reklama

Walter Krivickij obeť NKVD?

„Vraždu dokáže spáchať kdejaký pitomec, ale zařídit přirodzenou smrt, to si žáda umělce", toto porekadlo všemocnej KGB platilo v 40-tych rokoch minulého storočia ako alfa omega a bolo využívané možno povedať na dennom poriadku. Kto bol onen muž Walter Germanovič Krivickij, (rusky: ( ) vlastným menom Samuel Ginsberg (rusky: )? Spáchal skutočne osudnú noc z 09-teho na 10-teho februára 1941 samovraždu? Alebo ho zlikvidovalo komando NKVD (v dnešnej hantýrke tajných služieb nazývané „cestovka" - na Slovensku zaužívaný pojem od čias Michala Kováča ml.) poslané špeciálne na tento účel do Washingtonu? Prečo tento šéf sovietskych spravodajcov v západnej Európe zo dňa na deň prezliekol kabát a utiekol na nenávidený Západ? Čo ho k tomu motivovalo? A čo naopak viedlo NKVD k tomu aby ho zlikvidovalo? Aké informácie kapitán NKVD Krivickij vedel, že musel zaplati

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)
Walter Krivickij sovietsky nelegál č. 1 v Západnej Európe v 30-tych rokoch
Walter Krivickij sovietsky nelegál č. 1 v Západnej Európe v 30-tych rokoch 

Walter Krivickij obeť NKVD?

Prológ 09. 02. 1941, Washington, hotel Bellevue

Dvaja muži sa nehlučne pohybovali hotelovými chodbami až dorazili k číslu 45 na druhom poschodí. Pred dverami sa pozreli na seba a ten starší zaklopal na dvere. Chvíľku sa nedialo nič a tak zaklopal ráznejšie. Za dverami sa bezchybnou angličtinou ozvalo: „Čo sa deje?". Mladší z mužov odpovedal: „Hotelová služba pane, nesieme Vám čisté ručníky". Dvere sa jemne poodchýlili a v nich sa ukázala postava. Muž z izby číslo 45 inštinktívne pochopil, že nie je všetko v poriadku a snažil sa dvere zatvoriť. Bolo však neskoro, jeden z mužov vložil nohu medzi prah a dvere a vošiel do miestnosti. Stačilo málo, iba letmý pohľad a všetci vedeli na čom sú. Starší muž pokynul hlavou akoby sa snažil prehovoriť k auditóriu, ako bol zvyknutý. Tentoraz sa namiesto angličtiny ozvala čistá ruština, až hrozivo zvonivá: „Tavarišč Ginsberg, dalo nám to značnú námahu Vás nájsť". Samuel Ginsberg alias Walter Krivickij vedel, že je jeho nádejam koniec. Pozrel sa priamo do očí oboch príchodiacich a opýtal sa iba jedinú viac-menej rečnícku otázku: „Posiela Vás Koba?" Mladší z mužov, oblečený v zimnom kabáte sa iba pousmial a riekol: „Tavarišč Ginsberg, veľa vecí sa od Vášho úteku v Moskve zmenilo, ani netušíte ako veľa". Starší iba kývol rukou a rázne zavelil: „Podajte mi Vašu zbraň súdruh". To súdruh znelo značne výsmešne. Ginsberg alias Krivickij vedel, že jeho čas nadišiel, pozrel sa po miestnosti a prosebne povedal: „Prosím ušetrite aspoň moju rodinu doma, to je moje prianie" a podal staršiemu mužovi svoju zbraň. Ten sa iba pousmial priložil mu revolver k hlave a vystrelil. Krivickij sa zrútil bezmocne k zemi. Starší poutieral revolver, vložil ho do ruky Waltera a kopol ho z celej sily. „Sviňa jedna zradil samotného Stalina a nášho šéfa Merkulova". Mladší muž sa pousmial a povedal: „O jedného zradcu menej". Obaja sa usmiali, pohodili na stôl tri listy na rozlúčku, zhasli svetlo a zamkli dvere. Vyšli pred hotel, pričom práve začalo jemne snežiť. Postarší si poťažkal: „Ešte nás čakajú ďalší, sprostá Amerika, to sa musíme stále na niečo hrať, keby to bolo u nás...". Jeho slová zanikli v hluku prechádzajúcich áut...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Krátky výkladový slovník

Defektor (rusky: дефектор) je spravodajský dôstojník, ktorý utečie od tajnej služby svojho štátu a prihlási sa u služby inej. Väčšinou je podrobený sérii výsluchov, po ktorých ho prijímajúca spravodajská služba obvykle prepustí. Býva nepísaným pravidlom, že defektor býva neskôr využívaný ako poradca v záležitostiach tajnej služby z ktorej odišiel.

Nelegál (rusky: нелегал) je špión, ktorý sa vydáva za niekoho iného. Až za éry ZSSR sa začali nelegáli používať vo väčšej miere, postupne od 50-tych rokov pod dozorom KGB vysielali nelegálov aj tajné služby východného bloku. Nelegál dostal buď cudziu identitu, cudzincov zomretých na vlastnom území (v ČSSR boli veľmi využívané identity mŕtvych detí odsunutých sudetských Nemcov) alebo na území tretieho štátu (po tých ktorí zomreli v španielskej občianskej vojne) alebo sa celý príbeh - legenda nelegála vymyslela. Následne takto vycvičení agenti odchádzali do niektorej západnej krajiny, kde sa „aklimatizovali" a až s odstupom času prešli do cieľovej krajiny, aby to nevzbudilo podozrenie. Ich hlavný cieľ bolo dostať sa na veľmi citlivé miesto a odtiaľ podávať informácie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Vraždu dokáže spáchať kdejaký pitomec, ale zařídit přirodzenou smrt, to si žáda umělce", toto porekadlo všemocnej KGB platilo v 40-tych rokoch minulého storočia ako alfa omega a bolo využívané možno povedať na dennom poriadku. Kto bol onen muž Walter Germanovič Krivickij, (rusky: (Вальтер Германович Кривицкий) vlastným menom Samuel Ginsberg (rusky: Самуил Гершевич Гинзберг)? Spáchal skutočne osudnú noc z 09-teho na 10-teho februára 1941 samovraždu? Alebo ho zlikvidovalo komando NKVD (v dnešnej hantýrke tajných služieb nazývané „cestovka" - na Slovensku zaužívaný pojem od čias Michala Kováča ml.) poslané špeciálne na tento účel do Washingtonu? Prečo tento šéf sovietskych spravodajcov v západnej Európe zo dňa na deň prezliekol kabát a utiekol na nenávidený Západ? Čo ho k tomu motivovalo? A čo naopak viedlo NKVD k tomu aby ho zlikvidovalo? Aké informácie kapitán NKVD Krivickij vedel, že musel zaplatiť za ne cenu najvyššiu? Pokúsim sa zrekapitulovať jeho život a previesť čitateľov môjho blogu neľahkým obdobím kedy sa nevedelo, kto je s kým a kto je za koho... Vyznať sa v tejto neprehľadnej sieti obvinení a klamstiev je skutočne náročné. Upozorňujem však, že si nerobím nárok na odhalenie všetkých faktov... pretože...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Samuel Ginsberg sa narodil dňa 28. 06. 1899 v obci Podvoločisk, (rusky Подволочи́ск), (vtedy súčasť Rakúsko-Uhorska, teraz obec v Termopilskom regióne na Ukrajine), členom boľševickej strany sa stal v roku 1919, neskôr študoval na gymnáziu v Ľvove, kde sa prvýkrát blysol tým, že ako mladý agent GRU (rusky - ГРУ Главное разведывательное управление - vojenská rozviedka Sovietskeho Ruska) často cestoval medzi Ľvovom, Varšavou, Krakovom a Viedňou. Ako aktívnemu študákovi sa mu podarilo zorganizovať v slobodnom meste Gdansk štrajk (!), ktorý paralyzoval vylodenie francúzskej vojenskej výzbroje pre poľskú armádu. Ako dobre vieme, práve v roku 1920 došlo k vojne medzi Sovietskym Ruskom a Poľskom. Červená armáda sa pod velením maršala Tuchačevského (áno toho popraveného v roku 1937) približovala k Varšave a spravodajské oddelenie Červenej armády potrebovalo mať niekoho v tyle, kto by organizoval diverzné akcie. Hlavným cieľom diverzných akcií bolo zabrániť dodávkam munície pre poľskú armádu, čo sa veľmi zdatne podarilo mladému 21 ročnému Walterovi. Aby to nebolo všetko, v júli 1920 akoby náhodou vypukol aj štrajk československých železničiarov, ktorí zrazu (!) odmietali prepravu zbraní pre Poľsko. Údajne kvôli nezhodám medzi ČSR a Poľskom v spore o Tešínsko, v skutočnosti však aj za týmto štrajkom stál Walter Krivickij. Pomyslíme si, na študenta celkom slušný výkon. Ale to sme iba na začiatku sľubnej kariéry sovietskeho nelegála numero uno v Západnej Európe. V roku 1923 sa podieľa na októbrovej revolúcii v Nemecku, ale pokus o nastolenie socializmu sa tentoraz nevydaril a tak Walter pôsobí v rokoch 1928-1931 ako ilegálny rezident GRU v Haagu. V roku 1931 si ho prepožičiava konkurenčná tajná služba NKVD - a začína pôsobiť ako agent INO-NKVD (rusky ИНО-НКВД иностранный отдел - zahraničné oddelenie), ktoré vysielalo na západ „diplomatov", ktorí sa v prvých rokoch po VOSR snažili vyvolať celosvetovú revolúciu, avšak bez väčších úspechov. Neskôr, keď si Stalin upevnil moc, začal sa systém permanentnej revolúcie a jej vývozu zaznávať z dôvodu ideologických rozporov medzi ním a Trockým. Agenti INO pracovali spolu s agentmi zahraničného oddelenia Kominterny, a nech niekto teraz povie, že to tí Sovieti nemali v tej dobe (dnes nie? - autorská poznámka) detailne premyslené. (!) Zabehnutý agent Walter „obstaral" sovietom nevídanú vec - kódovú knihu japonského veľvyslanectva v Berlíne, následkom čoho INO dokázalo dešifrovať podstatnú časť obsahu Paktu proti Kominterne. V marci 1937 sa ale začína nad osudom špičkového nelegála zmrákať a je povolaný na konzultácie do Moskvy. Ako vieme moskovské „školenia" nedopadli pre väčšinu agentov práve najlepšie... Ale nepredbiehajme udalosti, pretože najprv sa potreboval generalissimus vysporiadať s najvernejšími Leninovými spolupracovníkmi z čias revolúcie a až potom prichádzajú na rad príslušníci tajných služieb.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Materiály o zrade Tuchačevského

O tom, kto tieto materiály vyrobil sa už popísali stohy papiera, pokúsim sa ale rekonštruovať úlohu Krivického pri ich „príprave". Ako to býva zvykom všemocná NKVD prenikla aj do emigrantských štruktúr a mala medzi bielymi Rusmi množstvo svojich agentov. Jedným z nich bol aj cársky generál Nikolaj Skoblin, počas víkendov agent NKVD spolu so svojou manželkou - známou opernou speváčkou Nadeždou Plevitskou. Aby to ale nebolo také jednoduché, generál Skoblin pracoval aj pre nacistickú tajnú službu Heydrichovu SD, (Sicherheitsdienst) takže pôsobil ako dvojitý agent. Pri svojej návšteve v Berlíne koncom novembra 1936 sa medzi rečou zmienil Heydrichovi, že sovietsky generál Tuchačevský má diktátorské sklony a chce uskutočniť puč s cieľom zvrhnúť Stalina za pomoci nemeckých generálov (...!...). Všemocný šéf SD Heydrich si mädlil ruky nad takým materiálom, ktorý mu zoslalo snáď samo nebo... Získané informácie od Skoblina skonzultoval so starým ostrieľaným príslušníkom nemeckej spravodajskej služby Erichom Jahnkem, ktorý sa ale naopak nazdával, že ide o falzifikáty a sovietsku provokáciu pripravenú Stalinom s cieľom zbaviť sa populárneho maršala. Heydricha ale myšlienka využitia materiálu natoľko zaujala, že sa rozhodol rozmnožiť tieto falzifikáty v „tlačiarenskom" oddelení SD. Postup konzultoval so samotným vodcom Tretej ríše a za kuriéra - spojku, ktorý mal odovzdať materiály Sovietom bol vybraný plukovník Horst Böhme, ktorý žil v tej dobe v Prahe, a ktorý sa vraj stýkal s osobným dôverným priateľom Eduarda Beneša. (Kto bol oným dôverníkom Beneša sa dodnes nezistilo). Ihneď ako sa Beneš o Tuchačevského materiáloch dozvedel, poslal po kuriérovi Stalinovi list, bez akejkoľvek konzultácie s československou spravodajskou službou. (Vedel Beneš, akú úlohu zohráva v Tuchačevského prípade? - o tom sa stále vedú medzi historikmi spory) Upravené materiály z dielne SD boli odovzdané druhej strane za čiastku 3.000.000 zlatých rubľov. (čudná nátura tí Rusi, platiť za doklady, ktoré predtým sami vyrobili). Kto sa podieľal na ich dotvorení zo strany SD? Náš starý známy Alfred Naujocks, Heydrichova pravá ruka na špeciálne úlohy (viď môj blog - http://soldan.blog.sme.sk/c/184563/Ferdinand-Durcansky-sovietsky-spion.html) spolu s tlačiarom Franzom Putzigom. Zaujímavé je ale, že všetci čo vedeli o spojení Skoblin-Heydrich a ich úlohe v kauze Tuchačevskij postupne zmizli alebo boli konzultovaní v Moskve. A čo o uvedenej operácii napísal Krivitskij vo svojich pamätiach? „Na Stalinov pokyn pripravilo OGPU v spolupráci s rozviedkou Červenej armády zložku o údajných dôkazoch zrady generálov s tým, aby tieto dokumenty boli predané československej vláde. Beneš si bol istý Stalinovou ochotou bojovať za Československo, zrejme považoval tieto dôkazy za preukázateľné." Intriga k odstráneniu obľúbeného maršala a špičiek sovietskej armády bola spoločným sovietsko-nemeckým tandemovým dielom. Je však zrejmé, že pôvodná iniciatíva vzišla z Kremľa ale hralo to nacistom pekne do kariet.

Likvidácia nelegálov

V súvislosti so zinscenovanými procesmi, ktoré prebiehali od roku 1935 v Moskve (15.-16. januára 1935 proces s tzv. „Moskovským centrom") - obžalovaní boli Grigorij Zinovjev a Lev Kamenev a ďalší doposiaľ verní straníci, ktorí boli obvinení z antisovietskej činnosti a z podielu na zavraždení Sergeja Kirova, sa začali príslušníci INO, ktorí boli vyslaní v zahraničí taktiež obávať o svoje životy. Po poprave Zinovjeva a Kameneva v roku 1936 sa ich strach ešte zvýšil. To ale nestačilo, pretože Stalin začal roztáčať kolesá procesov na plné obrátky. Začiatkom januára 1937 sa konal druhý proces s tzv. „Paralelným antisovietskym trockistickým centrom". Hlavným obžalovaným bol Karl Radek, (vlastným menom: Karol Sobelsohn) aktivista v Komunistickej internacionále, ktorý dostal 10 rokov v gulagu, v roku 1939 bol zastrelený vraj pri pokuse o útek. Medzi sovietskymi špiónmi, ktorí žili dlhšiu dobu na západe sa kadečo o procesoch povrávalo a nikoho nenechávali myšlienky na „moskovské konzultácie" chladnými. Nikto nevedel komu môže dôverovať a každý sa obával povolania späť na rodnú hrudu. Väčšina starých čekistických spravodajcov sa o procesoch nevyjadrovala, pretože vedela, že moskovské pohovory nekončia práve najšťastnejšie - v lepšom prípade výletom na Sibír, v horšom guľkou do tela priamo v Ljubljanke. Medzi top priority NKVD sa začína v roku 1937 pomaly vkrádať hon na nepriateľov ľudu. Viacero agentov je dezorientovaných a nevie čo má aktuálne robiť.

Medzi prvými precitá generál NKVD Ignác Reiss (vlastným menom Natan Porecki krycie meno Ludwig), ktorý sa rozhodne k veľmi neuváženému kroku - listu, ktorý píše 17. júna 1937 a adresuje ho kam inam ako na Ústredný výbor Komunistickej strany ZSSR, kde mimo iného píše, že:"Až doposiaľ som Vás nasledoval. S tým je teraz koniec (....!....). Naše cesty sa rozchádzajú. Kto bude i naďalej mlčať stáva sa Stalinovým spoluvinníkom, zradcom robotníckej triedy a socializmu. Od svojich dvadsiatich rokov som bojoval za socializmus. Stojí za mnou 16 rokov ilegálnej práce, čo nie je málo. Nie som schopný pokračovať ďalej. Vraciam sa k slobode, Leninovi, jeho učeniu, k jeho veci. V roku 1928 som obdŕžal Rad červenej stuhy za prácou vykonanú pre proletársku revolúciu. Týmto ho vraciam. Je pod moju dôstojnosť nosiť ho na hrudi spoločne s najväčšími vrahmi synov ruskej robotníckej triedy." Toľko z listu, ktorý Reiss odovzdal Lýdii Groszovskej, pracovníčke sovietskeho obchodného zastúpenia v Paríži, agentke NKVD, aby ho urgentne poslala do Moskvy. Reiss ani netušil akú chybu urobil, pretože kópie listu poslal svojím agentom, aby prerušili styky s centrálou.

A tu sa dostáva na scénu Krivickij, ktorý pôsobí v Holandsku ako agent INO, ktorý dostáva veľmi neľahkú úlohu - zlikvidovať svojho priateľa Reissa. O stretnutí s Krivickim obsiahlo vypovedal neskôr Noel Field (o ňom v niektorom z ďalších blogov, je to veľmi zaujímavá postava a zaslúži si podrobnejší rozbor) s tým, že sa stretol s Walterom v lete 1937 v Ženeve, kde mu Krivickij oznámil, že Reiss zradil a treba podniknúť preventívne opatrenia, aby neprehovoril. (...!....) Krivickij zobral verného priateľa a ďalšieho agenta NKVD Fielda a odcestoval s ním do Paríža, kde ho zoznámil z vyšším dôstojníkom NKVD Sergejom Spiegelglasom. (inak zástupca predsedu INO, major, Rus židovského pôvodu, ktorý v decembri 1937 organizoval tajnú prepravu generála Skoblina cez hranice do Španielska, pričom Skoblin prišiel počas nevyjasnených okolností o život, obdobne končí (aká náhoda, aj Sergej Spiegelglas, pretože je začiatkom roku 1940 odsúdený k smrti a zastrelený kamarátmi z NKVD).

Nelegál Reiss bol krátko po stretnutí Krivickij-Spiegelglas brutálne zavraždený 12-timi guľkami v Lousanne, vo vrecku mal pravý československý (!) pas na meno Hans Eberhardt, vydaný v Chomutove, ktorý ukradol vreckár Ferdinand Jaroš a predal ho miestnemu výboru KSČ. Tá ho už vedela využiť pre svoje ciele a poslala ho súdruhom do Moskvy. Podľa tvrdenia švajčiarskej polície spáchal vraždu agent NKVD Roland Abbiat alias Francois Rossi, aby to nestačilo alias Py. Pomáhala mu pritom Gertrude Schildbachová, komunistka židovského pôvodu, žijúca v Ríme a tiež Renáta Steinerová, ako to už býva agentka NKVD. Schildbachová poslala Reissovi-Poreckému list, v ktorom ho požiadala o schôdzku v malebnom Lausanne. S Reissom-Poreckým sa zišla v lausannskej kaviarni, aby predebatovala osobný problém. (ten mal skôr Reiss). Žiaľ neriadila sa dôsledne inštrukciami NKVD a tak ponúkla pani Poreckej bonboniéru ochutenú strychnínom. (neskôr bola objavená švajčiarskou políciou). Poreckého však úspešne vylákala do bočnej uličky, kde už svoje dielo dokonal Rossi. NKVD sa pokúsilo celú vec zahrať ako vždy do autu a zaslalo na políciu falošný list identifikujúci mŕtve telo ako medzinárodného pašeráka zbraní. Plán sa však nepodaril, pretože vraždu oznámila polícii Rossiho milenka. (to tvrdí Krivitskij vo svojich spomienkach na str. 227). Prečo ale nezlikvidoval Reissa sám Krivitskij? Zrejme sa už v tej dobe netešil až tak dôvere Moskvy a z tohto dôvodu boli nezávisle na Krivitskom vybraní aj iní dobrovoľníci, ktorí dielo dokonali.

Boj o život

Po smrti Reissa, si začal uvedomovať aj Krivickij, že to bol práve on, kto doporučil svojho kamaráta pre prácu v NKVD a zaručil sa za jeho členstvo v Komunistickej strane. Vedel, že je na rade a tak ignoroval príkaz Moskvy a rozhodol sa nezúčastniť tradičných konzultácií a namiesto toho sa uchýlil 06. októbra 1937 so svojou ženou, ktorá bola taktiež nelegálkou v službách INO do Francúzska. Tu začal v strachu rozprávať, čoho všetkého je schopná NKVD. Veľa ľudí mu v tom čase neverilo a tak sa radšej pobral zo strachu o svoj život do USA, kde sa domnieval, že na neho NKVD dosiahne už len veľmi ťažko. Inak s odstupom času sa dá povedať, že vtedajšia západná administratíva takmer nikdy neverila ruským defektorom a ich tvrdenia o infiltrácií najvyšších špičiek západnej administratívy dôsledne ignorovala. (viď prípad - Whittaker Chambers, ktorého tvrdeniami sa začala FBI seriózne zaoberať až po skončení II. svetovej vojny). S Krivickim to bolo obdobné - FBI prezradil všetko čo vedel o sovietskych sieťach v USA a FBI sa jeho rečiam len zhovievavo usmievalo a myslelo si, že sa Walter zbláznil - ako by len mohli byť v špičke americkej administratívy sovietski špióni - neuveriteľné! Krivickij napríklad identifikoval Algera Hissa, (vtedy poradcu ministra zahraničných vecí USA) Harryho Dextera Whitea (v tom čase vedúceho pracovníka Ministerstva financií USA, zodpovedného za armádu a námorníctvo) a Laurenca Duggana (pracovníka ministerstva zahraničných vecí USA). Neveril mu ale nik, až do 15. decembra 1948 keď náhodou vypadol Duggan zo 16 poschodia na chodník v Manhattane, sa FBI prebralo zo zimného spánku. V roku 1937 sa ale FBI informáciám od Krivického smialo. Po vyťažení Krivického zo strany FBI bol na ponorke tajne preplavený do Veľkej Británie, pretože mal detailné informácie o sieťach NKVD v Európe. Od januára 1940 sa podrobil ďalšej sérii výsluchov, kde ho vyťažovala MI5 prostredníctvom Jane Sissmorovej, ktorej prezradil aké pavúčie siete rozprestrelo NKVD v Západnej Európe. Medzi rečou informoval Walter aj o skupine oxfordských študentoch, ktorých získali Sovieti. Nevedel ich však presnejšie identifikovať, ale pomyslime si, aká by to bola náhoda, keby sa Sissmorová viac zaujímala o tieto informácie - MI5 mohla ešte pred vojnou uloviť dve najväčšie ryby zo známej tzv. Cambridskej päťky - Kima Philbyho a Donalda Macleana. Záver výsluchov bol jasný: MI5 bola spokojná, Krivickij tiež a tak v pokoji odplával späť do USA, kde sa tešil slobodnému životu až do osudného 9. februára 1941.

Vyšetrovanie smrti Waltera Krivického

Sovietsky agent Peter S. Derjabin (Петр Сергеевич Дерябин), ktorý prebehol na druhú stranu sa dostal k tajným hláseniam riaditeľa FBI zo dňa 07. decembra 1965, ktorý upozorňoval americkú vládu na skutočnosť, že by sa mala venovať väčšia pozornosť ďalšiemu vyšetrovaniu určitých záhadných úmrtí, o ktorých nie je jasné, či boli dobrovoľné alebo násilné. Ako príklad zmienil prípad samovraždy Krivického. Dokument FBI podľa Derjabina upozorňoval na skutočnosť, že KGB pri likvidácii politických nepriateľov s obľubou používa také techniky, ktoré donútia obeť k samovražde alebo ako samovražda vyzerajú. Ako som už v texte spomenul Harry Dexter White dostal „infarkt", Laurence Duggan „vypadol zo 16 poschodia" a Walter Krivickij sa vraj „zastrelil". Mobilné komandá NKVD prenasledovali aj mnohých iných agentov avšak žiadnen z nich nemal také vedomosti ako práve Walter Krivickij. Žiaľ jeho informáciám na západe dlhú dobu neprikladali žiadnu váhu a tak jeho zbehnutie nemalo pre druhú stranu praktický význam. Dnes už vieme, že trestuhodnou nedbanlivosťou sa prakticky jedna skupina ruských agentov „vymenila" za druhú a fungovala bez prerušenia počas obdobia II. svetovej vojny. To je však už iný príbeh. Za zmienku stojí fakt, že Krivickij spísal všetko čo vedel a vedel toho teda asi zo všetkých nelegálov najviac vo svojej knihe: I was Stalin´s agent, ktorá vyšla v roku 1939 vo vydavateľstve Hamish, Hamilton.

Východiská, zhrnutie:

Walter Krivickij šéf sovietskych nelegálov v Západnej Európe bol umlčaný najmä z nasledovných dôvodov:

- detailne poznal celú sieť nelegálov v západnej Európe a čiastočne aj v USA, aj napriek prezradeniu viacerých sovietskych špiónov sa ale nič nedialo, NKVD sa zrejme ale nechcela spoliehať, že si ho znova predvolá FBI na výsluch,

- rozhodol sa rozvíjať svoj literárny talent, čo sa netoleruje ani u ex-špiónov na penzii, nie to u aktívnych,

- bol osobným priateľom ďalšieho nelegála Ignáca Reissa, ktorý zaslal na ÚV KSSZ list, čo iste šéfstvo v Moskve neprivítalo a bol s ním priamo spájaný,

- vedel o vytváraní dôkazov proti Tuchačevskému, o spojení Skoblin - Heydrich,

- dostal sa do nemilosti Stalina spolu s mnohými ďalšími nelegálmi, aj preto, že patril k tzv. prvej vlne nelegálov, ktorých rovnako ako starých boľševikov na základe vykonštruovaných obvinení hodlal najvyšší vodca ZSSR zničiť a chystal sa nahradiť novou krvou,

- nie menej zaujímavým faktom je skutočnosť, že Stalin likvidoval prevažne Židov, posúďte sami: Lev Kamenev (rodený: Rosenfeld), Grigorij Zinoviev (rodený Apfelbaum), Walter Krivickij (Samuel Ginsberg), Ignác Reiss (Natan Porecki) alebo Sergej (Solomon) Spiegelglas.

Československé komandá smrti?

V roku 2008 prebehla v českej a slovenskej tlači šokujúca správa Ústavu pro studium totalitních režimů, (ďalej len: „ÚPSTR") že aj v ČSSR bolo v júni 1966 zriadené špeciálne komando určené na likvidáciu zradcov režimu a špiónov, ktorým sa podarilo prejsť na druhú stranu. Práve náčelník I. správy ŠtB plukovník Jozef Houska sa na základe rekreačného pobytu v krajine Sovietov rozhodol rozšíriť činnosť správy zvláštneho určenia tak, aby sa správa zvláštneho určenia pôsobiaca vo vnútri I. správy ŠtB venovala podstatne viac tými, ktorí utiekli z ozbrojených zborov a nositeľom štátneho a vojenského tajomstva. 19. decembra 1966 bol založený objektový zväzok s príslovečným názov Zradci, s krycím názvom Vlasť. Podľa informácií z denníka Mladá fronta Dnes bolo toto špeciálne komando zriadené na pokyn vtedajšieho ministra vnútra Lubomíra Štrougala. V dokumente o zriadení tohto útvaru sa mimo iné píše: "Kde se bude jednat o mimořádné poškození zájmů ČSSR a kde pro to bude právní podklad spočívající v odsouzení zájmové osoby čs. soudy k trestu smrti, bude po příslušném schválení a pokynu přistoupeno k její fyzické likvidaci přímo na území cizího státu."

To znamená, že útvar Vlast nemal fungovať na jamesbondovskom princípe, ale mal „pracovať" iba na tých československých štátnych príslušníkoch, ktorí boli v ČSSR zákonne odsúdení (avšak vieme ako sa odsudzovalo u nás zákonne napr. v 50-tych rokoch, že áno) a mal byť predĺženou rukou a výkonným orgánom čs. súdov v zahraničí, to sa hovorí v dokumentoch ŠtB. Inštruktážnu činnosť tomuto útvaru si zobrala pod patronát, ako to bolo zvykom, materská organizácia KGB, ktorá radila ako postupovať. Ako z predchádzajúceho textu vyplýva, Sovieti mali s únosmi a samovraždami skúsenosti ešte z tridsiatych rokov a tak sa rozhodli do týchto tajov zasvätiť aj najvernejšieho spojenca - československú tajnú službu.

Referát Vlast dostal na starosti major ŠtB Zdeněk Hegr, ktorý po neúspešnom dopytovaní moskovskej centrály zostavil vlastnú metodiku a postup, kde najprv stanovil, kto bude do kategórie zradcov patriť, a síce tu zaradil tých občanov ČSSR, ktorí sa dopustili trestných činov vlastizrady, rozvracania republiky, teroru, záškodníctva, sabotáže a vyzvedačstva. Taktiež zahrnul do tejto kategórie svojich ex-kolegov z I. správy a ich spolupracovníkov, aby sa myslelo na všetkých.

Komando malo akciu zakončiť v štyroch krokoch: 1) utajene dopraviť osobu do ČSSR, 2) zdiskreditovať ju, 3) ak to nepôjde získať ju k spolupráci a ak by ani už to nepomohlo nastupuje 4. bod) fyzická likvidácia - pričom pri bode 4 mala byť zohľadnená voľba vhodného miesta času a prostriedkov, zároveň sa mal brať ohľad na výber a prípravu vykonávateľa, toľko Hegrova metodika. Ako vidno aj ŠtB malo svoje postupy detailne prepracované.

Na zoznam bolo v roku 1966 zaradených 5 osôb, o vypátranie ďalších požiadala našich družobná KGB. Na zozname sa mimo inými objavil bývalý československý vojenský pridelenec v USA František Tišler, ktorý v roku 1959 utiekol k Američanom, avšak práve on bol pod dozorom FBI a žil v Štátoch pod novou identitou, takže v jeho prípade komando zacvaklo zuby na prázdno.

Útvar ukončil svoju činnosť na prelome obrodných rokov 1967-1968 (kedy boli iné problémy na riešenie) a vraj žiadnu z plánovaných vrážd neuskutočnil. Avšak podľa historikov z ÚSTRKu tento útvar uskutočnil niekoľko „cvičných akcií", ktoré zatiaľ čakajú na odhalenie. Podľa riaditeľa USTRKu historia Pavla Žáčka, boli do tohto útvaru vybraté vtedajšie najlepšie kádre tajnej polície a bola to najtajnejšia časť rozviedky.

Koncom roku 2009 vyšiel v susedných Čechách bestseller od bývalého ministra vnútra ČSSR a predsedu vlády ČSSR, člena najužšieho vedenia KSČ Lubomíra Štrougala s názvom: Paměti a úvahy, kde sa na str. 112-113 vyjadruje k zriadeniu objektového zväzku Zradci, nasledovne: „Dle dalšího tvrzení pana Žáčka došlo v roce 1966 k ustavení tzv. speciální složky, zaměřené na „zrádce". O tom prý rovněž rozhodl Štrougal. Ovšem tehdy již Štrougal ministrem vnitra nebyl. Z funkce odešel v dubnu 1965. O údajném ustavení útvaru o „zrádcích" Štrougal nerozhodl. Žáček lže. Není to poprvé." Toľko doslovná citácia zo Štrougalových spomienok. Treba oprávnene podotknúť, že Štougal doministroval na vnútre 23. 04. 1965.

Československý defektor Karel Žižka

Takmer dvadsať jedna rokov po odstránení Krivického sa československá rezidentúra v New Yorku ocitla na pokraji krachu. Čo tomu predchádzalo? V rezidentúre pracoval začiatkom 60-tych rokov šifrant Karel Žižka, ktorý poznal všetky podrobnosti československej špionáže, keďže všetky depeše išli cez jeho ruky. Život v Amerike sa manželov Žižkovým zapáčil (najmä doláre a veci podobné) a tak obaja nejavili veru veľký záujem o návrat do rodnej Prahy. Defektor Jozef Frolík vo svojich spomienkach Špion vypovída tvrdí, že sa o ich úmysle prejsť na druhú stranu dozvedela všemocná KGB. KGB v zahraničí občas kontrolovala „mladšiu sestru" ŠtB a sledovala našich ľudí. Žižka zrejme svojím konaním vzbudil podozrenie, alebo sa neopatrne preriekol v byte, ktorý bol neustále odpočúvaný. KGB však nečakalo kým sa rozhýbu súdruhovia z Prahy a tak zaslalo priamo ministrovi vnútra Lubomírovi Štrougalovi šifrovaný telegram, kde ho upozornilo na možnú zradu manželského páru.

Ďalší rezident v New Yorku plukovník Miloš Vejvoda (krycie meno Bartoš), tu pôsobil ako rezident, oficiálne ako šéf stálej misie ČSSR pri OSN. Bartoša bolo treba varovať, ale nie priamo, pretože všetky telegramy išli cez Žižku. Preto sa zvolila iná taktika a Bartoš bol varovaný príslušníkmi KGB. Vejvodovi-Bartošovi bolo nariadené, aby vykonal všetky nevyhnutné úkony aby sa zabránilo Žižkovi v úteku. Sovieti už mali za tie roky svoje osobné skúsenosti, ako sa nevyhnutné úkony dajú rýchlo a operatívne realizovať. Ráno 18. októbra 1962 sa americký prezident John Fitzgerald Kennedy dozvedel nemilú zvesť a síce, že k Ostrovu slobody mieri sovietsky konvoj s raketami na palubách. V ten istý deň Karel Žižka nastúpil na nočnú službu na rezidentúre. Mal to dobre zariadené - byt aj kancelária boli v jednej budove diplomatickej misie pri OSN. Ráno prišiel domov niečo po siedmej a to čo zbadal ho vyviedlo z omylu, že karibská kríza je to najhoršie čo ho mohlo postihnúť - v byte našiel manželku, ktorá bola brutálne zavraždená, celý byt bol prehádzaný a vyzeralo to, že vrah niečo zúfalo hľadal. Podľa tvrdenia Frolíka našiel Žižka v byte Vejvodu-Bartoša a neznámeho rusa z KGB.

To mu stačilo, aby si uvedomil, že jeho hra sa skončila, vybehol zúfalý z bytu, sadol do auta s cieľom uniknúť prenasledovateľom. Riskantnou jazdou ranným New Yorkom, kde letel viac ako 150 km rýchlosťou poškodil dve autá, načo ho začala prenasledovať polícia. Žižka spanikáril vytiahol diplomatický pas a začal ním mávať. To mu veľmi nepomohlo, nakoľko sa za ním vydala celá patrola a snažila sa ho zastaviť. Ako sa vraví scéna ako z amerického akčného filmu, ibaže hlavným hrdinom tu bol československý šifrant. Keď sa Žižka blížil k mostu cez rieku Delaware, polícia postavila na moste barikádu, ktorú ale Žižka prerazil a unikal ďalej smerom do štátu Pensylvánia. Potom náhle z neznámych dôvodov nezvládol riadenie a vyletel z cesty priamo do rokliny. Horko-ťažko sa vytrepal zo zdemolovaného vozu a snažil sa brániť pred práve príchodzími policajtmi. Ale po krátkej prestrelke to nezvládol a priložil si pištoľ k spánku a vystrelil. Na druhý deň zomrel v nemocnici Easton Hostpital na následky zranení. Vejvoda-Bartoš vydal nasledujúci deň poobede v New Yorku oficiálne prehlásenie, že sa pán Žižka zbláznil, najprv zabil svoju ženu a potom seba. Aké jednoduché rozlúsknutie tohto zložitého prípadu. Vejvoda zakázal pitvu zavraždenej manželky s tým, že Žižka nechal na stole odkaz s textom, že zabil svoju ženu. Jozef Frolík vo svojich pamätiach spomína na príhodu z roku 1969, kedy sa preberal v rozviedke útek Ladislava Bittmana-Brychtu. Vtedajší náčelník amerického odboru Ladislav Weindinger-Macháček medzi rečou podotkol, že keby vedenie odboru nebolo v septembri 1968 v rukách kontrarevolucionárov bol by Bittman skončil ako Žižka. Žiaľ neexistuje žiadny pamätník, ktorý by mohol potvrdiť Frolíkove slová. Frolíkove spomienky sú veľmi problematické, pretože obsahujú síce veľa faktov ale zároveň veľa nepresností a chýb. Osobne som kontaktoval odborníka na československé tajné služby Karla Pacnera, ktorého som žiadal o odporučenie ďalších prameňov a zdrojov k prípadu Žižka, pričom mi odpísal nasledovné :" Pane Soldáne, už si nepamatuji na prameny. Vzpomínám-li si dobře, vycházel jsem ze vzpomínek pamětníků, rehabilitovaných osmašedesátníků. Ti mě upozorňovali i na další omyly a chyby Frolíka. Mám dojem, že hlášení Vejvody, pokud se zachovalo, bylo falešné. Kromě toho po zákulisí pátral také jeden vysoký důstojník ÚZSI, který tam nastoupil až v 1993, protože měl osobní zájem - znal děti Žižkových. Ale ani on se k ničemu nedobral." V archíve rozviedky sa o tomto prípade nezachoval ani len riadok. Zlikvidovalo šifranta Žižku a jeho manželku mobilné komando KGB? Indície sú, ale dôkazy tie žiaľ chýbajú.

Záverečné zhrnutie:

Činnosť tzv. mobilných skupín NKVD (ako boli eufemisticky nazvané vražedné komandá na likvidáciu defektorov/nelegálov) nebola doposiaľ v dostupnej literatúre dostatočne zmapovaná a niektoré fakty vychádzajú najavo až po rokoch. Je však veľmi ťažké s odstupom času dokázať či v skutočnosti za všetkým stála všemocná ČEKA - neskôr v geometrickom rade - GPU, OGPU, NKVD, MVD, MGB KGB, dnešná FSB). Pôvodný Stalinov zámer - prenasledovať za hranicami ZSSR najmä trockistov, a to konkrétne troch hlavných aktérov: Lva Sedova (Trockého syna), Rudolfa Klementa (tajomníka IV. trockistickej internacionály) a tiež samotného vodcu Lva Trockého (vlastným menom Leva Davidoviča Bronsteina) sa neskôr rozšírila aj na agentov NKVD/prípadne nelegálov , ktorí boli obviňovaní z trockizmu. Na prípade sovietskeho defektora Waltera Krivického, ktorý skončil pod rukami NKVD a československého defektora Karla Žižku, za ktorého smrťou stála pravdepodobne KGB v tandeme s ŠtB som chcel dokumentovať činnosť týchto skupín.

Použitá literatúra a pramene:

Schmidt, Mária: Zákulisní taje (nové aspekty historie procesů s Algerem Hissem (USA) a László Rajkem (Maďarsko) a inscenovaných procesů ve východní a střední Evropě, Občanský institut, Praha, 2005

Sándor, Radó: Dóra hlási, Bratislava, Pravda, 1973

Helmut Roewer, Stefan Schäfer, Matthias Uhl: Encyklopedie tajných služeb ve 20. století, Knižní klub, Praha, 2006

Krivitsky, Walter G.: In Stalin's Secret Service: Memoirs of the First Soviet Master Spy to Defect. Enigma Books, 2000, výňatky z internetu, česky a slovensky zatiaľ nevyšlo

Pacner, Karel: Československo ve zvláštních službách, díl IV. - 1961-1989, Pohledy do historie československých výzvědných služeb 1961-1989, Themis Praha 2002

Pacner Karel: Velké spionážní operace první a druhá světová válka, Albatros Plus, Praha 2003 - kapitola 5. Konec velkých nelegálů, str. 41-43

Chambers, Whittaker: Svědek, Občanský institut, Praha, 2005 - state týkajúce sa agenta „Waltera"

Christopher Andrew, Gordievsky Oleg: KGB důvěrná správa o zahraničných operacích od Lenina po Gorbačova, East Art Agency Publishers, Praha 1994, str. 138-141

Frolík, Josef: Špion vypovídá, Orbis, Praha, 1990

Štrougal, Lubomír: Paměti a úvahy, Epocha, Praha, 2009

http://www.spartacus.schoolnet.co.uk/SSkrivitsky.htm

http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_Eastern_Bloc_defectors

http://foia.fbi.gov/foiaindex/krivit.htm

http://www.darius.cz/ag_nikola/kgb20.html

http://www.hrono.info/biograf/bio_k/krivicki.html

http://svr.gov.ru/history/spigelglas.html

http://www.dr.dk/spion/spion1/uds1/link/uds1link.htm

http://zpravy.idnes.cz/specialni-jednotka-stb-mela-vrazdit-uprchliky-fq0-/domaci.asp?c=A081119_222508_domaci_dp

Artúr Soldán

Artúr Soldán

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Som právnik, amatérsky historik zaoberajúci sa novodobými dejinami sveta Zoznam autorových rubrík:  Zákulisné dejiny svetaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu