reklama

Platba za krv I. diel (obdobie 1938-1945)

Ing. Josef Malík bol od rána značne nekľudný. Prechádzal sa po miestnosti, ktorá slúžila ako riaditeľská kancelária v Prahe na Bredovskej ulici a poklopkával nervózne po mahagónovom stole. V hlavnom meste obkliešteného štátu, ktorý sa nazýval druhá republika nastával chaos, do mesta sa blížila nemecká armáda. „Tohto som sa dožil" nahlas si vzdychol a pozrel sa von oknom, kde práve niekto vyvesoval červeno-čiernu zástavu s hákovým krížom. Zhnusene odvrátil pohľad od okna a pozrel sa na masívne dvere. Načiahol sa za telefónom,  že zavolá Františka Peroutku, druhého výkonného riaditeľa, aby sa poradil čo v nezávideniahodnej situácii robiť, no v tom jeho ruka poklesla, pretože dvere na jeho kancelárii sa s buchotom rozleteli. Ing. Malík, vždy pedantný riaditeľ Národnej banky Československej v nemom úžase odtrhol zrak od telefónu a kalendára a pozeral sa na osobu oblečenú v tmavom plášti stojacu obkročmo vo dverách. „Toto je neslýchané, pani sekretárka, výslovne som Vám dnes povedal, že nemáte ku mne nikoho púšťať" povedal zvýšeným hlasom. Neznámy votrelec sa k nemu priblížil na pol metra a povedal: „Herr Malik, moje meno je dr. Friedrich Müller...",

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)
Československá exilová vláda v Londýne v roku 1942
Československá exilová vláda v Londýne v roku 1942 

Platba za krv I. diel (obdobie 1938-1945)

(poučný príbeh o československom zlate, ktoré slúžilo ako platidlo pre Tretiu ríšu Veľkú Britániu a Spojené štáty)

Predohra:

Ing. Josef Malík bol od rána značne nekľudný. Prechádzal sa po miestnosti, ktorá slúžila ako riaditeľská kancelária v Prahe na Bredovskej ulici a poklopkával nervózne po mahagónovom stole. V hlavnom meste obkliešteného štátu, ktorý sa nazýval druhá republika nastával chaos, do mesta sa blížila nemecká armáda. „Tohto som sa dožil" nahlas si vzdychol a pozrel sa von oknom, kde práve niekto vyvesoval červeno-čiernu zástavu s hákovým krížom. Zhnusene odvrátil pohľad od okna a pozrel sa na masívne dvere. Načiahol sa za telefónom, že zavolá Františka Peroutku, druhého výkonného riaditeľa, aby sa poradil čo v nezávideniahodnej situácii robiť, no v tom jeho ruka poklesla, pretože dvere na jeho kancelárii sa s buchotom rozleteli. Ing. Malík, vždy pedantný riaditeľ Národnej banky Československej v nemom úžase odtrhol zrak od telefónu a kalendára a pozeral sa na osobu oblečenú v tmavom plášti stojacu obkročmo vo dverách. „Toto je neslýchané, pani sekretárka, výslovne som Vám dnes povedal, že nemáte ku mne nikoho púšťať" povedal zvýšeným hlasom. Neznámy votrelec sa k nemu priblížil na pol metra a povedal: „Herr Malik, moje meno je dr. Friedrich Müller, som zvláštny zmocnenec Nemeckej ríšskej banky a prišiel som k Vám, aby ste podpísali zopár bankových príkazov", dodal lakonicky. Riaditeľ banky sa na Müllera usmial a bez mihnutia oka mu kontroval: „Viete človeče s kým hovoríte? Ja som riaditeľ Národnej banky československej". Dr. Müller, ktorý skôr uznával hrubú silu ako argumenty, vytiahol jedným ťahom z vrecka pištoľ Walther P38 a namieril ju na hlavu riaditeľa. Druhý krát už tvrdšie vykríkol: „Herr direktor, Československo to choré dieťa Versailleských dohôd už od dnes neexistuje a preberá to tu Tretia ríša." V tom si zmätený Malík všimol, že do jeho miestnosti prichádza druhý výkonný riaditeľ Peroutka so zdvihnutými rukami nad hlavou spolu s telesným strážcom, ďalším príslušníkom zvláštneho vojenského komanda, (Sonderbeauftragte der Reichsbank beim Heeresgruppenkommando 3), ktoré v ten deň dorazilo do stovežatej Prahy so zvláštnym poslaním. Dr. Müller zosunul všetky papiere z riaditeľského stola, ktoré popadali na zem, položil na stôl dve tlačivá Národnej banky a prikázal Malíkovi a Peroutkovi nasledovné: „Takže páni, kedže sme sa už predstavili a nemám rád dlhé reči, budem stručný - diktujem Vám - prvý príkaz pôjde do Bank of England - prevediete 26 ton zlata a nejaké drobné do Bank for International Settlements v Bazileji". Malíkovi a Peroutkovi skoro oči vyliezli z jamôk... Ako môže??? „a ten druhý plaťák pošlete do Bazileja, kde z konta č. 2 prevediete všetko na účet č. 17". Ing. Malík ako počul tieto slová skoro skolaboval, pomaly uvažoval - z účtu číslo 2 - t. j. z nášho československého účtu na účet č. 17 to snáď nie - veď to je účet....." Dr. Müller, ako keby čítal riaditeľove myšlienky dopovedal: „Áno Herr direktor - 17, to je moje šťastné číslo a zároveň je to aj náš účet - Deutsche Reichsbank." Dopovedal, pištoľ hodil na stôl, sadol do riaditeľovho kresla a jemne si pohvizdoval tóny piesne Lore Lore Lore... Ing. Malík iba prevrátil oči a myslel že sa mu to iba sníva. On český vlastenec, šéf centrálnej banky štátu má podpísať príkaz na prevedenie všetkého zlata... Nikdy to nikdy neurobí.... Vonku sa ukazovalo sľubné marcové počasie, ktoré prehlušoval zvuk motoriek BMW R12 a iných strojov. Niet sa ale čomu čudovať, písal sa 15. marec 1939 a druhá pomníchovská Československá republika práve v tomto rachote zanikala...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Otázka československého zlata a jeho osud počas II. svetovej vojny a jeho návrat do vlasti vzrušuje laickú a odbornú verejnosť už dlhšiu dobu. Táto téma je stále ale zahalená rúškom mýt a poloprávd. Miešajú sa domnienky, názory a rôzne teórie čo by sa stalo ak. Platili sme skutočne spojencom aj za šnúrky od topánok a výstroj mŕtvych vojakov, ktorý padli v bitke o Britániu, pri El Alameine a Tobruku? Z akého dôvodu volila Británia a Spojené štáty po roku 1948 pri navrátení zlata do ČSSR úplne iný meter ako u iných krajín východnej Európy? Zavinil to všetko Eduard Beneš a jeho emigrantská vláda v Londýne, ako dlhodobo tvrdila bývalá komunistická nomenklatúra? Alebo bol na vine zlý a nenávidený Západ, ktorý nás po Mníchove zradil ešte niekoľkokrát, ako tvrdia niektorí historici? Alebo to bolo úplne inak? Pokúsim sa čitateľov môjho blogu preniesť nejasným obdobím, kedy sa nepriatelia menili na priateľov, spojenci boli raz tí, raz iní a práve tu platilo známe príslovie: morálka a politika sú od seba na kilometre vzdialené. Záverom dávam do pozornosti, že viaceré archívne dokumenty týkajúce sa československého zlata, uložené najmä v Treasury (britskom ministerstve financií) a v Foreign Office (britskom ministerstve zahraničných vecí) sú aj napriek tomu, že od skončenie II. svetovej vojny uplynulo už 65 rokov stále tajné. Západ pravdepodobne vie príčiny tohto utajenia...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pomníchovský úver - nutné zlo?

Žiadosť o pôžičku

To, čo sa udialo 30 septembra 1938 v Mníchove a vstúpilo do histórie ako Mníchovská dohoda (lepšie povedané Mníchovská zrada - známe to o nás bez nás), kedy Československo muselo odstúpiť Tretej ríši pohraničné územie obývané prevažne nemeckou menšinou - Sudety, pozná každý školák. Je tiež verejne známe, že signatármi tejto „dohody" boli za demokratické štáty, ak sa to dá tak nazvať, aj Neville Chamberlain zastupujúci ostrovnú Veľkú Britániu a Édouard Daladier - za Francúzsko, naši super „verní spojenci", ktorí nás podhodili Hitlerovi a jeho spolupartajníkom na zlatej tácke. Nazývalo sa to vznešene politika appeasementu (ústupkov). Čoby nie, veď ľahko sa robia ústupky, keď sa nereže z vlastného (územia). To, že oklieštená republika, zbavená pohraničného územia bude len veľmi ťažko prekonávať hospodárske problémy, sa vedelo takmer ihneď od začiatku. V republike narastal chaos a množilo sa najmä množstvo utečencov valiacich sa do vnútrozemia z odstúpených území. Značná časť obyvateľov ale predvídala vývoj udalostí, nechcela čakať na posledné vydýchnutie Československa a tak sa pobrala ako inak - na Západ, kde hľadali spásu a záchranu u tých, ktorí im toto utrpenie spôsobili. Niet sa čomu čudovať, že už 03. októbra 1938, kedy ani atrament poriadne nestihol uschnúť na podpisoch v Mníchove žiadala bezradná československá vláda, toľko veriaca celých 20 rokov Západu, o poskytnutie pôžičky britskú vládu. Udalosti predbehol verný Benešov priateľ, mladý Jan Masaryk, ktorý žiadosť odovzdal britskému ministerstvu zahraničných vecí už 01. októbra 1938 (!) na základe inštrukcií od prezidenta. Prečo sa naša vláda tak ponáhľala? Masaryk naliehavo upozorňoval Londýn na problém utečencov, ktorých počet odhadoval na viac ako 1 milión obyvateľov (!), na problémy finančné, sociálne a najmä dopravné komplikácie, keďže naša republika ostala odrezaná od viacerých vlakových a cestných spojení v pohraničí. Masaryk problémy označoval ako extrémne urgentné. Čechoslováci odhadovali, že budú v nasledujúcich dvoch rokoch potrebovať na rekonštrukciu hospodárstva viac ako 20 miliárd Kč, v priebehu ďalších 5 rokov (!) približne ďalších 40 miliárd Kč, čo už bol slušný balík, však áno.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ani Británia, ktorá si bola vedomá, že problémy Československa sa začínajú dotýkať bytostne aj ich, z dôvodu možného nárastu utečencov do ich materskej krajiny. Ministerský predseda Neville Chamberlain pri schôdzi v dolnej snemovni použil pri prerokovaní československej požiadavky veľmi zaujímavé príslovie :"Kto rýchlo dáva, dvakrát dáva". Zrejme vedel prečo volil práve tieto slová, ako si neskôr povieme. Ale konzervatívny (ako kedy o tom tiež neskôr) britský bankový sektor nerád požičiaval peniaze tretím krajinám - a ešte k tomu nejakému Česko-Slovensku ... Diskusia v dolnej snemovni sa nečakane zvrtla na poskytnutie zálohy 10 miliónov £ Národnej banke československej s tým, že navýšenie tejto sumy bude v budúcnosti možné. Ako vždy, britský ministerský predseda vedel o niečo viac ako ostatní. Ponechával si vyčkávací čas, a hovoril nejasne o „expertíznom posúdení" špecifických československých žiadostí a o príprave zákona, ktorý mal byť predložený v čo najkratšej dobe do parlamentu. Zamestnanci ministerstva financií - Treasury (ďalej v celom texte) chodili počas októbra 1938 domov veľmi neskoro - pripravovali totiž návrh onoho zákona, ktorý mal právne ukotviť rámec poskytnutia pôžičky pre našu krajinu. Veľká Británia informovala o požiadavke z Československa aj spojeneckú francúzsku vládu, ktorá túto zvesť neprijala z veľkým nadšením, pretože Británia hodlala preniesť spolufinancovanie nášho úveru aj na krajinu galského kohúta. Britská vláda okrem účelnosti poskytnutia úveru začala skúmať aj ďalší problém - vadili jej protižidovské opatrenia, ktoré začala zavádzať do praxe oklieštená druhá republika, najmä výroky ministra zahraničných vecí Františka Chvalkovského. Na britskej strane sa teda v priebehu rokovaní objavila úvaha, že by poskytnutie finančnej pomoci malo byť viazané na záväzok druhej strany - Č-SR, že sa nebude dopúšťať diskriminácie židovského obyvateľstva. Ostrovní úradníci si taktiež nevedeli rady s horúcim zemiakom - autonómnym Slovenskom, a žiadali Prahu aby ujasnila, kto vlastne peniaze z úveru použije a na aké účely. Nebudem čitateľov unavovať sériou rokovaní, ktoré prebehli medzi jednou a druhou stranou v priebehu mesiacov október 1938 až január 1939. Neboli to veru ľahké rokovania a väčšinou ustupovala práve naša strana. Viacerí britskí diplomati sa ostro stavali proti pôžičke Č-SR, pretože sa podľa nich „Č-SR dostáva stále hlbšie do sféry nemeckého vplyvu" respektíve sa republika stáva nemeckým vazalom. Veru divili sa aj niektorí nemeckí politici, že Británia vôbec uvažuje o pôžičke nejakému Československu, ktorí oni považovali za papierový štát, ktorý dlho nevydrží.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Pomníchovský úver - jeho čerpanie

Až dňa 27. 01. 1939 bola podpísaná trojstranná dohoda o poskytnutí finančných prostriedkov ČSR za účasti lorda Halifaxa (VB), Charlesa Corbina (za Francúzsko) a Dr. Pospíšila (za Česko-Slovensko). Zároveň bola starostlivými britskými úradníkmi pripravená a podpísaná ešte samostatná britsko-československá dohoda o podmienkach poskytnutia pôžičky a britsko-francúzska dohoda, ktorá stanovila podmienky jej spoločnej garancie. Koľko sme teda vyboxovali v náš prospech? Bank of England poukázala na dva zvláštne účty čiastku vo výške 12 miliónov £ ako zálohu. Suma bola ešte delená na 4 milióny libier - ako dar (veľkorysé to gesto Angličanov a Francúzov!), ktorý mal byť použitý pre pomoc ďalšej emigrácii utečencov a 8 miliónov £ predstavovala pôžička s 1% p. a. (v súčasnosti banky rúbu úroky trošku vyššie, ale zase na druhú stranu nechcú po štátoch, aby ukrajovali jednotlivé časti na úkor iných.... ). Súbežne s uzatvorením úverovej zmluvy predložil parlamentu John Simon, vtedajší britský minister financií, návrh zvláštneho zákona o finančnej pomoci Česko-Slovensku (Czecho-Slovakia, Financial Assistance Bill), ktorý bol v skrátenom konaní (ktoré dobre poznáme aj z NR SR) prerokovaný a po schválení bol udelený kráľovský súhlas a zákon nadobudol platnosť dňa 28. 02. 1939. Jeho schvaľovanie v oboch komorách parlamentu nebolo vôbec jednoduché - znovu sa ozývali hlasy britských poslancov, že ide o vyhodené peniaze a že ak ich československá vláda použije, aj tak výsledky bude žať niekto iní. Veru nemali tí Angličania pre nás pochopenie... Je teda veľmi otázne či československé delegácie vybojovali pre pomníchovskú republiku maximum a či výsledok nebol viac než rozpačitý - veď Č-SR žiadala poskytnúť úver viac ako 30 miliónov libier, čo však bola na tú dobu nereálna požiadavka.

Mesiac pred platnosťou zákona o finančnej pomoci, presne 27. 01. 1939 sa ozvala slovenská autonomistická vláda v Bratislave, ktorá požadovala svoj podiel na koláči. O požiadavke vlády Jozefa Tisa informoval dôverne britskú stranu československý minister financií Josef Kalfus. Pražská vláda chcela o požiadavke rokovať až neskôr najmä preto, že jej prioritou bola finančná stabilizácia situácie utečencov, ktorý sa koncentrovali najmä v západnej časti republiky. Kalfus nehodlal Bratislave uvoľniť ani cent, maximálne uvažoval o využití časti finančných prostriedkov na rekonštrukčné práce na území vtedajšej Podkarpatskej Rusi. Bolo to spôsobené tým, že sa pražská vláda domnievala, že Slovensko sa čoskoro osamostatní? Alebo boli za tým iné dôvody? Na túto otázku archívy odpovede zatiaľ neponúkajú.

Vyhlásenie Protektorátu Čechy a Morava -zmrazenie čerpania pomníchovského úveru

V deň, keď nemecké kolóny pomaly obsadzovali Prahu a likvidovali zvyšky Československa diali sa aj podstatné zmeny ďaleko za hranicami nášho štátu. Minister financií Veľkej Británie sir John Simon medzitým v Londýne nezaháľal a vydal sa zachraňovať britské úverové zdroje. Už ráno 15. marca 1939 zaslal urgentnú žiadosť do Bank of England aby neprevádzala žiadne ďalšie platby z dvoch účtov, ktoré mala československá vláda k dispozícii. Zároveň Simon žiadal a to je nesmierne dôležité pre pochopenie ďalšieho vývoja, aby Bank of England nerealizovala na žiadosť Národnej banky Československej žiadne zvláštne prevody bez toho, aby o tom neupovedomila vopred ministerstvo financií. O dva dni neskôr 17. marca 1939 rozšíril Simon blokačné opatrenia o všetky finančné operácie a prevody zlata (!) na všetky osoby z bývalej Česko-slovenskej republiky. 17. 03. ale už bolo trošku neskoro...

Tu sa správne natíska otázka koľko finančných prostriedkov bolo v skutočnosti do 15. marca 1939 z tzv. Pomníchovskej pôžičky vyčerpaných? Presne 3.250.000 £. (z toho približne 750.000 £ z daru pre utečencov a 2.500.000 £ z pôžičky). Podľa Chamberlaina bolo všetko OK v súlade s dohodnutými podmienkami a podstatná časť prostriedkov bola využitá v prospech utečencov. Ako bolo už hore uvedené, britská vláda po vytvorení Protektorátu Čechy a Morava zastavila vyplácanie splátok z príslušných účtov v Bank of England, tak aby sa predišlo tomu čo sa stalo v prípade Rakúska, ktoré po anšluse nebolo schopné plniť svoje záväzky a Tretia ríša ich rozhodne nechcela prevziať na seba.

Ale aby to nebolo všetko, ako z rukáva vytiahol sir John Simon ďalší zvláštny zákon, ktorý bol ako keby pripravený vopred (z toho sa dá dedukovať, že veru Veľká Británia veľmi neverila v životaschopnosť pomníchovskej druhej republiky). Zákon sa nazval Czecho-Slovakia Restriction on Banking Accounts (v preklade - zákon o obmedzení bankových účtov Česko-Slovenska) a bol znova za súhlasu britskej vlády prerokovaný v skrátenom konaní už v priebehu marca 1939. Zákon bol ale oveľa širšie koncipovaný - netýkal sa len právnickej osoby - bývalého Č-SR, ale aj právnických a fyzických osôb, ktoré mali k 15. marcu sídlo na území Č-SR. Ale to by neboli Briti, ak by zákon nemal zadné vrátka - nevzťahoval sa totiž na bankové účty občanov Č-SR - utečencov, ktorí mali účty v britských bankách (!).

Po vytvorení Protektorátu a vyhlásení samostatného Slovenska sa objavili ale ďalšie vopred nepredvídateľné problémy a to najmä vznik československej emigrácie. Pred Veľkou Britániou stál ale ďalší neriešiteľný problém - kto je právnym nástupcom bývalej Národnej banky československej, ktorá bola po 15 marci transformovaná na Národnú banku Čiech a Moravy.

Prevod československého zlata - „Finančný Mníchov"

K pochopeniu čo sa vlastne 15. marca 1939 v Prahe stalo si musíme ujasniť najprv dva základné fakty:

1) Minister financií Veľkej Británie sir John Simon vydal 15. 03. 1939 príkaz, aby Bank of England nerealizovala na žiadosť Národnej banky Československej žiadne zvláštne prevody, bez toho, aby o tom neupovedomila vopred Treasury.

2) Československé zlaté rezervy v septembri 1938 predstavovali váhu 94 771 kg zlata. Vzhľadom na hrozbu vojnového konfliktu bola iba malá časť uložená priamo v Prahe (6336 kg) - väčšina zlata bola uložená v rôznych zahraničných bankách - najmä vo Veľkej Británii v Bank of England - čiastočne vo Švajčiarsku (celkovo 88 435 kg).

3) Po mníchovskej dohode bolo 4. marca 1939 z dôvodu neustáleho nemeckého nátlaku prevedených 14,5 ton zlata do Deutsche Reichsbank v Berlíne, aby boli kryté naše bankovky získané Deutsche Reichsbank v Sudetoch. (táto časť zlata nás momentálne nezaujíma). Zvyšok zlata, ktorý ostal fyzicky v trezoroch Národnej banky pre Čechy a Moravu bol Nemcami odvezený do Berlína 12. júna 1940 - išlo o 6367,8 kg.

Ak dobre počítame malo by zostať práve československé zlato umiestnené v zahraničných bankách... Kde sa podelo?

Zmizlo na ose Praha-Bazilej-Paríž-Londýn-Berlín. Alebo žeby Londýn ani neopustilo?

Úloha zaistiť československé zlato bola zverená naslovovzatému odborníkovi Dr. Friedrichovi Müllerovi zvláštnemu komisárovi Nemeckej ríšskej banky, ktorý bol priamo napojený na velenie vojenskej skupiny 3 (Sonderbeauftragte der Reichsbank beim Heeresgruppenkommando 3). Tento ihneď ako prekročil bránu Národnej banky Československej prinútil pod hrozbou fyzickej likvidácie oboch riaditeľov Františka Peroutku a Josefa Malíka aby odoslali dva príkazy pre prevedenie československého zlata umiestneného vo Veľkej Británii.

1. príkaz (viď priložená schéma) smeroval priamo do Bank of England a týkal sa prevedenia 26.793 kg zlata z Bank of England do Bank for International Settlements (v ďalšom texte iba: „BIS") v Bazileji.

Obrázok blogu

2. kľúčový príkaz (vid taktiež priložená schéma) bol značne komplikovanejší ako prvý, ale... - bol určený BIS v Bazileji, aby previedla 23.087,30 kg zlata z účtu NBČS-BIS vedeného v Bank of England na konto Deutsche Reichsbank.

Obrázok blogu

Podotýkam, že práve táto druhá operácia je rozhodujúcou a definitívne pochovala ilúzie mnohých českých a slovenských politikov a občanov o kladnej úlohe Veľkej Británie v našich nedávnych dejinách.

Dodajme, že Peroutka a Malík neboli žiadni zelenáči a odďaľovali zaslanie príkazov listami až do soboty 18. marca 1939. Príkazy boli odoslané, až po uistení a potvrdení Deutsche Reichsbank, že zlato bude uložené tak ako doteraz (...) voľne k dispozícii Národnej banke Československej, a že jej vlastnícke práva nebudú poškodené (....). /nie, určite nebudú československé vlastnícke práva dotknuté - vyzbrojí sa z nich wehrmacht a luftwaffe pred útokom na Poľsko...- autorská poznámka/ Toto doslovne uviedol Malík v liste, ktorý zaslal vrchnému pokladníkovi Bank of Engand na jar 1940, kedy utiekol z Protektorátu do Londýna.

Súbežne bolo o celej veci informované aj britské veľvyslanectvo v Prahe, s tým, že ide o vynútený a teda neplatný príkaz aby zlato nebolo vydané nacistom a príkaz bol zrušený. Zároveň bola britská vláda požiadaná, aby tejto vynútenej žiadosti v žiadnom prípade nevyhovela a zamedzila Bank of England zrealizovať prevody. /k tomuto tvrdeniu Malíka sa doklady v britských archívoch „stratili"/.

A tu sa začína ono nepochopiteľné správanie najmä zamestnancov BIS a Bank of England. BIS - teda v preklade Banka pre medzinárodné platby bola založená na medzivládnej konferencii v Haagu v januári 1930 za účelom, aby sa jej zverila správa nemeckých reparácií z prvej svetovej vojny ako nepolitickej organizácií, taktiež mala slúžiť ako centrála pre spoluprácu národných centrálnych bánk a tiež sa mal prostredníctvom nej realizovať clearingový systém splácania medzinárodných dlhov. Takže išlo o celkom ušľachtilé poslanie až do osudného 18. marca 1939.

Prezident BIS Jan Willem Beijen (označovaný v niektorej literatúre ako Beyen) akonáhle prišiel ráno v pondelok 20 marca 1939 do práce a otvoril riaditeľskú kanceláriu mal na stole inštrukciu z NBČS, aby BIS previedla väčšiu časť československého zlata uloženého v Bank of England na účet Deutsche Reichsbank. Beyen bol ostrieľaný harcovník a vedel, že niečo nie je s kostolným poriadkom. Jeho sympatie boli na strane ČSR ale... otázka prevodu bola podľa jeho neskorších spomienok prerokovaná na popoludňajšej konferencii a potom bola predložená právnemu poradcovi BIS Felixovi Weiserovi, nech si s tým láme hlavu právnik, nie skupina ekonómov. Ten nenašiel právny dôvod, ktorý by bránil realizácii príkazu, až na to, že išlo o krajne nepochopiteľnú operáciu. Dôvody prečo príkaz Weiser nespochybnil bol, že identita NBČS je nespochybniteľná a zámienka jednaniu pod nátlakom by mohla byť pred švajčiarskym súdom vznesená iba zo strany osoby nútenej jednať pod nátlakom. Žeby by k niečomu takému išlo do úvahy v prípade oboch pražských riaditeľov sa zdalo vedeniu BIS nemožné... Je pravdou, že v Bazileji nechodili komandá SS s namierenými revolvermi po bankách, ale iste aj Švajčiari čo to o praktikách Hitlera a jeho partajníkov vedeli alebo žeby nie?

Aj v tej dobe ale platili v bankovníctve isté pravidlá a v danom prípade nešlo o prevod zopár drobných z jedného účtu na druhý ale o prevod 23.087,30 kg zlata (....). Beyen aj napriek stanovisku právnika banky Weisera váhal s prevodom aj kvôli tomu, že o danej veci mal rozhodnúť orgán banky - tzv. Rada riaditeľov - švajčiarska banka BIS, ktorá nadovšetko dodržiavala zásady pedantnosti a precíznosti platné pre krajinu Helvétskeho kríža a doposiaľ vždy vyhovela príkazu klienta ešte v ten deň ako bol obdržaný. Ako vykľučkovať z prekérnej situácie? Zvolať 17-násť (!) členov rady riaditeľov z deviatich európskych štátov nebolo možné, a to sa naši predkovia nenachádzali v ére mobilov a internetu, že áno... Preto Beyen improvizoval a kontaktoval telefonicky guvernéra Banque del France Pierra Fourniera, ktorý mu povzbudivo povedal, že ak BIS príkaz nezrealizuje, tak Fournier dá návrh, aby sa celá vec prerokovala na zasadnutí správnej rady BIS.

Fournier volal toho dňa ešte raz a povedal Beyenovi, že vec konzultoval s Angličnami a oni „nehodlajú nič urobiť". Taktiež sa pre kľud duše obrátil na nemeckého zástupcu v rade riaditeľov - Herr Hechlera, ktorý ho vyzval aby urýchlene vyplnil bankový príkaz z Prahy. Takže prezident mal pokope stanovisko dvoch hlavných predstaviteľov rady riaditeľov a dospel k záveru že aj tak by sa väčšina členov rady nepostavila proti príkazu a tak ešte v ten večer vyhovel listu z Prahy a požiadal v mene BIS Bank of England o prevod. Aký? Nech si čitateľ môjho blogu v spomienke na prvý diel Indiana Jones a Dobyvatelé ztracené archy z roku 1981 vybaví kolónu nemeckých vozidiel idúcich púšťou - nie tak to nebolo... Žiadne autá sa neštartovali, nijaké zlato sa po tehličkách nenakladalo, iba sa presunul príslušný obnos z jedného účtu na účet druhý.... Doslovný internet banking.... československého zlata.

Preto ešte niekoľko rokov po vojne ľudia u nás škrípu zubami, keď sa dozvedajú o týchto faktoch, že naše zlato pochádzajúce zo zbierok obyvateľov na štátny zlatý poklad prvej Československej republiky bolo neslýchaným spôsobom za spoluúčasti bankového domu BIS v Bazileji a britskej chamberlainovskej vlády posunuté nacistickému Nemecku.

Týždeň sa začínal perne aj pre Kenneta Peppiatta vrchného pokladníka Bank of England, pretože ten mal dňa 20. a 21. marca 1939 na stole sériu žiadostí o prevod značného množstva československého zlata. Prvý príkaz dorazil z Prahy už 20. marca 1939 a týkal sa prevodu zlata v hodnote 6,4 milióna £ z účtu NBČS v Bank of England na účet BIS. (v prepočte išlo o 26.793 kg zlata) Ihneď nasledujúci deň bol doručený druhý príkaz aby bolo 2106 zlatých tehličiek prevedených na účet číslo 3 v Bank of England. Ako zázrakom Peppiatt v súlade s príkazom ministra financií Simona tejto žiadosti nevyhovel a tak bolo 2106 zlatých tehličiek zachránených - (neradujeme sa ale predčasne....) ako si neskôr povieme, ich záchrana nebola trvalá a v konečnom dôsledku boli použité... (na financovanie československých jednotiek a exilovej vlády vo Veľkej Británii!!!). Neuveriteľné? Možno ale pravdivé....

O to čudnejšie je chovanie Bank of England v prípade druhého pražsko-bazilejského príkazu, ktorý dorazil do Londýna v utorok, na základe neho malo byť podľa žiadostí BIS (NBČS) prevedených 1845 zlatých tehličiek na konto č. 17. (ak uvážime že jedna zlatá tehlička typu London Good Delivery má hmotnosť 400 trojských uncí, t.j. 12,5 kg x 1845 tehličiek dostávame sa k číslu 23.062,50 kg čo je takmer presne na chlp hodnota II. príkazu, ktorý s pištoľou pri hlave podpísali Peroutka a Malík a v Prahe).

Kto bol vlastníkom záhadného konta č. 17 v Bank of England? BIS ho viedla (!) v Bank of England pre Deutsche Reichsbank (....). Až na 421 zlatých tehličiek bolo všetko ostatné prevedené dňa 21 a 22. marca 1939 na konto BIS číslo 17.

V nasledujúcich dňoch ale konto neležalo úhorom - noví majitelia na čele s führerom začali čulo obchodovať, alebo po novom by človek povedal, že zametali pod koberec a ešte hlbšie stopy po škandalóznej krádeži storočia, ku ktorej im pomohli naši západní spojenci. Po ôsmich prevodoch (....) - hľa ako rýchlo zmizne to, na čo sa skladali tisícky ľudí v republike (....), ktoré realizovali nacisti v dňoch 23.-31. marca 1939, zostalo konto č. 17 prázdne. Takýmito jednoduchými clearingovými operáciami sa podarilo prostredníctvom priameho predaja v Londýne posilniť nacistické vojnové hospodárstvo o 5,5 milióna £. Hitler a jeho suita si mohli v kľude medliť ruky a smiať sa na naivite západných demokracií, ktorým zase raz prešli cez rozum.

Základnou otázkou je, či o tomto transfere zlata vedela aj britská politická a vládna špička? Žiaľ, práve tieto materiály podliehajú aj 65 rokov po skončení II. svetovej vojny utajeniu, skúsený čitateľ si urobí názor sám, prečo je tomu tak. Ak nemá čo Veľká Británia skrývať, nech dokumenty konečne zverejní, aby sa aj občania nášho bývalého spoločného štátu dozvedeli ako sa rozhodovalo o nás bez nás v tzv. druhom alebo inak nazvanom finančnom Mníchove. Bol prevod požehnaný tichým súhlasom britskej vlády? Nie je stále čudné, že časť zlata v počte 2106 zlatých tehličiek sa zachránila, aby sme si ňou neskôr zaplatili aj za výstroj mŕtvych vojakov bojujúcich po boku Veľkej Británie? Prečo bola druhá časť aj napriek výslovnému zákazu britského ministra financií Simona prevedená? Montagu Norman

vtedajší guvernér Bank of England tvrdí, že o operácii informoval práve Johna Simona, ten to však opakovane poprel (asi by to nepotvrdil len tak...?). V bohatých archívoch Bank of England sa o tom nenachádza žiadna zmienka. Bola táto informácia zámerne vyňatá? To sa dnes už dozvieme iba veľmi obtiažne.

Spomienky aktérov

Britská historiografia tak bohatá na spomienky každého politika a úradníka, ktorí chceli povedať svetu svoju pravdu o dejinách Británie, o marcových prevodoch z jari 1939 doslovne mlčí. (.....).

Kauza československého zlata sa zmieňuje iba v hrubých rysoch, nepresne. O úlohe BIS v celej kauze sa mlčí tiež - existuje jediná publikácia, ktorá má viac ako 40 rokov, týkajúca sa jej úlohy od Henryho H. Schlossa, kde sa rozoberá nepresne činnosť BIS na 20-tich stranách. Sir John Simon sa vo svojich pamätiach problematike zlata nevenuje vôbec, načo by aj minister financií VB márnil čas nad nejakým zlatom. (....). Je ale veľmi čudné, že ani riadok tejto kauze nevenoval neskorší ministerský predseda Winston Churchill vo svojich 6 dielnych pamätiach (vyšlo aj česky Winston Churchill: „Druhá světová válka" diel 1 Blížicí se bouře).

Hanbil sa za činy svojej vtedajšej vlády? Podobne aj guvernér Bank of England Norman Montagu síce nestihol napísať autobiografiu ale jeho životopisec Andrew Boyle nenapísal o zlate ani slovíčko. (....).

Z našich politikov je najčudnejší postoj samotného Eduarda Beneša, ktorý vo svojich pamätiach na zlato pozabudol a nenapísal o tejto kauze ani riadok! (zrejme z obavy, že by sa otvorili aj iné otázky, o tom nižšie). Jeho osobný tajomník Eduard Táborský sa o zlate zmieňuje, ale tiež okrajovo v publikácií Prezident Beneš medzi Západem a Východem, ktorý doslovne uviedol, že :"... jde o nejpádnejší doklad toho, že britská vláda je už definitivně na cestě k novému Mnichovu. Proč by jinak Chamberlain jej tak zbůhdarma dával Německu 6 milionů liber ve zlatě?". Rovnako kriticky sa k tejto otázke vyjadruje aj významný národohospodár a agrárnik Karel Ladislav Feierabend, ktorý uviedol: „Basilejská banka rozkaz provedla, ač její vedoucí činitelé znali politickou situaci, a teda vědeli, že jde o politickou loupež."

Komunistickí historici si servítku pred ústa nedávali a označili celú akciu ako špinavú transakciu, zosnovanú priamo anglickou vládou, ktorá bola vedená nečistými úmyslami - začala novú vlnu ústupkov, ktorej konečným cieľom bola čo najširšia dohoda s Nemeckom. A potom sa čudujeme, že sa niektorí povojnoví ministri demokratických strán komunistov báli ako čert kríža - zrejme vedeli, aké informácie má o ich činnosti vo Veľkej Británii minister vnútra Václav Nosek, ale to je iný príbeh.

Prevalenie informácií o prevode československého zlata

Tak ako dnes investigatívni novinári vedia objaviť kdejakú garážovú firmičku, ktorá získa lukratívnu štátnu zákazku za milióny € a vznikne mesiac pred tendrom, tak aj 18. mája 1939 prišli s touto škandalóznou informáciou dve periodiká - Financial News a Daily Telegraph. V prvom prípade exceloval Paul Enzing z Financial News a T. B. Martin z Daily Telegraph. Enzing rovno vyhlásil to, čo všetci mysleli, a síce, že britská vláda obišla nedávno prijatý zákon o zablokovaní československých účtov a vyhovela BIS, ktorá mala účty v Londýne, zrealizovať transakciu 814 tisíc uncí zlata v hodnote cca 6 miliónov £. Zdá sa, že Enzing mal veľmi dôveryhodné a presné informácie (...). Už v utorok 23. mája 1939 čelil neutíchajúcej paľbe otázok v parlamente minister financií Simon, ktorý nakoniec priznal, že ministerstvo financií získalo nepriamu informáciu o tom, že Deutsche Reichsbank sa snaží zaistiť si z BIS určité množstvo zlata, ale nemohlo nič podniknúť, aj keď si takýto transfer neprialo. Poslanec Brenden Brecken prevod označil za „velmi nečistou formu finančního appeasmentu, neboť Němci jsou usmiřováni penězi nešťastných Čechů". Tvrdou kritikou na adresu britskej vlády nešetril ani Winston Churchill, ktorý uviedol nasledovné: : „My se tady zabývame tím, že povoláme náš lid do armády, vyzveme jej k tomu, aby přijal novu formu vojenské služby, platíme tady daně v gigantickém měřítku proto, abychom sami sebe chránili. Pokut je téže době náš vládní mechanizmus tak neohrabaný, že těchto 6.000.000 £ ve zlatě může být předáno nacistické vládě v Německu, která si jen přeje je použít a jenom je používa stejně jako v případě všech zahraničních měn ke zvýšení svého zbrojení, pokud tyto peníze mají odejít z našich rukou aby se za určitých okolností ještě rychleji, než odešly, pak to zcela zesměšňuje usilí, které náš lid vyvíjí na všech frontách, a na všech místech, aby zajistil národní obranu a zmobilizoval veškerou sílu země". Podľa českého historika Víta Smetany Churchilla úplne presne informoval Jan Masaryk, ktorý vedel koľko zlata malo byť presunuté (23.087 kg), mylne sa však domnieval, že naše zlato sa stále nachádza na účtoch Deutsche Reichsbank v Londýne. Winston Churchill sa k zlatu vyjadril ešte raz a o to precítenejšie povedal: „Úspory nešťastného a porobeného lidu jsme vydali neměckému agresorovi. Je to druhý Mníchov...".

Aféra ešte dlho doznievala v anglickej spoločnosti a bola vďačnou témou rozhovorov - svoj podiel viny priznal aj minister financií Simon a od celej kauzy sa dištancoval aj francúzsky minister zahraničných vecí Georges Bonnet. Hlavná vina padla na bazilejskú BIS.

Poslanec baron Strabolgi uviedol v Snemovni lordov, že existujú tri prípady, kedy sa Bank of England rozhodla finančné prostriedky svojim klientov nevydať. (išlo o ruské vklady v niekoľkých bankách, vklad španielskej centrálnej banky vo výške 1,25 milióna £ v dobe občianskej vojny a rakúske vklady v Londýne po anšluse).

Veľmi zásadná otázka je, či legislatívne opatrenia ministra Simona z 15. 03. 1939 ukladalo Bank of England, aby si aj pre tento špecifický prevod zlata vyžiadalo súhlas ministerstva financií - a v prípade, ak by tomu tak bolo, pôjde o porušenie medzinárodného práva, ak by tento súhlas ministerstvo nevydalo?

Hypoteticky možno predpokladať, že ak by bol účet otvorený v Bank of England priamo na inštitúciu - NBČS, k prevodu by zrejme nedošlo, ale keďže bol účet vedený na BIS tento príkaz musel byť v súlade s Haagskou zmluvou zrealizovaný, pretože Simonova blokácia sa vzťahovala iba na účty NBČS a občanov Česko-Slovenska. V tomto prípade ale išlo o dvojpríkaz - jeden podpísaný v Prahe ako príkaz BIS, druhý podpísaný nanovo v Bazileji v BIS ako príkaz pre Bank of England. Aspoň je názorne vidieť ako ľahko sa obišla britská blokácia našich účtov a zneužilo medzinárodné právo.

Samozrejme britská vláda zdôraznila, že BIS je nezávislá medzinárodná banka a dvaja britskí členovia v rade riaditeľov sú súkromné osoby a nie sú zodpovední vláde. (...) /ktorá ich tam navrhla, aká nádherná nezávislosť/. Všetko by možno bolo OK, len keby bola aspoň formálne zasadala rada riaditeľov BIS a prevod schválila. To sa však neudialo, čím boli porušené vnútorné normy BIS, na základe čoho mohla byť banka zrušená. Podľa Foreign Office nemohla byť ale banka zlikvidovaná skôr ako v roku 1945, pretože bola založená na 15 rokov k čomu sa zaviazali signatárske štáty. (tie sa zaviazali aj k tomu, aby prevody schvaľovala rada riaditeľov, však áno) Navyše jej zrušenie by znova prospelo iba Tretej ríši, pretože banka v prvých rokoch existencie smerovala veľké množstvo svojich prostriedkov práve do Nemecka, ktoré svoje dlhy tejto banke zatiaľ riadne splácalo. Ak by sa BIS zrušila, dlhy by sa mohli rovno vyškrtnúť a dať na odpis, pretože Deutsche Reichsbank by ich nemala komu splácať. Následne bol návrh ako nereálny zamietnutý. Zostáva iba dodať, že banka funguje až dodnes a čulo obchoduje.

(viď webová stránka http://www.bis.org/about/contact.htm)

Vojnový úver

Ešte ani neutíchla vrava okolo prevodu „bazilejského" zlata nacistom a už sa rysoval ďalší problém v československo-britských vzťahoch, ktoré boli doslovne na bode mrazu. Nedôvera panovala najmä na našej strane. Eduard Beneš ponúkal britskej strane, aby uznala československú exilovú vládu a s uznaním vlády chcel riešiť aj otázku financovania vládneho kabinetu a tvoriacich sa československých jednotiek. Beneš navrhoval, aby sa celý odboj prefinancoval z tzv. zvláštnej pôžičky (úveru), z ktorej by bol financovaný ročný rozpočet. Úzkostlivo sa obával, že britská vláda uzná Protektorát Čechy a Moravu a Slovenský štát a on sa ocitne na okraji spoločnosti a môže maximálne zasadať niekde v protileteckom kryte. O tom však Beneš nesníval, jeho finančné nároky boli podstatne väčšie. Prvú pôžičku pre potreby dočasného štátneho zriadenia poskytla britská vláda už koncom júla 1940 vo výške 15.000 £ súkromne pre osobu Eduarda Beneša.

Situácia sa zásadne zmenila po vypuknutí II. svetovej vojny, keď už raz Simonom zablokované kontá, boli zmrazené znovu po druhýkrát a to na základe predpisov Trading with the Enemy (obchodu s nepriateľom), ktoré boli prijaté veľmi rýchlo ihneď v septembri 1939. Územie Protektorátu bolo uznané ako technicky okupované nepriateľom, nie ako priamo nepriateľské územie, čo ale ľuďom veľmi nepomohlo, keďže išlo o hru o slovíčka. Británia spočiatku manévrovala a chcela vyriešiť ako sa bude ďalej nakladať s Mníchovskou pôžičkou a kto je vlastne právny nástupca II. ČSR. Za týmto účelom, čo je najviac prekvapujúce (a v dostupnej literatúre veľmi málo zmieňované) bola VB ochotná jednať priamo s Treťou ríšou. (...). Je však pravdou, že zo 4 miliónového daru podporovala Británia aj po 15 marci 1939 nemeckú, židovskú a v značne obmedzenej miere aj českú emigráciu z Protektorátu. Pre tento účel zriadila v júli 1939 novú inštitúciu Czech Refugee Trust Found - Zverenecký fond pre českých utečencov. (ďalej aj: „CRTF") Medzi hlavné ciele tejto vládnej organizácie, ktorá pôsobila až do 70-tich rokov 20 storočia (!) bolo poskytnúť finančné prostriedky utečencom pre ďalšiu emigráciu do Kanady, Austrálie.

Dňa 31. januára 1940 bol znova po zdĺhavej debate v oboch komorách parlamentu prijatý zákon nazvaný Czecho-Slovakia (Financial Claims adn Refugees) Act (v preklade Česko-slovenský fond finančných nárokov) . Britské predpisy zo začiatku roku 1940 definitívne potvrdili, že z prostriedkov daru (4.000.000 £) bude podporovaná najmä organizácia CRFT. Do tohto fondu bola prevedená aj zvyšná, doposiaľ nevyčerpaná časť britskej tzv. pomníchovskej pôžičky vo výške 3.472.125 £, čo si je dobré pre ďalší vývoj udalostí zapamätať. Iróniou celého skvelého britského projektu bolo, že československé orgány (právne otázne či legitímne) nemohli na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 27. 01. 1939 do podmienok poskytnutia nijako zasahovať - inak povedané - Angličania prideľovali naše úverové prachy kdekomu, cez CRTF a alebo cez práve prijatý zákon Czecho-Slovakia (Financial Claims adn Refugees) Act. Márne naše orgány žiadali aspoň zoznamy ľudí, ktorým boli nároky preplatené. Ako zo zlého sna ale znela podmienka, ktorú podpísal za našu stranu Dr. Pospíšil a síce, že budúca československá republika sa nezbavuje povinnosti v budúcnosti tento úver v celosti uhradiť. Takže si to zhrnieme: Č-SR prestala po 15. marci 1939 právne existovať, aktíva v bankách a československé zlato (okrem toho čo sa nádherne odlifrovalo nacistom) sa zablokovalo, úver ďalej beží, vypláca sa kdekomu, kto sa prihlási k našej národnosti a že je prenasledovaný, a všetko to zaplatia daňoví poplatníci, ak sa náhodou dá republika znova dokopy. Nemožné? Ale kdeže, veď sme vo Veľkej Británii v roku 1939. (...). Československá exilová vláda v zastúpení československého národného výboru požadovala po anglickej vláde aby bolo obmedzené vyplácanie platieb bohatým rodinám emigrantov z Č-SR. Išlo najmä o rodiny Petschovcov a Weinmanov. (prvému menovanému bolo vyplatených 40 % ich oprávnených nárokov - namiesto žiadaných 570.000 £ „iba" 228.000 £, rodine Weinmanovej bolo vyplatených viac ako 110.000 £). Beneš hájil záujmy výboru a domnieval sa, že takto vyplácané premrštené čiastky mohli byť využité rozumnejšie - na podporu menej zámožných emigrantov.

Ale vráťme sa do roku 1940 kedy československá exilová vláda stála pred jedným z najťažších úloh vo svojej existencii - akým spôsobom zaistiť krytie úveru, ktorý bude poskytnutý vláde a vojenským jednotkám vo Veľkej Británii? Treba pripomenúť, že najprv bolo treba našu dočasnú vládu uznať, čo sa stalo až 21. júla 1940. Celá schéma bola nasledovná - dočasné štátne zriadenie Č-SR v emigrácií - tvoril prezident, ktorý stál na čele dočasného štátneho zriadenia (pozor Briti ho považovali za prezidenta dočasnej česko-slovenskej vlády, nie za prezidenta Česko-Slovenska, pretože mali pochyby o existencii takéhoto štátu - jáj tí ostrovania - veď Č-SR zaniklo a existoval tu Protektorát a Slovenská republika).

Od konca júna 1940 viedol jednania s Angličanmi Eduard Outrata, minister financií exilovej vlády a predvojnový riaditeľ brnenskej Zbrojovky. Výsledkom série rokovaní bol návrh zmluvy o poskytnutí úveru zo strany Britov, ktorý bol exilovej vláde predložený dňa 26. augusta 1940. (návrh vychádzal z obdobnej zmluvy, ktorá bola ponúknutá Poliakom - tam však boli zmluvy dve - osve na civilný a samostatne na vojenský úver - naproti tomu naša strana mala ponúknutý iba jediný úver zahrňujúci ako aj civilné tak aj vojenské výdavky).

V zmluve sa hovorilo, že československá vláda je dočasná a zmluva na rozdiel od Poliakov obsahovala zvláštne ustanovenie týkajúce sa tej časti zlata, ktoré bolo stále uložené v Bank of England. Ako inak,šikovná Veľká Británia a jej top politická špička využila tieseň malého národa a tlačila na pílu - úver dostaneme len ak poskytneme naše zlato pre vojnové „úsilie" spojencov, za to na oplátku dostaneme, síce nie v plnej výške aj tak dobre, - úver v hodnote 7.500.000 £ na úhradu vojnových a iných výdavkov. Takže téza je jasná - chceš za nás bojovať - môžeš, ale výstroj a výzbroj si zaplať z vlastného vačku. (...). Finančné prostriedky sme ale nemali dostať naraz - asi nám príliš naši spojenci neverili a tak sa rozhodli ich uvoľňovať v mesačných splátkach - priamo exilovému ministerstvu financií - načo sa naši exiloví páni v Londýne hrali na ministerských úradníkov? keď bola celá republika rozbitá, mi nie je dodnes jasné... Naši však úpenlivo vyjednávali a Outrata sa snažil docieliť aspoň uvoľnenie zablokovaných československých aktív v anglických bankách. Ako inak neuspel, - zároveň sa márne opakovane domáhal, aby československá exilová vláda mala informácie komu všetkému sú vyplácané nemalé prachy z CRTF. Stanovisko Foreing Office bolo aj v tomto prípade opäť negatívne. Veľká Británia stále dokolečka opakovala, že československá vláda nemá legálny štatút a ide o vládu dočasnú, ktorá nemôže kontrolovať, ale platiť zrejme áno. Až v januári 1942 prijalo britské ministerstvo financií vo vzťahu k pomníchovskej pôžičke stanovisko, že najmä nevyčerpaná čiastka vo výške 3.500.000 £ bude riešená s našou vládou až po oslobodení Československa.

Outrata naďalej bojoval ako lev a ešte začiatkom októbra 1940 sa pokúšal predaju nášho zlata zabrániť a navrhol, aby bolo dané iba ako záloha dolárovej pôžičky zo Štátov a po vojne bolo vrátené späť do Č-SR. To však nevyhovovalo Veľkej Británii, ktorá našu požiadavka ihneď zmietla zo stola - a to tak rázne, že osobne lord Halifax, minister zahraničných vecí zaslal nótu Jánovi Masarykovi, že buď sa budeme držať pôvodných britských návrhov alebo to môžeme zabaliť a úver nedostaneme. V tomto rokovaní sa znova jasne ukázala nerovná pozícia Č-SR proti Veľkej Británii. Nakoniec všetci sklopili uši, až na Ing. Malíka, bývalého riaditeľa NBČS a známeho bojovníka za naše zlato, ktorý sa razantne postavil proti, čím sa dostal do čela opozície proti Benešovi, pričom neskôr Eduardovi vyčítal, že celé zlato „prežrala" československá exilová vláda. Veru nebol ďaleko od pravdy. Je treba ale kriticky podotknúť, že ustúpila aj britská vláda, ktorá sa zaviazala, že bude dodávať suroviny do Č-SR po oslobodení. Podobný prísľub okrem Č-SR obdržalo od ostrovanov iba Belgicko. Ale už v roku 1944 sa preveľmi čudovali na britskom Ministerstve obchodu - Board of Trade, ktorí o tomto záväzku neboli informovaní. Dňa 11. 02. 1944 minister financií Ladislav Feierabend informoval našu exilovú vládu, že pri jednaniach s Treasury sa Briti krútili a vyhovárali sa, že túto časť dohody nebudú môcť splniť, pretože naša vláda počíta s dodávkami surovín zo ZSSR. (....)

Uzatvorenie zmluvy

Nakoniec bola úverová zmluva medzi vládou Veľkej Británie a dočasnou Česko-slovenskou vládou podpísaná dňa 10. 12. 1940 viď text

Obrázok blogu

- naši dostali svojich 7.500.000 £ a mohli bojovať po boku Británie, aby to neskôr všetko aj s úrokmi splatili (povieme si o tom, v ďalšom pokračovaní môjho blogu) a exilová vláda mala dosť peňazí na svoju činnosť. A to podstatné: Veľká Británia mohla využiť pre svoje vojnové účely celkom 860.470,013 uncí československého menového zlata, ktoré bolo stále formálne vo vlastníctve NBČS v súhrnnej hodnote 1 miliarda 200 miliónov Kč. (....). V značne nevýhodnej zmluve sa naša exilová vláda vzdala aj možných nárokov na zlato po skončení vojny. Ak sa jednalo o zlato a jeho využitie, tu nikoho nezaujímala žiadna právna kontinuita či je československá exilová vláda oprávnená alebo nie. Zároveň bol podľa môjho názoru pri nakladaní s československým zlatom porušený Simonov zákon - Czecho-Slovakia Restriction on Banking Accounts (v preklade - zákon obmedzení bankových účtov Česko-Slovenska) z marca 1939! Šikovní Briti ale nechceli priamo spájať predaj zlata s poskytnutím úveru, aby vec zahmlili. Technicky mal byť predaj zlata zrealizovaný značne komplikovane - Ministerstvo obchodu (Board of Trade) vydal príkaz tzv. úradu Public Trustee Office. Ten by na základe ďalšieho príkazu predal zlato za libry Bank of England. Angličania boli ochotní do tejto riskantnej operácie ísť aj napriek tomu, že ak by sa záruky našej dočasnej vlády ukázali ako bezcenné, tak by muselo zlato byť nahradené spätne NBČS. (...). Risk je zisk a v tomto prípade to vyšlo, pretože naše zlato bolo skutočne predané v marci 1941 Kanade za 7,23 milióna £.

Nie je bez zaujímavosti, že úver bol poskytnutý našej exilovej vláde bezúročne. Prečo toľké ľudomilstvo? Ale veď v roku 1940 bolo hospodárstvo Veľkej Británie pred krachom a britská vláda si potrebovala požičať od svojho mladšieho brata - USA. Práve skutočnosť, že úver bol nášmu štátu poskytnutý bezúročne mal byť využitý pri rokovaniach medzi Londýnom a Washingtonom o poskytnutí amerického úveru pre VB. (neskôr bol Kongresom prijatý dňa 11. 03. 1941 známy zákon Lend-Lease Act - zákon o pôžičke a prenájme. Otcom tohto zákona bol Franklin Roosevelt. LLA umožnil požičať resp. prenajať vojnový materiál a potraviny krajinám, ktoré ak by padli tak by to Amerika veru nemala ľahké).

Len tak na okraj, zamestnanci československej exilovej vlády patrili k najlepšie plateným úradníkom vo Veľkej Británii. Naši ministri dostávali mesačne okolo 100 £, čo bolo len o pár libier menej než ich britskí vládni kolegovia. Členovia štátnej rady brali 75 £, Briti iba 50 £. Ak sa niekto ráčil dostaviť do BBC, aby prehovoril do okupovanej domoviny dal si to taktiež zaplatiť, poberal za to 1 £ za minútu (...). Niet sa potom čomu čudovať aké výroky padali na exilovú londýnsku vládu zo strany Gottwalda, ktorý pôsobil v exile v Moskve a zo strany vysokopostavených britských úradníkov.

Ako náhle naša exilová vláda dostala sľúbený balík, začala sa hrať na vládu ozajstnú a exilové ministerstvo financií začalo na Outratov pokyn prípravy na tvorbu rozpočtov jednotlivých úradov (...). Prvý skromný odhad z augusta 1940 (bez Štátnej rady - išlo o kvázi parlament - poradný Benešov orgán) bol vo výške 8.700 £ mesačne. V októbri 1940 sa už predpoklad zvýšil na 30-35.000 £ mesačne (....). Potreby vojenských jednotiek boli odhadované cca na 80.000 £ mesačne. Celkový rozpočet bol pre rok 1940, kedy sa iba zmluva podpísala, vyčíslený na 1.365.870 £. (!). Napríklad rozpočet na rok 1941 bol prejednávaní vo vláde, pričom sa jednotliví rezortní ministri dohadovali s Outratom na výške rozpočtov pre svoje rezorty... Popri tom hynuli tisícky ľudí na bojiskách po celom svete ale exilová vláda nemala čo inšie na robote len sa doťahovať o prachy, ktoré aj tak boli poskytnuté iba na základe nášho menového zlata, na ktoré sa skladali všetci občania ČSR. Aby to ale naši nemali také jednoduché, ich zábavkám urobil škrk cez rozpočet (a to doslovne) britský Treasury, pretože nesúhlasilo s výškou výdavkov na vojenskú časť, tá civilná ju vôbec nezaujímala. Takže prvé dva mesiace v roku 1941 sme išli na provizórium.

Aby to nebolo také jednoduché aj Beneš ako fyzická osoba mal isté nároky a tak mu bolo vyplatených zo CRTF najprv 1.350 £ , neskôr 570 £, (v roku 1942) taktiež si prišiel na svoje pretože dostal % podiel na zostatkoch, ktoré boli na československých účtoch zo sumy 600.000 Kč a zo sumy 200.000 Kč v dlhopisoch. Stačilo mu na to čestné vyhlásenie. Však bol aj utečenec z rodnej vlasti, okrem toho dočasný prezident, hodila sa mu nejaká tá libra naviac. (....). Podobne žiadal peniaze z CRTF aj Milan Hodža, bývalý predseda vlády ČSR, politický oponent Beneša, ktorý v novembri 1939 založil SNR v Paríži, ktorému aj keď doručil čestné vyhlásenie, jeho žiadosť bola zamietnutá. Veru nie je emigrant ako emigrant.

Bol vojnový úver využívaný exilovou vládou v Londýne skutočne hospodárne? Opačný názor mali viacerí exiloví politici medzi nimi najmä sociálny demokrat Rudolf Bechyně, ktorý vystúpil kriticky na Štátnej rade dňa 21. decembra 1944, kde obvinil kdekoho najmä Outratu, ktorého označil, že má špinavé ruky a preto musel z ministerstva financií odísť a že s ním nechcú Angličania jednať (....) /Eduard Outrata, ministroval do 27. 10. 1941, potom ho nahradil Ladislav Feierabend, ktorý pôsobil ako minister až do roku 1945/. Bechyně napadol nadmerné výdavky zo štátneho rozpočtu na stovky zbytočných úradníkov, (ale to asi poznáme aj z dnešných čias, veľa sa toho nezmenilo). Bechyně povedal, že jediné čo vláda donesie domov bude dlh vo výške 40.000.000 £. (t. j. cca 6. miliárd Kč). V diskusii sa k nemu pridal ďalší Benešov oponent Josef Malík, ktorý mu nevedel odpustiť odsúhlasenie nevýhodnej úverovej zmluvy, pričom ho obvinil, že jeho prezidentská kancelária v exile za štyri roky utratila viac ako 150.000 £, ministerský predseda a jeho predsedníctvo 108.000 £, ministerstvo zahraničných vecí 1.772.000 £ a ministerstvo sociálnych vecí 990.000 £, čím celkové výdaje exilovej vlády presiahli jednoročný rozpočet predvojnového Československa. (...). Takže ako názorne vidíme, nie všetci podporovali Beneša a jeho politiku a vedeli sa rázne postaviť za svoje názory. Zaujímavo sa k celej otázke postavila KSČ, ktorá sa z taktických dôvodov postavila na stranu Beneša proti Bechyněmu aj keď to bol ľavičiar. Komunisti iba čakali na svoju príležitosť a argumenty Malíka a Bechyněho hodlali využiť až neskôr.

Len na okraj, pôvodný úver vo výške 7.500.000 £, podpísaný dňa 10. 12. 1940 sa ešte 2x navyšoval. (....). Pôvodná výška úveru bola vyčerpaná už v roku 1942! Vraj kvôli zvýšeným výdavkom na vojenskú časť rozpočtu. Dňa 15. 09. 1942 varovne zdvihlo prst britské ministerstvo financií, ktoré našu vládu informovalo, že úver je prečerpaný o 1.350.000 £ a že s tým majú naši niečo urobiť. Čo už im iné ostávalo, len požiadať o navýšenie vo výške 5.000.000 £, ale čuduj sa svete, ani toto navýšenie nevydržalo po celú dobu vojny, a tak sa dňa 06. marca 1944 z dôvodu ďalšieho prekročenia úveru požiadalo o ďalších 5.000.000 £. (samozrejme tieto už neboli kryté žiadnym zlatom.). Ak by bola vojna trvala o čosi dlhšie veru by sme tieto úvery tuším splácali dodnes. Ale Ladislav Feierabend išiel ešte ďalej a vopred požiadal o ďalších 5.000.000 £, ktoré by boli určené na povojnovú obnovu republiky. O tejto žiadosti sa hodlali Briti baviť až potom ako sa konštituuje nová československá vláda.

Takže si to zhrňme - k 1. máju 1945, kedy sa v Prahe začali stavať barikády a Ruská oslobodenecká armáda generála Vlasova sa blížila na pomoc hlavnému mestu, sa vo Veľkej Británii vyúčtoval poskytnutý úver - dokopy stál pobyt vlády a armády toď necelých 17,5 milióna £. (....). (z toho sme stihli vyčerpať skoro všetko však áno - teda rovných 16 miliónov £). Zároveň ste tiež uznali, že pomníchovský úver, ktorý bol podpísaný dňa 27. 01. 1939 predstavuje ďalšiu čiastku, ktorá sa prirátava k dlhu celkom vo výške 4.460.127 £. Aj po skončení vojny sme nepochopiteľne pokračovali v čerpaní úveru - a to až tak, že ku koncu roku 1946 sme minuli bezmála 19.771.030 £.

Aby bol príbeh kompletný treba podotknúť, že československá dočasná vláda požiadala o pôžičku aj Washington. 02. marca 1942 išla od Ladislava Feierabenda požiadavka do Spojených štátov o pôžičku vo výške 600.000 $ na pokrytie dolárových výdavkov našej vlády (na obdobie 1 roka). V roku 1943 sme znovu potrebovali doláre a tak sme za podpory Britov požiadali Američanov o poskytnutie ďalšej pôžičky tentoraz vo výške 1.000.000 $.

Ako si v ďalšom pokračovaní tohto príbehu povieme, malo Československo svojim spojencom doslovne zaplatiť za všetko - aj za Mníchovskú pôžičku, aj za vojnový úver, aj za výstroj (doslovne aj šnúrky do topánok) a výzbroj našich vojakov, ktorí padli v boji za samostatnosť Československa po boku spojeneckej Veľkej Británie (aj za granát čo hodil Jan Kubiš na auto ríšskeho protektora na Reinharda Heydricha dňa 27. mája 1942). Doslovne sa účtovala aj krv našich mŕtvych vojakov, ale o tom v ďalšom pokračovaní môjho blogu kde sa budeme venovať obdobiu rokov 1945-1982.

Použitá literatúra a pramene:

Motl, Stanislav: Kam zmizel zlatý poklad republiky; o tom, jak jsme museli spojencům platit zlatem za to, že naši vojáci mohli po jejich boku umírat ve válce proti Hitlerovi, Rybka Publishers, Praha 2003

Chňoupek, Bohuslav: Memoáre in claris, Bratislava, Belimex 1998, najmä siedma kapitola Zlatý rukojemník,

Smetana Vít: Británie a československé zlato, 'Case study' britského appeasementu?, Soudobé dějiny, roč. 8, 2001, č. 4, s. 621-658.

Smetana Vít: Nevyřízené účty. Problém československých aktiv v britských bankách a snahy britské administrativy o jeho řešení po 15. březnu 1939, Český časopis historický, roč. 102, 2004, č. 3, s. 521-551.

Kuklík, Jan: Do poslední pence, (Československo-britská jednání o majetkoprávních a finančních otázkách 1938-1982) Karolinum, Praha, 2007

Táborský, Eduard: Prezident Beneš medzi Západem a Východem, Praha, Mladá Fronta, 1993

Beneš, Edvard: Paměti, Od Mnichova k nové válce a novému vítězství, Praha, Orbis, 1948

Feierabend Karel, Ladislav: Politické vzpomínky 1 díl, Brno, Atlantis 1994

Brown Martin, D.: The gold chase: Zlatý Poklad RČS, Central Europe Review, roč. 2, č. 11, 20. 03. 2000

Kubů, Eduard: Czechoslovak gold reserves and their surrender to Nazi Germany, in Nazi Gold The London Conference 2-4 December 1997

http://www.ce-review.org/00/11/brown11.html

http://www.state.gov/www/regions/eur/tripartite_gold_commission.html

http://www.zlate-mince.cz/Default.htm?http&&&www.zlate-mince.cz/OZ9_Zlaty_poklad_Ceskoslovenska.htm

http://www.zlate-mince.cz/Default.htm?http&&&www.zlate-mince.cz/OZ10_Menove_zlato.htm

http://enemyproperty.gov.uk/

http://www.state.gov/www/regions/eur/tripartite_gold_commission.html

http://www.bis.org/publ/bisp03.pdf?noframes=1

http://www2.lib.uchicago.edu/~llou/nazigold.html

Artúr Soldán

Artúr Soldán

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Som právnik, amatérsky historik zaoberajúci sa novodobými dejinami sveta Zoznam autorových rubrík:  Zákulisné dejiny svetaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu