čo sa od neho ako dôstojníka SS právom očakáva. Jeho plány však boli úplne iné...a tak... sa z bunkru potichučky vytratil. Rusi práve dobili berlínske letisko Tempelhof a vstúpili na vnútorný berlínsky okruh, (die Zitadelle) čím mu značne obmedzili pole pôsobnosti. Fegelein nebýval priamo v „luxusnom" bunkri, ale bol zároveň Himmlerovým osobným zástupcom, takže bola potrebná jeho osobná účasť na každej porade. Skrátka mal byť vodcovi takmer stále po ruke. Hitlerov bunker býva do dnešných čias predmetom mýtov a dnešný čitateľ si iste predstaví supermodernú vysoko sofistikovanú stavbu s vtedajšími najmodernejšími výdobytkami techniky Tretej ríše. Opak bol ale pravdou, bunker nebol rozľahlý, skôr to bol malý stiesnený priestor, kde sa človek trpiaci klaustrofóbiou veľmi neohrial. (žeby aj preto Fegelein zmizol???). Nízke stropy, úzke chodby, namaľované uniformnou námorníckou šedou farbou, teda nevytvárali intímne domácke prostredie. Na niektorých miestach kvapkala zo stropov voda, teda povestná nemecká precíznosť sa pri tomto dielku veľmi neprejavila. Zrejme sa nedokončili všetky štukatérske práce a bunker nebol dobre odizolovaný. (...). Sám Führer bol veru veľmi skromný človek, obýval tri miestnosti (...) o rozmeroch 4 x 4,5 metra, s toaletou a sprchovacím kútom - to bol jeho súkromný byt, aj dnešné bytovky sú väčšie. Do apríla, pokiaľ Rusi nedorazili k bránam Berlína to ešte šlo, ale práve v tomto jarnom mesiaci roku 1945 sa podmienky v bunkri ešte zmenili, ako inak, k horšiemu. Po zemi sa tiahli neprehľadné klbká káblov elektrického vedenia bez izolácie, odpad pravidelne haproval, všetky ženy v bunkri chodili na WC k Eve Braunovej, do toho všetkého sa miešal pach psov, po chodbách sa povaľovali kusy sendvičov, prázdne fľašky od koňaku a plechovky od piva. Nemenovaný nemecký dôstojník sa vyjadril v ruskom väzení, že to bolo ako „pracovať na verejných toaletách, ak nie horšie". Hovoriť o nejakom súkromí v bunkri mohol ak tak Hitler, keď zabuchol za sebou dvere /potom ako presúval vlajky s neexistujúcimi armádami, pohádal sa s celou generalitou, čo sa dialo v posledných dňoch Tretej ríše denne a stále/ a ocitol sa vo svojej cimre. Všetci ostatní tu boli ako vystavení v panoptiku. Každý vedel všetko o každom a preto je podivné, že si neprítomnosť Himmlerovho osobného zástupcu nikto tak dlho nevšimol. (...). A veľmi zvláštne bola vyriešená aj telefónna ústredňa, vzhľadom na to, že bunker bol riadiacim centrom Tretej ríše (stále sa stenčujúcej ale predsa) Hlavný stan Wehrmachtu v Zossene mal v apríli 1945 asi najväčšiu a najmodernejšiu telefónnu ústredňu v Európe, ale tu v bunkri viedli telefónne káble cez tzv. spojovaciu vežu. Je priam zázrak, že toto jediné spojenie s vonkajším svetom fungovalo a že sa vôbec niekto do bunkru a z bunkru vedel dovolať. (...). Ale vráťme sa k Fegeleinovi, ktorý najprv zmeškal polnočnú poradu z 25 na 26. apríla. Tomu zatiaľ v bunkri nikto nevenoval pozornosť, pretože Fegelein pendloval hore dole od Himmlerovho „veriteľstva" do bunkru a späť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

26. apríla 1945

padlo na štvrtok. Fegelein bol stále nezvestný ale vodca sa venoval vzácnej návšteve, generálovi von Greimovi a jeho milenke Hanne Reitschovej, ktorá kaskadérsky priletela do hlavného mesta na lietadle Fieseler Fi 156 Storch a pristála na letisku Gatow, poslednom letisku, ktoré ešte v Berlíne Tretia ríša „ovládala". Polovica stíhačiek Luftwaffe, ktorá kryla jej let, skončila na zemi, ale Reitschová pristála. Odtiaľ cvičným lietadlom preleteli s von Greimom vo výške stromov až k povestnej Braniborskej bráne. Von Greim bol ranený do pravej nohy, ale Reitschová zastavila prvé prechádzajúce auto a dopravila oboch do bunkra. Keď toto nadšene vodcovi referovala, tento ešte na Fegeleina nepomyslel.... Stihol však menovať von Greima posledným veliteľom zvyšku Luftwaffe.

27. apríla 1945

Pred obedom, ktorý vodcovi pripravila kuchárka pani Manzaiarlyová, ako inak vo vegetariánskom štýle, si vodca spomenul, že už dlhšiu dobu nevidel osobne Himmlerovho zástupcu. Veru bolo veľmi nemúdre, že Grupenführer vynechal už šiestu poradu vo vodcovom bunkri a tak Hitler, ktorý bol od Stauffenbergovho sprisahania až paranoicky posadnutý špiónom vo vnútri bunkru, poňal voči nemu podozrenie. Vodca vskutku nedôveroval nikomu a ako ukázali udalosti nasledujúcich dní a hodín, mal k tomu veľmi dobré dôvody. Führer vyslal za nešťastným Fegeleinom Johanna Rattenhuberra, (ktorý bol náčelníkom jeho ochranky) aby ho okamžite našiel a doviedol do bunkru. Rattenhuberr nelenil, zdvihol telefón a zavolal Fegeleinovi do jeho bytíku v Bleibtreustrasse. Fegelein, naložený v liehu dosť nemúdro zdvihol slúchadlo a povedal, že sa umyje, vytriezvie a príde čím skôr do bunkru. To síce povedal, ale chystal sa ísť úplne opačným smerom a čo najrýchlejšie opustiť rozvaliny hlavného mesta Tretej ríše. Flaška koňaku urobila svoje a tak Fegelein túto skutočnosť oznámil Eve Braunovej a prehováral ju, aby aj ona urobila to isté a zachránila si život. V bunkri bol však tajný mikrofón umiestnený v telefónnej ústredni, ktorý viedol do Hitlerovej pracovne. Tento si celý cca 2 minútový rozhovor medzi svojou milenkou a Grupenführerom vypočul a začal radikálne jednať. Dal príkaz, aby kapitán SS Helmut Frick priviedol Fegeleina okamžite na koberec k vodcovi, ktorý sa s ním chcel porozprávať, čo to malo znamenať za telefonát. Frick dorazil aj s eskortou k Fegelainovmu luxusnému bytu, kde ho privítal osobne v značne netriezvom stave a Grupenführer sa mu chystal naliať koňak. To Frick rázne odmietol. Značne bol prekvapený však z vysokej dlhovlasej blondínky, ktorá ležala na posteli vedľa Fegeleina. Fegelein teda nakoniec súhlasil a povedal, že rád sa s vodcom stretne (dúfal, že posledný krát?). Blondínka sa medzitým ospravedlnila, odišla do kuchyne nesúc tácku plnú pohárov. Chcela do nich naliať vodu ku koňaku, ktorý Fegelein napriek protestu nalieval všetkým prítomným. Voda v kuchyni stále tiekla ale plavovláska sa nevracala, tak jeden esesák nahliadol do kuchyne, kde našiel otvorené okno. Záhadná žena zmizla, nechala tu však svoju cestovnú tašku a milenca. Fegelein, ktorý ešte celkom nevytriezvel, počas eskortovania do bunkru spieval a kričal, zrejme bol natoľko opitý, že mu už bolo všetko jedno. To mu ale prestalo byť, keď ho Hitler degradoval na vojaka a nariadil Grupenführerovi Wilhelmovi Mohnkovi, aby s ním usporiadal stanný súd a dal ho zatknúť. Trevor-Roper a iní autori tvrdili, že Fegelein bol následne odsúdený, ale v skutočnosti sa s ním žiadny súd nekonal. Mohnke poznal dobre predpisy nemeckej brannej moci a tak odmietol Fegeleina súdiť s odôvodnením, že nie je triezvy a tak nemôže reagovať na predložené dôkazy voči nemu samému. Fegelein teda zostal zadržaný, aby vytriezvel v čo najkratšej dobe. (...). Medzičasom Fegeleinov byt navštívil Martin Bormann, ktorý mal s Grupenführerom nevybavené účty. Predmetom jeho záujmu bola taška, ktorú tu nechala tajomná žena. V nej Bormann objavil semišové vrecko a v ňom zopár rubínov, diamantov, náhrdelníkov a nejaké drobné - cca 50.000 $. V taške boli tiež dva pasy, kde bola totožná fotka krásnej blonďavej krásky, znejúci na dve rôzne mená a na dôvažok jeden pas bol britský a druhý maďarský. Bormann spokojne tašku zaklapol, nasadol do auta a išiel priamo za vodcom, aby ho informoval, že Fegelein je zradca a dezertér a treba ho okamžite zastreliť. Bormann podľa svedectiev pred vodcom vykrikoval, že „Fegelein je zradca", tá ženská je britská agentka, Fegelein s ňom liezol do postele a tu jej všetko vytáral - môj vodca on je das Leck". Bola ale v skutočnosti onou trhlinou a špiónkou v bunkri tajomná Fegeleinova milenka?

Špión v bunkri?

V dobe, kedy sa Hitler uzatvoril pred okolitým svetom v bunkri, únik informácií trval už vyše roka, ale až v apríli začal robiť vrásky na čele samotného vodcu. O únikoch informácií sa zmieňuje aj Albert Sperr, (minister zbrojnej výroby a Hitlerov architekt, ktorého si vodca nadovšetko vážil) ktorý hovoril, že Hitler stále hľadal možný uník informácií a pátral, kto je „das Leck". Pri poslednej návšteve Sperra v bunkri (v dňoch 23-24 apríla 1945) Hitler konečne zavolal Ernesta Kaltenbrunnera a šéfa gestapa Heinricha Müllera, aby dôkladne prezreli celý bunker a zamerali sa aj na niektoré osoby. Takže Fegeleinovo nerozumné počínanie zahralo priamo do kariet Müllera, ktorý das Leck odhalil (aspoň sa domnieval, že je onou trhlinou Fegeleinova milenka, ale bolo tomu tak aj v skutočnosti?).

28. 04. 1945

((video1))

Rusi celú noc vytrvalo bombardovali okolie bunkru, Hitler očakával že Wenckova 12. armáda zvráti koleso dejín, dobije Berlín späť a odrazí nenávidené boľševické hordy. Fegelein medzitým už stihol vytriezvieť a tak si ho podávali gestapáci od Müllera s tým, že chceli, aby Gruppenführer prezradil, kto bola ona neznáma kráska a kde sa momentálne nachádza. Fegelein, ktorý bol tvrdo mučený povedal, že nevie kde sa nachádza, veď čo mu iné ostávalo? Medzitým sa gróf Bernadotte vrátil zo Štokholmu so správou, ktorá nebola veľmi potešujúca najmä pre Himmlera - že pre západné mocnosti neprichádza žiadna čiastočná kapitulácia na západe do úvahy. Správu odovzdal Bernadotte priamo Schellengerovi, ktorý si uvedomil, že je všetko stratené a hra na vabank skončila. Skrúšený sa pobral za Himmlerom, ktorý si ho napäto vypočul a nebol zo vzniknutej situácie vonkoncom nadšený - vždy sa domnieval, že to bude ON, kto prevezme dedičstvo po Hitlerovi, ak nejaké ostane, však áno... Posuňme sa teraz do bunkru, kde Heinz Lorenz z ministerstva propagandy doniesol Führerovi ďalšiu Jóbovu zvesť, ktorú práve zachytil vo vysielaní BBC a síce, že der treue Heinrich ho zradil a tajne poza jeho chrbtom vyjednáva s grófom Bernadottom, čo Hitlera tak rozzúrilo, že kričal na všetkých, že sú zradcovia, darebáci a že celý Wehrmacht nestojí za nič. (Nie je to cieľom tohto blogu, ale ako iste viete, nebola to zrada jediná - 5 dní predtým, 23. apríla 1945, poslal vodcovi telegram Göring a čakal v Obersalzbergu na odpoveď (toľká trúfalosť!) - v ultimatívne adresovanom telegrame odkázal vodcovi, že keď sa do 22.00 hod. toho dňa neozve, bude Göring predpokladať, že vodca nemôže jednať podľa vlastnej vôle a teda dekrét ohľadne nástupníctva zo dňa 29. 06. 1941 sa aktivuje a poľný maršal nastupuje na miesto vodcu. Ale vždy verný Martin Bormann upozornil vodcu, že jemu Führerovi ide Göring niečo diktovať - aká 22.00 hodina, je to neslýchané - Bormann pokračoval, určite chce uzatvoriť separátny mier so západom, môj vodca, Hitler nelenil a nadiktoval svoju odpoveď v tom zmysle, že jedná a bude jednať podľa vlastnej vôle a zakazuje mu bez priameho rozkazu čokoľvek podniknúť - nakoniec s Bormannom dohodli kompromis, že Göringa nezastrelia, ale ho iba zbavia všetkých hodností s dovetkom, že pasáž z politického testamentu z roku 1941 o nástupníctve Göringa sa anuluje. Göring bol v Obersalzbergu zatknutý a druhý deň berlínsky rozhlas hlásil, že Göring zo zdravotných dôvodov rezignoval zo všetkých funkcií (preto ak nejaký minister aj dnes rezignuje zo zdravotných dôvodov, vedzte moji čitatelia, že je vždy zdravý ako buk a dôvody sú úplné odlišné) - Hitler bol teda v posledných aprílových dňoch roku 1945 veľmi nahnevaný na svojich najbližších a nedôveroval nikomu - ako vidno oprávnene).

V tom aj Hitlerovi svitlo, že Himmler mal predsa svojho zástupcu priamo v bunkri, jeho verného Fegeleina, ktorého vytrvalo mlátilo gestapo v neďalekej kaplnke Najsvätejšej Trojice, s cieľom získať informácie o tajomnej žene a možnom úniku. Müller si šúchal ruky, že ako dobre mu to ide, ale v skutočnosti dobitý Hermann nič nehovoril. Hitler si dal preto naposledy pre neho poslať. Vodca si tiež spojil okolnosti Himmlerovej zrady s nezdareným Steinerovým útokom, podľa vodcu, Himmler útoku vôbec neveril a preto vydal patričné príkazy, aby Steiner žiadny útok neviedol a okrem toho všetkého Fegelein dezertoval z bunkru s taškou plnou briliantov, s dvoma pasmi a anglickou milenkou. Ona je zradca: „Verräter", kričal po bunkri: „Zradilo ma aj SS a celé je to spiknutie s cieľom ma odstrániť." Müller na príkaz vodcu zmenil taktiku „vypočúvania" a skoro polomŕtveho Fegeleina sa začali pýtať na schôdzky Himmlera s Bernadottom. Chudák Fegelein priznal, že o nich vedel a aj sa na jednej zúčastnil. Táto informácia spečatila jeho osud a Hitler vydal príkaz aby bol okamžite popravený. Podľa Trevor-Ropera, autora neprekonateľnej knihy „Poslední dny Adolfa Hitlera", ktorá detailne popisuje posledné hodiny Tretej ríše a život v bunkri, bol Fegelein popravený pred polnocou z 28 na 29. apríla 1945, tesne pred odchodom von Greima a Reitschovej z bunkru. Bol ale Fegelein obvinený oprávnene? Boli dôkazy o jeho údajnej zrade presvedčivé? Lebo tvrdenie, že spolu s Himmlerom mal byť na čele sprisahania SS s tým, že chcel uzatvoriť separátny mier so Západom a Hitlerovu mŕtvolu vydať západným mocnostiam", veľmi z dnešného pohľadu neobstojí. Vtedy ale stačili aj menšie dôvody na to, aby vodca nariadil okamžitú popravu. Domnievam sa, že Fegelein bol odstránený, pretože tajomná anglická agentka bola s veľkou pravdepodobnosťou onou špiónkou vo vnútri bunkri, kde sa počas posteľných hrátok s Hermannom dozvedela vždy to potrebné a posunula to britskej rozviedke. Ako ale zahynul Grupenführer? Mal byť odvedený na záhradku kancelárstva a zastrelený, to je jedna verzia, druhá hovorí o tom, že bol zavraždený v pivnici pod kaplnkou a to rovnakým spôsobom ako všetci prichytení, ktorí „zradili" vodcu a síce zavesením za strunu od klavíra, ktorá bola zabetónovaná v stene čoho následkom sa Fegelein udusil.

Inú verziu ponúka nasledujúce video: ((video))

29. 04. 1945

Hodinu potom, ako sa Fegelain dohúpal na strune od piana, sa uskutočnil v bunkri svadobný obrad. Hitler a jeho dlhoročná milenka Eva Braunová sa zobrali. Fegelein sa teda nikdy nestal Hitlerovým švagrom. Medzi gratulujúcimi bola aj Gretl Braunová, ktorá blahopriala vodcovi k tak významnej udalosti v jeho živote, čo si ale v tej chvíli myslela? O tom môžeme iba hádať. Bola iste rada, že zlovestná ruka osudu nedopadla aj na ňu a namiesto drôtu okolo krku mohla ešte raz potriasť ruku vodcovi. Ako skončil jej manžel sa nikdy nedopátrala ani ona, ani nikto iný, pretože telo Grupenführera Hermanna Fegeleina sa stratilo. (...). Možno spočíva v moskovských tajných archívoch... Aký bol ďalší osud Gretl Braunovej-Fegeleinovej? 5. mája 1945 porodila dcéru a dala jej meno po svojej sestre Eve. Eva Braunová-Fegeleinová však nemala šťastný osud - v roku 1975 spáchala vo svojich tridsiatich rokoch samovraždu, vraj z nešťastnej lásky. Po vojne vraj v rodine Braunových už meno Fegelein nikto nevyslovil.

Gretl Braunova Fegeleinová (vľavo) a jej sestra Eva Braunová
Gretl Braunova Fegeleinová (vľavo) a jej sestra Eva Braunová 

Gretl Braunová-Fegeleinová (vľavo) a jej sestra Eva Braunová, neskoršie Hitlerová

Kto bol oným špiónom v bunkri?

Okruh ľudí v bezprostrednej blízkosti vodcu bol obmedzený ale vyskytuje sa tu viacero podozrivých možných osôb, ktoré mohli byť špiónmi a dodávať informácie Rusom alebo Západu.

Prejdime si ich teda porade:

Hermann Fegelein a jeho tajomná milenka - vysoko pravdepodobný adept, sukničkár, pijan, ktorý nemal čo stratiť a cez posteľ vytáral všetko, čo vedel. Dva pasy, diamanty, doláre v taške tajomnej blondínky, ktoré odhalil Bormann dokazujú, že táto osoba bola zrejme das Leck a Hitler trafil klinec po hlavičke, aj keď dosť neskoro.

Heinrich Müller - Walter Schelenberg (šéf nemeckých nacistických služieb po zrušení Abwehru v roku 1944) tvrdí, že Heinrich Müller, šéf gestapa pracoval pre Rusov „najmä od konca roku 1943, kedy som zistil, že je v styku s ruskými tajnými službami ..... To je jedna indícia. Na šéfa gestapa však ukazuje aj zoznam, ktorý Wilhelm Mohnke (nemecký dôstojník zbraní SS v hodnosti SS - Brigadeführer, ktorý v posledných dňoch vojny v bitke o Berlín mal na starosti obranu vládnej štvrte) zostavil v ruskom zajatí. Zoznam sa týka ľudí, ktorí sa v posledných dňoch zdržovali v bunkri, Müllerovo meno však bolo vynechané. (...). Natíska sa tu otázka, či Rusi zámerne meno svojho človeka zo zoznamu nevyhodili. Bol to práve Müller, ktorý odhalil ruskú špionážnu sieť v srdci Tretej ríše - Červenú kapelu, a čo je čudné, Hitler poveril výsluchom Fegeleina práve Müllera, čo mu hralo krásne do kariet - takto odpraviť v priamom prenose pred očami vodcu domnelého anglického agenta, veď ja nič, ja muzikant, ja som iba ruský agent. Bravúrne zvládnuté... Müller bol naposledy videný živý v bunkri po poprave Fegeleina - 29. apríla 1945, potom zmizol - kam? Zahynul v troskách zničeného Berlína, utiekol a žil v ústraní v Argentíne, alebo zbehol k svojim a prežil zvyšok svojho života na dači blízko Moskvy?

Martin Bormann Louis C. Kilzer v publikácií „Hitler's Traitor : Martin Bormann and the Defeat of the Reich" v preklade: „Hitlerov zradca: Martin Bormann a porážka Ríše" tvrdí, že oným špiónom nebol nikto iný ako jeho osobný tajomník! Bormanna podozrieval Werner Neumann (námestník Goebelsa), ktorý v zajatí Spojencom prezradil, že Bormann po úteku z bunkru zamieril priamo na sovietske vojenské veliteľstvo, pretože bol odvždy sovietskym agentom.

A aby bol zoznam úplný, musíme spomenúť aj ďalšieho adepta menom:

Alexander Kvapiševský alias Saša Kvap pôsobil priamo pod generálom Wilhelmom Burgdorfom, ktorý spáchal po Hitlerovi 1. mája 1945 v bunkri samovraždu. Burdorf mal kapitána-kuriéra, ktorý zabezpečoval prenos správ medzi Bunkrom a Zossenom. (ktorý niesol kódové označenie Maybach I - bolo to sídlo OKH - najvyššieho veliteľstva nemeckých pozemných vojsk), ktorému velil generál Guderian. V spomienkach Ivana Paderina, ktorý bol politrukom veliteľa pluku útočiaceho na Ríšske kancelárstvo je uvedené meno Kvap, s tým, že Saša mal potrebné vybavenie na kopírovanie dokumentov, ktoré nosil z Berlína do Zossenu. O obsahu dokumentov sa teda Sovieti dozvedeli takmer okamžite. Kvapova manželka v roku 1995 ešte žila v Moskve, o činnosti svojho muža za vojny však tvrdošijne odmietala hovoriť. FSB nasledovník KGB existenciu Kvapa nepotvrdilo, resp. reagovalo tak, že nikto takéhoto mena neexistoval. Ďalšou záhadou je, že Kvap zomrel koncom šesťdesiatych rokov v Moskve za podivných okolností, hrdlo sa mu upchalo krvou. Jeho žena však autorom publikácie Hitlerova smrt (Ada, Petrovová, Peter, Watson) pri rozhovore dňa 6. apríla 1995 ukázala medailu nebohého manžela, na ktorej stálo „Za dobitie Berlína". Zdá sa teda, že Saša na sklonku vojny pobýval v hlavnom meste Tretej ríše...

Krásna anglická plavovláska, šéf gestapa, vodcov osobný tajomník alebo kuriér Saša Kvap? Kto bol oným agentom v tesnej blízkosti Hitlera? Odpovedať jednoznačne na túto otázku je bez odkrytia ruských archívov vskutku veľmi ťažké.

Vráťme sa však do Alsaska, kde v horúcom augustovom lete 1944 Heinrich Himmler zorganizoval jednu prísne utajenú schôdzku s cieľom ...

Alexander Kvapiševskij alias Saša Kvap
Alexander Kvapiševskij alias Saša Kvap 

Alexander Kvapiševskij alias Saša Kvap

Správa z Červeného domu, alebo plán ako založiť Štvrtú ríšu (analýza)

Ako bolo v úvode tohto blogu už avizované, absolútnou bombou je tzv. správa americkej vojenskej výzvednej agentúry EW-Pa 128 zo dňa 27. 11. 1944 v skrátenej podobe nazvaná ako „Správa z Červeného domu". V nej otvorene nacisti plánovali ustanovenie Štvrtej ríše. Pokúsme sa teda o analýzu tohto neslávneho dokumentu z tajného stretnutia priemyselníkov Tretej ríše a nacistov, ktorej sa zúčastnil aj francúzsky agent, ktorý správu vypracoval.

(text správy prinášam po prvý krát v slovenskom preklade). TU:

Sprava 1
Sprava 1 


Sprava 2
Sprava 2 

I. Zoznámenie z osobami a spoločnosťami:

Na utajenom stretnutí, ktoré viedol Obengruppenführer Dr. Scheid (riaditeľ spoločnosti Heche) sa mimo iných zúčastnili:

- Dr. Kaspar, zástupca firmy Krupp ,

- Dr. Tolle, zástupca firmy Röchling,

- Dr. Sinderen, zástupca firmy Messerschimitt,

- Dre. Kopp, Vier und Beerwanger, zástupca Rheinmetallu,

- kapitán Haberkorn a Dr. Ruhe zástupcovia firmy Bussing,

- Drs Ellenmayer a Kardos zástupcovia firmy Volkswagenwerk Engineers Drose,

Yanchew a Koppshem zástupcovia rôznych podnikov v Posen, (dnes: Poznań) Poľsko (Drose, Yanchew and Co., Brown-Boveri, Herkuleswerke, Buschwerke, and Stadtwerke),

- kapitán Dornbuach, šéf sekcie priemyselnej inšpekcie v Posen,

- Dr. Meyer, vyšší úradník nemeckého námorného ministerstva v Paríži,

- Dr. Strossner, z Ministerstva zbrojárstva, Paríž.

Slušná zbierka indivíduí (napodiv veľmi rozume uvažujúcich, čo sa o suite v bunkri veľmi povedať nedalo), ktorá sa rozhodla, že ustanoví Štvrtú ríšu, (podľa niektorých nesmelých hlasov žeby dnešnú EÚ, ale to hádam nie...) čo nemal byť žiaden lacný špás, a preto ctihodní priemyselníci mali premyslené aj jej finančné krytie. Práve na tejto schôdzke boli položené základy organizácie O.D.E.S.S.A. (nemecky: Organisation der ehemaligen SS-Angehörigen, alebo inak: Organizácia bývalých príslušníkov SS), ktorá zabezpečovala falošné doklady, úkryty, únikové cesty pre bývalých nacistov. O jej existencii nepochyboval ani slávny lovec nacistov Simon Wiesenthal, ktorý veril štrasburskému plánu na financovanie úteku prominentných nacistov v Európe.

Ako vidno z predloženého dokumentu, na stretnutí nechýbali predstavitelia najvýznamnejších nemeckých firiem ako napr. Messerschimitt, Krupp, Rheinmetall, predstavitelia závodov v okupovanom Poľsku. Počas jednania, ako to býva dobrým zvykom, najprv v úvode zhodnotil predsedajúci Dr. Scheid vojenskú situáciu Tretej ríše, ktorá sa rapídne zo dňa na deň zhoršovala. (...). Bitka o Francúzsko už je stratená, zdôraznil predsedajúci a Spojenci už postupujú na Berlín.

Tajná správa „Mr. Waddingtona" (meno je samozrejme vymyslené, išlo o agenta Deuxième Bureau de l'État-major general - 2. tzv. Spravodajského oddelenia francúzskeho generálneho štábu), vďaka ktorému môže "Správa z Červeného domu" zočiť svetlo sveta, pokračuje ako v správnej detektívke - prísne utajeným druhým stretnutím, ku ktorému došlo niekoľko mesiacov neskôr. (články 3, 4, 5, 6 a 7 Správy).

Na tomto „čajovom dýchanku" sa zúčastnili naši starí známi z prvého kamarátskeho stretnutia - teda zástupcovia firmy HECE, Krupp a Röchling, aby dodatočne ešte raz potvrdili závery z prvej schôdzky. Schôdzi predsedal Dr. Bose, (z ministerstva zbrojárstva Tretej ríše). Informácie o druhom stretnutí sú o dosť podrobnejšie - podporil sa tu názor SS a Himmlera - vojna je už definitívne prehratá - a tak vláda premiestni veľké sumy peňazí priemyselníkom, aby každý mohol vybudovať povojnové základy v iných krajinách. (Kam presne? Do Južnej a Latinskej Ameriky, prípadne západnej časti Nemecka? O tom správa žiaľ mlčí).

Najpozoruhodnejšia je však nasledovná pasáž (v slovenskom preklade) uvedená v čl. 3. Správy z Červeného domu dosl. citát: „... Nacistická strana informovala priemyselníkov, že vojna je prakticky prehraná, ale bude pokračovať dokiaľ bude garantovaná jednotnosť Nemecka udržateľná. Tiež sa musia pripraviť na financovanie Nacistickej strany, ktorá bude nútená ísť do ilegality ako Maquisti. Odteraz premiestni vláda veľké sumy peňazí na priemyselníkov, aby každý z nich mohol založiť povojnové fondy v zahraničí. Existujúce finančné rezervy v zahraničí musia byť k dispozícií Strane, aby mohlo byť po porážke vybudované silné nemecké impérium. Takisto je nutné, aby veľké fabriky vybudovali malé technické úrady, alebo vývojove centrá, ktoré by boli úplne nezávislé a nemali by väzbu s fabrikami.

Na druhej konšpiračnej schôdzke došlo aj k rozdávaniu kontaktných adries. Ako inak amerických .... a to rovno newyorských. Inštrukcie Dr. Bossa zneli jasne: spoločnosti typu Hamburg-American Line, Chemical Foundation Inc., a US Stell Corporation /teda tie, kde bol spojený kapitál nemecko-americký/ majú premiestniť svoje majetky a aktíva do Spojených štátov. Kontakty sa ale mali po novom nadväzovať čo najviac diskrétne a síce: (doslovný citát:) „ Každý priemyselník musí nadväzovať kontakty a spojenectvá so zahraničnými firmami, ale musí sa to robiť individuálne a bez pritiahnutia pozornosti a podozrenia. Ba čo viac, po vojne musí byť položený finančný základ na pôžičku značných súm peňazí zo zahraničia."

Dr. Boss však zdôraznil, že pokiaľ by sa nemecký kapitál nedal vyviesť do USA alebo iných štátov, bolo prítomným na schôdzke odporučené, aby nakupovali poľnohospodársku pôdu priamo v Nemecku. (nehovorí Vám niečo heslo: „Poľnohospodárstvo základ EÚ"?).

Zároveň bolo zdôraznené, aby veľké továrne a priemyselné koncerny zriaďovali vo veľkých mestách menšie (....) technické a výskumné kancelárie. Tieto tu budú ukryté a o ich spojení s konkrétnou továrňou nebude nikto vedieť. Skvelý plán čo poviete? Diabolský návrh však pokračoval do ešte väčších detailov, dosl. citát: „Tieto oddelenia budú prijímať plány a nákresy nových zbraní, ako aj dokumenty, potrebné pre pokračovanie vývoja, a ktoré sa nesmú dostať do rúk nepriateľa. Tieto úrady majú byť založené v mestách, kde je možné ich dobre ukryť, ale tiež v malých dedinách blízko vodných zdrojov a hydroelektrární, kde by sa tvárili, že študujú vodné zdroje. Existencia týchto úradov bude známa len zopár priemyselníkom a veliteľov nacistickej Strany. Každý úrad bude mať styčného dôstojníka v Strane. Ako náhle sa Strana stane dostatočne silnou na opätovné získanie kontroly nad Nemeckom, priemyselníci dostanú zaplatené za svoje úsilie a spoluprácu udelením výsad a výnosov.

Malá odbočka:

Takže, ak si niekto do dnešných dní myslel, že myšlienka tajnej organizácie „Werwolf", ktorá bola založená 19. septembra roku 1944 osobne Himmlerom bola iba mýtom, je na veľkom omyle. Werwolf, to boli nemecké záškodnícke jednotky, ktoré vykonávali svoju činnosť na konci druhej svetovej vojny alebo bezprostredne po nej. Pomenovanie Werwolf - vlkolak bolo odvodené od starogermánského mýtického zjavenia, napoly človeka, napoly šelmy, ktorá vychádza v noci na lov ľudí. Aj druhý diel seriálu Majora Zemana odohrávajúci sa v roku 1946 nazvaný „Vyznavači ohně" sa týkal ich „činnosti" v českom pohraničí. Je však pravdou, že obávaní „vlkolaci" veľa škôd nenapáchali a väčšina z ich oddielov bola čoskoro rozbitá a organizácia sa vnútorne rozložila. Werwolf bola časťou násilného odporu v posledných mesiacoch vojny proti „okupantom" tisícročnej Tretej ríše. Omnoho sofistikovanejšie metódy sú však vymenované v Správe z Červeného domu, pri ktorej čítaní sa doslovne aj dnes tají dych.

Úloha Švajčiarska pri znovuzrodení Tretej ríše

Kvázi neutrálne Švajčiarsko sa taktiež spomína v Správe z Červeného domu a to v čl. 4, kde je uvedené: „Zdá sa, že tieto stretnutia naznačujú, že zákaz exportu kapitálu, ktorý bol prísne uskutočňovaný až doteraz, bol úplne odstránený a nahradený novou nacistickou politikou, kedy priemyselníci za asistencie vlády budú exportovať toľko svojho kapitálu ako je len možné. Predchádzajúce exporty kapitálu nemeckými priemyselníkmi do neutrálnych krajín musia byť uskutočnené tajne a prostriedkami špeciálneho vplyvu. Teraz stojí Strana za priemyselníkmi a nalieha na nich zachrániť sa získaním fondov mimo Nemecka a zároveň postúpiť v plánoch na povojnovú operáciu. Táto sloboda daná priemyselníkom ďalej upevňuje vzťahy so Stranou tým, že im dáva istú mieru ochrany.

Podstatným faktom je, že v čase konania prísne utajenej schôdzky v Hoteli Maison Rouge boli už takmer kompletne dokončené prípravy na prevod majetku väčšiny veľkých firiem z Tretej ríše do zahraničia. Za týmto diabolským plánom nestál nikto iný ako samotný Heinrich Himmler, ktorý týmto „presunutím" priemyselného bohatstva sledoval najmä vlastné ciele - zobrať opraty po Hitlerovi, keďže po presune všetkého majetku a peňazí bola Tretia ríša ekonomicky na kolenách a druhým cieľom bolo vytvorenie novej onej bájnej Štvrtej ríše. To, že Himmler ovládal takmer všetky časti nemeckého priemyslu dokazujú aj ďalšie fakty. Osobne zriadil dva výskumné ústavy vo vnútri SS. Žeby sa dal tento chovateľ hydiny na staré kolená na ekonomiku? Ale v tom nebol (malý) zádrheľ. Všetko robil za chrbtom špičiek Tretej ríše vo svoj vlastný prospech - prvý ústav so sídlom v Hamburgu, názov Gruppe VI wi, sa zaoberal svetovou ekonomikou, veď čo aj príslušníci SS dosadení v arizovaných a zoštátnených podnikoch mali mať aspoň elementárne znalosti z oblasti obchodu, a druhý nie menej významný ústav sídlil v Kieli, kde sa príslušníci SS zamerali zase na štúdium svetových trhov a medzinárodný obchod. Zároveň bolo založené Ústredné oddelenie SS pre vyhodnocovanie ekonomiky, ktoré veľmi úzko spolupracovalo s ministerstvom hospodárstva. Hitler sa ekonomickým otázkam venoval veľmi okrajovo a skôr spoliehal na rôzne videnia a vízie, ktoré mu v začiatkoch jeho kariéry sprostredkoval jeho dvorný astrológ Eric Jan Hanussen. (Vlastným menom: Herschel Chaim Steinschneider, syn prostějovského Žida Siegfrieda Steinschneidera a jeho manželky Antonie Julie Kohnovej, dalo by sa s nadsádzkou povedať, že Hanussenn ovplyvňoval prvotné kroky Hitlera /naučil ho aj tie známe teatrálne gestá známe z jeho plamenných vystúpení/ až do násilnej smrti Hanussena počas „noci dlhých nožov" dňa 24. marca 1933, kedy bol Hanussen zatknutý a dva dni nato sa našlo jeho telo v lesíku pri Berlíne.)

Aj preto, že dvorana resp. top politická reprezentácia (ak jej môžeme tak láskavo hovoriť) Tretej ríše bola tvorená samými pochybnými indivíduami - ako to už býva, vidíme ich dnes a denne takmer v každej vláde, viď jeden príklad za všetky: možný nástupca Führera: poľný maršál Hermann Göring, podľa dnešných lekárskych znalostí: čistý narkoman, závislý na morfiu, neschopný riadiť čokoľvek vrátane Luftwafe, ktorý sa zaujímal iba o okázalé večierky a kradnutie umeleckých predmetov) a nebola schopná rozumne ekonomicky rozmýšľať.) mohol sa ujať oprát Heinrich Himmler, ktorý najlepšie vedel ako zakamuflovať majetok Tretej ríše v zahraničí.

Elita SS pod taktovkou Himmlera teda na sklonku roku 1943 (...) prenikla do väčšiny nemeckých firiem, ako príklad uvádzam Dr. Werner Naumann - Himmlerova pravá ruka v chemickej fabrike v Kali, Georg von Schnitzer v IG Farben, Lyschen v Siemense ... a pod.

Poslední, ktorí sa nepoddali

Aj keď to znie ako príbeh zo zlého sna, nie sme na konci, totiž predstavitelia nemeckých firiem, ktoré sa zišli 10. augusta 1944 boli práve tí poslední mohykáni, ktorí odolávali vplyvu SS a odmietli sa podriadiť Himmlerovému plánu na prevod aktív Tretej ríše do zahraničia (rozumej do rúk verných esesákov, ktorí ešte vernejšie slúžili odkazu Himmlera). Sám Albert Speer sa vyjadril o Himmerovi nasledovne: „Ľutujem každého, kto sa pokúsi rozuzľovať akúkoľvek Himmerovu akciu - vrstvy ľsti a závratnej predstavivosti, ktorých je tento človek schopný, boli fantastické".

Vráťme sa však k úlohe Švajčiarska, ktorého bankové inštitúcie hrali veľmi neslávnu úlohu pri „prelievaní" kapitálu Tretej ríše do zahraničia. Samozrejme, ako tomu bolo v prípade Správy z Červeného domu, nerobili to pre modré oči nacistov ale za slušné prachy - no veď posúďte sami - bod 5 správy dosl. citát: „Nemeckí priemyselníci nekupujú len poľnohospodárske majetky v Nemecku, ale umiestňujú svoje fondy do zahraničia, do neutrálnych krajín. Dve hlavné banky cez ktoré sa prenos kapitálu deje sú Basler Handelsbank a švajčiarska Kreditanstalt v Zurichu. Tiež existuje množstvo agentúr vo Švajčiarsku, ktoré za 5% províziu nakupujú majetky vo Švajčiarsku pod pláštikom Švajčiarska.

Aha, takže tu sú tie dve finančné inštitúcie - Basler Handelsbank (alebo inak Commercial Bank of Basel) a Kreditanstalt Curych (dnes pod názvom: Crédit Suisse - /istota švajčiarskych dôchodkov, toľko známa reklama z TV, keď v roku 2004 v našej republike bežala naplno kampaň, aby občania horlivo vstupovali do II. dôchodkového piliera/), cez ktoré mali prechádzať transakcie za kúpené pozemky v Nemecku a prenos kapitálu do zahraničia. Mali to robiť za „ľudomilnú" 5% províziu, však čo na to, že všade okolo Švajčiarska zúrila vojna, áno, tá druhá svetová, v ktorej hynuli denne tisícky ľudí - kapitál je predsa podstatnejší.

Tieto dve švajčiarske banky teda prali špinavé peniaze nacistov veľmi sofistikovaným spôsobom a navyše boli odporučené priemyselníkom Tretej ríše - osobne Dr. Scheidom ako vhodné, veď 5% provízia nie je taká vysoká. Tieto dve banky zabezpečovali export nemeckého kapitálu do zahraničia a to napríklad tým, že Crédit Suisse v období od 26. septembra 1944 (po schôdze v Maison Rouge) do 24. novembra 1944 poskytovala nacistom (ako inak ukážkovým klientom) finančné služby tým, že im sprístupnila 1.930.731,- švajčiarskych frankov na nákupy „inej než všeobecnej schválenej povahy". (iste si každý domyslí akej). Crédit Suisse však nezaháľala ani v ďalšom období a postupovala presne v zmysle čl. 5 Správy z Červeného domu, pretože v ďalších mesiacoch sprostredkovala prevod 500.000,- švajčiarskych frankov, za ktoré nakúpila pre Ríšsku banku v Berlíne (Reichsbank) portugalské escudos, pri ďalšej operácií vystupovala Crédit Suisse ako sprostredkovateľ pre platbu 30.000,- švajčiarskych frankov Kurtovi Meisnerovi do Tokia od hamburskej pobočky Deutche Bank. Iba za jediný mesiac, od 2. augusta 1944 do 29. augusta 1944, dodala Crédit Suisse nacistom 1.620.800,- švajčiarskych frankov a spoločne so svojou dcérskou pobočkou v Bazileji pomohla Tretej ríši získať 500.000,- escudos a 200.000,- švédskych korún. Takto by sme mohli ešte pokračovať hodnú chvíľu ale nechcem čitateľa môjho blogu zavaliť záplavou čísiel, (ktoré sú ohromujúce) skôr sa hodlám zamerať na ďalšie podrobnosti diabolského plánu Heinricha Himmlera.

Systém „Melmer" účet „Max Heiliger"

Je všeobecne známe, že pod nadvládou nacistov trpeli najmä Židia, ktorých osudy veľmi často tragicky končili v neľudských podmienkach koncentračných táborov. V týchto táboroch sa zhromažďovalo tiež všetko zlato, šperky, náušnice a pod, ktoré sa neskôr tavilo a končilo v trezoroch Ríšskej banky.

Nie všetko ulúpené zlato však končilo pod kontrolou Ríšskej banky - časť zlata, čo je menej známe, bola zaradená do tzv. systému „MELMER", ktorý bol založený v roku 1942 po dohode s viceprezidentom Ríšskej banky Emilom Puhlom. Ukradnuté zlato (tvorené najmä umeleckými predmetmi) bolo naoko dovezené do Ríšskej banky, tu bola odhadnutá jeho približná cena, ktorá bola v ríšskych markách poukázaná na fiktívny účet SS znejúci na meno „MAX HEILIGER". Zlaté predmety (neroztavené) potom banka rozpredala prostredníctvom berlínskych bazárov. Takto získané zlato potom Ríšska banka predávala švajčiarskym bankám za potrebné franky alebo inú menu. V týchto prípadoch stačilo obyčajné potvrdenie Ríšskej banky, že dodávané zlato je z jej vlastných zdrojov. Naopak po skončení II. svetovej vojny sa však Švajčiarsko správalo ako dôkladný pedant a v prípade preukazovania vlastníctva k účtom mŕtvych predkov - Židov, vyžadovalo od tých ktorí prežili, byrokraticky stohy potvrdení o pravej identite majiteľov účtov (napr. požadovali úmrtný list z koncentračného tábora!). Ani pri tomto pláne nacistov neopúšťal ich príslovečný zmysel pre čierny humor - názov účtu MAX HEILIGER, znamenal v preklade „Svätý Max" - podľa informácií západných spravodajských služieb patril priamo Himmlerovi. Albert Thoms, šéf oddelenia vzácnych kovov Ríšskej banky, po vojne veľmi ochotne vysvetľoval spojeneckým vojakom ako celá mašinéria fungovala. Thoms pri prvých výsluchoch v roku 1945 uviedol, že platby systému MELMER prichádzali v transportoch a boli tvorené kuframi, debnami a vrecami. (...). Thoms tiež uviedol, že jeden alebo dvakrát videl zásielku označenú ako „Konzentrationslager", čo asi nepotrebuje bližší komentár. Ale nacisti sa nezastavili pred ničím. Thoms tiež uviedol, že ako náhle bolo dodané zlato uložené v Ríšskej banke, bola odhadnutá jeho hodnota a tá istá suma v markách bola poukázaná na účet MAXA HEILIGERA, teda priamo do rúk Himmlera. Na berlínskom bazáre, kde chodili nakradnuté zlato predávať zamestnanci Ríšskej banky skončil aj strieborný svietnik židovskej rodiny zo Smolenska alebo napríklad zlaté hodinky ukradnuté židovskej rodine vo Varšave a množstvo iných.

Všetko bolo dôkladne a precízne nacistami spísané a výťažky z „bazárového predaja" končili na účte MAXA HEILIGERA.

Interná informácia Ríšskej banky odoslaná z Berlína dňa 31. marca 1944 hovorí jasnou rečou: ..."Ríšska banka pracuje na konverzii (...) domácej a zahraničnej meny, zlatých a strieborných mincí, vzácnych kovov, cenných papierov, klenotov, hodiniek, drahých kameňov a ďalších hodnôt akumulovaných (....) touto inštitúciou. Tento artikel bude spracovaný pod kódovým označením „MELMER". Klenoty a podobné predmety (...) v doposiaľ neroztavenom stave budú predávané do mestského bazáru odd., II, centrála Berlín 4, Elshasserstrasse 74, a to s cieľom dosiahnuť čo možno najlepšie ceny.(...)

Odkiaľ mali byť valuty, ktoré Tretia ríša tak úzkostlivo potrebovala na držanie vojnovej mašinérie v pohybe, nakupované? No predsa z krajiny helvétskeho kríža - teda Švajčiarska. Systém MELMER a metóda prevádzania zlata do rúk SS a Himmlera na účet MAXA HEILIGERA bol prísne utajovaný aj Tretej ríši - poznali ho iba najvyšší nacistickí pohlavári, tak zdôraznil Thoms pri svojom vypočúvaní Spojencami v máji 1945.

Organizačne mal účet MAXA HEILIGERA pod kontrolou šéf RSHA Ernst Kaltenbrunner (RSHA tiež Reichssicherheitshauptamt /Hlavný ríšsky bezpečnostný úrad/ bol založený 22. septembra roku 1939 Himmlerom, keď zlúčil pod seba tri zložky: Geheime Staatspolizei, Sicherheitspolizei a Kriminalpolizei. Prvým šéfom bol Reinhard Heydrich, po jeho smrti od roku 1942 šéfoval úradu až do konca vojny Kaltenbrunner, ktorý spravodlivo odvisol 16. októbra 1946). A to, že nebol jediným finančným zdrojom, z ktorého sa mala tvoriť Štvrtá ríša, to si ozrejmíme v ďalších riadkoch.

Záverečný článok č. 6 Správy z Červeného domu:

Rozum zostáva stáť pri čítaní záverečného čl. 6, kde je uvedené: „Po porážke Nemecka, Nacistická Strana zistí, že istí z jej najznámejších vodcov budú odsúdení ako vojnoví zločinci. Avšak, v spolupráci s priemyselníkmi pripravuje umiestnenie svojich menej nápadných, ale dôležitých členov na pozície v rôznych nemeckých fabrikách ako technických expertov, alebo členov jej výskumných úradov."

Na scéne Henry Morgenthau jr. : Nemecko je náš problém!

Tu je onen bod, ktorý mal pomôcť uskutočniť Himmlerovi jeho sen o novej Štvrtej ríši. Ako to bolo ale v praxi? Správu z Červeného domu si so zdesením prečítal Henry Morgenthau jr, americký minister financií v rokoch 1934-1945, ktorý nemal Tretiu ríšu veľmi v láske. Jeho predpovede týkajúce sa finančného vývoja však boli veľmi presné a preto mal v biznis kruhoch prezývku „finančný Nostradamus". Morgenthau sa domnieval, že Správa z Červeného domu je mementom a západné vlády jej nebudú veriť a po druhýkrát (...) sa dostane Nemecko na nohy a bude silné ako nikdy predtým (zdá sa, že sa tento šikovný americký ekonóm ani veľmi nemýlil, že áno?). Morgenthau predpokladal (...) že následná povojnová pomoc Nemecku známa ako Marshallov plán bude úplne zbytočná, vzhľadom na rozsiahlu záplavu kapitálu, ktorý sa nakoniec cez rôzne skryté fondy vráti späť do Nemecka. Morgenthau mal jeden sen, ktorý sa mu nepodarilo uskutočniť, pretože bol vraj na vtedajšiu dobu príliš radikálny (skutočne?) - chcel, aby sa Nemecko, resp. jeho tri okupačné zóny, stalo iba poľnohospodárskou krajinou, ktorá by mohla tvoriť nárazníkovú zónu proti vplyvu ZSSR v Európe.

Morgenthau nezaháľal a ihneď po vojne v roku 1945 najmä na základe svojich zistení a na margo Správy z Červeného domu vydal publikáciu pod názvom „Germany is Our Problem", kde presadzoval decentralizované, priemyslu zbavené Nemecko, čo doplnil citátmi zo Správy z Červeného domu. Minister financií USA bol natoľko trúfalý, že uviedol mená dvoch švajčiarskych bánk - (Basler Handelsbank v Bazileji a Crédit Suisse v Zürichu), ktoré umožnili, aby nacistické tajné fondy boli k dispozícii pri obnove Štvrtej ríše.

Kniha popredného ekonóma a ministra financií USA však zapadla prachom a bola odmietnutá aj vtedajšími historikmi, ktorí spochybňovali, že za tak geniálnym plánom by bol bojazlivý Heinrich, tak čestný a skromný predstaviteľ Tretej ríše, ktorý si od druha v strane Martina Bormanna v roku 1942 požičal peniaze na stavbu svojho domu. Tento človek, že je tá vplyvná šedá eminencia pripravujúca ekonomické pozadie Štvrtej ríše? Ale kdeže, zabudnite, tvrdili svorne a vedeli z akého úmyslu tak robili...

Oficiálni britskí historici až do roku 1996 spochybňovali autentickosť Správy z Červeného domu a jej obsah brali ako podvrh, vymyslenú vec a nepovažovali ju za originálny materiál. Až v roku 1996 kedy sa správa oficiálne dostala na svetlo svetla a Washington ju odtajnil, sa mnohým zatajil dych a pochopili prečo chcel Henry Morgenthau vytvoriť poľnohospodárske Nemecko. Správa navyše prezradila jednu podstatnú vec a síce, že to bol Heinrich Himmler, ktorý kontroloval takmer všetky ríšske financie, ktoré sa následne stali najväčším vyjednávacím nástrojom v 20. storočí.

K tomu, ako sa záhadne pozdvihla ekonomika NSR po druhej svetovej vojne nie je potrebný žiadny komentár - napr. aj tá skutočnosť, že dodnes nikto nevyrátal, či je za hospodárskym „zázrakom" povojnového pozdvihnutia Nemecka Marschallov plán, pracovitosť Nemcov samotných alebo tajné toky peňazí plynúce z bánk, kde si ich nacisti uložili pred koncom ich tisícročnej Tretej ríše?

Kto bol Hermann Abs?

Po porade v Maison Rouge bol asi nie náhodou do hamburskej pobočky Ríšskej banky ustanovený kto iný ako Hermann Abs, zrejme na to, aby tu naďalej udržiaval moc SS a pomáhal usmerňovať toky peňazí do zahraničia. Hermann Abs bol finančný poradca Adolfa Hitlera, od roku 1938 člen vedenia Ríšskej banky, po porážke nacistov bol odsúdený na 15 rokov, vo väznici sa však neukázal, rozsudok nebol nikdy vykonaný. Abs sa čuduj svete (...) v roku 1957 dostáva opäť do vedenia Deutsche Bank, ako člen predstavenstva, v rokoch 1967-76 vo funkcii predsedu predstavenstva, od roku 1976 bol jej čestným predsedom. Zdá sa, že Správa z Červeného domu ani veľmi neklamala, keď zdôrazňovala, že dlhodobým cieľom bolo, aby kapitál vyvezený z Tretej ríše bol vložený do výstavby novej „Štvrtej ríše", v ktorej bude vládnuť tvrdé jadro elity. A v Hamburgu, keď už sme pri ňom - v 50-tych rokoch minulého storočia iba v radoch polície slúžilo 41 bývalých príslušníkov SS. (niektorí oficiálne označení ako vojnoví zločinci, však áno). Uvedenú informáciu potvrdila aj CIC (Spravodajská služba armády Spojených štátov), ktorá došla k záveru, že Hamburg je jadrom a štábom dobre vytvorenej siete SS. V správe CIC sa konštatuje, že Hamburg a jeho blízke okolie bolo známe pronacistickým postojom svojho obyvateľstva a stalo sa útočiskom pre stovky príslušníkov SS, ktorí sa chceli ukryť v podzemí. Pomáhala im aj nám známa organizácia O.D.E.S.S.A. Vráťme sa však k finančným operáciám opisovaným v Správe z Červeného domu.

Úloha BIS

Bank for International Settlements, v preklade Banka pre medzinárodné platby bola založená na medzivládnej konferencii v Haagu v januári 1930 za účelom, aby sa jej zverila správa nemeckých reparácií z prvej svetovej vojny ako nepolitickej organizácii. Banka mala taktiež slúžiť ako centrála pre spoluprácu národných centrálnych bánk a tiež sa mal prostredníctvom nej realizovať clearingový systém splácania medzinárodných dlhov. Vlastníkmi banky bola nasledovná „finančná skupina", v tej dobe asi najsilnejšia na svete, pretože bola tvorená týmito finančnými inštitúciami: Bank of England, Ríšska banka, centrálna banka Francúzska a Talianska a First National Bank z New Yorku. (veselá partia pri jednom stole). Toľko strohý jazyk z jej zakladacej listiny. Ako sa československé zlato elegantne cez túto „neutrálnu" ustanovizeň dostalo do rúk nacistov som opísal v dvoch blogoch.

(viď http://soldan.blog.sme.sk/c/222860/Platba-za-krv-I-diel-obdobie-1938-1945.html

http://soldan.blog.sme.sk/c/228307/Platba-za-krv-II-diel-obdobie-1945-1982.html).

Dnes by sme sa zamerali na jej poslanie pri iných finančných operáciách, o ktorých pojednáva Správa z Červeného domu. „Symbol pôsobenia nacizmu" takto charakterizoval túto bankovú inštitúciu Henry Morgenthau, ktorý si pri pomenovaní tejto banky veru servítku pred ústa nedával a mal na to svoje oprávnené dôvody. Prezidentom tejto vo svete stále nie príliš známej banky bol počas druhej svetovej vojny Američan Thomas McKittrick, generálnym riaditeľom bol Francúz Roger Auboin a pravou rukou generálneho riaditeľa bol Nemec (zrejme aby to bolo vyvážené, keďže banka spravovala nemecké reparácie, aká irónia!) člen NSDAP (asi to bolo vtedy povinné) Paul Hechler. Počas druhej svetovej vojny medzi výkonných riaditeľov tohto finančného ústavu patril mimo iné aj viceprezident Ríšskej banky Emil Puhl. (áno ten nacistický zločinec, ktorý založil konto „MAX HEILIGER"). Na bojiskách počas druhej svetovej vojny proti sebe stáli západní Spojenci a Rusi na jednej strane a na druhej strane boli nacisti. Tu sa ale za rokovacím stolom a na chodbe stretávali ruka v ruke západní Spojenci s nacistami (o čulých obchodných stykoch Spojených štátov a Tretej ríše počas vojny si ešte povieme).

Deň potom, ako Tretia ríša vyhlásila vojnu Spojeným štátom, teda 13. decembra 1941, prvý muž USA podpísal výnos, ktorým sa do budúcna zakazujú akékoľvek obchodné styky a transakcie so štátmi, ktoré bojovali proti USA a jeho Spojencom, tieto podliehali prísnej kontrole Ministerstva financií USA. Listinu parafovali aj Henry Morgenthau, minister financií a Francis Biddle, minister spravodlivosti (obaja horliví odporcovia nacizmu).

Ak sa niekto domnieva, že po tomto pamätnom dátume prestal v Zürichu do práce dochádzať prezident BIS Thomas McKittrick je na veľkom omyle. A čo je ešte čudnejšie, práve táto banka poskytla Tretej ríši pôžičku vo výške 378.000.000 $ v zlate. Celá aktivita a činnosť BIS Hitlerovi a jeho partii počas druhej svetovej vojny veľmi vyhovovala. Nevadilo im ani to, že na jej čele stojí počas celej druhej svetovej vojny Američan McKittrick.

5. februára 1942 sa zišla banková rada BIS, aby v jednom bode rokovania prejednala ďalšie pôsobenie tohto Američana na čele BIS. Stretnutie to bolo veľmi krátke ale výsledok bol nesmierne prekvapujúci: ani Ríšska banka ako podielnik BIS, ani berlínska a rímska vláda nemajú žiadne námietky voči prezidentovaniu McKittricka na čele tohto ústavu. Vo washingtonských archívoch sa na rube tohto dokumentu nachádza rukou napísaná poznámka z tohto stretnutia v nemeckom jazyku s tým, že „jeho názory bezpečne poznáme".

Aké to boli názory? Zrejme nie tie, ktoré sa dotýkali platieb nemeckých reparácií, tie ustali už v roku 1931, a konferencia v Lausanne z roku 1932 otázku ďalších platieb nevyriešila, z čoho vyplýva, že hlavný dôvod existencie tohto čudného peňažného ústavu pominul.

Nacisti, pre ktorých medzinárodné dohody znamenali iba zdrapy papiera a ich rešpekt k medzinárodným organizáciám bol na bode mrazu, však boli v prípade BIS nesmierne pedantní. Po celú dobu vojny poctivo platili úroky zo svojich dlhopisov, čím fakticky udržiavali banku pri živote. Tu sa ale logiky nedovoláte, pretože človeka hneď napadne, že štát ktorý práve v tom čase ničil mestá a zabíjal ľudí v druhom najstrašnejšom konflikte v dejinách ľudstva úzkostlivo vysporiadaval záväzky z prvého vojnového konfliktu? Načo mu boli kontakty s bezvýznamnou bankou kdesi vo Švajčiarsku? Ako píše švajčiarsky historik Piet Clement, toto je tá najzaujímavejšia časť celého príbehu. Nemci považovali za svoj prvoradý záujem udržanie čo najlepších vzťahov s BIS. Vedeli, že ak prestanú platiť úroky z reparácii, bude to znamenať krátky proces a banka sa zruší, pretože tento špecializovaný peňažný ústav veru počas vojny nemal veľa obchodných operácií. Nemecké úrokové reparačné platby tvorili viac ako 80% objemu platieb tohto ústavu. Pomyslíte si, bolo to normálne? Štát, ktorý pošliapaval základné ľudské práva a slobody, rozpútal šialený krvavý konflikt, poctivo mesiac po mesiaci platil úroky z reparácií. A tu sme pri jadre veci: BIS určitú časť týchto splátok vyplácala nacistom (!) ako časť každoročnej dividendy v súlade so štatútom banky, samozrejme. Aby nebolo všetkému koniec, tak BIS investovala významné sumy v Tretej ríši, aby tak napomáhala obnove vojnou zničenému hospodárstvu. Samozrejme, myslí sa prvá svetová! A nie je nič zložitejšie, ako sa vyznať v bankovníctve, to vidíme aj teraz pri tzv. trvalom Eurovale, ESM, European Stability Mechanism, každý o ňom hovorí denne doma ale vie niekto ako to funguje? Nie, nevie, ani netuší a ani to obyčajného človeka nezaujíma, pretože má svoje každodenné starosti - chodiť do práce, zarobiť tých pár euro, aby rodina po zaplatení všetkých šekov mesiac nejako prežila. Na tomto istom modeli bola vybudovaná BIS - pekne potichúčku uprataná banka vo Švajčiarsku prepiera nacistom peniaze. Takže BIS vyplácala dividendy z príjmov, ktoré získala z úrokov vzniknutých pri prevodoch nemeckých reparácií. Potiaľto je to jasné a čo ďalej? Aj Ríšska banka je zakladateľom tejto nezávislej medzinárodnej bankovej inštitúcie a tak má plné právo na svoj podiel z dividend, ktoré sú ale určené výlučne k obnove vojnou zničenej nemeckej ekonomiky. Nie, nie je to zlý vtip, ale holá skutočnosť, najprv nacisti zaplatia, potom im banka pošle dividendy, ktoré častokrát sú omnoho vyššie ako samotné platby. A načo ich Tretia ríša použila? Určite nie na výsadbu zelene a podporu mládeže. (iba ak Hitlerjungend). Okrem už spomínaného československého zlatého pokladu, ktorý prešiel cez BIS do Berlína a takto previedla poľské zlato do svojich trezorov potom, ako bol poľský štát vymazaný z mapy sveta, v roku 1940 spadlo do náruče BIS ako orechy zo stromu ďalšie zlato - osobne ho odovzdal riaditeľ belgickej pobočky BIS Alexandre Galopin - a bol to kompletný belgický zlatý poklad v cene 228.000.000 $.

BIS pokračovala v obchodoch počas druhej svetovej vojny - nepomáhala iba Tretej ríši ale aj jej satelitom, pôžičku získalo aj horthyovské Maďarsko, ktoré po boku Führera bojovalo za konečné víťazstvo.

Vedeniu BIS sa počas krvavého konfliktu, kde platili tisícky obmedzení pohybu nerobilo žiadny problém, že jeho top manažment cestoval po Európe, ako keby bol už zriadený schengenský priestor, lietali po celej Európe, v pasoch im pribúdali razítka z Berlína, Ríma, Paríža a Bazileja.

7. septembra 1942 v súlade s vnútornými stanovami banky vydala BIS svoju výročnú správu. Aj napriek tomu, že Tretia ríša už bola skoro rok vo vojne s USA, dostala sa na stôl aj podielnikom banky vo Washingtone. Výročná správa sa ale odchýlila značne od svojho obsahu, pretože vedenie BIS navrhuje, aby sa uzatvoril s Nemeckom okamžite mier, aby sa stabilizovala situácia v Európe. Bankári v BIS mali viditeľne trošku iné problémy ako zvyšok Európy, ktorý zápasil o každodenné prežitie.

Veľmi interesantná je aj cesta, ktorú podnikol na jar 1943 (...) pán prezident McKittrick, aj keď nebol Talian (...) dostal z Ríma diplomatický pas a tak sa dostal cez Taliansko, ktoré bolo vo vojnovom stave s USA na ich vlastný diplomatický pas do Španielska, Portugalska a odtiaľ na švédskej lodi priamo do New Yorku. Na ceste späť cez Berlín použil, a to sa podržte, americký pas (...). Pasové ani colné oddelenie v centrále Tretej ríše nerobilo problémy a tak pán prezident v kľude prešiel do Švajčiarska.

Čo je moc, to je fakt moc, a tak 23. marca 1943 vystúpil v Kongrese poslanec Jerry Voorhis a žiadal, aby bola činnosť BIS dôsledne prešetrená a aby bolo vysvetlené, prečo na jej čele stojí Američan. Interpelácia, ako to poznáme z NR SR ostala bez odozvy. Obdobne vystúpil aj poslanec John Coffee v januári 1944 a upozorňoval, že nacisti majú v BIS uložených 85.000.000 švajčiarskych frankov, (tu sa pán poslanec sekol bolo to omnoho viac). Znova ostala aj táto výzva na riešenie BIS bez odozvy.

Tieto zvesti a tlak novinárov z Veľkej Británie v zime roku 1942 sa dostali až k McKittrickovi, ktorý urobil ofenzívu. Jeho list z 02. 11. 1942 obsahuje sériu argumentov a dôvodov, prečo má byť taká ušľachtilá ustanovizeň ako BIS zachovaná - ak by teda Veľká Británia z BIS vystúpila, stala by sa jeho pozícia v banke neudržateľná a nacisti by ho okamžite odvolali...Pán prezident v tom istom liste uviedol, že vystúpenie Británie z BIS by znamenalo, že Berlín si môže odčerpať 100.000.000 švajčiarskych frankov a previesť ich formou úveru na Ríšsku banku v Berlíne. Kde k týmto čudným počtom prišiel už nevysvetlil. Banka však obstála a držala ďalej líniu.

Jej rozbeh mal byť zastavený až dňa 10. júla 1944 na medzinárodnej menovej konferencii v Bretton Woods, kde nórsky ekonóm Wilhelm Keilhau navrhol, aby bola BIS okamžite zrušená. Po predložení tohto návrhu sa začalo horúčkovité zákulisné jednanie. Hlavným zástancom existencie BIS sa stal John Maynard Keynes, ktorý argumentoval tým, že BIS musí fungovať, pokiaľ nebude ustanovená nová očistená medzinárodná banka, naopak Morgenthau požadoval jej okamžité zrušenie. Nakoniec nastala paradoxná situácia - žiadna rezolúcia týkajúca sa BIS na konferencii v Bretton Woods nebola prijatá.

McKittrick, ktorý sám seba charakterizoval „ako najneutrálnejšieho človeka na svete" (to určite) si uvedomoval, že konár pod ním sa už láme a tak začal bleskovú akciu a rozposielal listy na všetky strany, pričom v nich obhajoval úlohu BIS s veľmi vážnym argumentom - je to predsa jediná banka na svete, ktorá má aké také skúsenosti s obnovou Nemecka a tak môže po vojne (tej druhej) znovu poskytnúť prostriedky na jeho ďalšiu obnovu. (.... neviem či to bol zlý vtip alebo to McKittrick myslel skutočne vážne).

Tu sa dostávame k rozhodujúcej otázke: vedel alebo nevedel manažment BIS o tom, že Nemci splácali úroky z reparácií zlatom, ktoré bolo kradnuté v centrálnych bankách okupovaných krajín? Resp. vedel pán riaditeľ o tom, že časť zlata, ktoré BIS prijala (samozrejme s vedomím, že nacisti už koncom roku 1944 žiadne svoje zásoby zlata nemali) pochádza aj zo zubov mŕtvych Židov? Podľa švajčiarskeho historika Clementa, sa na obe otázky nedá jednoznačne odpovedať. Je samozrejme známe, že Ríšska banka prijímala zlato pochádzajúce od obetí priamo z koncentrákov, je však nesmierne obtiažne určiť, kde toto zlato skončilo, pretože bolo roztavené a zmiešané zo zlatom iného pôvodu - t. j. ukradnutého v iných národných bankách. Zlato, ktoré prijímala BIS vraj pochádzalo zo zlatých rezerv belgickej a holandskej národnej banky.

Rozhodujúca osobnosť, ktorá vie rozpliesť klbko klamstiev je Emil Puhl, (viceprezident Ríšskej banky a tvorca účtu MAX HEILIGER), inak dobrý priateľ pána riaditeľa McKittricka, častý to návštevník v sídle BIS v Zürichu. V roku 1945 zástupcovia Národnej banky Švajčiarska unisono zhodne tvrdili predstaviteľovi amerického ministerstva financií, Orvisovi Schmidtovi, ktorý prišiel prešetrovať pôvod zlata v BIS, že pre kľud duše a pre preverenie všetkých okolností, že BIS neprijíma kradnuté zlato, požadovali z Ríšskej banky v Berlíne doklad o pôvode každej unce zlata dodanej do BIS. Tu sa Schmidt opýtal, kto im zázračné potvrdenie vystavoval - áno, bol to osobne pán viceprezident Puhl, ktorý to mal v kompetencii, samozrejme, že mu Švajčiari verili, veď to bol dôveryhodný človek. (tzv. v rozumnej reči: inteligentný nacista, s ktorým sa dalo obchodne hovoriť). Puhl o všetkom samozrejme vedel, pretože priamo pod jeho kompetenciu patrili obchody so zlatom, ktoré Ríšska banka preberala priamo od SS. Puhl po vojne prehlásil, že celé vedenie BIS vedelo vrátane jej pána prezidenta o tom, že zlato ktoré BIS preberá je zlatom kradnutým v centrálnych bankách štátov, ktoré nacisti okupovali. McKittrick to označil za klamstvo a po vojne tvrdil, že žiadal Berlín, aby dodávali zlato iba ako „dodávku tovaru", čo ale žiaľ Ríšska banka nikdy písomne nepotvrdila, čím sa jeho tvrdenie stalo nepreukázateľným.

Nad Puhlom stál ešte riaditeľ Walter Funk (riaditeľ Ríšskej banky, oddaný stúpenec Hitlera, člen NSDAP, od roku 1938, po odstúpení Hjalmara Schachta z pozície ríšskeho ministra hospodárstva, nastúpil na jeho uprázdnené miesto, po vojne súdený v Norimbergu, dostal doživotie za zločiny proti ľudskosti, kvôli zdravotným problémov v roku 1957 prepustený), ktorý pred Norimberským tribunálom mimo iné povedal: „Bolo veľmi obtiažne platiť v medzinárodnom meradle v zlate... Iba vo Švajčiarsku sme mohli prevádzať zlato na zahraničné platidlá".

A čo sa dialo po medzinárodnej menovej konferencii v Bretton Woods? Nič podstatné, pretože BIS fungovala ďalej a funguje podnes, dnes už síce nepracuje pre nacistov a neprepiera ich kradnuté zlato ale realizuje platby za medzinárodné telekomunikačné a poštové spojenie. Čiže sa jej hlavná činnosť trošku modifikovala, dalo by sa povedať. A čo robil pán riaditeľ Thomas Harrington McKittrick, absolvent Harvardu? Ako to už vždy býva zvykom, bol vykopnutý vyššie na lepšie a teplejšie miestečko - po vojne sa stal vysokým úradníkom v newyorskej banke Chase Manhattan vlastnenej Rockefellerom. Zomrel v kľude, jeho spolupráca s nacistami nebola ani raz spomenutá a po jeho smrti v roku 1970 vyšiel v New York Times nekrológ, kde bol označený „za svetového finančníka". Aj vďaka tomuto finančníkovi došlo Československo o svoj zlatý poklad, ktorý sa značne stenčený vrátil v roku 1982 späť do republiky, ale o tom som už písal.

Thomas McKittrick
Thomas McKittrick 

Thomas McKittrick, prezident BIS

Allen Dulles a jeho priatelia

Spojené štáty mali samozrejme svoje záujmy na európskom kontinente aj mimo bankového sektora. (Ako aj v minulosti, tak aj teraz, vždy sledovali jedno, svoj vlastný prospech - a to najmä ekonomický a politický vplyv.) Aj po vyhlásení vojny Tretej ríši mali s ňou naďalej veľmi úzke kontakty a zúfalo sa obávali, že Sovietsky zväz, (ktorý sa z obrancu po stalingradskej bitke zmenil na aktívneho hráča) obsadí vo svojom víťaznom ťažení celú Európu a bude chcieť zmeniť momentálne politické a ideologické usporiadanie, ktoré USA veľmi vyhovovalo. Aj preto prichádza do Bernu v novembri 1942 Allen Dulles, zástupca OSS (Office of Strategic Services, v preklade: Úradu strategických služieb - predchodcu dnešnej CIA), ktorý tu našiel počas svojho vojnového pobytu veľmi vplyvných a zaujímavých kamarátov (to že niektorí patrili k top nacistickej špičke asi netreba zdôrazňovať). Allen Dulles a jeho brat John Foster Dulles pracovali ako právnici v advokátskej kancelárii Averella Harrimana. (John Foster Dulles sa stal v roku 1953 ministrom zahraničných vecí Spojených štátov v Eisenhooverovej vláde a vystupoval tu ako typický jastrab - jeho cieľom bolo zničiť komunizmus a to aj možným jadrovým úderom). Brat Allen bol obdobne ideologický podkutý - nemal rád červených ale tí hnedí mu veľmi nevadili... Švajčiarsko od novembra 1942, kedy Nemecko anektovalo slobodnú zónu vo Francúzsku (tzv. slobodná zóna bola naoko nezávislá časť Francúzska, so sídlom „vlády" vo Vichy, ktorá nebola nacistami až do novembra 1942 okupovaná) bolo ideálnym miestom pre pobyt každého správneho agenta, najmä vďaka jeho polohe medzi Treťou ríšou, fašistickým Talianskom a obsadeným Francúzskom.

V hlavnom meste švajčiarskej konfederácie, Berne, to veru nevyzeralo tak, že v Európe zúri najväčší vojenský konflikt v dejinách ľudstva. Pokľudné mestečko so svojimi typickými kaviarničkami sa stalo útočiskom pre falošných a pravých diplomatov (rozumej špiónov), ktorí práve cez tento štát vysielali všetkým bojujúcim stranám tisícky falošných správ.

Práve preto si toto mestečko vybral aj mladý právnik Allen na svoju misiu. Dulles nosieval v Berne ručne šité obleky (presne tie, na ktoré si zvykol v štátoch), bol elegantne oblečený, väčšinou nosil motýlik a vo voľných chvíľach, ktoré trávil v hoteli Bellevue so švajčiarskymi a inými diplomatmi si pochutnával na virginskom tabaku, ktorý si plnil do fajky, ktorú nosil stále zo sebou. Popri nespočetných debatách, kde Allen spočiatku načúval a rozdával vizitky, na ktorých bolo uvedené, že je „právnym poradcom veľvyslanca USA" v krajine Helvétskeho kríža, nadväzoval tento „diplomat" prvé kontakty. Podľa švajčiarskeho historika Jacqusa Picarda je veľmi interesantné, že Američania nevyslali do Európy ako nového šéfa OSS vojaka ale právnika. Vypovedalo to o mnohom, tvrdí Picard, nevyslali armádneho dôstojníka, ale právnika, veľmi šikovného. Ten dokázal vidieť podstatu veci, dokázal pochopiť, že peniaze, tovar a ich obeh sú životabudičom vojnového úsilia.

Jeho hlavným a oficiálnym poslaním, s ktorým ho do Európy poslala Rooseveltova administratíva bolo zhromažďovať všetky možné informácie o okupovanej Európe, najmä sa mal zamerať na tú čudnú Tretiu ríšu, kde sa pália na námestiach knihy a prenasledujú Židia, komunisti (čo tam po tých, pomyslel si Dulles) a krajinu ovláda ten smiešny malý mužík, vraj nejaký Hitler. (...)

Allen sa vo Švačiarsku čoskoro aklimatizoval a po opatrných kontaktoch s Britmi (veď čo im má on čo hovoriť) sa skontaktoval s domácimi. Nebolo to ale vôbec jednoduché, pretože Bern sa snažil zúfalo tváriť, že je neutrálny, aby si nepohneval Tretiu ríšu, ale zároveň si chcel nechať otvorené zadné dvierka pre prípad, žeby Hitler a jeho partia raz odišla na smetisko dejín. Tento tanec na tenkom ľade zatiaľ švajčiarskej vláde vychádzal, nechcela dráždiť Tretiu ríšu, aj napriek tomu že väčšina obyvateľstva sympatizovala so Spojencami a niektorí (tých ale pekne odpočúvali a sledovali) skryte sympatizovala so Sovietskym zväzom. Ťažkú úlohu, na koho sledovanie sa vlastne zamerať (či na nacistov, ktorí takmer denne poloskryte porušovali neutralitu Švajčiarska, alebo na Spojencov, ktorí to robili obdobne alebo na tých čudných červených) mal aj plukovník Roger Masson, šéf švajčiarskej vojenskej spravodajskej služby.

Allen Dulles
Allen Dulles 

Allen Dulles, zástupca OSS v Berne

Priateľ prvý Roger Masson

sa od septembra 1942 do marca 1943 tajne (samozrejme so súhlasom federálnej vlády v Berne) stretával s generálom Walterom Schellenbergom (v tom čase ešte nebol šéfom zjednotenej tajnej služby RSHA, ale spadal pod Ernesta Kaltenbrunnera a bol poverený riadením VI. oddelenia vojenskej rozviedky - SD). Schellenberg po vojne v roku 1951 spísal svoje pamäti (ktoré nehodnotím ako príliš objektívne), ale pasáž o stretnutiach s Massonom a Dullesom sa zdá veľmi výstižná. „Poznal som obersta Massona osobne (...). Myslím, že som sa nemýlil, keď som našiel v našom vzťahu určitú vzájomnú sympatiu (...), ktorá sa postupom diskusií vyvíjala." A že tých „diskusií" bolo nespočetné množstvo, to si hneď ozrejmíme. Masson sa po vojne tiež obhajoval a tvrdil, že stretnutia so Schellenbergom absolvoval v záujme zachovania neutrality Švajčiarska (...), aby zabránil vpádu Tretej ríše do jeho rodnej vlasti. Aké šľachetné úmysly.... Prvé stretnutie Massona a Schellenberga sa uskutočnilo 8. septembra 1942 v nemeckom meste Waldshut, kúsok od hraníc so Švajčiarskom. Schellenberg na tomto stretnutí podľa svojich pamätí predostrel po prvýkrát myšlienku, že by západní Spojenci - Veľká Británia a Spojené štáty mohli uzatvoriť separátny mier s Treťou ríšou, aby táto mala na západe kľud a mohla vrhnúť všetky svoje sily na boj s nenávideným boľševickým režimom. Išlo o zaujímavú taktiku, ktorú počas vojny Schellenberg viackrát oprášil, naposledy nasadil takto chrobáka do hlavy na sklonku vojny v roku 1945 samotnému Himmlerovi, ktorý sa podujal na vyjednávanie separátneho mieru s grófom Bernadottom. (taktiež neúspešne). Schellenberg bol v roku 1942 ešte neotrasiteľne presvedčený o konečnom víťazstve a tak splietal rôzne hry, s cieľom zabezpečiť si, možnú náklonnosť Spojencov v prípade, ak by sa karta otočila. Jednal veľmi obozretne, tak, aby mu na krk nedýchali jeho vlastní ľudia z prostredia nacistických tajných služieb a zároveň sa snažil navodiť u Spojencov náladu, že on nie je ten horlivý nacista, on nemá nič s vraždením a popravami. Podotýkam, že sa mu to veľmi darilo, pretože aj keď bol po vojne odsúdený na 6 rokov, už v roku 1950 bol pre zlý zdravotný stav prepustený a svoj život dožil v ústraní v Taliansku. Svoje záujmy pri prvom stretnutí prezentoval aj Masson, ktorému veľmi záležalo na tom, aby sa dozvedel, kde skončili dve debne s archívom francúzskeho generálneho štábu. Debne boli zabavené nacistami v júni 1940 a obsahovali, ako to už býva zvykom, tajné dokumenty o francúzsko-švajčiarskej vojenskej spolupráci pre prípad, že by si to Hitler na poslednú chvíľku predsa len rozmyslel a vydal sa na pochod smerom na Bern. Masson si uvedomoval, že tieto dokumenty vypovedajú o všetkom, len o tom nie, že Švajčiarsko sa chová neutrálne. Schellenberg sa ale na prvom stretnutí a na ďalšom, ktoré sa uskutočnilo 16. októbra 1942 tváril, že o žiadnych debnách nevie... Masson teda radšej zmenil tému rozhovorov.

Švajčiarska tajná služba totiž pracovala na inom princípe ako SD alebo Abwehr, nepotrebovala mať nákladnú sieť agentov mimo svojich hraníc, pretože Švajčiarsko nemalo žiadne územné nároky a snažilo sa práve opačne o uchovanie svojich jestvujúcich hraníc. Preto aj rozpočet švajčiarskych špiónov bol smiešne malý a Masson musel často chodiť s prosíkom do Bernu, aby uvoľnili pre jeho ľudí nejaké tie franky naviac. Masson bol dokonca na tom tak, že v dôsledku nedostatku peňazí na činnosť tajnej služby (tuším sa mal prísť učiť na Slovensko - pri pohľade na každoročný rozpočet SIS a dvoch vojenských spravodajských služieb - VOS /Vojenské obranné spravodajstvo - kontrarozviedka/ a VSS /Vojenská spravodajská služba - rozviedka/ - obe sa po sérií škandálov s odpočúvaním novinárov v roku 2010 s účinnosťou od 01. 01. 2013 zlučujú pod jednotné Vojenské spravodajstvo /v skratke VS/ - ale netešte sa, rozpočet sa im v žiadnom prípade nebude krátiť, nejeden človek horko zaplače a škrípe zubami, pretože absolútne nevie, na čo sú peniaze daňových poplatníkov používané) musel kontaktovať nezávislé spravodajské centrum pod názvom „Buero Ha" pod vedením antifašistu Hansa Hausamanna, ktorý svoju činnosť začal monitorovaním tlačových správ o vzostupe vplyvu nacistov v Nemecku. Tretie stretnutie medzi Masson a Schellenbergom sa uskutočnilo 3. marca 1943 a nieslo sa podľa spomienok oboch aktérov vo veľmi dusnej atmosfére - Masson, ktorý predsa len vydrankal nejaké peniaze z Bernu a oživil výzvednú sieť Viking v Tretej ríši, sa dozvedel o tajnej schôdze Göringa, Himmlera, Goebelsa a Rosenberga v Hitlerovom hlavnom stane v októbri 1942, kde sa mali prejednávať podrobnosti o invázii do Švajčiarska. Masson, ktorý bral správu ako hotovú vec, pretože sieť Viking (o ktorej inak nacisti vedeli ale pracovať ju nechali - prečo asi? ) bola zaručeným zdrojom presných informácií. V skutočnosti ale malo vedenie Tretej ríše úplne iné starosti - obávalo sa totiž, že Spojenci by mohli použiť Švajčiarsko ako horskú krajinu na tranzit pre napadnutie Talianska, ktoré sa ako partner v období roku 1942 chovalo veľmi nevypočítateľne. Schellenberg sa preto na stretnutí pýtal, či by švajčiarski vojaci bojovali proti Spojencom? Na to Masson odpovedal, že jeho krajina ctí neutralitu a bude sa brániť proti akejkoľvek invázii. Schellenberg zostal vo Švajčiarsku až do 10. marca 1943 a vychutnával si oddych, ktorý bol prerušovaný stretnutiami s Massonom. 18. marca 1943 znovu prišla urgentná správa od siete Viking o tom, že Tretia ríša plánuje útok proti Švajčiarsku. Kto tieto plané informácie rozširoval? No predsa Schellenberg, ktorý chcel vedieť čo Masson podnikne, ktorý spanikáril a požiadal o telefonické spojenie s Berlínom ... aby mohol vec prejednať priamo so Schellenbergom a aby zistil, či existuje skutočné ohrozenie. (...). Výsledkom tejto akcie bolo iba to, že Schellengerg a jeho ľudia zistili, že Masson má dôverného informátora vo vojenských kruhoch Tretej ríše. O niekoľko dní bol zatknutý jeden z hlavných agentov siete Viking. A aké závery z toho plynuli pre Massona a Švajčiarsko? Jeho stretnutia s nacistami mu boli na veľkú príťaž, po vojne bol vyšetrovaný federálnou vládou a odišiel do nútenej výslužby. Celá jeho skvelá spolupráca v konečnom dôsledku viedla iba k prezradeniu jeho najlepšej spravodajskej siete Viking v Tretej ríši. A ako hodnotil prínos rozhovorov so šéfom švajčiarskej tajnej služby po vojne Schellengerg? Ten priznal, že potreboval Massona využiť, aby sa dostal k valutám, ktoré Tretia ríša čoraz naliehavejšie potrebovala na financovanie Hitlerovho východného ťaženia. Pravda, stretával sa s ním, hovoril, bedne s dokladmi o vojenskej spolupráci medzi Švajčiarskom a Francúzskom nevydal (bol by šialený, Hitler by ho dal okamžite popraviť, neviem čo si ten naivný Masson myslel - veď my sme celý čas vedeli, že Švajčiarsko je neutrálne do tej miery, do akej mu to Tretia ríša dovolí).

Priateľ druhý Walter Schellenberg a priateľ tretí gróf Maximilián Egon Hohenlohe von Lagensberg

A čo ešte Walter povedal? Najmä to, že potreboval chudáka Švajčiara využiť k tomu, aby sa dostal k inému sólokaprovi, majstrovi špiónovi šéfovi OSS v Berne Allenovi Dullesovi. (...). Toto spojenie bolo pre Schellenberga od roku 1943 v súvislosti s víťazným postupom sovietskych vojsk životne dôležité - hodlal totiž naplniť svoj a Himmlerov tajný sen - vyjednávať s Američanmi, aby sa uzatvoril možný separátny mier so Západom. (samozrejme výmenou za svoju a Himmlerovu beztrestnosť, to už sa bralo akosi automaticky). Aj Masson po vojne, aby si zachránil kožu a ukázal sa aspoň v trošku lepšom svetle pred svojimi súkmeňovcami, ktorí brali jeho stretávanie s nacistami ako zradu, vypovedal, že „Dulles bol veľmi naklonený k bližšej komunikácií so Schellenbergom." Americký historik Marc Masurovsky o Dullesovi povedal, že bol posadnutý mocou a sám sebou, chcel viesť vojnu z Bernu a myslel si, že hýbe dejinami. Bol to veľmi úspešný komerčný právnik a mal preto veľké množstvo známych v Nemecku - v podnikateľskej a právnickej sfére. Bol veľmi pronemecky orientovaný. Dulles, a to si je dobré pripomenúť, nebol antifašista a nemal veru veľmi v láske Židov a komunistov. Toto je potrebné zdôrazniť, aby sme si vedeli urobiť čo najpresnejší obraz o šéfovi OSS v Berne. Sú to všetko len dohady? Ale kdeže, veď Dulles bol veľmi dobrý kamarát s našim starým známym - prezidentom BIS Thomasom McKittrickom. Allen bol pred vojnou spolu so svojím bratom Johnom Fosterom Dullesom parterom advokátskej kancelárie Sullivan & Cromwell, cez ktorú si predávali obaja bratia nemecké dlhopisy a neskôr sa realizovali americké investície na obnovu vojnou (to prvou) zničeného Nemecka. Cez druhú svetovú vojnu bol Allenov brat John Foster Dulles právnym zástupcom BIS v New Yorku. (...). A čo viac, aj keď sa to zdá neskutočné, ba až absurdné, budúci minister zahraničných vecí Spojených štátov John Foster Dulles bol členom správnej rady IG Farben, (áno išlo o firmu ktorú „preslávila" najmä výroba plynu Cyklón B, pôvodne určeného akože na dezinfekciu, neskôr od roku 1941 sa stal Cyklón B brutálnym prostriedkom na likvidáciu Židov v plynových komorách v koncentračných táboroch Auschwitz-Birkenau a Majdanek.) a jeho brat Allen bol v správnej rade Schröder Bank, spolu so zástupcami SS, ako inak. Robiť si ilúzie o týchto dvoch ľuďoch si skutočne nemusíme - ich prvoradým záujmom boli peniaze, ľudské životy pre nich nehrali žiadnu úlohu. Tieto podrobnosti o živote bratov Dullesovcov boli dobre známe aj Waltrovi Schellenbergovi a Ernstovi Kaltenbrunnerovi. Nechceli ísť ale na Dullesa na priamo, na to boli veľmi opatrní, a tak nastrčili na rokovanie prostredníka - grófa Maximiliána Egona Hohenlohe von Lagensberg. (aby sme si to uľahčili, v ďalšom texte budeme používať iba označenie „gróf Hohenlohe"). Gróf Hohenlohe bol nemecký aristokrat zo Sudiet, ktorý sa pohyboval medzi Treťou ríšou, Španielskom a Mexikom. On sám mal okrem iného aj pas neutrálneho Lichtenštajnska (na ten „Reisepass" s orlicou a hákovým krížom sa niektoré colné orgány štátov bojujúcich proti Tretej ríši nepozerali veľmi radi) a tento mu umožňoval cestovať po celom svete. Bol v styku takmer so všetkými mocnými a otvorené dvere mal najmä v Berlíne, kde sa stretával najmä s Heinrichom Himmlerom. Pán gróf Hohenlohe, ktorý sa prvýkrát stretol s Allenom v januári 1943 v Berne, v ňom našiel zaľúbenie pri pohári whisky a horiacom krbe, začal tlmočiť myšlienky, na ktorých sa vopred dohodol s Himmlerom a Schellenbergom v Berlíne. „Pomôžte SS, (...) tí sú jediní, ktorí dokážu zachrániť Nemecko pred komunizmom a udržia v zemi poriadok (...)", takto začal svoju reč pred šéfom OSS gróf. (áno, vieme, iste by udržali poriadok a uchránili nemeckú krajinu pred komunistami, len či by mali komu vládnuť, keď by ostali iba oni, pretože elita SS si vedela vždy nájsť vnútorného alebo vonkajšieho nepriateľa - Slovania, Žida, Rómovia, komunisti, slobodomurári, sociálni demokrati, choromyseľní, evanjelici a pod... na ich výber mali ešte v roku 1943 dostatok zostávajúcich terčov a vyberať si mohli aj nové ciele). Gróf predostrel Dullesovi veľmi jednoduchý plán: „Zbavme sa Hitlera, moc prevezme SS na čele s Himmlerom, uzatvoríme separátny mier so Západom a vytvoríme spoločnú frontu proti Stalinovi". Ale také jednoduché to nebolo, určite nie. Nacisti ako mantru neustále dokolečka opakovali zázračné slovíčko: „Separátny mier" naivne sa domnievajúc, že Američanom záleží na ich Tisícročnej ríši a Führerovi. Dulles si mädlil ruky a tváril sa, že grófove myšlienky si osvojuje. V priebehu roku 1943 sa uskutočnilo niekoľko schôdzok medzi Dullesom a grófom Hohenlohom. Posledná z nich bola 4. apríla 1943, potom gróf odišiel zo Švajčiarska. Dulles na týchto utajených stretnutiach rozvíjal svoje myšlienky, z ktorých je zaujímavé ako sa staval napr. k obnoveniu Československa - táto otázka nie je dôležitá (... pre Spojené štáty určite nie...). Je však potrebné na tomto území vytvoriť bezpečnostnú zónu proti bolševizmu a panslavizmu. (zrejme pod vedením SS). Dulles tiež grófovi povedal, že „za žiadnych okolností nie je možné pustiť Rusko do Rumunska alebo Malej Ázie, Briti môžu jednať s Rusmi o sférach záujmu, ale Spojené štáty si budú chcieť udržať modernú, dobre organizovanú Európu... ako významný geopolitický faktor"... (Videl snáď Dulles do budúcnosti? Je to presný obraz dnešnej Európy, kedy sa Európska centrálna banka trasie pri každom ďalšom znížení ratingu niektorej potápajúcej sa južanskej ekonomiky zo strany amerických ratingových agentúr, ako je napr. Standard & Poor's a ďalších.)

Pri krbe sa v pokľudnej atmosfére nielen debatovalo, ale sa aj, ako to už v správnych špionážnych príbehoch býva, odovzdávali dôležité spravodajské materiály - šéf OSS tu napr. odovzdal pánovi grófovi materiály o tom, že spojenci nepristanú v Španielsku ale v Afrike. Za veľmi pravdepodobnú označil Dulles tiež inváziu Spojencov na Sicíliu. Z akého dôvodu takto strategicky dôležité dokumenty odovzdával vedúci predstaviteľ OSS nepriateľovi, s ktorým bojovali americké jednotky? Žeby z dôvodu, aby mohla Tretia ríša sústrediť maximum svojich bojových síl na boj s nenávideným boľševizmom na východnej fronte? Dulles tiež niekoľkokrát telefonoval do Madridu a žiadal, aby pracovníci amerického veľvyslanectva boli vo všetkom nápomocní pánovi grófovi Hohenlohemu, kedykoľvek bude od nich niečo potrebovať. (...). Poznámky si robil aj pán gróf, pričom si nezabudol na okraj svojho denníka poznačiť, že: „Dulles hovoril, že budúcu svetovú vojnu (...) budú viesť Spojené štáty proti Rusku....". Takže Dullesovi nestačilo, že ešte stále pretrvával najstrašnejší vojnový konflikt, on už rozmýšľal dopredu a predvídal stret s Rusmi - veru podivné. Dulles na týchto rokovaniach s grófom Hohenlohom tvrdil, že ho na ne splnomocnil osobne americký prezident Roosevelt. Nebola to pravda, prezident nedal súhlas k žiadnym rokovaniam s nacistami.

Priateľ štvrtý Ernest Kaltenbrunner

sa pred norimberským tribunálom, kde už nemal čo stratiť, medzi rečou zmienil, že sa s Allenom, áno Dullesom, tým šéfom OSS, v Berne stretol osobne. Stretnutie sa uskutočnilo neďaleko Berlína. (...) Dulles na stretnutí prezentoval postoje Spojených štátov a pred generálom SS Karlom Wolfom sa zaujímal najmä o to, či je „SS schopná násilím potlačiť komunistický vplyv v Taliansku - a teda presadzoval priame zásahy v boji proti partizánom." Zdá sa, že Rooseweltova administratíva nevyslala do Bernu toho správneho človeka, alebo žeby áno? Aj Kaltenbrunner, ako iní nacisti pred ním, už po x-tý krát sondoval u Dullesa možnosti separátneho mieru so Západom, Dulles však na túto ponuku nereagoval. (...). 18. apríla 1945 si na základe informácií, ktoré prenikli do bunku, dal vodca predvolať oboch účastníkov tajných stretnutí s Dullesom a na koberček priklusali Wolf a Kaltenbrunner presne o 04. ráno, ten si ich bez jediného slova vypočul a vzhľadom na to, že obaja zahmlievali ich skutočný rozsah, tak ich oboch prepustil živých vzhľadom na svoju dobrú náladu v ten deň. (viera v konečné víťazstvo ho ešte stále neopúšťala aj napriek tomu, že katuše už hvízdali dosť blízko srdca Tretej ríše). Je veľmi podivné, že Hitler ich oboch nepostavil k múru alebo ako verného Fegeleina nedal obesiť na strune od klavíra, spoliehal sa snáď naivne, že domnelá separátna dohoda so Západom zabezpečí prežitie Tretej ríše?

Dullesov hlavný agent Fritz Kolbe

Aby sme ale Dullesovi nekrivdili, že sa počas svojho pobytu stretával iba s nacistami, nie nebola by to pravda, musel predsa získať aj nejaké spravodajské informácie pre Washington. Veľmi aktívny v tejto činnosti ale nebol, pretože v apríli 1943 mu v utajenom telegrame jeho šéf, generál Donovan, napísal: „Vaše správy za nič nestoja!". Ako spása sa javilo zaklopanie na dvere jeho súkromného bytu v Berne v lete 1943, kde sa mu dotyčný predstavil ako „Fritz Kolbe", vysoký úradník ministerstva zahraničných vecí Tretej ríše. Presne na tento moment Dulles čakal, ale bol spočiatku veľmi obozretný a považoval Kolbeho, ktorý dostal krycie meno „George Wood" za nemeckého dvojitého agenta. Kolbe bol nevyčerpateľnou studnicou materiálov takej kvality, o ktorej sa Američanom a Britom doteraz nesnívalo. Analytické oddelenie OSS vo Washingtone často pochybovalo, že je vôbec možné, aby jeden človek zvládal bez odhalenia doručovať takto dôležitý spravodajský materiál. George Wood v čase od augusta 1943 do apríla 1945 preniesol cez hranice Tretej ríše do Švajčiarska viac ako 1.600 diplomatických depeší - teda takmer celú komunikáciu medzi ministerstvom zahraničných vecí Tretej ríše a nemeckými konzulátmi v 30-tich štátoch. A čo všetko Kolbe spojencom odhalil? Napríklad to, že viceprezident Spojených štátov Henry Wallace nedržal jazyk za zubami a pred švédskym veľvyslancom prezradil podrobnosti o chystanej invázii v Normandii - Roosvelt zúril a zavolal si ho na krátky rozhovor. Kolbe objasnil Spojencom kompletnú štruktúru nemeckých tajných služieb v Španielsku, Švédsku a Švajčiarsku (aj s identitou jednotlivých agentov), odhalil napr. nemeckého agenta „Cicera" na britskom konzuláte v Istanbule - bol to sluha Elyesa Bazna, Albánec, pôvodom z Kosova. Na jar 1945, keď sa k Berlínu blížili Rusi, Kolbe týždne a týždne predtým fotil takmer všetky spisy z ministerstva, ktoré si myslel, že budú pre Američanov použiteľné po vojne. V apríli 1945 sadol do auta a na svoj diplomatický pas prešiel aj napriek viacerým kontrolám gestapa do Švajčiarska. V júni 1945 informoval šéf OSS, generál Donovan, o pravej totožnosti agenta Wooda nového prezidenta Harryho Trumana a vyzdvihol ho ako jedinečný zdroj informácií z Tretej ríše. OSS sa snažila Kolbemu pomôcť aj po vojne, darovala mu napr. 10.000 $ na rozbeh podnikania - Fritz začal predával motorové píly Wright ale v podnikaní sa mu veľmi nedarilo a skrachoval. Tak sa nešťastný vrátil do rodnej krajiny, kde ale nemal na ružiach ustlané. V americkom časopise Tru vyšiel v júli 1950 článok na základe spomienok Kolbeho. Článok vyšiel takmer obratom v nemeckom preklade, z bojovníka proti nacizmu urobili spoluobčania vyvrheľa spoločnosti - ako mohol Fritz zradiť myšlienku národného socializmu, keď prisahal ako úradník ministerstva zahraničných vecí vernosť Führerovi do konca? Jeho žiadosť o prácu v štátnych službách bola zamietnutá, pretože zradil svoju vlasť, nešťastný sa odsťahoval do Švajčiarska, kde sa celý jeho osud spojil. Zomrel v Berne dňa 16. februára 1971 na rakovinu žlčníka - na pohrebe mal 10 (...) osôb, medzi nimi aj dvoch neznámych mužov, ktorí položili na jeho hrob veniec kvetov od Richarda Helmsa, vtedajšieho riaditeľa CIA. Americká tajná služba na svojho človeka nezabudla a na Kolbeho v najlepšom spomínal aj Dulles, ktorý krátko pred svojou smrťou v roku 1969 uviedol, že bolo veľmi nespravodlivé, že nové Nemecko neuznalo vysoko úctyhodnú povahu toho, čo Fritz urobil, ani významnú úlohu, akú zohral pri konečnom zvrhnutí Hitlera a fašizmu.

Pas Fritza Kolbeho
Pas Fritza Kolbeho 

Američania na stope Správy z Červeného domu, Operácia „Útočisko"

A ako to už býva, v správnom príbehu nechýbajú ani tí spravodliví. Je ich síce málo, bojujú s veternými mlynmi a v prevažnej väčšine končia ich aktivity nezdarom, ale čo im nemožno uprieť, je snaha, aby sa svet raz stal lepším (miestom pre život). Existencia BIS bola z hľadiska medzinárodného práva nenapadnuteľná, ale skutočnosť, že na čele tejto finančnej inštitúcie ovládanej nacistami stojí Američan, bola tŕňom v oku viacerých predstaviteľov oficiálnej washingtonskej vlády. Bola ich iba hŕstka, ale táto skupina veru nacistov tú partičku okolo Hitlera nemala vo veľkej láske. Na čele tejto skupiny stál Henry Morgenthau, ktorý ako Žid by najradšej vymazal BIS z mapy sveta za jej kontakty s nacistami pri prepieraní zlata a valút. Morgenthau bol na čele ministerstva, ktoré dostalo od prezidenta Roosevelta za úlohu viesť vojnu proti Tisícročnej ríši prostredníctvom finančných kontaktov. Na základe návrhu ministra financií Spojených štátov bola začatá skrytá operácia „Útočisko". Operácia pod krycím názvom „Útočisko" bola spoločnou akciu Ministerstva financií USA (Treasury Department) a Ministerstva vnútra (Interior Department) za výdatnej podpory Hooverovej FBI. Táto tajná operácia mala za cieľ, aby bolo nacistom a ich kamarátom na celom svete znemožnené využívanie neutrálnych štátov ako možných útočísk pre prelievanie nacistického majetku, na ktorom lipla krv tisícok nevinných ľudí. Dr. Scheild na schôdzke 10. novembra 1944 dal prítomným dôstojníkom a priemyselníkom Tretej ríše jasné inštrukcie: newyorské pobočky nemeckých firiem budú hospodárskou základňou Štvrtej ríše. Hitler sa počas celej vojny choval k Spojených štátom veľmi rezervovane, slovne ich síce napádal, že sú banda degenerovaných bastardov, ktorí vznikli umelým miešaním rás a „judaizmom", ale na strane druhej dal inštrukcie, aby nemecké firmy využívali banky, ktoré založili v Štátoch, k podpore nemeckého hospodárstva. Významná bola aj zemepisná poloha USA - a jej hospodárska blízkosť ku krajinám Južnej a Strednej Ameriky, kde boli značné nemecké komunity, ktoré neskôr poskytli mnohým nacistom azyl a umožnili im pokojne dožiť starobu pod rôznymi skrytými identitami.

Vzhľadom ku skutočnosti, že ihneď po začatí operácie „Útočisko" sa začali kompetenčné ťahanice (však to poznáme aj zo slovenských pomerov, nie je dôležitý výsledok ale kto na to príde), boli rozdelené oblasti, v ktorých sa mali obe ministerstvá pohybovať - Ministerstvo financií sa malo zamerať na tok nemeckých peňazí v rámci Spojených štátov a Ministerstvo vnútra sa zameriavalo na monitorovanie toku nacistických peňazí po Európe.

Možné náznaky, že Himmler chystá znovu postaviť na nohy Štvrtú ríšu začali prenikať dávno pred schôdzkou v Maison Rouge. Už v máji 1943 britská spravodajská služba SIS (Secret Intelligence Service) odhalila na svojom území (...), v prístave Gibraltár, úkryt s poštou odoslanou z chemického koncernu IG Farben svojej pobočke Bayern v Argentíne. V tomto liste boli detailne popísané mechanizmy prevodu majetku IG Farben mimo územia Tretej ríše. Zodpovedný za celú operáciu nebol nikto iný ako Heinrich Himmler osobne.

Zamestnanci oboch amerických ministerstiev prenikali hlbšie a hlbšie do Himmlerovho „podnikateľského" sveta, neprestali žasnúť nad ekonomickými aktivitami druhého muža v Tretej ríši. Veľké znepokojenie nastalo, keď sa Američania dozvedeli o Správe z Červeného domu a Himmlerovom pláne, ako previesť všetko nemecké bohatstvo (ktoré nakradli nevinným ľuďom po celom svete) do zahraničia.

Operácia „Útočisko" tiež preukázala, že značné množstvo Nemcov si ukladalo svoje peniaze vo švajčiarskych bankách.

Už pri zrode operácie „Útočisko" presadil Henry Morgenthau, aby bol založený zoznam firiem z celého sveta, s ktorými mali prísny zákaz obchodovať americké spoločnosti. Na zozname sa mali ocitnúť aj mnohé švajčiarske spoločnosti a banky, aby sa rozbili tak pevné obchodné väzby medzi Treťou ríšou a Švajčiarskom. Minister financií USA sa pokúsil o vytvorenie v súčasnej reči povedané tzv. black listu firiem, ktoré boli absolútne vylúčené z obchodovania so Spojenými štátmi. Aká však bola realita?

Za chrbtom Roosevelta

sa diali také veci, za ktoré hrozil trest smrti, ale vidina peňazí bola asi silnejšia ako obava o vlastný život. Neviem, čo by si pomysleli Londýnčania a či by tak bránili svojho odvekého Spojenca - Spojené štáty, ak by vedeli, že komponenty do rakiet V 1 a V 2 boli vyrobené v USA? A čo by asi povedali všetci tí Briti a Američania, ktorí mali cez vojnu benzín na prídel, že v roku 1942 sa podpísala dohoda medzi spoločnosťou Standard Oil z New Jersey, ktorá dodávala pohonné hmoty cez Švajčiarsko priamo Wehrmachtu. (Možno by sa niektorí škodoradostne potešili, ako keď Bin Ládinova partička v Afganistane počas jeho okupácie, keď trvala operácia Trvalá sloboda - zostrelila americkou raketou Stinger ich vlastný vrtuľník, teda zbraňou, ktorú dodali agentovi CIA Ladinovi v 80-tych rokoch jeho vlastní veliaci dôstojníci). A čo spoločnosť ITT? Jej ústredie vyslalo do Európy svojho riaditeľa aby chudákom z Tretej ríše pomohol vo vývoji navádzacieho zariadenia pre raketové strely V 1 a V 2. Neuveriteľné? Ale pravdivé a potom čo si pomyslieť o bankároch z Rockefellerovej banky Chase Manhattan Bank, ktorí prostredníctvom svojej francúzskej pobočky udržiavali až do leta 1944 spojenie s firmou IG Farben, ktorý dodávala Cyklón B do koncentračných táborov? Takže poďme pekne po rade - jedna skupina ľudí z dvoch super silných ministerstiev mala za úlohu brániť prenikaniu nemeckých firiem do Štátov a mala monitorovať toky nemeckých peňazí na území štátov a ich prelievanie z Európy do tretích krajín a druhá skupina s nacistami takmer nerušene obchodovala. Neskutočné? Ale veď sme v USA, krajine netušených možností!

Chase Manhattan Bank

zostala verná heslu, že toku peňazí nemôže žiadna vojna, ani tá svetová urobiť škrt cez rozpočet. Roosvelet síce vydal výnos, že akékoľvek obchodovanie s krajinami, ktoré sú vo vojnovom konflikte z USA podlieha schváleniu ministerstva financií, ale v rodine Rockefellerovcov si s tým veľmi hlavu nelámali. Chase zostala po celú druhú svetovú vojnu v neprerušenej činnosti v európskych neutrálnych štátov (typu Švajčiarsko) a svoju pobočku neuzatvorila ani v okupovanej Paríži, veď by to uškodilo obchodu, a to sa nerobí! A Hitlerova suita jej pobočku nezatvorila, do jej sejfov nevtrhla a nezopakoval sa teda scenár z 15. marca 1939, kedy v Prahe obsadila centrálu Národnej banky Československej, aby sa čím skôr dostala k nášmu zlatu. Nacisti vedeli dobre prečo tak konajú - Chase poskytla na začiatku roku 1939 pôžičku Tretej ríši v hodnote 25.000.000,- $. Na takýchto dobrodincov sa nesiaha, to nie sú tí, ktorým treba robiť problémy. Svoje konto v Chase totiž mala aj Reichsbank a niektorí prominentní nacisti - a teda si partajníci nebudú siahať na svoje vlastné kontá. Už 23. júna 1941 obdržal Morgenthau správu od šéfa FBI, Hoovera, kde sa hovorí, že pri námatkovej kontrole v Chase bolo zistené, že firma Standard Oil dostáva platby od Ríšskej banky za predaj nafty. Čo sa s týmto zistením urobilo? Dostala sa firma Standard Oil a banka Chase na čierny zoznam, black list? Nie, ba práve naopak, oni čulo pokračovali vo svojich obchodoch.

Expozitúra Chase v Paríži však pracovala nad plán a predbiehala aj oficiálne nacistické požiadavky skôr, než stihli v obsadenej Paríži nacisti vydať nové nariadenie o zákaze transakcií na židovských kontách ich Chase jedným úkonom zmrazila a prehlásila, že prepadajú v prospech banky. Toto neslýchané rozhodnutie zostalo bez povšimnutia. Expozitúra Chase v Paríži pomáhala aj ministrovi zahraničných vecí, ale nie tomu vo Washingtone, ale osobne Ribbentropovi, pretože finančne zaisťoval a činnosť všetkých veľvyslanectiev Tretej ríše po celom svete. (...). Banka nerušene prežila aj obsadenie Paríža spojeneckými vojskami a už začiatkom januára 1945 vyhlásila, že: „záujmy banky a armády sú identické. Banka si praje podporovať americkú prestíž v oslobodenom Francúzsku." Nie, nebol to zlý vtip, oni to mysleli vážne, ale moc im to nemohlo, pretože sa v apríli 1945 začalo proti nim rozsiahle vyšetrovanie pre porušenie zákona o zákaze obchodu s nepriateľom. Proces sa konal 5. 5. 1945 a porota po krátkej porade vyniesla verdikt: Chase konala v zmysle zákonov a neporušila zákon o zákaze obchodu s nepriateľom.

Standard Oil

Vedenie tejto spoločnosti si bolo vedomé, že nemecká armáda mala takmer počas celej vojny akútny nedostatok pohonných hmôt - teda nafty a benzínu. Ako tento problém vyriešiť? No predsa dodávkami, lenže tie sa nedali realizovať na priamo, pretože tu platil zákon o zákaze obchodu s nepriateľom a bol tu aj rockefelerov výnos. Na čele tejto top spoločnosti vo svojom obore vo vtedajšej dobe stáli predseda správnej rady: Walter Teagle a riaditeľ: William Farish. Teagle napríklad cez spoločnosť American I. G. predal v roku 1938 viac ako 500 ton (...) chemických látok nevyhnutne potrebných na výrobu leteckého benzínu za cenu 15.000.000,- $. Presne toto množstvo chýbalo Führerovi, aby začal s náletmi Luftwaffe v roku 1940 na Veľkú Britániu. Standard Oil bol vždy poruke a ochotne poslúžil. Teagle a jeho pravá ruka Farish pokračovali v nerušenom obchode aj po napadnutí Poľska a dodávali naftu pre nemecké ponorky, ktoré potápali aj americké obchodné lode, prepravujúce suroviny do Veľkej Británie. A čo viac, táto firma vybudovala v roku 1938 v Hamburgu rafinérku, ktorá produkovala 15.000 ton leteckého benzínu týždenne. (...). Čudná obchodná politika americkej firmy nezostala bez povšimnutia britskej tajnej služby SIS, ktorá v roku 1941 skonštatovala, že Standard Oil dodáva 20% svojej produkcie (...) Berlínu. Šiestim lodiam, ktoré prevážajú naftu z Tenerife velia nacistickí dôstojníci. Je tu jedna jednoduchá otázka, keďže nacisti po vyhlásení tzv. neobmedzenej ponorkovej vojny potápali všetky obchodné lode bez výstrahy, koľko lodí plávajúcich pod vlajkou Standard Oil našlo svoje posledné útočisko na dne mora? Odpoveď znie: žiadna, iste to nebola náhoda, veď kto by si už potápal vlastné plavidlá (resp. plavidlá, bez ktorých by nevedel dať do pohybu žiadne jednotky). V podstate sa po útoku na Pearl Harbor situácia ani veľmi nezmenila (čo sa týka firmy Standard Oil ani veľmi nie, tým bolo jedno, že ich materská krajina je vo vojnovom konflikte s nacistami). Firma však chcela mať istotu, aby nebola predmetom možného vyšetrovania a tak sa slušne úradne listom opýtala vlády, ktoré štáty je možné považovať za nepriateľské, odpoveď prišla obratom zo strany Ministerstva zahraničných vecí a síce, že zoznam nepriateľských štátov a firiem, z ktorými nemožno obchodovať neexistuje. K listu bola na vysvetlenie pripojená rezolúcia amerického Kongresu o tom, že Kongres vyhlásil vojnu Japonsku, Nemecku a Taliansku, to asi preto, aby zamestnanci Standard Oil na túto skutočnosť nezabudli. Na sklonku roku 1942 začala washingtonská administratíva pod záplavou správ konanie proti firme Standard Oil a udelila im smiešnu pokutu 50.000,- $, pretože podľa ministerstva spravodlivosti predali nacistom naftu a patenty v hodnote 1.500.000,- $. Firma sa ku všetkému kajúcne priznala a pokutu zaplatila. Teagle a Farish preto pochopili, že takto otvorene sa nafta a benzín k nacistom už nesmú dostať a zvolili teda rokovanie cez prostredníka - a vybrali si, ako inak, neutrálne Švajčiarsko (čo už mali chudáci v Berne robiť, keď všetci chceli cez nich obchodovať). V Berne bola tiež pobočka Standard Oil, cez ktorú sa rumunská nafta (z nálezísk Standard Oil) dostávala do nacistického Nemecka. Od roku 1943, kedy už Tretia ríša mala akútny nedostatok pohonných hmôt pre všetky zložky armády, začala prúdiť ďalšia ropa cez Venezuelu. V Caracase sa akože naložila ropa pre Španielsko a odtiaľ šup rovno do Berlína, respektíve na určené miesto v Tretej ríši. Bez tejto ropy by sa zrejme nerozbehli ani viaceré ponorky, ktoré ponárali obchodné lode patriace Spojeným štátom a celá ekonomika Tretej ríše by sa zrútila podstatne skôr. Dnes je veľmi problematické zistiť, koľko ton nafty sa podarilo Standard Oilu dodať nacistom - Charles Higham vo svojej knihe Trading with the Enemy píše, že išlo o väčšie množstvo, než v tej dobe dodávala táto firma materskej krajine teda USA! (...). Aby to nebolo všetko - v roku 1943 bolo prostredníctvom Stadard Oil zaslané obchodným partnerom v Tretej ríši cez Španielsko 25.000 ton síranu amonného a 10.000 ton bavlny. Svetielko na konci tunela sa ukázalo až 28. januára 1944, kedy britská vláda schválila totálne embargo na dodávky nafty do Španielska. Tento bezprecedentný krok ale nenechala iba tak naftárska lobby, veď by prišla o obrovské zisky a tak už 2. mája 1944 je embargo zrušené a je povolený nielen dovoz nafty ale aj wolframu a ďalších surovín - a teda aj v roku 1944 nerušene tieklo do Španielska (rozumej do Tretej ríše) viac ako 48.000 ton pravej americkej nafty a 1.100 ton wolframu, ktorý sa používal na výrobu striel V1 a V2, ktoré o krátku chvíľku začali svišťať a s hukotom dopadať na srdce Londýna. Dalo by sa ešte písať o ďalších amerických spoločnostiach, ako „dodržiavali" zákon o zákaze obchodu s nepriateľom ale myslím, že ako krátka ukážka to stačí.

Výsledky operácie Útočisko

boli aj napriek hore uvedeným dnešným vedomostiam veľmi chabé - Seymor Rubin, ktorý riadil medzinárodnú monitorovaciu skupinu v Európe spomínal v 90-tych rokoch na túto operáciu veľmi skepticky: „... na stupnici od jedna k desiatim by som jej priradil štvorku, áno vedeli sme vystopovať prevod nacistického zlata do Švajčiarska to áno - ale keby sme vedeli vysledovať, odkiaľ zlato z týchto účtov zmizlo, boli by sme odviedli lepšiu prácu. Vieme, že určitá časť išla z Ríše cez Portugalsko, ale kde končila? To sme nezistili, tiež sme neobjavili takmer žiadnych nacistov, ktorí si privlastnili majetok mŕtvych Židov...".

No neviem, či Rubin aj nenasadzoval body na pomyselnej stupnici, keď bilancoval výsledky operácie „Útočisko". Tajné prevody majetku prebiehali a Američania sa iba tíško prizerali - stačí sa len zamyslieť nad tým, ako išli ekonomiky Brazílie, Argentíny, Chile a iných krajín Južnej Ameriky prudko hore po skončení druhej svetovej vojny...

Nepoľavovala ale ani FBI, ktorá pod vedením Hoovera prešetrovala množstvo amerických spoločností, ktoré prepierali nacistický majetok. Pri svojom pátraní narážala na konglomerát firiem, ktoré pracovne nazvala „Schröderova a Dullesova sieť". Áno, dobre čítate - veď to bol predsa mladý právnik Allen, ktorý sedel v správnej rade Schröder Bank spolu zo zástupcami z radov SS. Kurt Schröder, založil pre Himmlera (...) v Sternovej banke zvláštny účet, na čo ho Himmler zrejme z vďaky povýšil na brigadeführera SS. Takže tu je jasné prepojenie hlavy OSS v Európe Dullesa s Kurtom Schröderom, priateľstvo, ktoré držali pohromade najmä ekonomické záujmy a moc peňazí. Tá je veľmi silná a tak prostredníctvom nemeckej maklérskej spoločnosti Albert und Westrick a Dullesovej advokátskej kancelárie Sullivan a Cromwell vytvorili skoro nepreniknuteľnú sieť spoločností, cez ktoré prevádzali tajné aktíva SS. Ba čo viac, Dulles porušil služobnú prísahu, pracoval ako šéf OSS pre Európu a priamo v svojom luxusnom byte v Berne sa stretával s nemeckými „partnermi" ako napr. s Valeriánom-Ladom Mocarským, riaditeľom Schröderovho finančného domu, ktorý bol veľmi blízky známy bývalého ministra financií Tretej ríše Hjalmara Schachta. FBI zúrivo vyšetrovalo ďalej a Hooverovi sa veru nedobre spávalo - ich človek šéf OSS v Európe obchoduje s nacistami, ak toto vyjde najavo, tak sme skončili - zistenia FBI naberali na sile - americkí agenti pátrali aj vo Švédsku a prišli na to, že Dullesove chápadlá siahajú až sem a spolu s bratmi Wallenbergovými (ďalší z rozvetvenej rodiny Wallenbergových - Raul Wallenberg, bol švédsky diplomat, ktorý zachránil počas druhej svetovej vojny život tisíckam Židov v Budapešti tým, že im vydával švédske pasy, bol v roku 1945 odvlečený agentmi NKVD do Sovietskeho zväzu a údajne zomrel v roku 1957 na infarkt v moskovskej Ljubljanke, ako mnohí iní pred ním a po ňom) sprostredkoval obchod so švédskou zbrojárskou firmou Boforfs dohodu o utajení podobných nacistických aktivít. Dulles takto elegantne schválil prevod značnej časti nakradnutého nacistického bohatstva do zahraničia. Po koľký raz už? Aby sme si to ozrejmili: John Foster Dulles (Allenov brat) pôsobil ako právnik firmy Wallenberg Holding Company, ktorá vlastnila firmu American Bosch, pobočku tohto nemeckého koncernu. Práve vo firme American Bosch sa John Foster Dulles dostal prvýkrát do kontaktu s Jacobom a Marcusom Wallenbegovými, asi najmocnejšími vtedajšími švédskymi bankármi, ktorí riadili Enskilda Bank, cez ktorú obchodovali so zbraňami po celom svete. Prečo sa teda Enskilda Bank nedostala na príslovečný black list? No najmä preto, že zaintervenoval Allen Dulles, ktorý požiadal cez svojho priateľa Charlesa Hambroa (ktorý bol jeho britským maklérom - zaujímavé, že agent OSS potrebuje aj svojho makléra), aby napísal novému prezidentovi Trumanovi list s klamlivým tvrdením, že obaja bratia Wallenbergoví stáli po celú vojnu na strane Britov a z nacistami nemali nič spoločného. Keď videl tento list Hoover, tak si povedal, že si osobne podá Dullesa, nech to stojí aj jeho miesto ako riaditeľa FBI. Šéf FBI práve dokončoval vyšetrovanie banky J. P. Morgana a National City Bank, ktoré mali v USA najväčší prospech z transakcií Marcusa Wallenberga. Hoover na základe tohto zistenia z praní špinavých nacistických peňazí označil Marcusa za plateného nacistického agenta a žiadal o zapísanie Enskilda Bank na black list, ale Veľká Británia opäť odmietla. Do toho všetkého sa zamiešal aj americký generál Lucius Clay (šéf americkej okupačnej zóny v Nemecku), ktorý v duchu hesla: zlodej kričí chyťte zlodeja, žiadal aby Marcus a Jacob Wallenbergoví boli určite stíhaní ako vojnoví zločinci. Vedel o tom určite svoje a pritom nezabudol na svojom osobnom lietadle previezť vrecia s ukradnutými umeleckými dielami z Nemecka do Miami.

Pozornosť vyšetrovateľov sa preniesla aj na dve banky spomínané v Správe z Červeného domu - Basler Handelsbank v Bazileji a Crédit Suisse v Zürichu, ich zamestnanci sa ocitli pod neustálym sledovaním, obom finančným ústavom kontrolovali telegramy a tajne sa kopírovali listy, ktoré z banky odchádzali. Bolo zistené, že obe banky posielajú značné množstvo platieb do Lisabonu, Madridu a niektoré platby končili na účtoch v Šanghaji. Zdá sa, že plány Himmlera na vytvorenie vlastného penzijného fondu (akási obdoba DDS v dnešných pomeroch) pre bývalých príslušníkov SS fungovala ako hodinky. Aktivita Britov v boji proti Himmlerovmu fantastickému plánu na vytvorenie Štvrtej ríše prebiehala súbežne spolu s vyšetrovaním Američanov (akcie FBI, operácia „Útočisko" a iné). Obe prešetrovania skončili začiatkom leta 1945 (...), Briti to vzdali najmä z dôvodu, že ich administratíva a vláda im blokovala všetky ich návrhy a na ministerstvách sa podozrivo strácali doklady a dokumenty. (Kto čítal spis Gorila, asi vie o čom hovorím). Súhrnná správa z komplexného vyšetrovania dokumentu nazvaného „Správa z Červeného domu" nebola prijatá ani z americkej, ani z britskej strany. Všetko išlo do stratena a malo zapadnúť prachom, mnohí ľudia najmä z oblasti biznisu neboli schopní chápať (alebo nechceli?) obrovský objem nemeckých investícii, peňazí a zlata. Brali tieto informácie ako obrovskú príležitosť. Áno príležitosť - zarobiť ďalší balík peňazí, veď čo tam po miliónoch mŕtvych, zničených a spustošených štátoch?

Záverečné zhrnutie:

Áno, Správa z Červeného domu, zo dňa 10. augusta 1944 skutočne existovala, ešte dnes pri jej čítaní prechádza mráz po chrbte - vybudovanie Štvrtej ríše malo byť finančne veľmi nákladnou záležitosťou (každý špás niečo stojí, to vedeli aj nacisti) a tak natoľko predvídavý Himmler a jeho partia uvažovali pred koncom tej tretej Hitlerovej o finančnom krytí novej - Štvrtej. O tom bola celá akcia Červený dom - kto ako zabezpečí financovanie novej Štvrtej ríše? Správa nesie názov podľa hotela rovnakého názvu v Štrasburgu a odhaľuje nám skutočné ekonomické plány nacistov na pokračovanie ich moci a vplyvu. To, že sa im to v mnohom podarilo, je hádam každému jasné. Je iba na každom z nás, aby si uvedomil, čo dokáže aj dnešný bankový sektor prezentovaný napr. Európskou centrálnou bankou. Kapitál ten nepozná hranice, rasu, náboženstvo a ideológiu. Sme tomu svedkami dnes a denne, a preto si je potrebné z tejto správy zobrať ponaučenie do budúcna a dobré si je tiež zapamätať slová istého nemenovaného senátora USA, ktoré povedal po prečítaní Správy z Červeného domu v roku 1945: „...V príprave na tretí pokus o svetovú nadvládu už (rozumej - nacisti resp. ich nasledovníci) rozvíjajú ekonomickú aktivitu po celom svete." Ponechávam radšej bez komentára, každý čitateľ si urobí na to názor sám. ((video2))

A ako dopadli dvaja naši hlavní aktéri?

Allen Dulles - po zrušení OSS (t. j. od 15. 09. 1945) sa stal Dulles členom skupiny určenej na reorganizáciu amerických tajných služieb, ktoré mali Američania vraj komplet infikované Sovietmi. (áno bolo to tak). Od roku 1951 sa stal zástupcom riaditeľa novovytvorenej CIA, od roku 1953 jej riaditeľom, naďalej vystupoval z pozície zúrivého antikomunistu, stál za viacerými úspešnými akciami CIA (Irán 1953, Guatemala 1954), organizoval diverzné lety špionážneho lietadla U2 nad vzdušným priestorom ZSSR, ale väz mu zlomila totálne neúspešná invázia v Zátoke svíň, ktorá skončila úplným fiaskom, preto ho Kennedy odvolal z funkcie riaditeľa v novembri 1961. Po zavraždení Kennedyho v Dallase 22. novembra 1963 sa stal, čuduj sa svete, členom Warrenovej vyšetrovacej komisie, ktorá zistila, že za smrťou obľúbeného prezidenta stál osamelý strelec Lee Harvey Oswald, čo je totálna blbosť, ktorej dnes neverí ani dieťa na základnej škole.

Heinrich Himmler - potom ako stroskotala jeho idea, že bude spasiteľom nemeckého národa a novým nástupcom po Hitlerovi, taktiež po neúspechu vyjednávania možného separátneho mieru so Západom v apríli 1945, ho Hitler dňa 29. apríla 1945 za tieto jeho vopred neschválené akcie zbavil všetkých funkcií a vylúčil z rodnej NSDAP. Himmler sa pokúsil ešte dostať do zreorganizovaného kabinetu nového Führera Karla Dönitza, ale bol odmietnutý. Neskôr sa Himmler potupne skrýval blízko Flensburgu, teda mesta, ktoré dobre poznal, žiaľ nedal si veľkú prácu so svojimi novými dokumentmi a tak bol dňa 22. mája 1945 zadržaný. Bol to však skutočný Himmler? Mám o tom svoje pochybnosti, podrobnejšie sa tejto téme budem venovať v ďalších blogoch - osoba vydávajúca sa za neho, spáchala následne 23. mája 1945 samovraždu prehryznutím ampulky s kyanidom.

Epilóg:

Joseph Goebbels, nacistický minister ľudovej osvety a propagandy pri jednom zo svojich plamenných prejavoch v berlínskom rozhlase v septembri 1940, keď si bol istý víťazstvom národného socializmu a nevedel, že potupne bude musieť spáchať samovraždu v bunkri o päť rokov neskôr, vyhlásil: „Som presvedčený, že o päťdesiat rokov už ľudia nebudú myslieť na štátne hranice." V tomto sa veru minister propagandy Tretej ríše nemýlil.

Poďakovanie:

Ďakujem týmto mojej bývalej spolužiačke Petre Haviarovej z Budmeríc, učiteľke angličtiny na Pedagogickej škole v Modre za preklad Správy z Červeného domu.

Použitá literatúra a pramene:

Hugh, Thomas: Heinrich Himmler - nepravděpodobná smrt, BBart, Praha 2007

Segev, Tom: Simon Wiesenthal, Zman Publishing, Bratislava, 2011

Roper, Trevor H.R.: Poslední dny Adolfa Hitlera, Mladá Fronta, Praha 1968, II. vydaní

Roper, Trevor H. R.: Poslední dny Hitlerovy, Ot. Štorch-Marien, Praha, 1947, I. vydaní,

LeBor, Adam: Hitlerovi tajní bankéři. Alpress, Frýdek-Místek 1997,

Lebor, Adam: Budapeštiansky protokol, PERFEKT, Bratislava, 2011

Alford, Kenneth D., Savas Theodore P.: Hitlerovi milionáři - příběh hledání ukrytého zlata SS., BBart, Praha, 2007

Delattre, Lucas: Fritz Kolbe Špion uvnitř Třetí říše, Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 2005

Hamšík, Dušan: Druhý muž Třetí říše, Mladá Fronta, Praha, 1986

Rovenský, Dušan: Zákulisí velké války, Naše Vojsko a Český svaz protifašistických bojovníků, Praha, 1989

Marshall, Jonathan Victor: Bankers and the Search for a Separate Peace during World War II, Cornell University, 1981

O'Donnell, James P.: The Bunker, 1979 (Book Cub Associates)

Schellenberg, Walter: The Labyrinth: Memoirs Of Walter Schellenberg, Hitler's Chief Of Counterintelligence, 1953

Bernadotte, Folke: The curtain falls, Count Eric Lewenhaupt, translator. New York, 1945

Forsyth, Frederick: Spis Odessa, Ikar, Bratislava 2009

Schneppen, Heinz: Odessa und das Vierte Reich: Mythen der Zeitgeschichte, Berlin 2007 str. 71 a nasl.

Eisenhower, David: Eisenhower at war 1943-1945, New York, 1986, str. 523

Shirer, William L.: Vzestup a pád Třetí říše, Nakladatelství L. Marek, Praha 2004

Rževská, Jelena: Zápisky válečné tlumočnice, Paseka, Praha 2012

Cross, Robin: Pád ríšskeho orla. Posledné dni tretej ríše, PERFEKT, Bratislava 2007

Petrovová, Ada, Watson Peter: Hitlerova smrt, BB/art, 1997

Kilzer, Louis: Hitler's Traitor: Martin Bormann and the Defeat of the Reich, Presidio Press, 2000

Hunt, Linda: Secret Agenda: The United States Government, Nazi Scientists, and Project Paperclip, 1945-1990, St Martin's Press - Thomas Dunne Books, 1991

http://www.cuttingthroughthematrix.com/articles/Intelligence_Report_EW-Pa_128.html

http://www.csfd.cz/film/116563-pad-treti-rise/

http://cs.wikipedia.org/wiki/Folke_Bernadotte

http://en.wikipedia.org/wiki/Max_Heiliger

http://en.wikipedia.org/wiki/Germany_is_Our_Problem

http://www.delpla.org/article.php3?id_article=202

http://www.amazon.com/gp/product/0275965201/ref=sip_pdp_dp_1/103-5391839-7987843

http://www.amazon.com/gp/product/0714650293/ref=sip_pdp_dp_0/103-5391839-7987843

http://www.amazon.com/gp/product/1860643000/ref=sip_pdp_dp_2/103-5391839-7987843

http://kostlanova.blog.idnes.cz/c/119195/Povalecna-recyklace-nacistickych-vedcu-I.html

http://www.jewishvirtuallibrary.org/jsource/Holocaust/odessa.html

http://www.niod.knaw.nl/documents/publicaties/NIODAaldersSafehaven_en.pdf

http://www.reformation.org/wall-st-ch5.html

Artúr Soldán

Artúr Soldán

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Som právnik, amatérsky historik zaoberajúci sa novodobými dejinami sveta Zoznam autorových rubrík:  Zákulisné dejiny svetaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu