reklama

Platba za krv II. diel (obdobie 1945-1982)

Dvaja vojaci sa znudene pozerali na vlnitú cestu do údolia. Bol teplý jarný deň, vzduch voňal jarnou trávou, obaja príslušníci americkej armády ležali v zákope a sledovali hlavnú prístupovú komunikáciu do Merkersu, ktorá bola obsadená 12. zborom 3 americkej armády. Pokojný jarný deň na sklonku vojny sa zdal že nemôže ničím prekvapiť. Avšak v tom jeden z hliadkujúcich vojakov zočil na ceste dve postavy. Zobral do ruky ďalekohľad a zbadal, že ide o dve ženy v značne zúboženom stave. Američania z obavy, že ide o provokáciu ustupujúcich nacistov, obe ženy zastavili. Jedna v neznámej reči ukazovala na blízke kopce a kričala: „Or". Po uistení, že ide o Francúzsky, ktoré ušli z pochodu smrti do koncentračného táboru v Buchenwalde, ich bezradní vojaci odviedli na veliteľstvo 3. armády, kde sa ich vypočúvania ujal podplukovník William A. Russel, ktorý postupne prichádzal na závratné informácie a síce, že v opustenej soľnej bani Kaiseroda sa nachádza obrovský nacistický zlatý poklad. Russel zahvízdal a pomyslel si: „Takých informácií už bolo a zlato nikde".

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)
Nacistický zlatý poklad v soľných baniach Kaiserode pri meste Merkers, apríl 1945
Nacistický zlatý poklad v soľných baniach Kaiserode pri meste Merkers, apríl 1945 

Platba za krv II. diel (obdobie 1945-1982)

(poučný príbeh o československom zlate, ktoré slúžilo ako platidlo pre Tretiu ríšu Veľkú Britániu a Spojené štáty)

Prológ

04. apríla 1945, soľné bane Kaiserode pri meste Merkers

Dvaja vojaci sa znudene pozerali na vlnitú cestu do údolia. Bol teplý jarný deň, vzduch voňal jarnou trávou, obaja príslušníci americkej armády ležali v zákope a sledovali hlavnú prístupovú komunikáciu do Merkersu, ktorá bola obsadená 12. zborom 3 americkej armády. Pokojný jarný deň na sklonku vojny sa zdal že nemôže ničím prekvapiť. Avšak v tom jeden z hliadkujúcich vojakov zočil na ceste dve postavy. Zobral do ruky ďalekohľad a zbadal, že ide o dve ženy v značne zúboženom stave. Američania z obavy, že ide o provokáciu ustupujúcich nacistov, obe ženy zastavili. Jedna v neznámej reči ukazovala na blízke kopce a kričala: „Or". Po uistení, že ide o Francúzsky, ktoré ušli z pochodu smrti do koncentračného táboru v Buchenwalde, ich bezradní vojaci odviedli na veliteľstvo 3. armády, kde sa ich vypočúvania ujal podplukovník William A. Russel, ktorý postupne prichádzal na závratné informácie a síce, že v opustenej soľnej bani Kaiseroda sa nachádza obrovský nacistický zlatý poklad. Russel zahvízdal a pomyslel si: „Takých informácií už bolo a zlato nikde". Rozhodol sa však, že túto značne nepravdepodobnú informáciu preverí, nasadol teda na Jeep Willys MB a vydal sa spolu so zvláštnym komandom k miestu, ktoré označili obe Francúzsky. Aj napriek značne teplému aprílu v bani bol ľadový chlad. Vojaci spolu s Russelom sa zviezli výťahom do hĺbky 800 metrov a objavili, ako neskôr stihli zrátať, 1 miliardu ríšskych mariek zhruba v 550-tich vreciach. Russel, ktorý otváral vrecia iba zlostne zaklial a utrúsil nie veľmi lichotivú poznámku na adresu hodnovernosti získaných informácií od väzenkýň z krajiny galského kohúta. Zlostne hodil štós bankoviek zanikajúcej Tretej ríše o zem, keď tu zrazu zočil pancierové dvere v rohu podzemnej šachty č. 8, ku ktorým razom pribehol. Intuícia mu nahovárala, že ak sa tu nachádza nejaké nacistické zlato tak je určite za týmito dverami. Prikázal vojakom položiť výbušniny a natiahnuť káble, aby dvere mohli odpáliť. Po ohlušujúcom výbuchu, ktorý otriasol celou baňou ostal v povetrí zvírený prach. Russel sa prebrodil k zničeným dverám a v miestnosti, ktorá bola dlhá asi 50 metrov zbadal ďalšie presne očíslované vrecia. Priskočil k prvému, roztrhol plombu a to čo zbadal mu doslovne vyrazilo dych - vo vreci sa ligotali zlaté tehličky. Nacistický zlatý poklad bol objavený -obsahoval okrem iného aj 8 195 zlatých tehličiek, 1 300 krabíc so zlatými mincami - markami, frankami, librami, 711 krabíc zlatých amerických 20-dsať dolároviek, stovky dební zlatých predmetov, 1 debnu platinových tehál, 118 debien strieborných predmetov a mnoho iných zaujímavých vecí. Spočítané a zrátané, celková hodnota tohto nálezu bola v roku 1945 odhadnutá na 520 miliónov $. Američania ako správni nálezcovia a záchrancovia všetko spočítali, znova prepečatili, naložili do kontajnerov a preniesli do Frankfurtu, kde poklad uložili do miestnej pobočky Ríšskej banky. Údajne v obave aby opakovane nepadol do rúk nacistov. (v skutočnosti zrejme z obavy aby sa o tom nedozvedeli sovieti) Tak vždy opatrní nacisti žiaľ nestihli už koncom vojny pretavovať zlato a nebol problém identifikovať československé zlato a presne určiť vrecia, ktoré nám zákonne patrili. Logicky nám malo byť naše zlato obratom vrátené. To sa však nestalo a príbeh československého zlata nabral veľmi dramatický spád.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Z akého dôvodu trvalo 43 rokov než sa vrátilo zlato znovu do Československa? Prečo USA a Veľká Británia trvali na nezmyslených požiadavkách a blokovali návrat zlata odsúhlasený Tripartitnou komisiou do ČSSR? Kto bol Rudolf Margolius? A čo pre návrat zlata urobili československí komunisti? Kde je menové zlato teraz? Aby sme mohli poznať odpovede na tieto a mnohé ďalšie otázky, ktoré sa pri československom zlate objavujú musíme sa vrátiť do rušných oslobodeneckých dní roku 1945, kedy sa prerušený príbeh československého zlata začal znovu rozvíjať.

Tripartitná komisia

Ako som už vyššie spomenul Američania našli v soľnej bani Merkers vrecia, ktoré boli označené pečaťami Národnej banky československej, z čoho vyplývalo že nebol problém určiť presne, ktoré zlato patrí nám a vrátiť nám ho obratom z rúčky do rúčky. To sa však neudialo a dôvody boli veľmi podivné. Američania a ich západní spojenci, ktorí sa koncom vojny živili čoby amatérski hľadači pokladov objavili celkom 277 ton nacistického zlata. (svoje vojnové skúsenosti z roku 1945 v Západnej Európe potom veľmi pekne zužitkovala americká pechota v apríli 2003 pri zapožičaní /rozumej rabovaní/ viacerých nielen zlatých predmetov v Národnom irackom múzeu v Bagdade). Jeho hodnota bola v roku 1945 cca 772,8 milióna zlatých mariek a nejaké drobné. Už v tej dobe sa ale trúsili reči že ide iba o polovicu z celkovej nacistickej lúpeže, ktorú našli spojenecké západné armády. (kde je zvyšok a ako bol použitý, v niektorom z mojich ďalších blogov).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na parížsku reparačnú konferenciu, ktorá sa začala 09. 11. 1945 išla naša delegácia s jasným plánom - vrátiť celých 45.300 kg menového zlata, ktoré nám ukradli nacisti. Počas búrlivej diskusie, ktorá otriasala vojnou zničením Parížom si každá krajina chcela utrhnúť čo najviac z ešte nerozdeleného koláča. Ukazovalo sa, že vojnou zničené ekonomiky sa ani nestihli spamätať z krachu Tretej ríše a už sa začala zvada o každý gram zlata. Nakoniec sa dosiahla vraj kompromisná dohoda, že všetko Treťou ríšou ukoristené menové zlato, nachádzajúce sa kdekoľvek na svete, bude vložené do spoločného fondu a postihnuté krajiny si ho mali deliť v pomere svojich príslušných strát zlata, ktoré utrpeli krádežou alebo protiprávnym odvlečením do Nemecka - dôležité je práve slovo v pomere, ktoré si je potrebné zapamätať. Výsledkom Parížskej mierovej konferencie, ktorá sa skončila 21. 12. 1945, bolo založenie zvláštnej Tripartitnej komisie (Tripartite Gold Commission (TGC), ktorá mala byť zložená z britského, amerického a francúzskeho komisára. Komisia mala urobiť všetko preto, aby sa ukradnuté zlato čím skôr vrátilo príslušným štátom. Na konferencii sa schválil pool, tzv. inštitút proporcionálneho rozdelenia zlata podľa vopred stanoveného kľúča. Akého? Bol stanovený vo výške 55% z pohľadávky jednotlivých vlád uplatňujúcich si svoj nárok.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tripartitná komisia nám po zložitých rokovaniach nakoniec priznala stratu menového zlata vo výške 44.000 kg, teda ju oproti nášmu zákonnému nároku znížila o 1.300 kg (...!...). Koľká spravodlivosť. A podľa 55% kľúča sa nám teda priznal nárok vo výške 24.500 kg. (ako znova aj po vojne československé zlato účtovne mizne a rozplýva sa pred očami, že sa to až nezdá skutočné...). Systém stanovený v Paríži sa ihneď po jeho schválení stal terčom ostrej kritiky viacerých štátov, ktoré argumentovali, že viaceré zlato možno presne identifikovať a preto malo byť práve ono vrátené svojim predchádzajúcich majiteľom, od ktorých ho nezákonne ukoristili kumpáni z Tretej ríše. (napr. pri ukradnutých umeleckých dielach a iných predmetoch sa vyžadovala reštitúcia, a pri menovom zlate kde nešlo o fazuľky nejaké drobné ale o miliardové majetky sa od reštitúcie odskočilo údajne preto, že na niekoľkých odliatkoch nacisti zničili pôvodné značky, aby sa nedalo spoznať a tak by niektoré (prečo len Československo bolo znova postihnuté najviac?) štáty boli zvýhodnené na úkor ostatných. Najmä ČSR sa ale oprávnene dožadovalo navrátenia presne označených a zapečatených vriec, ktoré účtovníci Tretej ríše nestihli ani od marca 1939 otvoriť a prepočítať. To, že práve ČSR zaradili medzi štáty, ktoré sa mali deliť tzv. poolom so štátmi, ktorým nacisti ukradli omnoho menšie množstvá zlata, vyvoláva dodnes v spomienkach pamätníkov príchuť horkosti a nespravodlivosti. Komisia argumentovala solidaritou, aby sa všetky straty čo najrovnomernejšie rozdelili medzi víťazné štáty. (nepripomína Vám to dnešné dni a prístup Únie ku Grécku???). ČSR síce úzkostlivo bránilo svoje pozície a tak mu bolo milo zo strany Spojených štátov odkázané, že môže byť rado, že sa osud zlata neriadi podľa Haagskej konferencie z roku 1907 a nepovažuje sa za vojnovú korisť, o ktorú ako vieme sa nikto nedelí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nakoniec sme teda po sérii vyjednávaní súhlasili, sklonili hlavu, ako zvykneme robiť takmer vždy a už apríli 1948 k nám prišlo prvých 6.074 kg zlata ako záloha. (vo forme zlatých svätováclavských dukátov.) Tu by sa príbeh zlata mohol ukončiť a čitateľ by bol spokojný. Ale... zostávalo vrátiť ešte zostávajúcich okresaných 18,4 ton zlata, o ktoré sa rozpútala diplomaticko-špionážna vojna, medzi ČSR a západnými štátmi, ktorá sa ukončila až v roku 1982. Len na okraj - 8,2 tony bolo uložených bezpečne v USA a 10,2 tony si ponechala Veľká Británia. Aké komplikácie spôsobilo toto ďalšie delenie (koľké už ???) nášho zlata si povieme neskôr. (Len, aby sme nezabudli - Československé zlaté rezervy v septembri 1938 predstavovali váhu 94.771 kg zlata - v roku 1948 sa nám vrátilo iba 6.074 kg z tohto zlata ako záloha...)

Rokovania ČSR-Veľká Británia

Naša vláda neváhala a už 17. 06. 1947 prejednala otázku výšky československých vojenských dlhov a vojnového úveru exilovej vlády a rozhodla, že nebude rozlišovať civilné a vojenské výdavky. Toto oznámil minister financií Gottwaldovej vlády Jaromír Dolanský, pričom naša vláda súhlasila s úročením dlhu vo výške 0,5% ročne. Zásadné pochybnosti o nutnosti splatiť náš vojnový úver neboli, aj keď predstavitelia KSČ upozorňovali, že vláda v Londýne „prežrala" katastrofálne množstvo peňazí, na ktoré sa budú musieť skladať generácie daňových poplatníkov. Pre niekoho aj dnes komunistická propaganda, pre iného varovne zdvihnutý prst. Čo však spochybňovala vláda ako celok bol tzv. Mníchovský úver a jeho splácanie. (viď môj predchádzajúci blog - http://soldan.blog.sme.sk/c/222860/Platba-za-krv-I-diel-obdobie-1938-1945.html).

Znárodnenie

Po zmene britskej vlády v roku 1945, kedy Winstona Churchilla nahradil labourista Clement Attlee, bolo jasné, že Veľká Británia nebude snahy ČSR o znárodnenie spochybňovať. Avšak stále otvorenou zostávala primeraná náhrada za znárodnenie v librách. Navyše si musíme uvedomiť, že vtedajšie britské investície v ČSR patrili k tým najvýznamnejším zo všetkých západných štátov.

Aj samotná Veľká Británia privítala možnosť dohodnúť podmienky poskytnutia nového úveru (nestačil ten vojnový?) vo výške 5 miliónov £, pretože v tom videla možnosť ako zabrániť ekonomickému prenikaniu Sovietskeho zväzu do srdca strednej Európy. Zároveň bol 01. novembra 1945 stanovený oficiálny kurz Kčs k libre v pomere 201,5:1. Národná banka Československá sa zaviazala predávať libry a koruny iba v tomto kurze pre uskutočňovanie dohodnutých splátok úveru.

Pozitívne rozbehnuté rokovania však boli od samého počiatku zabrzdené z dôvodu rozsiahleho povojnového znárodňovania. Nebudem čitateľov môjho blogu nudiť rozsiahlym výpočtom vyhlášok a známych Benešových dekrétov, spomeniem iba, že uvaľovanie tzv. národných správ a konfiškovanie majetku nepriateľov a zradcov sa týkalo osôb nemeckej a maďarskej národnosti, ale... keďže deravé imigračné zákony umožňovali získanie britského občianstva aj tzv. občanom zo Sudiet, znárodnenie podstatne zasiahlo aj pôvodný britský majetok a majetok práve tých osôb, ktoré získali občianstvo po Mníchove. Olej do ohňa prilialo aj komunistické Rudé právo, ktoré 09. januára 1946 na prvej strane upozornilo čitateľov, že Veľká Británia vyvíja značný tlak na vyplatenie náhrad v pochybných prípadoch. Ako čerešnička na torte bola zmieňovaná firma Unilever, ktorá spojovala otázku finančnej náhrady za znárodnenie s dodávkami tukov, margarínu a ďalších potravín do Československa, ktoré sa nachádzalo v nezávideniahodnej zásobovacej situácii.

Aby sa situácia vrátila do normálnych koľají bol vybraný Zdeněk Fierlinger, námestník predsedu vlády, ktorý 27. novembra 1946 tlmočil britskej vláde stanovisko, že ČSR nebude odškodňovať tých britských občanov, ktorí si po 29. septembri 1938 prisvojili majetok v rozpore s našimi právnymi predpismi a nehodlala im nahrádzať vojnové škody, ktoré im boli spôsobené v dobe, kedy československé orgány nemohli „efektívne" vykonávať kontrolu nad ich majetkom. Po tomto prehlásení nasledovala séria nót z jednej a druhej strany. Británia sa škodoradostne pýtala, či má nová československá vláda dostatok valút, aby uhradila celý rozsah znárodnenia a či si predsa len zoštátnenie niektorých anglických firiem nerozmyslí, čo nepadlo práve na úrodnú pôdu. Krajina Albionu v krátkej dobe vyčíslila dopad znárodnenia na britské investície v ČSR vo výške 35 miliónov £, naopak naša strana anglický výpočet spochybňovala a odhadovala nároky VB vo výške 13 miliónov £. Z akého dôvodu sa tak obsiahlo zmieňujem o znárodnení? Práve otázka znárodňovacích náhrad a ich výšky sa premietla veľmi podstatne do problému vrátenia československého menového zlata. Aby sa rokovania pohli zo slepej uličky prišla naša vláda ako prvá s návrhom na jednotlivé prejednanie odškodnení tzv. rokovanie ad hoc, teda posudzovať prípad od prípadu.

Ako najviac problematická sa javila žiadosť veľkej britskej poisťovne Alliance Assurance Company, ktorá formálne vlastnila pre fyzické osoby kuksy (podiely ťažiarenských spoločností, nemajú nominálnu hodnotu, ale predstavujú pomerný podiel na ťažiarskom majetku pozn. autora.) Vítkovíckeho banského a hutníckeho ťažobného priemyslu a tiež firmu Unilever. Naša strana sa oprávnene bránila zahrnúť medzi oprávnené subjekty odškodnenia aj osoby obvinené z kolaborácie - navrhovala odškodniť iba reálne predvojnové investície, ktoré vytvorili špekulanti grupovaní najmä zo skupiny sudetských Nemcov. (problémom bolo chápanie tzv. sudetonemeckého majetku - Veľká Británia ho brala ako legálny majetok, naši z pochopiteľných príčin nie).

Situácia sa príliš z miesta nepohla najmä pre úplne odlišné stanoviská oboch krajín vo veci odškodnenia za znárodnenie.

Februárový prevrat a nové rokovania

Po februárovom prevrate 1948 keď sa ustanovila druhá vláda Klementa Gottwalda sa západné mocnosti preľakli a domnievali sa, že nový režim zavrhne rokovanie o splácaní Vojnového a Mníchovského úveru a tiež rokovania o náhradách za znárodnenie. Opak bol však pravdou, komunisti totiž nutne potrebovali Západ a chceli udržať obchod s kapitalistickými štátmi najmä za účelom získania libier, ktoré potrebovali na nákup nedostatkových surovín a výrobkov. Vtedajší komunisti veru neboli žiadni zelenáči za akých ich „demokratický" Západ považoval. Všetky predchádzajúce dohody sa hodili za hlavu a mladý boľševický režim navrhol, že otázka znárodnenia nebude riešená zdĺhavými preskúmavaniami jednotlivých nárokov, ktoré nikam nevedú, ale navrhli, aby sa zjednala jedna celková suma náhrad. Konkrétne rokovania, ktoré prebiehali v Londýne viedol Rudolf Margolius za ČSR a za Veľkú Britániu sir William Strange. Séria dohôd bola podpísaná 28. 09. 1949 a vyriešila takmer všetko okrem časti pohľadávok v tzv. Czech Refugee Trust Found (viď I. diel). Každá zo strán si výsledky rokovaní vykladala ako svoj žiarivý úspech. Naši sa najmä vytešovali, že sa nebude odškodňovať každá jednotlivá firmička z VB ale v globále sa vyplatia nároky všetkých. Margolius bol v samom nebi a sám Klement Gottwald mu poslal po ukončení rokovaní blahoprajný telegram. Už čoskoro sa ale ukázali v novo vzniknutých vzťahoch trhliny a vedenie ČSR si začínalo uvedomovať, že nie všetci občania pozitívne prijali vládu jednej strany a tak uzatvorená obchodná dohoda s Veľkou Britániou postavená na pomyslenú misku váh sa začala preklápať v neprospech republiky a v prospech VB. Signovanou dohodou o medzivládnych dlhoch (Agreement regarding Settlement of certain Intergovernmental Debts) sa naša vláda zaviazala splatiť vládne úvery poskytnuté britskou vládou v rokoch 1939-1945 a ďalšie menšie podlžnosti našej vlády v Londýne vo výške 19,7 miliónov £ (....!....). Dohoda zastrešila aj Mníchovskú pôžičku aj Vojnový úver a zahŕňala aj úrok vo výške 1% p. a. (je iróniou, že práve komunisti sa takto bezprecedentne zaviazali zaplatiť za dlhy toľko opovrhovanej Benešovej exilovej vlády v Londýne).

Prípad Rudolf Margolius

Mladý 36 ročný námestník ministra zahraničného obchodu ČSR bol ústrednou postavou, ktorý tak expresne rýchlo dojednal dohodu o medzivládnych dlhoch. Margolius mal raketovú kariéru a jeho hviezda stúpala stále vyššie. Ako spomínala neskôr jeho manželka Heda Kovályová-Margoliusová v autobiografickom románe Na vlastní kůži, jej muž dostal od vlády uistenie, že má úplne voľnú ruku pri celom rokovaní (v duchu známeho hesla: ak sa všetko podarí budeme ťa nosiť na rukách, dáme ti medailu a diplom, ak nie tak nasleduje gulag alebo podobné rekreačné pobytové zariadenie na Urale) a že bude pokladať za úspech, ak sa dosiahne vôbec nejaká dohoda. Margoliusovi sa podarilo dojednať aj zo súčasného pohľadu veľmi výhodnú zmluvu pre našu stranu, pretože so splácaním tzv. Vojnového úveru sme nemali začať skôr ako splatíme náhradu za znárodnenie investícií VB v ČSR. Šikovnou fintou sa dosiahlo práve vďaka Margioliusovi to, že VB si mala tzv. odrátavať určité percentá z prostriedkov, ktoré ČSR získa vývozom nášho tovaru do Anglicka. Británia sa tak dostala do pasce a bola veľmi zainteresovaná, aby sa export do VB neznižoval, pretože sa následne znižovala aj výška pravidelnej mesačnej úhrady. Gottwald po návrate Margiousa z Londýna spravil veľkú výnimku a pozval šikovného právnika do svojho súkromného bytu, kde mu blahoprial ako skvele splnil úlohu a zachránil mladý komunistický režim pred veľkými problémami. (VB práve v júni 1949 pohrozila Prahe, že zastaví dodávky všetkých surovín ak sa nezačne urýchlene jednať o náhradách za znárodnenie, čo by bolo asi režim v tom čase položilo). To bol obraz vtedy veľmi horúceho leta 1949 nielen kvôli vyšším teplotám... Ako sa Gottwald a jeho suita Margoliusovi odvďačili? Začiatkom 50-tych rokov po sérií ekonomických neúspechov, s ktorými zápasilo ČSR, bolo potrebné nájsť vinníka vzniknutej situácie a tak sa strana na základe pokynov sovietskych poradcov začala obzerať a vyberať kandidátov, ktorí predstúpia pred národ. Našla si vhodný terč, mimo iné, aj v československom vyjednávačovi, ktorý im zachránil pred troma rokmi krk a tak ho za odmenu pričlenili k protištátnemu sprisahaneckému centru na čele s Rudolfom Slánským. Rudolf Margolius je v procese odsúdený k trestu najvyššiemu a na svitaní 03. decembra 1952 bol popravený. Paradoxom celej situácie je, že dohoda uzatvorená s VB je plnená z jednej a druhej strany aj po jeho smrti. (o procese s vedením protištátneho sprisahaneckého centra v čele s Rudolfom Slánským budem pojednávať podrobnejšie v niektorom nasledujúcom blogu). Nebyť tejto dohody, tak by zrejme mladá komunistická krajina len veľmi ťažko prežila jedno z najhorších období studenej vojny a zostrenej konfrontácie medzi Západom a Východom.

Rudolf Margolius zdatný československý vyjednávač
Rudolf Margolius zdatný československý vyjednávač 

Zdatný československý vyjednávač Rudolf Margolius, ktorého za vyrokovanie zmluvy s VB čakalo začlenenie k Slánskému a spol.

Vzťahy USA-ČSR

Ak by sme obrazne povedali, že vzťahy s Veľkou Britániou boli v roku 1949 značne poškodené, tak vzťahy s USA boli na bode mrazu a už len fakt, že existujú nejaké Spojené štáty sa u vtedajších vrcholných predstaviteľov štátu a strany v ČSR bral s nadsádzkou: „Uvidíme dokedy kapitalisti vydržia". Ako dobre vieme, tí majú tuhý korienok a držia sa stále aj keď teraz v čase krízy a pobushovskej éry im aspoň trochu spadol hrebienok. Opakom to ale bolo v roku 1949, kedy sa ihneď po Veľkej Británii práve USA dožadovali vehementne urýchleného rokovania o primeraných náhradách za znárodnený majetok svojich občanov a firiem v ČSR. Po februári 1948 sa československá delegácia veru necítila vo Washingtone dobre (po prvé preto, lebo šéf delegácie požiadal o azyl v USA) a po druhé, najmä kvôli sume ktorú Spojené štáty požadovali - celkom vo výške 45 miliónov $. Naša strana ponúkla 20 miliónov $ a nejaké drobné. Keďže sa obe strany nevedeli dohodnúť, rokovania sa prerušili.

Kauza Valcovňa

išla ruka v ruke spolu s vojnou v Kórei, so zostrením medzinárodnej konfrontácie medzi Západom a Východom, kedy stačila pomyslená iskrička, a požiar mohol pohltiť všetkých. V matičke Prahe sme zatkli dopisovateľa agentúry AP, "špióna" a "zradcu" Williama Nathana Oatisa a aby to všetko nestačilo, práve v roku 1951 odhlasoval Kongres nový zákon nazvaný Battle Act, ktorý zavádzal úplné embargo voči krajinám východného bloku a zakazoval aj spojencom (...!...) USA dovážať tovary do východnej Európy. Porušenie sa zo strany USA trestalo veľmi prísne - ukončením americkej pomoci previnilcom. Zákon bol podrobený ostrému protestu nielen v dotknutých krajinách východnej Európy ale veľmi hlasno sa ozývali aj západoeurópske vlády, ktoré to brali ako zasahovanie do svojich vnútorných záležitostí. Urobili s tým niečo? Ale kdeže, až v decembri 1952 americká ambasáda v Prahe potvrdila neúčinnosť Battle Act, ale v konečnom dôsledku to v prípade Československa znamenalo ešte väčší príklon celej krajiny k Sovietskemu zväzu. (konanie Spojených štátov bolo na začiatku 50-tych rokov značne kontraproduktívne a vychádza mi z toho, že vôbec nepoznali mentalitu nášho národa, ktorý keď sa na neho tlačí a robia sa mu naschvál zle, tak sa zomkne a ide spolu kľudne aj proti USA).

Ešte v roku 1947 kedy sme si s Američanmi nepadali okolo krku ale vzťahy boli viac menej normálne (kampaň proti americkému chrobákovi - „mandelinke zemiakovej", ktorá div sa svete pochádza z USA, prvýkrát bola opísaná v roku 1824 v Colorade - tej ničiteľke úrody donesenej z krajiny imperialistov sa ešte nezačala) si československá spoločnosť Báňská Hutní objednala od železiarskej firmy Unnnited Engineering & Foundry Co z Pittsburghu valcovňu, za ktorú riadne zaplatila nie malú čiastku vo výške 16 miliónov $. Išlo o mašinku, ktorá v tej dobe predstavovala technologickú špičku s pozoruhodnými výrobnými kapacitami. Valcovňa mala byť dodaná v roku 1949 ale americké úrady odmietli udeliť potrebné vývozné licencie z dôvodu vyhláseného obchodného embarga vývozu do komunistických štátov. ČSR teda vlastnilo drahý majetok, s ktorým ale nemohlo vôbec disponovať. Zdá sa, že sama firma Báňská Hutní si nevedela rady ako ďalej postupovať a tak sa celej veci musel chopiť ÚV KSČ, ktorý vymyslel veľmi dobrú fintu ako valcovňu dostať do republiky aj napriek nezmyselnému embargu. ŠtB preto oslovila jeden podnik v Západnom Nemecku. (aký? No predsa taký, ktorý sprostredkovane ako kryciu firmu dávno predtým založila). Firmu oficiálne riadili holandskí podnikatelia, pričom ústrednou postavou a vyjednávačom celej akcie bol francúzsky občan Raymond Aubrac. (jeho skutočné meno bolo Raymond Samuel). Kto je táto záhadná postava? Známy francúzsky odbojár, ktorý so svojou ženou tvoril legendárny pár v hnutí odporu proti nacistom. (O ich činnosti je natočený aj film Lucie Aubrac- http://www.csfd.cz/film/32277-lucie-aubracova/). Ale kto bol Aubrac v skutočnosti? Podľa českého historika Karla Bartoška počas voľného času pôsobil aj ako agent ŠtB, ktorý založil mimo iné kryciu firmu BERIM - študijné a prieskumné centrum pre moderný priemysel - francúzsky Bureau d'études et de recherches pour l'industrie moderne. V pražskom archíve sa nachádzajú šifrované depeše zasielané do Prahy z obchodných zastupiteľstiev určené Ministerstvu zahraničného obchodu ČSR. Tieto šifry jednoznačne dokumentujú úlohu Raymonda Aubraca pri predaji valcovne. Sám Aubrac o svojej úlohe pri predaji valcovne v roku 1995 uviedol: „že išlo o veľmi závažnú záležitosť a prvú vec čo som urobil, bolo, že som išiel za francúzskym ministrom - bol to Jules Moch a povedal som mu: „Ide o predaj širokopásovej valcovne, ktorú kúpilo ČSR od USA ale USA im ju nechcú dodať a z tohto dôvodu by mala byť predaná do Západného Nemecka. Čo si o to myslíte z pohľadu francúzskej ekonomiky? Minister mi následne povedal, že francúzska vláda nemá námietky, nech Nemci valcovňu kúpia". Z akého dôvodu sa Aubrac pýtal francúzskej vlády či nemá námietky proti predaju valcovne do Nemecka? Z dôvodu, že Nemecko bolo porazeným štátom a malo platiť reparácie. Takmer každá väčšia investícia v tomto štáte sa musela odsúhlasiť. Aubrac ako skúsený špión nakoniec dojednal všetko potrebné a valcovňa mala byť predaná prostredníctvom BERIMu za sumu od 10-12 miliónov $. (síce zo stratou ale aspoň niečo by získala naša republika). USA však tento trik prehliadli (alebo niekto Aubraca zradil?) a tak 17. januára 1952 zakázali príslušné úrady predaj valcovne aj do spojeneckej krajiny. Gottwald zúril a zvolal rýchle ÚV KSČ - výsledkom nečakaného nočného zasadnutia bolo znárodnenie IBM na našom území (...!...). Načo sa zaoberať s detailmi - oni nám zadržali valcovňu, ktorú sme riadne zaplatili, mi im naopak uvalíme národnú správu na IBM, ktoré už dvakrát uniklo o vlások svojmu osudu - v roku 1946 a 1948. Hodnota majetku IBM v ČSR predstavovala čiastku vo výške 5 miliónov $. Našinec by povedal, že keď neprší tak nech aspoň kvapká. Boj o valcovňu sa však zďaleka neskončil, ba priam naopak naberal divoké obrátky a gradoval. ÚV KSČ zároveň prikázalo vláde okamžite prerušiť splácanie americkej pôžičky na nákup vojenských prebytkov z roku 1946 a niekoľkých ďalších menších dlhov, ktoré si touto formou započítala. (dôkaz: Karton 4, spis 1: prísne tajné rozhodnutie ÚV KSČ, 2. júla 1952). Viliam Široký, v dnešnom žargóne jastrab a zástanca tvrdej línie v ústrednom výbore, zároveň jasne americkému veľvyslancovi v Prahe oznámil, že na vydanie špióna Oatisa môžu v najbližšej dobe zabudnúť a celý osud novinára závisí od postoja americkej administratívy k dodaniu valcovne do ČSR. To štátny department zhodil zo stola a navrhol, aby výťažok z predaja valcovne bol prevedený na fond odškodnenia amerických firiem, ktorých majetok bol znárodnený v ČSR, čo zase kategoricky odmietla pražská vláda. V lete 1953 po smrti Stalina československá vláda dospela k záveru, že by konečne mohla bez problémov valcovňu predať. Po sérii rokovaní podpísala v novembri 1953 dohodu s Argentínou o predaji za sumu 10 miliónov $. ČSR si myslelo, že vyhralo, malo by vo vrecku 10 miliónov a zároveň by propagovalo našu republiku práve v dobe keď Argentína vyjednávala obchodnú zmluvu so Sovietskym zväzom. Tu však prišla nečakaná správa zo Spojených štátov, keď v marci 1954 americký minister obchodu oznámil, že USA valcovňu predajú v dražbe. Vydražila ju ako inak Argentína za 9 miliónov $ a peniaze z predaja putovali americkej vláde. (....). Tá ich obratom previedla na účet americkým „obetiam" československého znárodnenia. Vzťahy medzi oboma štátmi teda v polovici 50-tych rokoch nemohli byť už horšie. Československo chystalo odvetný úder ale nakoniec si uvedomilo jednoduchý fakt - práve v Spojených štátoch sa nachádza 8.2 tony nášho menového zlata a tak sa rozhodlo vrátiť k rokovaciemu stolu.

(autorská poznámka - nie je bez zaujímavosti, že Aubrac sa dôverne poznal s Margoliusom, ktorý priamo s ním vyjednával o podmienkach zákulisných rokovaní týkajúcich sa predaja valcovne do ČSR - bolo aj toto osudné spojenie príčinou jeho neskoršej smrti? - dôkaz Archív ÚV KSČ - záznam o jednáních se s. Raymondem Aubracem ve dnech 25. 4. - 02. 05. 1951 vypracovaný Rudolfom Margoliusem s označením tajné - položka č. 6 různé (válcovna, naše obchodně-politická jednání ve Francii atď.)

Raymond Aubrac
Raymond Aubrac 

Raymond Aubrac alias Raymond Samuel, konateľ firmy BERIM vo voľnom čase československý agent bojujúci za fiktívny predaj valcovne do Západného Nemecka

Ďalšie náhradové rokovania s USA

Rok pred blamážou s predajom valcovne v konkurze prebiehal československý nezvyklý cenzus - washingtonská komisia chodila so skolenou hlavou po svojom bývalom majetku a sčítavala hodnotu vojnových a znárodňovacích náhrad v ČSR. Veru, keby to bolo o rok neskôr asi by ich cez hranice späť nepustili. Výška globálnych náhrad bolo niekoľkokrát upravovaná až dosiahla výšku 45 miliónov $. Komisia stanovila čiastku po zaokrúhlení na dol na sumu 32,6 milióna $. Okrem toho sme mali Spojeným štátom uhradiť hodnotu surplusového úveru poskytnutého ČSR na nákup vojenských prebytkov a z tzv. plzenského účtu americkej armády (....!....) vo výške 7.161.596 Kčs. Američania požadovali aj úhradu ďalšieho čudného účtu nazývaného tiež filmový, za požičanie (...!...) amerických filmov, ktoré boli premietané v československých kinách v roku 1945 po oslobodení, vo výške 887.718,- Kčs.

Práve koncom novembra 1955 sa začalo v Prahe prvé kolo rokovaní medzi vládnymi delegáciami USA a ČSR o otázke náhrad. Tu prvýkrát Američania jasne povedali, že hodlajú rokovať o návrate československého zlata, kde bol potrebný podpis každého z troch štátov Tripartitnej komisie po vyriešení nárokov amerických firiem a občanov dotknutých znárodnením. Washington mal aj jednoduché riešenie - svoju časť zlata (8,2 tony) by USA predalo a z toho by sa uspokojili ich pohľadávky vo výške 45 miliónov $ a nejaké drobné k tomu. Pražská vláda bola rezolútne proti a argumentovala, že USA nemôže predať naše menové zlato bez súhlasu ďalších dvoch členov Tripartitnej komisie - Veľkej Británie a Francúzska.

Vzťahy ČSR-Francúzsko

boli na počudovanie bezkonfliktné, bez akýchkoľvek problémov prebehli majetkoprávne jednania z Parížom, ktorých výsledkom bolo uzatvorenie náhradovej dohody za znárodnený majetok francúzskych firiem a občanov v ČSR. Francúzi po celý čas od roku 1945 trvali na jednotnom stanovisku, že nie je problém s vydaním nášho menového zlata a udelili na túto operáciu súhlas. Deklarovali to po celý čas, ale samozrejme sami chudáci nič nezmohli, keď ich hlas v Tripartitnej komisii blokovali Spojené štáty a Veľká Británia. Komisia musela totiž súhlas udeliť jednomyseľne, čo sa zatiaľ nedarilo.

Dohoda USA-ČSR?

Po sérií rokovaní, ktoré Bohuš Chňoupek charakterizoval ako nekonečné, sa zrodil text náhradovej dohody, ktorej návrh bol predebatovaný v Prahe 9. decembra 1955 - nároky za znárodnený majetok boli vyčíslené v sume 12 miliónov $ a mali byť uhradené našou vládou predovšetkým z výnosu dražby za nešťastnú valcovňu. V súvislosti s prevzatím ďalšej zálohy menového zlata, sme mali zaplatiť 2 milióny $. Československá vláda sa touto dohodou zaväzovala uvoľniť surplusový účet, plzenský a filmový účet, obnoviť dlhovú službu voči USA. Zostávalo iba dohodnúť také drobnosti, kde si zlato prevezmeme - do úvahy prichádzala ako inak Praha alternatívne Londýn, New York, Helsinky alebo nakoniec Zürich. Uspokojivý priebeh rokovaní bol ale narušený zo strany USA z dôvodu, že Kongres pripravuje úpravu zákonodarstva voči socialistickému bloku a tak nemôže prísť k podpisu dohody. Takže ČSR znova ostali iba oči pre plač.

Dohoda medzi VB a ČSSR v roku 1964

Patovú situáciu vo vzťahoch oboch štátov sa po sérií niekoľkých stoviek (!) rokovaní podarilo prelomiť až v roku 1964, kedy ale čakala našu delegáciu studená sprcha - Veľká Británia zrazu zrevidovala svoj postoj a žiadala spojiť náhradové rokovania s vrátením nášho menového zlata. Na oboch stranách začal tvrdý diplomatický zákopový boj - československá vláda súhlasila s úhradou tzv. civilnej časti Vojnového úveru našej exilovej vlády ale chcela odpustiť úhradu vojenských výdavkov, obdobne ako tomu bolo pri poľsko-britských dohodách z júla 1946 (!), kedy bol Poľsku odpustený dlh vo výške 74 miliónov £ za vojnový materiál a 47,5 milióna £ použitých na mzdy a osobné platy poľských vojakov. (Poliaci asi lepšie poslúchali londýnsku vládu...). Ako vidíme, Veľká Británia neuplatňovala práve rovnaký meter na všetky východoeurópske štáty. Naša strana ustúpila a 12. novembra 1964 bola v Londýne uzatvorená dohoda, ktorou sa Briti vzdávali svojej najväčšej zbrane - a to tým, že udelili súhlas Tripartitnej komisii na uvoľnenie československého zlata a ČSR sa zaviazalo previesť zálohu vo výške 1 milión £ na spoločný účet, aby sa mohli oficiálne začať rokovania o majetkových náhradách. O uzatvorení inak pre verejnosť tajnej dohody sa dozvedela aj americká strana - čakalo sa teda iba na americké prikývnutie a československé zlato mohlo byť uvoľnené. Američania však tvrdohlavo zotrvávali na svojom postoji a výšku náhrad šponovali do astronomických výšok, následkom čoho nemohlo prísť k realizácii československo-britskej dohody z novembra 1964.

Na scéne Chňoupek

Nový vietor do temných nehybných bažín vniesol až pragmatický československý minister zahraničných vecí Bohuslav Chňoupek, ktorý vo Federálnom zhromaždení ČSSR krátko po svojom zvolení do funkcie dňa 31. októbra 1972 hovoril najmä o tom, že je potrebné pre Československo, aby sa zmiernili napäté vzťahy zo Spojenými štátmi. Urýchlene o tom predložil materiál na ÚV KSČ a už 19. januára 1973 politbyro schválilo smernice pre majetkoprávne rokovania s USA. Pragmatické jadro vo vnútri strany po prvý krát súhlasilo s možným navýšením súhrnnej čiastky náhrad v prospech USA až na 11 miliónov $ a s úhradou ďalších dlhov vo výške 7 miliónov $. Vynikajúca príležitosť otvoriť znovu Pandorinu skrinku sa naskytla Chňoupkovi počas helsinskej konferencie v júli 1973, kedy mu štátny tajomník State Departmentu - William Pierce Rogers tlmočil svoju žiadosť navštíviť ČSSR, čo bola doslovne mediálna bomba - veď malo ísť o prvú návštevu zo Spojených štátov v Československu na takejto úrovni od roku 1918! Rogers skutočne do ČSSR v roku 1973 prišiel, stretol sa s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Gustávom Husákom, predsedom vlády Lubomírom Štrougalom a oficiálne sa hovorilo, že rozhovory medzi oboma štátmi sú obnovené, na všetko zlé je zabudnuté, ideme ďalej. Urýchlene bola pripravená nová už x-tá verzia náhradovej dohody, ktorá bola odmietnutá americkým Kongresom, aj napriek faktu, že globálna suma náhrad dosiahla nevídanú čiastku 20,5 milióna $. Potom nasledovalo zopár hluchých rokov, kedy sa stále hovorilo o nutnosti vrátiť zlato a riešiť náhrady. Kára sa však nepohla z miesta a všetko ostávalo po starom.

Búrlivé finále

Rokovanie amerického kongresu začiatkom roku 1980 začal senátor Moynihan, ktorý predložil Kongresu návrh zákona, ktorý by znamenal pre ČSSR katastrofu - v návrhu sa vyslovene písalo, že podľa tohto zákona bola americká vláda splnomocnená predať československé menové zlato uložené v USA a výťažok investovať do cenných papierov. Moynihan argumentoval, že keď sa to nevyriešilo doteraz, tak sa to nevyrieši nikdy. Nezmyselný návrh viedol Chňoupkov aparát k ďalšiemu horúčkovitému jednaniu s novou administratívou USA, kde nastúpil prvý profesionálny herec Ronald Regan (predtým šéf podľa nášho žargónu ROH v Hollywoode, kde prenasledoval všetkých ľavicovo orientovaných hercov, čo mu nikdy nevedeli odpustiť) do kresla prezidenta USA a tak nakoniec ČSSR po sérií neskutočne dlhých rokovaní súhlasila s úhradou Spojeným štátom vo výške 84.369.868 $. (...!...). Suma síce strašná, ale konečne aj vláda USA bola schopná presvedčiť Kongres, ktorý nakoniec udelil súhlas s uvoľnením československého menového zlata. (Súhlas udelilo aj predsedníctvo ÚV KSČ, na základe súhlasu pragmatického jadra, ktoré ale podmieňovalo, že výška požadovanej čiastky nesmie prekročiť 60% americkou stranou požadovanej čiastky, kde ostro proti USA vystúpil najmä dogmatik Vasiľ Biľak, pôvodne krajčír, ktorý z ideologického hľadiska nechcel USA ustúpiť v ničom a zotrvával na poučkách z 50-tych rokov o „nepriateľovi č. 1".)

O nič menej búrlivé rokovania prebiehali aj s Veľkou Britániou, kde osobne Chňoupek spomína na jedného člena z československého vyjednávacieho tímu, ktorý nechcel byť prítomný na rokovaniach, pretože ... a tu skúsim citovať doslovne Chňoupkove pamäti Memoáre in Claris na str. 333 a 334, kde je uvedené, že :"...O chvíľu vošiel do kabinetu urastený päťdesiatnik. Poznal som ho z videnia, ale nikdy sme spolu nehovorili. „Vraj nechcete byť v delegácii," začal som „Chcem. Ale nemôžem", odvetil po slovensky. „A dôvod, aký máte dôvod?" „Viete, veľmi starostlivo som preštudoval všetky podklady a je mi z toho nanič. Až sa mi dvíha žalúdok. Určite ste videli zoznamy vojenskej výzbroje a výstroja. Veď mi máme platiť aj za šnúrky do bagančí, za spodky či traky, ktoré nosili naši vojaci, keď bojovali aj za nich, Angličanov. No ale prosím, ak tak, nuž tak, každý má inú morálku, každý vidí svet ináč. Ale čo je na tom strašné, a to neviem preniesť cez srdce, sú mŕtvi. Tam je zarátaná výstroj aj tých čo padli. A ležia niekde v Afrike pri El Alameine a Tobruku, kde bojovali proti Rommelovi a nie iba za nás, ale aj za Anglicko! A sú tam zarátané aj ponožky našich letcov, čo bránili Londýn a bombardovali Nemecko a niekde tam ich zostrelili a zahynuli! A sú tam aj uniformy dôstojníkov, ktorých presunuli z Anglicka do Ruska a ktorí bojovali so slobodovcami a padli možno na Dukle či pri Mikuláši. Až mi z toho naskakujú zimomriavky, keď o tom hovorím, ale nehnevajte sa, ale nemôžem. Nie žeby som bol slabá nátura. Nemci ma zajali v Povstaní, do konca vojny ma držali v zajateckom lágri, tam sme si užili svoje, ale na toto nemám dosť silné nervy. Pochopte ma. A vymeňte ma. Sotva by som sa udržal, keď by mi predložili účet za košele, rukavice a svetre a musel by som povedať - tak a teraz ideme účtovať krv!" „Akú krv?" „Krv našim mŕtvych! Spýtal by som sa, tak čo, ako budem fakturovať liter krvi? Keď fusakle za šiling, potom liter krvi za koľko?..."

Británia, ktorá počas vládnutia prvého kabinetu železnej lady Margaret Thatcherovej nebola vôbec naklonená k ústupkom komunistickému bloku, sa zrazu ocitla na koni a chcela z možnej náhradovej dohody vytrieskať čo najviac. Nepomáhali ani hore uvedené argumenty našej strany o preliatych litroch krvi za Britániu, ani o „zrade" Západu v súvislosti s Mníchovom a následnou deponáciou tzv. bazilejského zlata priamo do rúk nacistov. Zložité rokovania s Veľkou Britániou definitívne skončili až podpisom náhradovej dohody, ktorá nadobudla platnosť dňa 02. februára 1982. Československo bolo vzhľadom na časovú tieseň v značnej nevýhode a bolo donútené k rozsiahlym ústupkom. Domnievam sa, že napriek veľkým ústupkom, ktoré musela československá strana urobiť bolo vyjednanie dohôd z Veľkou Britániou a USA spojené s návratom menového zlata do republiky veľkým diplomatickým úspechom. Koľko sme teda Veľkej Británii zaplatili? Celkovo 24.266.619 £. Federálna vláda ČSSR dohody s VB a USA definitívne schválila 17. januára 1982 a ich realizáciou poverila príslušné ministerstvá.

Obrázok blogu

Minister zahraničných vecí ČSSR Bohuslav Chňoupek a štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí USA William Pierce Rogers pri družnej debate

Smer Praha

Čas však tlačil všetky zainteresované subjekty, karty zamiešal najmä Regan, ktorý podpísal dohodu s troma výhradami a tá najdôležitejšia sa týkala času dokedy mala byť náhradová dohoda zrealizovaná a síce do lehoty 60 dní od jej schválenia Kongresom - t. j. do 26. februára 1982. Na poslednú chvíľu sa začal na Československo vyvíjať nezvyčajný tlak - predstavitelia západných štátov od nás žiadali, aby sme prevzali všetky riziká spojené s predisponovaním zlata z miest kde je uložené do Zürichu a aby sme sa vopred vzdali všetkých nárokov, ak by sa so zlatom stalo niečo nepredvídané. Ako hlavný dôvod uvádzali predstavitelia USA argument, že všetky krajiny okrem ČSSR si zlato prevzali tam, kde bolo uložené. Naša delegácia argumentovala najmä tým, že nie my sme zlato dali previesť za oceán z Nemecka a tak nech sú aj Američania aspoň raz trochu solidárny. Ďalšou nevídanou komplikáciou bolo poistenie zlata - Veľká Británia a USA totiž nesúhlasili, aby bolo zlato poistené Českou štátnou poisťovňou a požadovali, aby bola vybratá nezávislá poisťovňa - najlepšie sídliaca vo Švajčiarsku. Nakoniec bol dohodnutý kompromis - Česká štátna poisťovňa si dohodla poistku so zaistiteľom, ktorým bol londýnsky Lloyd's. Ďalšia séria rokovaní prebehla so Švajčiarmi a bol dohodnutý aj presný termín presunu nášho zlata do Zürichu na 20. 02. 1982, čo bolo v sobotu. Všetci boli v napätí a čakali na 20. február - aby ale nebolo všetkým problémom koniec tak Swiss Bank Corporation v Zürichu oznámila, že je ochotná sprostredkovať odovzdanie zlata, nechce však realizovať odovzdanie čiastok, ktoré máme vyplatiť USA a Veľkej Británii. Banka sa vraj rozhodla pod tlakom, že určité sily sa pokúsia zmariť odovzdanie zlata. Československej vláde sa znova o 5 minút dvanásť podaril zázrak - bolo dohodnuté, že peniaze zložíme v Bank of England na zvláštnom účte našej banky. Bank of England (áno tá, ktorá previedla tzv. bazilejské zlato nacistom) bola nebývalo ochotná - všetko vykoná bezplatne, ibaže ..... v sobotu sú všetky banky vo Veľkej Británii zatvorené a táto tradícia nebola už niekoľko storočí porušená. Zdá sa, že staré dobré anglické zvyky sa museli v 82. roku zmeniť a tak vedenie banky po konzultácií s britskou vládou (...!...) rozhodlo, že banka bude mimoriadne otvorená v sobotu 20. februára 1982. Zdá sa, že už boli všetky pohromy zažehnané a tak mohla byť celá akcia započatá -

1) 19. februára 1982 o 19.00 SEČ vzlietlo prvé lietadlo: Boeing z Londýna (Bank of England) do Zürichu na palube malo 10,2 tony československého zlata.

2.) 20 februára 1982 o 02.00 SEČ vzlietlo druhé lietadlo Herkules z Fort Knox (USA) do Zürichu na palube malo 8,2 tony československého zlata.

Presne o 08.00 hod 20. februára 1982 pristávajú na letisku v Zürichu tri zvláštne lietadlá TU 154 československých aerolínií, ktoré tu prileteli z Prahy.

(viď priložené video)

((video ))

Až tu sa ich posádky dozvedeli zo zapečatených obálok, že majú domov previesť naše menové zlato. Medzitým o 7.00 ráno špeciálna skupina našich expertov, zástupcov Tripartitnej komisie a Swiss Bank Corporation začína kontrolu londýnskeho zlata. V čase keď pristálo lietadlo z New Yorku sa skončila expertíza zlata z Veľkej Británie a zostávalo iba prekontrolovať americké zlato. Toto bolo preverené o 12.20 hod. Následne sa celá skupina pobrala na piate poschodie Swiss Bank Corporation, kde sa uskutočnilo finále celej transakcie. Predseda Tripartinej komisie otvoril zasadanie a komisia formálne rozhodla o pridelení 18,4 tony zlata ČSSR. Podpísali sa príslušné dokumenty a náš zástupca odovzdal príslušné bankové príkazy pre Bank of England, aby previedla dohodnuté čiastky na účty americkej a anglickej vlády. V priebehu niekoľkých minút bolo potvrdené, že prevody prebehli v poriadku. Ostávalo iba jediné - preložiť zlato do lietadiel TU-154 na túto scénu spomína Chňoupek s nadhľadom a hovorí, že takmer došlo k technickej chybe - švajčiarske vysokozdvižné vozíky, ktorými sa malo nakladať zlato do našich lietadiel nám nevyhovovali - nakoniec sa našli vhodné, predsa im to zlato nenecháme v Zürichu, keď sme sa na neho toľko tešili a hor sa do Prahy. Prvé československé lietadlo štartovalo z letiska v Zürichu o 18.20 SEČ Iba pre zaujímavosť všetky tri TU 154 leteli po trase Salzburg-Viedeň-Bratislava-Praha. (bolo to najmä z dôvodu, aby sa neletelo cez vzdušný priestor SRN) Prvé lietadlo pristálo na letisku v pražskej Ruzyni o 20.00 hod SEČ. Definitívne posledná prekážka nastala napodiv v Prahe v noci z 20. na 21. februára 1982 v budove Štátnej banky československej pri nákladnom výťahu k podzemnému sejfu, kde sa zistilo, že úložný priestor výťahu je menší (....) ako debne so zlatom, ale aj tento technický problém bol obratom vyriešený. Až sa mi zdá, že samo zlato sa nejako úpenlivo bránilo návratu do republiky. (...) Takto sa teda skončil príbeh československého zlata, ktoré sa po 43. rokoch vrátilo späť do vlasti.

Zlato pre teroristov?

Aby som bol objektívny, musím spomenúť aj informáciu od českého historika zaoberajúceho sa problematikou nášho menového zlata Víta Smetanu, ktorý v článku Británie a československé zlato uverejnenom v časopise Soudobé dějiny 4/2001 na str. 657 tvrdí, že 18,4 ton zlata znamenalo pre komunistický režim vítanú finančnú injekciu, ktorý práve v tom čase dodával zbrane do celého sveta najmä krajinám typu Sýria a Líbya, ktoré slovo platobná morálka nemali zaradené vo svojom slovníku. Podľa Smetanu sa v tom čase na našom území cvičili rôzny Carlosovia a im podobní dobrodruhovia z tretieho sveta, ktorí chceli bojovať proti nenávidenému západu a nejaké tie koruny na ich výzbroj išli aj z predaja nášho zlata. Toto tvrdenie podporuje aj ďalší český historik Ján Kuklík, ktorý vo svojej publikácii Do poslední pence na str. 426 tvrdí, že do spisov o náhradových konaniach sú zaradené aj dokumenty týkajúce sa jednania z Jemenskou ľudovodemokratickou republikou, Líbyou, Irákom, Afganistanom, Vietnamom a ďalšími štátmi o vývoze nášho špeciálu do týchto krajín. Ale to je už iný príbeh, ktorý stojí za samostatné spracovanie...

Epilóg

V čase rozdelenia ČSFR bolo v trezoroch Československej štátnej banky celkovo 102 ton zlata, ktoré sa delilo ako všetok federálny majetok v pomere 2:1, Česká republika získala 63,289 ton zlata a Slovenská republika 39,137 ton zlata. Definitívne sa federálne zlato rozdelilo až v roku 1999, kedy v súlade s Protokolom medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Českej republiky o odovzdaní a prevzatí zostávajúcej časti zlata zo zásob po bývalej Štátnej banke československej podpísaným predsedami vlád dňa 24. 11. 1999 a v nadväznosti na ratifikáciu medzištátnej zmluvy o spoločnom postupe pri delení majetku bývalej federácie, odovzdala Česká národná banka Národnej banke Slovenska 4,1 tony (presne 4 124 623, 254 g) rýdzeho zlata.

Tu by sa príbeh nášho menového zlata mohol ukončiť, ale v roku 2003 pátral po osudoch československého zlata známy český investigatívny novinár Stanislav Motl, ktorý sa dozvedel veľmi nečakanú správu od riaditeľa odboru Českej národnej banky pána Urbana, že :"Při rozhodovaní o prodeji časti svých zlatých rezerv dospěla Bankovní rada České národní banky k závěru, že tehdejší objem zlata (rozumej v roku 1998) v devizových rezervách neodpovídal účelu držení devizových rezerv". Stručne a jasne povedané - Česká republika začiatkom septembra 1998 odpredala svoje menové zlato, ktoré jej ostalo po delení federácie v dvoch etapách - v tej prvej išlo o 31 ton zlata, ktoré sa vymenilo so Spolkovou republikou Nemecko za dlhopisy. Malo teda vôbec zmysel bojovať a umierať za tento ligotavý kov, ktorý sme po 43 rokoch krvopotne dostali späť do republiky, len na to, aby sme ho vymenili za kúsky papiera?

Richard Král, vtedajší vládny splnomocnenec pre návrat menového zlata sa k jeho predaju v roku 1998 vyjadril nasledovne: „Já se s tím prostě nemohu smířit. Považuji to za chybu a dokonce za víc než chybu. To zlato mělo přece symbolickou hodnotu. Tady nešlo jen o peníze, a tak to také většina našich lidí chápala. Zlatý poklad si každá země úzkostlivě chrání, třeba zrovna Spojené státy americké ... Mně to připadá, jako kdyby někdo prodal zlatý snubní prsten - nejenom tedy svůj, ale i své manželky - dal tyto prsteny do banky, protože jsou z toho úroky a protože se to tomu někomu vyplatí... A ta výměna za dluhopisy - co je to vlastně dluhopis? Forma úvěru, který poskytuje ten, který dluhopis kupuje ... Pro mě, věřte, mělo to zlato hodnotu jako symbol. Bylo to něco jako Hradčany, jako státní vlajka, hymna, korunovační klenoty ... Ne, to zlato se prodávat nemělo. A nemělo ani zůstat v rukou bankovních úředníků, kteří o něm rozhodovali."

Použitá literatúra a pramene:

Motl, Stanislav: Kam zmizel zlatý poklad republiky; o tom, jak jsme museli spojencům platit zlatem za to, že naši vojáci mohli po jejich boku umírat ve válce proti Hitlerovi, Rybka Publishers, Praha 2003

Chňoupek, Bohuslav: Memoáre in claris, Bratislava, Belimex 1998, najmä siedma kapitola Zlatý rukojemník,

Brož Ivan: Majster Minister, o protirečivej osobnosti v službách žurnalistiky, literatúry a diplomacie, Ottovo nakladatelství, Praha 2008, najmä 7 kapitola: Návrat zlatého pokladu

Smetana Vít: Británie a československé zlato, 'Case study' britského appeasementu?, Soudobé dějiny, roč. 8, 2001, č. 4, s. 621-658.

Smetana Vít: Nevyřízené účty. Problém československých aktiv v britských bankách a snahy britské administrativy o jeho řešení po 15. březnu 1939, Český časopis historický, roč. 102, 2004, č. 3, s. 521-551.

Kuklík, Jan: Do poslední pence, (Československo-britská jednání o majetkoprávních a finančních otázkách 1938-1982) Karolinum, Praha, 2007

Táborský, Eduard: Prezident Beneš medzi Západem a Východem, Praha, Mladá Fronta, 1993

Beneš, Edvard: Paměti, Od Mnichova k nové válce a novému vítězství, Praha, Orbis, 1948

Feierabend Karel, Ladislav: Politické vzpomínky 1 a 2 díl, Brno, Atlantis 1994

Bartošek, Karel: Zpráva o putování v komunistických archivech, Praha-Paříž (1948-1968), Paseka, Litomyšl, 2000, najmä strany 160-167

Faure, Justine: Americký přítel Československo ve hře americké diplomacie 1943 - 1968, Lidové noviny, Praha 2005 str. 170-171

Brown Martin, D.: The gold chase: Zlatý Poklad RČS, Central Europe Review, roč. 2, č. 11, 20. 03. 2000

Kubů, Eduard: Czechoslovak gold reserves and their surrender to Nazi Germany, in Nazi Gold The London Conference 2-4 December 1997

Pomorin Jürgen, Junge Reinhard, Biemann Georg, Bordien, Hans Peter: Krvavé stopy, Druhý vzestup SS, Panorama, Praha 1988

http://www.ce-review.org/00/11/brown11.html

http://www.state.gov/www/regions/eur/tripartite_gold_commission.html

http://www.zlate-mince.cz/Default.htm?http&&&www.zlate-mince.cz/OZ9_Zlaty_poklad_Ceskoslovenska.htm

http://www.zlate-mince.cz/Default.htm?http&&&www.zlate-mince.cz/OZ10_Menove_zlato.htm

http://enemyproperty.gov.uk/

http://www.state.gov/www/regions/eur/tripartite_gold_commission.html

http://www.bis.org/publ/bisp03.pdf?noframes=1

http://www2.lib.uchicago.edu/~llou/nazigold.html

http://www.ess.uwe.ac.uk/genocide/appropriation13.htm

http://hitlernews.cloudworth.com/nazi-gold-lake-toplitz.php<-->

Artúr Soldán

Artúr Soldán

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Som právnik, amatérsky historik zaoberajúci sa novodobými dejinami sveta Zoznam autorových rubrík:  Zákulisné dejiny svetaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu