reklama

Rozpad Sovietskeho zväzu, hra o slovíčka???

08. 12. 1991, Bielovežský prales, obec Viskuli Toho mrazivého rána sa Boris Jeľcin zobudil veľmi skoro. Poobzeral sa po honosne zariadenej izbe vládnej vily a jeho zrak sa zastavil na štátnom znaku Zväzu sovietskych socialistických republík. Áno toho Zväzu, ktorý má budúci rok osláviť okrúhle 70. výročie. Rýchlo pootočil hlavu, vstal z postele, z nočného stolíka vybral trasúcimi rukami fľašku vodky a nalial si stakan, tak bol zvyknutý. Zobral pohár po vrch naplnený vodkou, pomalým až slimačím tempom prešiel k balkónu a uprel pohľad na temné kontúry Bielovežského pralesa, ktoré sa rysovali v rannej hmle. Kontúry lesa vyzerali dnes ešte zlovestnejšie ako včera. Jedným dúškom vyprázdnil pohár, obliekol si sako a vyšiel z miestnosti. Na chodbe sa stretol s predsedom Najvyššej rady Bieloruskej SSR Stanislavom Šuškevičom, ktorý ho kamarátsky privítal, objal a opýtal sa ho: „Tak čo Boris Nikolajevič oznámite to Vy svetu???".

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Rozpad Sovietskeho zväzu, hra o slovíčka???

08. 12. 1991, Bielovežský prales, obec Viskuli

Toho mrazivého rána sa Boris Jeľcin zobudil veľmi skoro. Poobzeral sa po honosne zariadenej izbe vládnej vily a jeho zrak sa zastavil na štátnom znaku Zväzu sovietskych socialistických republík. Áno toho Zväzu, ktorý má budúci rok osláviť okrúhle 70. výročie. Rýchlo pootočil hlavu, vstal z postele, z nočného stolíka vybral trasúcimi rukami fľašku vodky a nalial si stakan, tak bol zvyknutý. Zobral pohár po vrch naplnený vodkou, pomalým až slimačím tempom prešiel k balkónu a uprel pohľad na temné kontúry Bielovežského pralesa, ktoré sa rysovali v rannej hmle. Kontúry lesa vyzerali dnes ešte zlovestnejšie ako včera. Jedným dúškom vyprázdnil pohár, obliekol si sako a vyšiel z miestnosti. Na chodbe sa stretol s predsedom Najvyššej rady Bieloruskej SSR Stanislavom Šuškevičom, ktorý ho kamarátsky privítal, objal a opýtal sa ho: „Tak čo Boris Nikolajevič oznámite to Vy svetu???". Jeľcin, zvyknutý v posledných štyroch mesiacoch hrať prvé husle odvetil: „Keď už to musí byť, oznámim to ja.". Šuškevič ho však rázne potiahol za rameno a pošepkal mu do ucha: "Dobre a kto to oznámi Gorbačovovi?". Jeľcin sa pri tejto otázke zatriasol ako keby sa mu táto otázka zdala nepatričná, oblial ho mrazivý pot, aj napriek veľmi príjemnej teplote vo vykúrenej vládnej vile a nehovoril nič. Pootvoril dvere miestnosti a rázne zakričal: "Okamžite ma spojte s Washingtonom". Nereagoval na protesty dôstojníka KGB, že linka nie je krytá a hovor môže byť odpočúvaný. V telefóne zapraskalo a na druhej strane sa ozval hlas, ktorý Jeľcin dobre poznal. George Bush starší, prezident Spojených štátov, osobne. Po obligatórnych frázach prešiel Boris Nikolajevič hneď k veci, ako to bolo jeho zvykom, ruka sa mu triasla, hlas mu poskakoval, celý sa chvel ale vysúkal zo seba pamätnú vetu: "Pán prezident, musím Vám oznámiť, že ZSSR od dnes už neexistuje...". Po vypovedaní tejto nenáročnej vety sa na druhom konci linky neozvalo nič, éterom sa nieslo absolútne ticho, Jeľcin počul iba svoj dych, po pár sekundách, ktoré boli najdlhšie v jeho živote sa ozval z druhej strany Atlantiku Bush starší, ktorý sa opýtal ako typický Američan:" A zvážili ste všetko? Čo bude ďalej? Nenastane v ZSSR podobná situácia ako je teraz v Juhoslávii?". Boris Nikolajevič odvetil: „Nebojte sa, všetko máme premyslené, nič sa nestane" a po zdvorilom rozlúčení položil telefón. Ešte sa triasol, keď k nemu prišiel Leonid Kravčuk a opýtal sa ho: „Dobre, amíkom si to oznámil, ale kto to povie Michajlovi Sergejevičovi?" Jeľcin sa prosebne pozrel na Šuškeviča a ten mlčky prikývol. Veru, 8. december roku 1991 bol aj napriek chladivému rannému počasiu až veľmi horúcim dňom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vladimír Putin ešte ako úradujúci prezident Ruska vyhlásil, že rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia. Mal pravdu? Z pohľadu obyčajných Rusov určite, ale ako sa mohla ríša, ktorá zaberala takmer 1/6 sveta rozpadnúť za necelé štyri mesiace? Akú úlohu tu zohrával tzv. augustový puč v Moskve? Čo bolo cieľom Štátneho výboru pre mimoriadny stav v ZSSR? (rusky: Государственный комитет по чрезвычайному положению в СССР)? Akú úlohu zohrával v celom prevrate Boris Jeľcin? Bol rozpad ZSSR riadený zvonku? Alebo je pravdou, že KGB potrebovala legalizovať svoje majetky na západe a tak nechala zadlžený Sovietsky zväz padnúť na kolená? Bol akt podpísania vzniku Spoločenstva nezávislých štátov legálnym krokom? Na tieto a mnohé ďalšie otázky sa pokúsim odpovedať v mojej úvahe týkajúcej sa zákulisia zániku prvého socialistického štátu sveta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vznik Sovietskeho zväzu

Tí skôr narodení si iste z hodín ruského jazyka a dejín Komunistickej strany ZSSR pamätajú, že predchodcom ZSSR bola Ruská sovietska federatívna socialistická republika, (ďalej len: RSFSR), ktorá vznikla 10.-18. januára 1918. Zväz sovietskych socialistických republík, alebo skrátene ZSSR vznikol až 30. 12. 1922 a jeho zakladateľmi boli: hore uvedená RSFSR, Ukrajinská SSR, Bieloruská a Zakaukazská SSR. Je veľmi dobre si zapamätať a uvedomiť si, že Sovietsky zväz založili tieto štyri republiky. Najmenej pre verejnosť známou je práve posledne zmieňovaná Zakaukazská sovietska federatívna socialistická republika, ktorá bola vytvorená spojením Arménska, Azerbajdžanu a Gruzínska. V dôsledku prijatia novej ústavy ZSSR, tento štátny útvar v roku 1936 zanikol a nahradili ho tri nové zväzové republiky: - Azerbajdžanská SSR, Arménska SSR a Gruzínska SSR. To by bolo niečo z histórie na úvod, aby sme si neskôr uvedomili, čo sa dialo v Bielovežskom pralese na sklonku roku 1991.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

znak Zakaukazskej SSR

Hospodárska a politická situácia v ZSSR na prelome 80-tych 90-tych rokov

Po smrti Leonida Iliča Brežneva v novembri 1982 sa za napodiv pokojnou fasádou superveľmoci nedalo spočiatku nič badať. Už za éry Brežneva sa ale moloch ZSSR potýkal s celou radou problémov - v ideologickej rovine sa upustilo o tzv. utopickej vízie vybudovania materiálne technickej základne komunizmu, ktorá mala byť v reále vybudovaná do roku 1980. Skôr sa začalo opatrne hovoriť o koncepcii rozvinutého socializmu, ktorý do popredia ale stále dával štátne vlastníctvo a ústredné plánovanie. V spoločnosti najmä medzi vtedajšou verchuškou sa rozmohla nebývalá miera korupcie, do ktorej boli zapletení mnohí čelní predstavitelia vedenia ZSSR. Paradoxne Sovietsky zväz bol na začiatku 80-tych rokov oslabovaný stále viac aj na medzinárodnej scéne - vojenským dobrodružstvom v Afganistane, ktoré započalo v decembri 1979, ktoré krajinu vyciciavalo ekonomicky. Sovietsky zväz nešetril tiež nový americký prezident a bývalý šéf „ROH" v Hollywoode Ronald Regan, ktorý častoval ZSSR označeniami typu „Ríša zla". Súdruhom v Moskve sa taktiež zdvíhal adrenalín z avizovaného projektu SDI (Strategic Defense Initiative) - tzv. projekt Hviezdnych vojen. Ani nový nástupca Brežneva ex-šéf KGB Jurij Andropov, situáciu nezvládol, aj napriek tomu, že bol dokonale oboznámený so situáciou so zásobovaním a trhom v rámci ZSSR. Andropov sa ako starý praktik snažil aspoň presunúť rozhodovanie na kolchozy avšak jeho zdravotný stav nedovoľoval pokračovať v reformách. Už Andropov za svojho zástupcu odporúčal Michala Sergejeviča Gorbačova, ale konzervatívne krídlo v politbyre zvolilo za generálneho tajomníka Komunistickej strany ZSSR 73 ročného Konstantina Ustinoviča Černenka. Černenko neuskutočnil takmer žiadne ďalšie reformy a jeho zvolenie znamenalo návrat k brežnevizmu. Po smrti Černenka v roku 1985 bol na čelo politbyra zvolený mladý Michail Gorbačov, ktorý si uvedomoval závažnosť situácie, v akej sa Sovietsky zväz nachádza. Spočiatku, pokiaľ mu to jastrabi vo vedení neprekukli sa prejavoval ako umiernený reformátor, vystupoval iba radikálne proti alkoholizmu ale ako dobre vieme jeho tzv. suchý zákon narobil viac paseky ako úžitku. (zdecimovanie viníc v Gruzínsku, rozšírené podomácke pálenie alkoholu a pod.). (autorská poznámka - V tomto blogu nebudem podrobne rozoberať pojmy glasnosť a perestrojka, ktoré sú každému známe, zrušenie RVHP, rozpustenie Varšavskej zmluvy v roku 1991, stretnutie Gorbačov-Bush starší na Malte v roku 1989, pretože prekračujú rámec jedného blogu a chcem sa im podrobnejšie venovať v samostatnom príspevku).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred prevratom - vzťah Gorbačov - Jeľcin

Jar roku 1990 sa vo vtedajšom Sovietskom zväze ukazovala ako veľmi zaujímavé obdobie roka z viacerých pohľadov - absolútne prekvapujúce rozhodnutie bolo odhlasované na III. Zjazde ľudových poslancov v marci 1990, kde bol zrušený VI. Článok ústavy ZSSR zakotvujúcu vedúcu úlohu KSSZ, čo nebolo skupinou konzervatívcov v politbyre prijaté s nadšením. Zároveň s tým faktom, že komunisti prišli o prvé husle, Zjazd ľudových poslancov schválil aj zákon o vystúpení zo ZSSR, ktoré bolo podmienené konaním celoštátneho referenda a 5 ročným prechodným obdobím. Gorbačov teda vo vzniknutej napätej situácii neváhal a posilnil svoju pozíciu a to tak, že bol zvolený dňa 14. 03. 1990 za prvého a zároveň posledného prezidenta ZSSR. Nezávideniahodná situácia bola aj v Pobaltí, kde 11. 03. 1990 vyhlásil parlament Litvy nezávislosť krajiny a zvolil si vlastného prezidenta. Avšak Litva sa prerátala a vďaka sovietskym vojskám v krajine bola nezávislosť dočasne suspendovaná, vzťahy medzi Litvou a centrom v Moskve zostávali veľmi napäté.

V prvých dá sa povedať slobodných voľbách dosiahol veľký úspech blok Demokratické Rusko, na čele ktorého stál Boris Jeľcin, ktorý sa stáva veľkým rivalom prvého muža ZSSR Michaila Gorbačova. Gorbačov stále zdôrazňoval jednotu ZSSR naproti tomu už vtedy neriadená strela Jeľcin dával do popredia Rusko a jeho národné záujmy. V máji 1990 sa Jeľcin triumfálne vracia a je zvolený za predsedu Najvyššieho sovietu RSFSR - presne 29. mája 1990, síce na tretí pokus ale aj to sa ráta. (treba podotknúť, že v roku 1987 bol Jeľcin pre spory s Gorbačovom a Ligačovom odvolaný a stratil aj funkciu predsedu KSSZ v Moskve, následne sa neúspešne pokúsil spáchať samovraždu). Zároveň o pár týždňov Zjazd ľudových poslancov RSFSR schválil prehlásenie o štátnej suverenite obsahujúci článok o nadradenosti zákonov Ruska nad sovietskymi zákonmi. (v zhode s ruským modelom postupoval o dva roky neskôr aj Vladimír Mečiar - kedy presadil, aby SNR 17. júla 1992 schválila Deklaráciu o zvrchovanosti SR). Po raketovom zmŕtvychvstaní Jeľcina začala napodiv veľmi slabnúť pozícia Michaila Gorbačova, najmä v dôsledku zhoršujúcej sa hospodárskej situácie v ZSSR.

Na júnovom zjazde Ruskej komunistickej strany v dňoch 19-23. 06. 1990 /ktorá mimochodom dovtedy paradoxne neexistovala (..!...). Komunistická strana Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (rusky Коммунисти́ческая па́ртия Росси́йской Сове́тской Федерати́вной Социалисти́ческой Респу́блики) bola založená až v roku 1990 ako protiváha oficiálnej federatívnej Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v skratke - KSSZ (rusky Коммунистическая партия Советского союза, КПСС)/ sa začali po vzore Ruska domáhať suverenity aj ďalšie republiky z tzv. tvrdého jadra - Bielorusko a Ukrajina. Ako si neskôr povieme činnosť ruskej komunistickej strany mala veľmi krátke trvanie ... Obdobne sa hlásili k vyhláseniu štátnej suverenity aj ďalšie zväzové republiky ako Moldavsko, Arménsko a Gruzínsko.

Na jeseň roku 1990 bol prekvapivo predložený tzv. Šatalinov plán, ktorý de fakto znamenal demontáž ZSSR, stanovoval prechod k trhovému hospodárstvu a zakotvoval nezávislosť jednotlivých zväzových republík. Gorbačov sa postavil proti tomuto plánu, vidiac, že tento by znamenal postupný prechod ZSSR ku kapitalizmu. Gorbačov sa preto naplno sústredil na prípravu novej zväzovej zmluvy, čím si znova vyslúžil prívlastok spiatočník. Navyše odmietnutím Šatalinovho plánu si to rozhádzal najmä s pravicovou časťou KSSZ. Ako ďalší ústupok tvrdému jadru, ktoré sa zubami-nechtami držalo všetkého sovietskeho bolo menovanie nového ministra vnútra, ktorým sa stal Boris Pugo s účinnosťou od 11. decembra 1990.

Situácia koncom decembra 1990 v Sovietskom zväze naberala obrátky - 20. decembra 1990 sa vzdal funkcie minister zahraničných vecí ZSSR Eduard Ševarnadze z obavy pred nástupom „diktatúry". Zároveň v abdikačnom liste uviedol, že nesúhlasí s Gorbačovovou politikou ústupkov a varoval pred možnosťou štátneho prevratu v krajine.

Začiatok roka 1991 v ZSSR

Ani vykročenie do nového roka 1991 nezačalo pre ZSSR veľmi úspešne - pri vojenskej akcii - útoku na televízny vysielač vo Vilniuse bolo dňa 13. 01. 1991 zabitých 13 civilistov. Po celom Sovietskom zväze sa konali protestné demonštrácie na podporu Litvy. Gorbačov vyjadril v priamom televíznom prenose poľutovanie nad obeťami, avšak zdôraznil, že rozkaz k použitiu vojenskej sily nedal on ale miestny veliteľ špeciálnych jednotiek. Dezintegračné kroky zväzových republík pokračovali aj ďalej, pričom Gorbačov sa venoval haseniu jedného požiaru za druhým.

Referendum o zachovaní ZSSR

sa v zmysle záverov Zjazdu ľudových poslancov konalo 17 marca 1991, s jedinou otázkou, či si občania prajú zachovať zreformovaný Sovietsky zväz. Účasť bola viac ako 80% pričom 76,4% občanov vtedajšieho Sovietskeho zväzu sa vyjadrilo pre zachovanie ZSSR. (to o rozdelení ČSFR sa rozhodlo o nás bez nás ako vždy v histórii). Svoje áno ďalšiemu pokračovaniu Zväzu dali takmer všetci Rusi ale tiež ostatné neruské národy. Toto bol žolík, ktorý dostal do rúk Gorbačov, aby mohol uskutočniť reformu ZSSR. (treba však pripomenúť, že referendum sa nekonalo v Estónsku, Litve, Lotyšsku, Arménsku, Gruzínsku a Moldavsku - teda v 6-tich z 15 tich zväzových republík).

Zaujímavým medzníkom bol aj 12. jún 1991 kedy bol v prezidentských voľbách RSFSR zvolený za prezidenta Boris Jeľcin,, hlavný odporca Gorbačova a pokračovania existencie ZSSR, ktorý bol však v očiach širokej verejnosti doma omnoho populárnejší ako Gorbačov, ktorého hviezda už pomaly dohasínala, čo si v tej chvíli ale ešte do dôsledkov neuvedomoval.

Obrázok blogu

Izvestja už 07. septembra 1991 predpokladali rozpad ZSSR

Moskovský 3 dňový prevrat?

Ak si dobre pamätáte práve 17. novembra 1989 bola netradične do vysielania federálnej jedničky zaradená Angelika markíza anjelov diel prvý, pričom vedenie KSČ a ČST spoliehalo, že veľa ľudí ostane v chladnom a sychravom počasí doma a nebude sa zbytočne promenádovať na Václávaku a blízkych uličkách a vyvolávať protisocialistické výtržnosti. Stačilo, že v na čele demonštrácie pôjde študent Martin Šmíd alias Ludvík Žifčák pracovník II. odboru, ŠtB Praha, ktorý prepracovane zahraje „mŕtveho študenta" a správu o svojej smrti odovzdá prostredníctvom ďalšej agentky ŠtB - študentky Drahomíry Dražskej priamo rádiu Slobodná Európa (cez Petra Uhla), ale to je iný príbeh, pretože v horúcom augustovom lete 1991 zaradila štátna moskovská televízia do vysielania balet Labutie Jazero (to bol tradícia vždy keď zomrel generálny tajomník). Písal sa 19. august roku 1991 a denník Pravda, ten slovenský vyšiel s palcovými titulkami a nápisom: „Mráz prichádza (opäť) z Kremľa". Efektné ale ako tomu bolo skutočne? Na čele Štátneho výboru pre mimoriadny stav v ZSSR, v skratke a celom ďalšom texte iba GKČP (rusky: Государственный комитет по чрезвычайному положению в СССР) bol ustanovený sovietsky viceprezident, teda de jure zástupca Michaila Gorbačova - Genadij Janajev. Ďalšími členmi Výboru boli mimo iné: ex šéf KGB Boris Krjučkov, minister obrany SSSR maršál Dmitrij Jazov, minister vnútra Boris Pugo a ďalší. Čo bolo ich cieľom? Išlo im predovšetkým o to, aby zabránili podpísaniu pripravovanej novej Zväzovej zmluvy ZSSR. Janajev preto na tlačovej konferencii 19. augusta 1991 oznámil, že Gorbačov zo zdravotných dôvodov rezignoval na svoju funkciu a Štátny výbor na čele s Janajevom bude krajinu riadiť v krízovom období.

Obrázok blogu

Janajev na čele divadelného prestavenia spolu s členmi GKČP

Nová zväzová zmluva

Nová zväzová zmluva bola viackrát predtým predmetom ostrých rozporov a treníc v samotných zväzových republikách. Séria rozhovorov o novej zväzovej zmluve sa uskutočnila medzi Gorbačovom a predstaviteľmi 9-tich zväzových republík dňa 23. apríla 1991. ZSSR sa podľa tejto dohody mal zmeniť na voľný zväzok republík - tzv. konfederáciu. Už v priebehu týchto jednaní sa prejavili ostré názorové rozpory medzi Gorbačovom a Jeľcinom, pričom prvý z nich prezentoval svoj názor na silný zväz naproti tomu Jeľcin zastával ideu silnejšej republiky (rozumej ruskej) a slabšieho zväzu. Z názvu malo vypadnúť slovo socialistických, čo taktiež narážalo na odpor vtedajšieho prvého aj posledného prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova. Dátum podpisu novej zväzovej zmluvy bol stanovený

práve na 20. augusta 1991. Začiatkom augusta 1991 sa do vládnej vily na Kryme vydal oddychovať Michail Gorbačov, ktorý sa plánoval vrátiť do matičky Moskvy práve 20. augusta 1991 k slávnostnému podpisu novej zväzovej zmluvy.

Pôvodný plán zverejniť novú zväzovú zmluvu až 20. augusta, v deň, keď sa končila platnosť zmluvy o ZSSR z roku 1922 zlyhal, pretože jej návrh už 15. 8. zverejnil týždenník Moskovskije novosti. Ako povedal maršál Jazov „Vtedy sme pochopili, že sa nezadržateľne schyľuje k rozpadu, že nejde o omyl, ale o cieľavedomé úsilie o zánik ZSSR, namiesto ktorého by tu bola len konfederácia republík s vlastnými prezidentmi.".

Úloha Gorbačova pri augustovom prevrate

Tu nastáva zásadná otázka, ktorá nebola doposiaľ spoľahlivo vyjasnená: vedel alebo nevedel Gorbačov o pripravovanom štátnom prevrate? V procese ktorý bol v Rusku iniciovaný v roku 1994, kde sa malo dokázať spáchanie trestného činu vlastizrady členmi Štátneho výboru pre výnimočný stav - vystupoval jediný obžalovaný, (ktorý bol taktiež medzi členmi GKČP) a síce veliteľ pozemných vojsk - Valentin Varenikov, ktorý uviedol, že tesne pred svojím odletom na krymskú dovolenku Gorbačov povedal osobám, ktoré ho odprevádzali nasledovné: „Buďte kľudní, všetko je v poriadku, vyhlásime výnimočný stav ako je dohodnuté". Nie je bez zaujímavosti, že práve kolégium Najvyššieho súdu Ruskej federácie uznalo 11. augusta 1994 Varenikovovu nevinu a na základe tohto rozsudku rehabilitoval súd de facto aj ostatných členov Štátneho výboru. V prípade bývalého sovietskeho prezidenta dospel ale súd k záveru, že ... „ak Gorbačov priamo neschvaľoval (puč), tak prinajmenšom nič nenamietal proti tomu, aby bola krajina zachránená vyhlásením výnimočného stavu".

(napr. je veľmi čudné, že minister vnútra ZSSR Boris Pugo spáchal za doposiaľ nevyjasnených okolností dňa 22. augusta 1991 samovraždu)

Varenikov spomína, ako boli členovia GKČP (teda konkrétne: Oleg Baklanov predseda rady obrany ZSSR, Oleg Šenin tajomník ÚV KSSZ, Valerij Boldin, riaditeľ gorbačovovho osobného sekretariátu a Jurij Plechanov, bývalý šéf KGB) „prehovárať" Gorbačova na Kryme v rezidencii Foros, večer 18. augusta 1991 o 17.00 hod o tom, aby nová zväzová zmluva nebola podpísaná a aby bol dodržaný platný právny postup v zmysle ústavy ZSSR ... a bol vyhlásený výnimočný stav.

.....Po vyhlášení výjimečného stavu odletěli někteří členové Státního výboru na Krym, kde se v rezidenci Foros setkali s Gorbačovem. Zrějme nikoliv proto, aby se jím jako malí kluci za to, co vyvedli, nechali vytahat za uši. Podie svědectví V.Varennikova před výše uvedeným odletem se členové Státního výboru domnívali, že Gorbačov využije verze o nemoci k tomu, aby si před veřejností zachoval tvář, jak to vyžadovala záchrana země. Nevyužil ani druhé možnosti vrátit se okamžitě do Moskvy. S Gorbačovem, který se pak uchýlil do samoizolace, se členové Státního výboru zkrátka nedohodli.

Varennikov řekl Gorbačovovi na Krymu ve Forosu mnoho nepříjemných skutečností o situaci v zemi, za niž nese odpovědnost. „Řekl jsem Gorbačovovi", prohlásil generál před soudem. „že mnoho cestuji po SSSR a mám mnohá setkání s důstojníky sovětské armády. Vždy a všude se snažím ukázat našeho prezidenta v nejlepších barvách, zejména zdůrazňuji jeho zásluhy o rozvoj demokracie u nás v zemi a jeho velký příspěvek ke sblížení Západu s Východem. Ale všude mi kladou otázky, na které nemohu odpovědět. Například: Proč návrh svazové dohody nevyjadřuje výsledky všesvazového referenda a pozici Sjezdu lidových poslanců SSSR v otázce zachování SSSR? Proč je separatistům, nacionalistům a extremistům všeho druhu všechno dovoleno? Proč pokračuje zbídačování lidu? .. Proč značně vzrůstá kriminalita, ale efektivní opatření se proti tomu nepřijímají? .. Proč se u nás žádné výnosy prezidenta SSSR nerespektují? Když jsem vypočítával všechny ty to otázky, řekl jsme Gorbačovovi, na co se důstojníci ptají: Můžete, soudruhu generále, označil alespoň jeden úsek, na kterém došlo ke zlepšení nebo se situace alespoň stabilizovala? Tato slova však vyvolala u Gorbačova výbuch hněvu. Řekl, že vám vojákům se zdá, že je vše možné zařídit jen tak jednoduše, ráz dva. (....) Dodal ještě něco a dal najevo, že setkání s ním je u konce. Rozloučili jsme se. Podal nám všem ruku a řekl: Jděte k čertu. Dělejte, co chcete, ale povězte, jaký mám názor. Poté ke všem přítomným dodal: Jak se zdá, po takovém rozhovoru asi nemůžeme spolupracovat. Na to jsem okamžitě reagoval: „Podám hlášení, že abdikuji." Gorbačov dělal, že neslyší, ačkoliv mohl mou demisi přijmout hned na místě. Ale co víc, mohl zadržet nás všechny. (.....). Vždyť poté prohlašoval, že jsme zločinci." Nakonec se Gorbačov podle Varennikova rozhodl pro samoizolaci a v tento tragický večer se šel odreagovat erotickým filmem ...

Ak sú spomienky Varenikova autentické, čo je s veľkou pravdepodobnosťou takmer isté, je vskutku tragické, že Michail Gorbačov v rozhodujúcich chvíľach, kedy sa rúcalo impérium s názvom Sovietsky zväz nevedel reagovať, zaujať jasný postoj a namiesto toho išiel pozerať erotický film .... (....!....).

Aby sme mu ale nekrivdili, Gorbačov vo svojich spomienkach príchod pučistov videl značne odlišne a jeho odpoveď členom GKČP bola nasledovná :

„Tihle lidé se dostali do svých funkcí díky mně - a teď mě zradili! Odmítl jsem podepsat jakékoli výnosy. Rěkl jsem jim, že pokud opravdu mají starost o si­tuaci v zemi, tak bychom měli svolat zasedání Nejvyššího sovětu SSSR a Sjezd lidových poslanců. Nechte nás, abychom situaci probrali a podle toho roz­hodli. Ale jednejte pouze v rámci ústavy a na základe práva. Všechno ostatní je pro mě nepřijatelné."

Gorbačov teda jasne odmietol podpísať vyhlásenie výnimočného stavu a zároveň sa rozhodol že neodovzdá moc do rúk viceprezidenta Janajeva, načo mu roztrpčený generál Varenikov povedal, že predsa on je hlavou ZSSR a bol zvolený na to aby robil politické rozhodnutia, žiada ho teda aby podpísal výnimočný stav a poverenie pre Janajeva alebo odstúpil. Gorbačov iba mávol rukou a povedal, že nech si robia čo chcú. (opäť svedectvo Varenikova).

Varenikov a skupina sovietskych generálov sa po nezdarenej krymskej misii vrátila do Moskvy, pričom podľa spomienok Gorbačova ich návrat veru nemal hladké pozadie, pretože:

„Jejich zpráva vyvolala mezi pučisty zmatek. Otřesený Janajev začal pít. Zdá se, že Pavlov rovněž hledal záchranu v láhvi alkoholu, i když navenek předstíral nemoc. Lukjanov neztrácel čas a jal se připravovat vlastní ústupové cestičky. Maršál Jazov se později ptal: „Který čert mi to, starému blbci, byl dlužen? že já jsem se do těch zmatku vůbec pletl! Někteří se ptali, zda by nebylo lepší všeho nechat. Ale už bylo pozdě. Zašli jsme příliš daleko, aby mohli zatroubit na ústup". Boldin řekl ostatním: „Já prezidenta znám; nikdy nám takové zacházení neodpustí. Pro ně nezbývalo jiné cesty než pokračovat." (spomienky M. S. Gorbačova)

Vzbúrencom alebo ak chcete členom GKČP chýbali dve zásadné veci - súhlas prezidenta ZSSR Gorbačova a poverenie pre Janajava, uvedomovali si teda, že budú korčuľovať na veľmi tenkom ľade, ale aj napriek tomu 19. augusta 1991 zverejnili v Moskve prehlásenie o vytvorení GKČP a vyhlásení výnimočného stavu na pol roka. Zároveň oznámili, že Gorbačov je zo zdravotných dôvodov nespôsobilý vykonávať svoju funkciu a jeho právomoci v súlade s ústavou ZSSR preberá viceprezident Genadij Janajev.

Zatiaľ čo Gorbačov ostával kvázi izolovaný vo svojej rezidencii na Kryme (z dokumentu vysielaného na Visat History - Pád Sovětského svazu - časť prvá, jasne vyplýva, že Gorbačov bez problémov mohol s kýmkoľvek telefonovať, pretože odpojené boli telefónne linky iba v jeho kancelárii, všetky ostatné fungovali teda Gorbačov NIKDY nebol v domácom väzení ako sa neustále mylne prezentuje v médiách - vo vile vládneho letoviska Foros bolo navyše 770 mužov, ktorí mohli kedykoľvek zatknúť pučistov) v Moskve sa schyľovalo k druhému dejstvu tragikomického nápadu sovietskych generálov, ktorí porušili základné zásady organizácie prevratov ako to zhrnul generál Makašov, ktorý uviedol, že hlavné chyby augustového prevratu boli v stručnosti nasledovné (voľne citované):

1. Najskôr bol vyhlásený výnimočný stav a až potom boli povolané vojská

2. V rukách opozície zostali mimo iné: leningradská televízia, viaceré noviny, medzinárodný telex, telegrafické a telefónne spojenie

3. Nerušili sa západné vysielačky

4. Činnosť vojsk v Moskve pripomínala predvádzanie bojovej techniky pionierom. V druhý deň kvázi prevratu v programe Vremja odpovedal vojak základnej služby vyslaný do Moskvy, či má náboje, rozpačito, že nie (.....)

5. Tzv. Štátny výbor, ktorý akože zvrhol Gorbačova ho nikdy nenapadol, Janajev sa na tlačovej konferencii rozplýval, aký je jeho priateľ (.....)

6. Obyčajným ľuďom sa nesľúbilo nič konkrétneho, pokiaľ ide o zlepšenie života, len sa stanovili ďalšie nezmyselné lehoty na vypracovanie najbližších plánov „svetlej budúcnosti". Frázy už ale v roku 1991 nikoho nenadchli a tak pracujúci nepodporili Štátny výbor

7. „Zatknutý" Michail Gorbačov sa pozeral na televízny prenos tlačovej konferencie Štátneho výboru pre výnimočný stav, počúval západné vysielačky, zať natáčal na videokameru jeho prehlásenie a pod...

Zdá sa, akoby iniciátori prevratu ani nemali záujem na jeho úspešnej realizácií. Po x-tom vysielaní Labutieho jazera sa vysielanie prerušilo a vystúpil komplet GKČP na čele s Janajevom, ktorý oznámil stav núdze a vyzval občanov, aby podporili ďalšiu existenciu ZSSR.

Armáda pri prevrate

Do Moskvy boli vyslané dve divízie a to Tamanská a Kantemirova s cieľom aby ochránili najdôležitejšie štátne budovy - a to podľa členov GKČP nemala byť v žiadnom prípade určená na potlačenie demonštrácií a proti civilistom. Jednotkám velil Jazov a Krjučkov s tým, že títo dvaja hlavní organizátori kvázi prevratu nemali pripravený žiadny záložný plán. Krjučkov dokonca vyhlasoval, že Gorbačov sa vráti a bude ich viesť... čo mohlo byť myslené iba ako zlý vtip.

Jeľcin a jeho „prevrat"

19. augusta 1991 chceli Jazov, Pavlov a Baklanov „navštíviť" Jeľcina ale Pavlov ochorel a tak členovia GKČP nikam nešli, čo bolo ďalším zo série absolútne podivných konaní vedenia GKČP. Jeľcin zatiaľ po návrate zo štátnej návštevy v Alma-Ate zotrvával v domácom exile vo vládnej vile neďaleko Moskvy. Vila bola komplet obkľúčená komandom KGB a skrúšený Jeľcin hovoril šéfovi svojej osobnej ochranky Sášovi Koržakovovi, že „toto mi Krjučkov zráta a je so mnou koniec". Ten však neprišiel... namiesto toho Boris Nikolajevič urobil zo seba človeka - oholil sa, umyl a ako správny politik zvetril, že sa blíži jeho čas. KGB ho nechala v kľude prejsť zo stráženej vily, vraj preto, že im chýbal príkaz súdruhov z GKČP. (...).

Medzitým sa pred Bielym domom (sídlom ruského parlamentu) objavili tanky, ktoré obkľúčili budovu. Akcie sa ujal neskorší gubernátor Krasnojarského kraja generál Alexander Lebeď, ktorý sa kategoricky postavil proti útoku na civilistov. Jeľcin nezaváhal ani chvíľku a aj napriek prehováraniu svojich najbližších poradcov vystúpil v tento pamätný deň na tank pred Biely dom a prečítal svoj prejav ostro odsudzujúci štátny prevrat a jeho účastníkov, načo mu nadšený dav tlieskal.

Čo sa dialo v zákulisí

Medzi časom rada ministrov RSFSR utvorila „druhú vládu" na čele s Olegom Lobovom so sídlom v Sverdlovsku. Lenže ani Sverdlovsk neleží až tak ďaleko od Moskvy, aby sa Jeľcin neobával najhoršieho a tak posiela 20. augusta 1991 ministra zahraničných vecí RSFSR Andreja Kozyreva do Paríža aby tu zrealizoval prípravy na vytvorenie budúcej exilovej ruskej vlády. (....). Z uvedených skutočností vyplýva, že členovia GKČP nielenže nezabránili voľnému pohybu svojich odporcov, ale títo mohli voľne cestovať po svete. Takto sa ale správny prevrat nerobí, ak to nemala byť paródia na jeho realizáciu.

Za všetkým hľadaj CIA

Stále sa natíska otázka, či bol Jeľcin až taký vizionár loziaci po tankoch a vykrikujúci heslá alebo mu niekto z úzadia radil, čo má v kritickej dobe robiť. Koržak mu radil aby sa oholil a obliekol, podstatnejšie informácie ale dostával z úplne iného centra. Dnes s ohľadom na jeho štátnicko-alkoholickú kariéru a dovedenie Ruska do slepej uličky možno povedať, že skôr druhá možnosť je správna, pretože tento „demontátor" Sovietskeho zväzu č. 1 bol niekým riadený.

Ruky si medlil mimo iné aj bývalý riaditeľ CIA Robert Gates, ktorý neskôr v roku 1992 pri prechádzke Červeným námestím povedal „že si USA bolo dobre vedomé, že Sovietsky zväz sa nepoloží zvonku na základe ekonomického tlaku, bolo treba aby bomba vybuchla z vnútra - oným výbuchom bol práve augustový prevrat.".

Postáv mnoho, ale zákulisný režisér zrejme sídlil mimo vtedajšieho územia ríše Sovietov.

Treba pripomenúť, že taktiež svojou troškou do mlyna sa pričinil americký prezident George Bush starší, ktorý označil zlyhanie GKČP „za naše víťazstvo, za víťazstvo CIA". Až neskôr vyšli najavo dôkazy, že CIA po celý čas kváziprevratu zásobovala Jeľcina informáciami získanými touto agentúrou v rôznych orgánoch ZSSR, vrátane ozbrojených síl. Najmä v rozhodujúcich dňoch kedy sa rodili nové dejiny Ruska - teda 19-21. augusta dostal Jeľcin priamo na tácke detailné informácie o pohybe vojsk a pripravovaných akciách štátnych orgánov. Je tiež pozoruhodné, že práve Jeľcin bol v osudových augustových dňoch v priamom telefonickom spojení s predstaviteľmi niektorých západných štátov, najmä so samotným Bushom starším.

Bezradný Janajev

si hrýzol nechty, pretože mu nevyšlo už viacero vecí - Gorbačov bol mimo, v štátnej televízii, ktorú malo mať GKČP pod kontrolou ukazovali Jeľcina na tanku, toho Jeľcina, ktorého mal pekne pod kontrolu vo vile. Schyľovalo sa k rozhodujúcemu stretu a preto Janajev 20. augusta 1991 vydal príkaz týkajúci sa zákazu vychádzania v čase od 11.00 hod do 05.00 ráno vzťahujúci na Moskvu, ktorá bola plná demonštrantov vyvolávajúcich na slávu Jeľcina. Počas nočného presunu Tamanskej divízie smerom k Bielemu domu, kde sa mal začať pravdepodobný útok, na ktorom sa ale nevedeli dohodnúť členovia GKČP sa nešťastnou náhodou pri otáčaní jedného tanku stalo, že pod jeho pásmi zahynuli traja mladí ľudia. To bolo poslednou kvapkou, na základe ktorej pretiekol pohár a na členov GKČP sa začala valiť lavína pohrôm. Armáda už ďalej nestála na ich strane, a tá okrem promenádovania po hlavnom meste matičky Moskvy nedokázala veľmi veľa. Ešte v noci 19. augusta 1991 dostali obrancovia ruského parlamentu zbrane a súdruh generál Lebeď, vidiac, že správna strana je momentálne tá Jeľcinova, ho vyzval aby sa ujal povinností najvyššieho veriteľa. Treba povedať, že v tom chaose sa bolo ťažko vyznať, kto velí čomu a komu, kde končia právomoci GKČP (zastupujúceho zo scény odchádzajúci Sovietsky zväz) a kde začínajú právomoci nového Ruska. Jeľcin sa tejto výzvy chytil ako topiaci sa slamky a vydal obratom výnos, ktorým postavil celé vedenie GKČP mimo zákon a podpísal výzvu vojakom, podľa ktorej museli všetky orgány ministerstiev vnútra, obrany a KGB na území Ruska plniť príkazy prezidenta RSFSR. Čím fakticky zdôraznil, že rozhodovanie federálnych orgánov na území Ruska končí.

Skončenie prevratu a jeho následky

Vladimír Krjučkov, ktorý šéfoval KGB v rokoch 1974-1988 vedel, že je všetkému koniec a tak skúsil vabank - znovu vyslal delegáciu ku Gorbačovovi na Krym za účelom prejednania ďalšieho postupu. (...). Prezidenta dosluhujúceho ZSSR jeho zať zatiaľ natáčal na video, popri tom veselo konverzoval s Bushom. Odmietol prijať skupinu pučistov, ktorým odkázal že ich varoval (skutočne? nebolo to skôr tak, že Gorbačov čakal ako sa vyvinie situácia?). Namiesto toho prijal delegáciu lojálnych súdruhov v zložení: Alexandr Ruckoj, Ivan Silajev, Vadim Bakatin, Jevgenij Primakov, Nikolaj Stoljarov, Svjatoslav Fjodorov + zopár novinárov. Ešte toho večera odletelo TU-134 na palube s Gorbačovom do Moskvy, kde pristálo nadránom. Gorbačov musel po predĺženej dovolenke poupratovať a tak všetkých členov GKČP pozbavil funkcií, aspoň tých čo našiel živých. (okrem ministra vnútra Puga a náčelníka generálneho štábu Achromejeva, ktorý spáchali značne podivné samovraždy). Generálny tajomník ÚV KSSZ nezaháľal a zrušil platnosť všetkých výnosov, ktoré vydalo počas jeho neprítomnosti GKČP.

To však nebolo úplne najhoršie - dýku do chrbta mu zabodol jeho dávny rival Jeľcin, ktorý ho pozval na zasadnutie Najvyššieho sovietu RSFSR, kde slávnostne zverejnil výnos o zákaze činnosti Komunistickej strany RSFSR (teda tej založenej v júni 1990) - na území RSFSR, čo na tom , že Ústavný súd prehlásil tieto Jeľcinove kroky za protiústavné? S tým si on veru ťažkú hlavu nerobil. (Ako aj s mnohým iným). Prekvapený Gorbačov sa nezmohol na slovo a to sa nestačil čudovať, že je generálny tajomník strany, ktorá nemôže vykonávať svoju činnosť, tak čo mu už chudákovi ostalo iné ako rezignovať na túto funkciu - ostala mu druhá, ktorá tiež už veľa neznamenala - a síce tá prezidentská. Ale komu prezidentovať, keď krajina už fakticky neexistuje?

Aby bola demontáž ZSSR dokončená k dokonalosti, Jeľcin, deň predtým v eufórii na Červenom námestí pred mnohotisícovým davom rozvinul staronovú vlajku imperiálneho Ruska - bielo-modro-červenú, ktorá sa stala oficiálnou zástavou RSFR. Zdalo sa že osud Sovietskeho zväzu je spečatený a prvý socialistický štát sveta neoslávi svoje okrúhle sedemdesiate výročie.

Východiská k augustovému prevratu

Nie nadarmo sa hovorí, že v ZSSR prebehli vlastne dva prevraty - jeden ten divadelný na čele s hlavným hercom Genadijom Janajevom, ten druhý, ktorý mal trošku lepšie maskovanie a make-up - v hlavnej úlohe rodák z Butky Boris Nikolajevič Jeľcin a jeho verný súdruhovia z Langley na čele Robertom Gatesom & Company. Dalo by sa sucho skonštatovať, že skutočný prevrat zrealizoval Jeľcin. Zdá sa, že členovia GKČP mysleli svoju snahu o zachovanie ZSSR úprimne, žiaľ nezostáva nič iné iba neveriacky krútiť hlavou nad ich amatérskym počínaním - a to v ich strede boli samé ostrieľané figúry z KGB, armády....

Bielovežské stretnutie a čo mu predchádzalo

Ešte predtým ako sa v chladnom mrazivom decembri zišli na vládnej dače vo Viskuli traja hlavní predstavitelia slovanských republík, aby rozporcovali ZSSR na drobné kúsočky, udialo sa všeličo zaujímavé v krajine svetlých zajtrajškov. Jeľcinovi sa zapáčilo vydávanie výnosov a tak hneď skraja vydal výnos o prepadnutí majetku Komunistickej strany RSFSR - dňa 25. augusta 1991 - železo treba kuť kým je horúce (obdobný postup bol zvolený aj u nás, keď sa zrušil a rozpredával (rozumej - rozkradol) lukratívny majetok KSS, Zväzarmu, SZM ... ). Bez majetku sa Komunistická strana RSFSR, ktorá bola de jure zakázaná a odkázaná iba na tichý odchod do ilegality. Okrem likvidácie Komunistickej strany RSFSR a zhodenia sochy zakladateľa ČEKY Felixa Edmundoviča Dzeržinského pred Ljublankou - 23. augusta 1991 sa začal Sovietsky zväz rozpadávať doslovne ako domček z karát.

Nastala ostrá výmena kádrov a do popredia sa dostali ostrieľaní likvidátori starých poriadkov a nepriatelia komunistického režimu a Jeľcinovi pochlebovači - celkovo bolo nahradených viac ako 80% všetkých dôstojníkov v armáde a ekonomické (...) záležitosti boli postúpené ruskému predsedovi vlády. (Ako ekonomické reformy v Ruskej federácií dopadli je asi zbytočné pripomínať - celé to vyvrcholilo v roku 1998 hyperinfláciou a poklesom rubľa voči doláru - prepad kurzu zo 6 RUB za 1 USD na 20 RUB za 1 USD - zároveň v tomto roku narástla inflácia o 40%).

Presne 24. augusta 1991 izolovaný Gorbačov rozpustil ÚV KSSZ a podal demisiu ako generálny tajomník strany. Gorbačov tiež využil svoje poverenie a zrušil Najvyšší soviet a Zjazd ľudových poslancov ZSSR, ktorý bol rozpustený 6. septembra 1991. Na ďalšie kroky ale nečakali však ani zväzové republiky, ktoré začali po móde RSFSR vyhlasovať nezávislosť. Desať zo 16 tich autonómnych oblastí prehlásilo, že chcú zostať súčasťou Ruskej federácie, keďže nevedeli čo ďalej. Ale vyhlasovanie nezávislosti malo svoje úskalia, ktoré mali zväzové republiky čoskoro pochopiť. Jeľcin totiž prehlásil, že Ruská federácia si vyhradzuje právo na úpravu hraníc v súvislosti so značným ruským obyvateľstvom nachádzajúcom sa na území nových štátov. Štátna moskovská televízia vysielala zábery obliehaného Vukovaru, ktorý sa pomaly pod náporom bratovražednej vojny medzi Chorvátmi a Srbmi menil na ruiny a veru veľa obyvateľov Kyjeva sa obávalo, aby za chvíľku nevyzeralo tak aj ich hlavné mesto podobne. Namiesto zrušeného Zjazdu ľudových poslancov sa konštituovala nová Štátna rada, ktorá mala fungovať ako dočasný orgán, tvorený jednotlivými predstaviteľmi zväzových republík, do doby, kedy bude zvolený nový Najvyšší soviet. Štátna rada v rýchlosti uznala 6. septembra 1991 nezávislosť pobaltských republík a už 4. novembra 1991 demontovala takmer všetky federálne ministerstvá, (okrem tradičných silových ako bola obrana, vnútro) pretože vraj boli v dobe prebiehajúcej transformácie na obtiaž. Súmrak Sovietskeho zväzu sa približoval raketovou rýchlosťou.

1. decembra 1991 prebehlo na Ukrajine dlho očakávané referendum, pričom sa 90% jej obyvateľov vyslovila za nezávislosť. (24. augusta 1991 vtedajší parlament Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky slávnostne prijal Akt vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny, tento však bolo treba potvrdiť v referende). Ukrajina nazývaná tiež obilnicou ZSSR okrem toho že bola pupočnou šnúrou siete ropovodov a plynovodov prepojená s materskou Moskvou (viď dnešný stav jej ekonomiky) vlastnila v roku 1991 viac ako 1900 jadrových hlavíc (zdroj: Wolfsthal, J. B. - Chuen, C. A. - Daugher, E. E. : Nuclear Status Report. Nuclear Weapons, Fissile Material, and Export Controls in the Former Soviet Union, str. 55). Táto skutočnosť z nej urobila šmahom jednej ruky tretiu najpočetnejšiu jadrovú veľmoc na svete. (....). (Kazachstan sa prebojoval na zemiakové štvrté miesto - mal „iba" 1460 jadrových hlavíc, Bielorusko zaostávalo o triedu a obsadilo siedme miesto s počtom 54 jadrových hlavíc.)

Nový top rebríček jadrových mocností robil vrásky najmä generalite v Moskve, ktorá si zrazu uvedomila, že Janajev a spol. nepredstavovali až takú hrozbu pre ich veľmocenské pozície. Decembrový mráz začal do Moskvy prichádzať smerom z Kyjeva a Minska. Preto sa zraky všetkých začali upierať k obci Viskuli do známej vládnej dače, ktorá sa nachádzala v samom srdci Bielovežského pralesa.

Zákulisie Bielovežskej konferencie

Dokument pod názvom „Bielovežská dohoda" (rusky Беловежское соглашение), ktorý ohromil celý svet sa dostal na svetlo sveta až 08. decembra 1991. Uvedený dokument konštatoval vo svojej preambule, že ZSSR ako subjekt medzinárodného práva a geopolitickej reality prestáva existovať. Sovietsky zväz nahradil nový štátny útvar s názvom Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ, rusky: Содружество Независимых Государств). Čo však bolo v pozadí tejto dohody? Kto čo vybojoval pre svoju republiku a kto naopak touto dohodou podstatne stratil?

Na konferencii v Bielovežskom pralese sa nebúchalo dverami ani nezvyšoval hlas. Išlo o skrytý politický boj, pretože medzi Ukrajinou a Ruskom sa vytvorili rozpory a došlo k stretu národných záujmov. Tu už si aj babrák Jeľcin (ak mu môžeme takto ľudsky povedať) uvedomil, že ak stratí Ukrajinu a skoro dvetisíc jadrových hlavíc tak mu jeho mecenáši vo Washingtone zrejme nepoďakujú za bezproblémové zrušenie (rozumej likvidáciu) Sovietskeho zväzu. Preto sa Jeľcin spojil so svojím verným súdruhom Stanislavom Šuškevičom, prvým mužom Bieloruska.

Ráno 7. decembra, šesť dní po ukrajinskom referende navštívil Jeľcin oficiálne Minsk, aby sa tu poklonil pamiatke padlých hrdinov druhej svetovej vojny. Čo mu asi v tom čase preblyslo mysľou, keď sa pozeral na minský pamätník? To sa už nedozvieme, vieme však, že Leonid Makarovyč Kravčuk pristál na vládnom letisku v Bielovieži v ten istý deň.

Keď sa vžijeme do psychológie hostiteľov, ktorí nechceli jednať v strohých kanceláriách Minska, napadne takmer každého, že čo je vhodnejšie na debatovanie než lovecký zámoček ukrytý hlboko v lesoch 8 km od hraníc s Poľskom, kde okrem ochranky KGB nevkročí ľudská noha? (viď jeho skvelá poloha, ktorá sa dá dohľadať poľahky na http://maps.google.com/). Kravčuk nebol dvakrát z tejto návštevy nadšený, nešlo mu ani o to, že ho lietadlo vysadilo kúsok od Viskuli, skôr sa obával o vlastnú bezpečnosť. Dobre poznal viaceré záhadné úmrtia z čias Sovietskeho zväzu - tie zlyhania srdca, pády zo schodov, úmrtia v spánku, ktoré postihli mnohých, ktorý sa vzopreli omnoho menej Moskve ako on sám - v ére Sovietskeho zväzu sa už odpustilo všeličo, ale vyhlásenie samostatnosti sa netolerovalo teda nikomu a čo ešte v prípade Ukrajiny - strategickej zásobárne surovín a jadrových hlavíc? Kravčuk nakoniec privolil a na stretnutie prišiel, pretože podľa slov Jeľcina malo ísť o neformálne rozhovory o budúcnosti ZSSR.

Obrázok blogu

Vládna dača v obci Viskuli, tu sa podpísali dohody o rozpade ZSSR

Cieľom ruskej delegácie, ktorá už mala ako vždy záložný plán bolo „obkľúčenie" ukrajinskej delegácie v Bielovežskom pralese, kde sa dalo do nich búšiť z dvoch strán - z ruskej a bieloruskej, čo malo nesporný psychologický význam. Kravčuk si iste myslel, že všetci strácajú výhodu domáceho prostredia, dvaja aktéri tejto schôdzky však doma boli a patrične sa tešili ako vychutnajú Ukrajinu na ražni.

7. decembra 1991 sa vo vládnom zámočku v obci Viskuli zišlo asi 25 ľudí (delegácie Ruska, Ukrajiny a Bieloruska) na večeri a debate o ďalšej existencii Sovietskeho zväzu. Po dobrej večeri usadli všetci traja predstavitelia zväzových republík k okrúhlemu stolu, kde znova zohrala svoju úlohu psychológia - ako spomínajú pamätníci týchto dní Kravčuk dostal „protekčné" miesto s výhľadom na Bielovežský prales, Jeľcin sedel otočený chrbtom k oknu - všade na stole boli menovky, ktoré predtým rozmiestnila bieloruská hostiteľská strana. Aj takýmito drobnými ústupkami sa dostával Kravčuk tam, kde ho chcel tandem Jeľcin-Šuškevič mať - na výslnie, z ktorého mal čoskoro padnúť. Prípitok prednášal nezvyklo Jeľcin, kde gratuloval Kravčukovi k zvoleniu za ukrajinského prezidenta. Po oficialitách, prešiel ale Jeľcin ihneď do protiútoku a tak sa zmäteného Kravčuka, ktorý dopíjal šampanské opýtal, že či by Ukrajina podpísala novú zväzovú zmluvu (tú oprášenú, ktorá sa mala podpisovať 20. augusta 1991 ale kváziprevrat to oddialil) pokiaľ by Gorbačov a vedenie ZSSR (je veľmi dobre skryť sa za niekoho v Moskve, kto na rokovaniach nie je a nemôže ich ovplyvniť) navrhli, že by Ukrajina dostala viac práv než ostatné zväzové republiky? Bola to veru záludná otázka, na ktorú ale nebol Kravčuk vôbec pripravený, ten už žil svoj sen o nezávislej Ukrajine, mimo ZSSR, teraz sa ale precitol do reality a videl, že Jeľcin svoje slová myslí vážne, jazyk sa mu nepletie a pozerá sa mu priamo do očí. Jeľcin ale zámerne nehovoril o aké ďalšie väčšie práva ide... hovoril o nich všeobecne, pretože mu to tak vyhovovalo. Kravčuk sa však po chvíli spamätal a uvedomil si, že ak by čokoľvek dnes podpísal, tak ho v Kyjeve zlynčujú a bude aj najkratšie pôsobiacim ukrajinským prezidentom - odpovedal teda rázne, že výsledky referenda o nezávislosti Ukrajiny zo dňa 01. 12. 1991 treba rešpektovať a on nemá mandát podpísať akúkoľvek novú zväzovú zmluvu, keďže je Ukrajina de jure nezávislým štátom. Šuškevič spomína, že po Kravčukových slovách si všetci účastníci schôdzky uvedomili, že Sovietsky zväz je neovládateľný a smeruje k rozpadu.

To znamená, že ihneď na začiatku rokovaní bolo jasné, že Sovietsky zväz musí byť rozpustený, keďže Ukrajina zotrvávala na svojom postoji. Jeľcin teda pragmaticky navrhol, aby po rozpustení ZSSR vznikla na jeho úprazdnenom mieste vznikla nejaká forma konfederácie majúc veľkú obavu, aby sa vývoj v Sovietskom zväze neuberal juhoslovanskou cestou, ku ktorej to ale všetko smerovalo. Kravčuk však bol dosť opatrný, preto lebo veľmi dobre poznal, že po premaľovaní fasády a názvu ZSSR bude hrať v možnej novej konfederácii/federácií vždy prvé husle Rusko a Ukrajina bude tak druhá tretia, ak vôbec nejaké poradie po Rusku bude.

Začal sa teda skrytý zákopový diplomatický boj Ruska vs. Ukrajiny, kde už vtedy Jeľcin sledoval svoje vlastné mocenské ciele - išlo mu o to, aby sa zbavil elegantne Gorbačova, ktorý bol ešte stále formálnym prezidentom ZSSR.

Po 2 hodinách (....) po večeri sa začal Kravčukov postoj meniť a jeho reč sa stala pre ostatných znesiteľnejšou a pre uši počuteľnejšou. On sám navrhol aby sa všetci posunuli k dohode.

Z prítomných ministrov zahraničných vecí bola urobená pracovná skupina, ktorá celú noc (...) vypracovávala nový návrh zväzovej zmluvy, ktorý ale neodvratne smeroval ku konfederácii. Ukrajina sa však „formálne" nezúčastnila na tvorbe dohody, texty koncipovali zástupcovia Ruska a Bieloruska - Kravčuk sa totiž obával, že by mu to história spočítala ak by vysvitlo, že on taktiež spisoval novú konfederačnú zmluvu.

Cieľom dohody, ktorú sledovali zástupcovia Ruska a Bieloruska bolo vyjadriť zásadu jednoty, ktorú tak zúfalo rozpadajúci sa Sovietsky zväz potreboval. Do dohody bolo potrebné pretaviť zásadu jednotnej kontroly jadrových zbraní, armády a určenie jednotného ekonomického priestoru.

Problematický názov?

Po úvodných slovách uvedených v preambule Bielovežskej dohody, ktoré boli viac menej nekonfliktné nastal problém s názvom nového štátneho celku. (viď priložené video). Pôvodný názov navrhli Rusi ako „Spoločenstvo demokratických štátov" sa zmenil po tlaku Ukrajiny na „Spoločenstvo nezávislých štátov", pretože paradoxne zástupcovia Ukrajiny nepovažovali štáty typu Kazachstan a Turkmenistan za demokratické. Keď už išlo iba o to, mávli zástupcovia ruskej strany rukou a preškrtli pôvodný názov a akceptovali ukrajinský návrh - v názve spoločenstva, na začiatku koncipovania novej dohody bol stav Rusko vs. Ukrajina 0:1, skóre sa však malo čochvíľa vyrovnať.

((video))

ZSSR sa nedá zrušiť!

Po počiatočných problémoch s názvom nastal jeden veľmi zásadný zádrheľ celej konferencie a síce - kto mal skutočnú právomoc rozpustiť ZSSR? Sergej Šachraj, Jeľcinov právny poradca bol veľmi skľúčený a bezradný, pretože si uvedomoval, že Sovietsky zväz v roku 1922 založili štyri republiky, ale jedna z nich Zakaukazská SSR už od roku 1936 právne neexistuje. Ako správny právnik Šachraj uviedol, že traja signatári - tri slovanské zväzové republiky sú prítomné a tak sa môžu oddeliť. (tri nie je štyri ale čo už na tom v decembri 1991 záležalo?) (viď priložené video). To, že nešlo o úplne právne čisté riešenie problému rozpustenia ZSSR ukázal až neskôr Ústavný súd Ruskej federácie, ktorý skonštatoval, že uvedený krok bol v rozpore s článkami 74 a 76 Ústavy ZSSR z roku 1977. (.....)

((video1))

Článok 5

Nevinne vyzeral najmä článok 5 Bielovežskej dohody, ktorý je v ruskom origináli nasledovný:

Статья 5

Высокие Договаривающиеся Стороны признают и уважают территориальную целостность друг друга и неприкосновенность существующих границ в рамках Содружества. Они гарантируют открытость границ, свободу передвижения граждан и передачи информации в рамках Содружества.

Článok 5

Zmluvné strany budú vzájomne uznávať a rešpektovať navzájom územnú celistvosť a nedotknuteľnosť existujúcich hraníc v rámci Spoločenstva. Zaručujú sa otvorené hranice, voľný pohyb občanov a odovzdávanie informácií v rámci Spoločenstva.

Bol to najväčší úspech ruskej delegácie na Bielovežských rokovaniach, pretože (viď priložené video) pôvodný článok 5, ktorý končil za slovami друг друга (navzájom, vzájomne), doplnila ruská strana o rukou písaný dodatok ktorý vyzeral nevinne ale v konečnom dôsledku znamenal, že hranice členov Spoločenstva nezávislých štátov sa uznávajú iba vo vnútri tohto spoločenstva - t. j. garantujú sa iba počas zotrvania štátu v SNŠ, ak štát zo SNŠ vystúpi, môžu byť jeho hranice prehodnotené, z územia odobraté, predmetom debaty a pod. Toto bol zádrheľ, ktorý si ukrajinská strana zrejme neuvedomila a tak nevdojak zabetónovala svoje členstvo v SNŠ. Až neskôr si uvedomil Kravčuk, že Ruská federácia uznáva ukrajinské hranice iba v rámci SNŠ, žiadna bilaterálna zmluva medzi oboma štátmi nedotknuteľnosť hraníc nezaručovala. Tu sa sily dorovnali duel Rusko vs. Ukrajina sa mohol skončiť nerozhodne 1:1 ale...

((video2))

Nová jadrová veľmoc Ukrajina?

Po marginálnych problémoch s názvom nového štátu a jeho šalamúnskym právnym zakončením bolo treba riešiť novú jadrovú veľmoc - Ukrajinu. Problematiku riešil článok 6 Bielovežskej dohody, kde sa hovorilo o jednotnom velení vrátane jednotnej kontroly nad jadrovými zbraňami, ďalší postup sa mal podrobnejšie upraviť podľa osobitnej dohody. (v ruskom originále nasledovne: Государства - члены Содружества будут сохранять и поддерживать под объединенным командованием общее военно-стратегическое пространство, включая единый контроль над ядерным оружием, порядок осуществления которого регулируется специальным соглашением.). Jeľcin takticky o delení jadrových zbraní počas Bielovežskej konferencie s Kravčukom nehovoril, jeho plán však bol jasný - komplet kontrola nad jadrovým arzenálom prejde pod Rusko, ani jedna hlavica nezostane Ukrajine. Mala Ukrajina právny nárok na vlastníctvo jadrových zbraní? Podľa Viedenskej konvencie o nástupníctve štátov z roku 1983 má Ukrajina po rozpustení a zániku ZSSR plné právo na majetok umiestnený na svojom území, vrátane jadrových zbraní. Definícia tzv. jadrovej veľmoci znie, že štátom, ktorý má právo na jadrové zbrane je štát, ktorý vyrobil a odpálil jadrovú zbraň alebo iný jadrový prístroj pred 1. januárom 1967. Ukrajina bola v tom čase súčasťou ZSSR ale vystupovala aj ako subjekt medzinárodného práva, takže z právneho hľadiska podľa môjho názoru mala nárok na jadrový status. Ukrajina si bola vedomá, že košeľa je bližšia ako kabát a tak zvolila ústupok a po sérii dohôd za pomoci finančnej injekcie zo strany USA „svoj" jadrový potenciál zlikvidovala, od marca 1994 sa začali jadrové zbrane postupne vyvážať do Ruska. Dňa 02. júna 1996 sa Ukrajina už tešila z toho, že na jej území sa nenachádzala ani jedna jadrová zbraň. (....). Toľko sen Kravčuka, ktorý si Ukrajinu predstavoval ako jadrovú mocnosť č. 3 na svete, ktorý sa nikdy reálne nesplnil. Celkovo teda napínanie svalov v dueli medzi Ruskom a Ukrajinou skončilo výhrou Ruska v pomere 2: 1.

Podpis dohody

Bielovežská dohoda (Dohoda o založení Spoločenstva nezávislých štátov) bola slávnostne podpísaná predstaviteľmi Bieloruska, Ruskej federácie a Ukrajiny 8. decembra 1991 o 10.00 hod, kedy bola táto skutočnosť najskôr oznámená do Washingtonu americkému prezidentovi Bushovi staršiemu (....) a až potom milostivo Šuškevič o tejto skutočnosti informoval prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, vraj z obavy, aby Gorbačov nepoužil armádu a signatárov dohody nedal zatknúť. Gorbačov iba mlčky prijal Šukevičove vysvetlenie o zániku ZSSR a veľmi čudno sa tváril najmä potom, ako mu najvyšší šéf Bieloruska oznámil, že on je druhý v poradí po Bushovi staršom, ktorý o tom vie. 12. decembra 1991 Gorbačov oznámil svoje výhrady proti vzniku SNŠ, kde uviedol, že SNŠ je časovanou bombou, pretože hranice SNŠ budú samostatné, armády budú taktiež samostatné a o jadrových zbraniach sa zatiaľ nerozhodlo. 25. decembra 1991 mu ale neostávalo nič iné iba odstúpiť z funkcie prvého a posledného prezidenta v histórii ZSSR a hlavného veliteľa ozbrojených síl ZSSR. Kapitola sa definitívne uzatvorila až 31. 12. 1991, kedy prestal s úplnou platnosťou existovať Sovietsky zväz.

Neskôr sa k Bielovežskej dohode pripojili aj Arménsko, Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgizsko, Moldavsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan Deklaráciou z Alma-aty a podpisom protokolu, ktorý sa stal súčasťou Bielovežskej dohody. Gruzínsko k dohode pristúpilo v priebehu roka 1993.

Obrázok blogu

Kravčuk, Šuškevič a Jeľcin podpisujú Bielovežskú dohodu - zradcovia národa alebo hrdinovia?

Epilóg

Sovietsky zväz teda 8. decembra 1991 odišiel nenávratne do histórie k potešeniu niektorých a k smútku mnohých. Pre tých ktorí trpia chorobou typu sovietonostalgia nezaškodí občas započúvať sa do tónov slávnej hymny ZSSR, (autorom textu je Sergej Michalkov, a to ihneď 2 x - pôvodný text pochádza z roku 1943 a bol vybratý v súťaži na návrh Stalina, druhý zmenený pochádza z roku 2001, kedy ostala totožná melódia z hymny ZSSR, slová sú však pozmenené, tento text Michalkov vypracoval na žiadosť Putina, (keď bola hymna zreinkarnovaná) a zaspomínať si na dobu kedy tu ešte bol Sovietsky zväz. Nechávam na voľnej úvahe čitateľov môjho blogu, či je za čím smútiť alebo nie...

Originálny ruský text 1 sloha:

Союз нерушимый республик свободных
Сплотила навеки Великая Русь.
Да здравствует созданный волей народов
Единый, могучий Советский Союз!

Český preklad:

Nezrušitelný svazek svobodných republik
stmelila na věky Veliká Rus.
Ať žije svobodnou vůlí národů stvořený
jediný, mohutný Sovětský svaz.

Obrázok blogu

Vlajka Spoločenstva nezávislých štátov pozná ju niekto?

Vybraná literatúra a pramene:

Crozier, Brian: Vzestup a pád sovětské říše, BB Art, Praha 2004

Česav, Jakur: Satan na trůnu, Orego, Praha 1996

Vykoukal, Jiří.: Východ: Vznik, vývoj a rozpad sovětského bloku 1944-1989, Praha, Libri 2000.

Mandelbaum, Michael: Coup de Grace: The End of the Soviet Union, Foreign Affairs, Vol. 71 Issue 1, 1991/1992, str. 64-183.

Dobrynin, Anatolij: In Confidence: Moscow's Ambassador to Six Cold War Presidents, University of Washington Press (March 2001), vyňatky z internetu.

Pád Sovětského Svazu 1 a 2 diel, (How the Soviet Union Collapsed) Japonský dvojdielny dokumentárny seriál z roku 2006.

http://en.wikipedia.org/wiki/Belavezha_Accords

http://kprf.ru/international/79294.html

http://cs.wikipedia.org/wiki/Zakavkazsk%C3%A1_sov%C4%9Btsk%C3%A1_federativn%C3%AD_socialistick%C3%A1_republika

http://cs.wikipedia.org/wiki/Rusk%C3%A1_sov%C4%9Btsk%C3%A1_federativn%C3%AD_socialistick%C3%A1_republika

http://www.liveinternet.ru/users/634766/post116303422/

http://www.rrc.ge/law/Declar_1991_12_21_e.htm?lawid=1124&lng_3=en

http://ru.wikipedia.org/wiki/%D0%93%D0%9A%D0%A7%D0%9F

http://www.ustrcr.cz/cs/personalni-spis-ludvika-zifcaka

http://souz.info/library/other/gkchp/gkchpobr.htm

http://lenta.ru/articles/2004/08/18/coup/

http://www.redstar.ru/2006/09/28_09/3_02.html

http://cs.wikipedia.org/wiki/Spole%C4%8Denstv%C3%AD_nez%C3%A1visl%C3%BDch_st%C3%A1t%C5%AF

http://www.law.edu.ru/doc/document.asp?docID=1126873#_ftn2

http://cis.minsk.by/main.aspx?uid=176

http://dspace.vidyanidhi.org.in:8080/dspace/bitstream/2009/4311/5/JMI-2000-027-4.pdf

http://suvislosti.eu/Vychodna-Europa-327/ruska-federacia-329/1176-Model-rozpadu-ZSSR-1176

http://www.guardian.co.uk/world/2002/oct/13/usa.russia

Artúr Soldán

Artúr Soldán

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Som právnik, amatérsky historik zaoberajúci sa novodobými dejinami sveta Zoznam autorových rubrík:  Zákulisné dejiny svetaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu