reklama

Kto zavraždil Olofa Palmeho?

Toho večera sa rozhodol že pôjde spolu s manželkou do kina. V Grand Cinema hrali nový film „Mozartovi bratia" od režisérky Suzanne Osten. Na film sa tešil, mal rád historické témy. Lístky si kúpili do tradičnej ôsmej rady. Film začali premietať o 21:15 a trval až do 23:00 hod. Po predstavení jemne popŕchalo a on sa aj napriek tomu s manželkou Lisbet rozhodol poprechádzať po nočnom meste. Ochranke dal v ten večer voľno. Veď za akým účelom by mu bola? Nachádzal sa v štáte ktorý bol ostrovom kľudu a pokoja v západnej Európe. Zobral svoju manželku pod pazuchu a aj napriek vytrvalému dažďu zamieril ulicou Sveavägen. Neponáhľal sa a po ceste premýšľal:„V poslednej dobe som si pohneval viaceré svetové mocnosti najmä tú Juhoafrickú republiku, ale čo už keď som taký zásadný odporca apartheidu?" Jemne mykol ramenom a práve minul kostol Adolfa Frederika. Zastavil sa na chvíľku pred obchodom Dekorima a pozrel do výkladu. Lisbet ho ale netrpezlivo potiahla za rukáv, aby sa ponáhľali domov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
Palme a Castro počas návštevy Havany v roku 1975
Palme a Castro počas návštevy Havany v roku 1975 

Kto zavraždil Olofa Palmeho?

Predohra:

Toho večera sa rozhodol že pôjde spolu s manželkou do kina. V Grand Cinema hrali nový film „Mozartovi bratia" od režisérky Suzanne Osten. Na film sa tešil, mal rád historické témy. Lístky si kúpili do tradičnej ôsmej rady. Film začali premietať o 21:15 a trval až do 23:00 hod. Po predstavení jemne popŕchalo a on sa aj napriek tomu s manželkou Lisbet rozhodol poprechádzať po nočnom meste. Ochranke dal v ten večer voľno. Veď za akým účelom by mu bola? Nachádzal sa v štáte ktorý bol ostrovom kľudu a pokoja v západnej Európe. Zobral svoju manželku pod pazuchu a aj napriek vytrvalému dažďu zamieril ulicou Sveavägen. Neponáhľal sa a po ceste premýšľal:„V poslednej dobe som si pohneval viaceré svetové mocnosti najmä tú Juhoafrickú republiku, ale čo už keď som taký zásadný odporca apartheidu?" Jemne mykol ramenom a práve minul kostol Adolfa Frederika. Zastavil sa na chvíľku pred obchodom Dekorima a pozrel do výkladu. Lisbet ho ale netrpezlivo potiahla za rukáv, aby sa ponáhľali domov. Ostávalo iba pár krokov, aby sa dostali ku vchodu do metra. Vtom sa za manželským párom objavil muž, ktorý vykročil z tmavej noci ako duch. V ruke držal strnulo revolver značky Smith & Wesson. Vyšľahli dva výstrely. Muž, ktorý sa dotýkal svojej manželky sa zrútil na chodník a ostal bezvládne ležať na snehovej pokrývke, ktorá sa začala sfarbovať do červena. Lisbet vykríkla do nočného ticha pamätnú vetu: „Preboha, veď ste postrelili švédskeho premiéra". Hodinky práve ukazovali 39 minút pred polnocou. Písal sa 28. február 1986 a jeho sen o bezjadrovej Škandinávii sa zrútil ako domček z kariet. Šťastena sa tentoraz od neho odvrátila. Presne šesť minút po polnoci štokholmský rozhlas oznámil, že švédsky premiér Olof Palme, najpopulárnejší švédsky politik 20 storočia zomrel na následky atentátu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vražda populárneho sociálno-demokratického premiéra Olofa Palmeho vyvolala vlnu pobúrenia nielen v samotnom Švédsku, ale aj v celom svete. Po jeho smrti sa objavilo niekoľko teórii, kto bol oným záhadným strelcom, respektíve kto bol v pozadí. Len málokto zo súčasných Švédov verí teórii, že oným tajomným vrahom bol práve notorický alkoholik Christer Pettersson, ktorý zomrel v roku 2004 a ktorého identifikovala aj Lisbet Palmeová. Prečo ho však Najvyšší súd v Štokholme oslobodil v plnom rozsahu z obžaloby? Stála za jeho smrťou všemocná CIA, pretože sa jej myšlienka bezjadrovej Škandinávie vôbec nepozdávala? Alebo naopak, talianska teroristická organizácia Brigate Rosse? Či západonemecká Červená brigáda? Alebo bola za tým juhoafrická tajná služba? Či nebodaj samotné Säpo (švédska tajná služba) stála za týmto politickým atentátom? Nájsť odpovede na tieto a ešte mnoho ďalších otázok nie je veru ľahké, a preto ponúknem čitateľom môjho blogu svoj názor na tento stále záhadný politický atentát, ktorý bol predovšetkým ukážkovým zlyhaním policajnej práce. Možno zámerným...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začiatky kariéry

Skôr než sa pustíme do rozpletania nitiek ktoré viedli k osudovému februárovému dňu osemdesiateho šiesteho, predstavíme si Olofa Palmeho, ktorý mal aj veľmi blízko k Československu. Olof Palme sa narodil 30 januára 1927. Aj napriek tomu že Palme v neskoršom živote inklinoval k ľavici, pochádzal z rodiny, ktorá patrila k horným desaťtisíc vo Švédsku. Otec Gunnar Palme mal holandský pôvod a jeho matka, Freiin von Knieriem, mala nemecké korene a pochádzala z Pobaltia. Ako mladý Palme zmaturoval, odchádza študovať do Spojených štátov na Kenyon College v Ohiu (v rokoch 1947-1948). Počas štúdia prešiel mladý Olof celé Spojené štáty a neskôr vtipne poznamenal, že práve skúsenosti z pobytu v krajine slobody z neho spravili ľavičiara a socialistu. Po návrate z USA pokračoval v štúdiu, pričom úspešne absolvoval právnickú fakultu na Štokholmskej univerzite.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas štúdia na právach v Štokholme sa Palme aktívne zapojil do študentskej politiky a spolupracoval so zväzom študentov (SFS - Sveriges Förenade Studentkarer), ktorého predsedom sa neskôr stal.

Palme a Československo

Ako predstaviteľ zväzu študentov odišiel Palme spoznávať prvé roky budovania socializmu práve do Československa, pričom chcel dôkladne poznať pomery, aké vládnu v našej krajine rok po februárovom prevrate. A práve tu sa prejavila jeho veľmi ľudská povaha a zamiešal koleso osudu veľmi nezvyklým spôsobom a to tak, že sa oženil so študentkou Jelenou Rennerovou (!). Dôvody sobáša boli na vtedajšiu dobu veľmi prozaické - Rennerová sa potrebovala dostať z komunistickej krajiny a práve vďaka sobášu s Palmem sa jej to podarilo. Neskôr jej Palme zohnal tiež byt v Štokholme ale keďže išlo o papierový sobáš nikdy v ňom s Rennerovu nežil. Oficiálne boli manželmi až do roku 1952, kedy sa rozviedli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Politické aktivity

V roku 1953 mladého právnika všimol kto iný ako vtedajší predseda švédskej vlády, sociálny demokrat Tage Erlander. Olof Palme vo veku 26 rokov začal pracovať na úrade vlády ako jeho osobný sekretár. Neskôr v roku 1957, keď už mal 30 rokov bol prvý krát zvolený za poslanca švédskeho parlamentu. (Riksdag). O niekoľko rokov neskôr sa na neho nezabudlo a bol povolaný do vlády. Vo vládnom kabinete prešiel niekoľkými rezortmi - najprv bol ministrom školstva, potom kultúry a neskôr dopravy. Práve počas jeho ministrovania v oblasti dopravy sa doslova z hodiny na hodinu zmenil celý systém fungovania dopravy - do roku 1967 vodiči vo Švédsku jazdili vľavo a práve vďaka Palmemu začali jazdiť vpravo. (!). Vo výbušnom roku 1968 protestoval proti americkej vojne vo Vietname, následkom čoho odvolala americká diplomacia svojho veľvyslanca vo Švédsku. V roku 1969 odstupuje predseda sociálnych demokratov Erlander z funkcie a práve Palme je div sa svete, zvolený predsedom Švédskej sociálnej demokracie a taktiež nahrádza Erlandera vo funkcii predsedu vlády. Palme bol predsedom švédskej vlády hneď dvakrát prvý krát v rokoch 1969-1976, a druhý raz práve v rokoch 1982-1986.

Medzinárodno-politické postavenie Palmeho

Olof Palme sa preslávil na medzinárodnej scéne najmä tvrdou kritikou USA, na ktorú ako vieme „demokratická krajina č. 1" veru nezabúda. V roku 1972 napr. prirovnal bombardovanie Hanoja k masakru v Lidiciach, či vyhladzovaniu Židov v koncentračnom tábore Treblinka. USA sa za to Švédsku odvďačilo prerušením diplomatických vzťahov na viac ako rok. Iste aj vďaka takýmto výrokom, ktoré smerovali priamo proti Spojeným štátom si narobil vo Washingtone viac nepriateľov ako priateľov, ale o tom neskôr.

Bol vôbec prvým západným politikom, ktorý navštívil Fidela Castra v Havane v roku 1975. Taktiež značne kamarátsky vychádzal aj s Danielom Ortegom čo sa rôznym skupinám na Západe nezdalo práve povzbudivé.

Tvrdo kritizoval Francov režim v Španielsku, bol odporca apartheidu v Južnej Afrike a zároveň aktívne vystupoval ako tvrdý kritik rozširovania jadrových zbraní.

Na domácej scéne si veľmi pohneval práve krajnú pravicu a konzervatívne vrstvy z ktorých pochádzal (!). Tesne pred smrťou bol obviňovaný z prosovietskej orientácie, čo sa však nikdy reálne nepreukázalo.

Vyšetrovanie atentátu a jeho fatálne chyby

Tak ako v prípade amatérskej akcie SIS, ktorá sa udiala 31. augusta 1995 za Svätým Jurom a ktorej cieľom bolo diskreditovať vtedajšieho prezidenta Michala Kováča cez syna, sa postupne vystriedali dvaja vyšetrovatelia: Jaroslav Šimunič a Peter Vačok. Obaja ako natruc došli k zhodnému záveru, ktorý vtedajšiemu vedeniu štátu nehral do karát - totiž že za únosom stojí slovenská tajná služba. Až „správny Stredoslovák" Jozef Číž vyšetrovanie únosu zastavil s tým, že sa páchatelia nedajú nájsť. Z akého dôvodu tu spomínam tieto notoricky známe fakty? Iba na dokreslenie, pretože vo Švédsku 80-tych rokov neexistoval žiadny LenOn, ktorý by ovplyvňoval vyšetrovanie, práve naopak...

Hans Holmér bol obvodným policajným riaditeľom v Štokholme a tento sa nezvyklo na prvej tlačovej konferencii, deň po atentáte 1. marca 1986 sám (!) menoval do funkcie hlavného vyšetrovateľa. Mal rád lesk kamier a cvakanie fotoaparátov ako ostatne mnohí iní pred ním a po ňom. O trochu menej mu už išla poctivá policajná práca. Výsledkom vyšetrovania, na čele ktorého stál, bol chaos a zmätky, ktoré sprevádzali každý jeho krok a takmer vždy, keď Holmér oznámil bombastickú správu o tom, že už má vraha, zbraň a veci podobné, avšak hneď na druhý deň tieto fakty poprel.

Vďaka Holmérovmu postupu bola samotná švédska polícia a verejnosť už postupom času natoľko zmätená, že sa nevedela v neprehľadnej pavúčej sieti obvinení a potenciálnych páchateľov vôbec orientovať. Skúsme teda po kúskoch odlupovať šupky cibule a snáď sa dostaneme k jadru veci, pretože Holmérovmu tímu sa podarilo takmer všetko ...... zamiesť pod koberec a to teda doslovne...

Vražedná zbraň a guľky

Každému skúsenému kriminalistovi ako prvé, napadne zaistiť miesto činu. To síce štokholmská polícia urobila dôkladne, tak že príslušní technici prehliadli miesto streľby na švédskeho predsedu vlády, ale ... výsledok bol viac ako mizerný. Jedna guľka, (alebo ak chcete prvá), to bola tá, ktorá preletela Palmeho telom a spôsobila jeho smrť, druhá tzv. dorážajúca, bola určená podľa očitých svedkov Palmemu, iní svedkovia však tvrdili, že vrah chcel naopak umlčať jeho ženu Lisbet. Táto druhá guľka preletela vypchávkou plášťa pani Palmeovej a logicky mala byť niekde blízko osudového miesta. Celé okolie bolo prečesané detektormi kovu a dôkladne povysávané, aby príslušné kriminalistické laboratórium mohlo analyzovať nájdené guľky .... ale... guľky neskôr našli náhodní chodci a tí ich odovzdali polícii. (!). Holmér sa vôbec nepozastavil nad faktom, že ak guľky nenašiel na mieste činu tím expertov, ako ich na druhý deň mohli nájsť okoloidúci ... Existoval tu však jeden predpoklad a síce, že guľky boli na mieste trestného činu dodatočne podhodené. Z akej príčiny? Aby sa vyšetrovanie uberalo nesprávnym smerom, však áno a aby sa až do roku 2006 pátralo po zbrani, ktorá nemala so skutočnou vraždou švédskeho premiéra vôbec nič spoločné.

V prípade náhodne nájdených guliek, ktoré Holmér považoval za na 100% súvisiace s vraždou Palmeho išlo o náboje .357 Magnum Metal Piercing, ktoré mali zosilenú dávku strelného prachu. Následne teda experti z odporu balistiky skonštatovali, že vražednou zbraňou bol ťažký bubienkový revolver kalibru .357.

Hans Holmér, ktorý na tlačovej konferencii pred predstaviteľmi svetových médií mával dvoma revolvermi, dokonca označil že vražednou zbraňou bol revolver značky Smith & Wesson. Nemal o tom však ako inak žiadny dôkaz a navyše obe guľky, ktoré boli nájdené blízko miesta činu boli bez akýchkoľvek stôp po zvyškoch textilných vlákien. Zároveň bolo čudné, že neboli nijako deformované, aj napriek balistickému testu, pretože sa museli logicky odraziť od steny niektorého z domov. Na omietkach však žiadne stopy technici nenašli. Čo však bolo najviac zarážajúce, že na guľke č. 1 nebola žiadna stopa krvi....

Nájdenie vražednej zbrane?

Práve 20 rokov po atentáte na Palmeho koncom novembra 2006, bola z letargie opätovne vytrhnutá švédska verejnosť, ktorá sa konečne dozvedela, že vražedná zbraň bola nájdená. Koľké to šťastie. Ale bolo tomu tak skutočne?

Švédsky denník Expressen informoval, že po zbrani pátrali policajti už od roku 1983 (!) kedy bola v dedinke Mockfjärd v regióne Dalarna vylúpená miestna pošta. Zloženie a typ munície z prepadnutia pošty, totiž údajne zodpovedali projektilu, ktorým bol o tri roky neskôr (!) zavraždený ministerský predseda Olof Palme.

Výsledky analýzy ukázali, že chemické vlastnosti náboja vypáleného zo zbrane počas prepadu pošty sú identické s vlastnosťami tých, ktorá sa našla na mieste činu, kde zavraždili Palmeho, povedal na tlačovej konferencii šéf policajného tímu, ktorý vyšetruje vraždu Palmeho, Stig Edqvist. (nástupca Holméra). Dodal však, že nie je isté, či zbraň bola vylovená z jazera, potom použitá pri vražde a znova zahodená do jazera. "Našli sme zbraň, po ktorej sme veľmi dlho pátrali. Sériové číslo zbrane sa zhoduje s číslom zbrane použitej pri prepade v Mockfjaerde. Nevieme potvrdiť, ani vyvrátiť, či je to naozaj tá zbraň, ktorou bol Palme zabitý," povedal novinárom Edqvist.

Avšak už nasledujúci deň, policajní experti správu museli dementovať. Podľa ich názoru revolver značky Smith & Wesson má síce súvislosť s vylúpením pošty, ale nedá sa priamo spojiť s vraždou Palmeho. Z akého dôvodu? Zdá sa, že súčasný vyšetrovateľ Palmeho vraždy Stig Edqvist, nezaháľal a išiel plnou parou vpred po stopách Hansa Holméra, pretože podľa jeho názoru išlo o bubienkový revolver v ktorom sa našlo päť nevystrelených nábojov.

Logicky teda polícia usúdila, že tieto fakty svedčia proti tomu, že by sa opakovane po troch rokoch z totožnej zbrane strieľalo na Palmeho - pretože v roku 86 vystrelil páchateľ dvakrát, takže v zbrani by mali byť najmenej dva vystrelené náboje. Ale nedal sa revolver po vražde Palmeho znovu nabiť??? Na to už švédska polícia neodpovedala a celý prípad nájdenia vražednej zbrane zahrala do autu s tým, že analýza zbrane sa nedá vykonať, pretože je hrdzavá. Ak ležala dvadsať rokov na dne jazera, ťažko sa tomuto faktu čudovať. Len či sa viac ako dve desaťročia nepátralo po nesprávnej zbrani....???

Obrázok blogu

Kriminalista Hans Holmér na tlačovke ukazuje typy zbraní, ktorými mohol byť zavraždený Palme

Vyťažovanie svedkov výsluch syna Martena

Hans Holmér sa na začiatku vyšetrovania začal zaoberať niekoľkými teóriami a jednou z prvých verzií bola práve teória organizovaného komplotu. Ako vieme, práve sprisahanecké teórie priťahujú najviac pozornosť ľudí, ktorí bažia po senzáciách a sú pre nich veľmi príťažlivé. Holmér sa preto pokúsil vydať po stope, že za vraždou švédskeho premiéra stojí organizované sprisahanie. (Bola to jedna z jeho x-tých vyšetrovacích verzií, ku ktorej sa potom opakovane a neúnavne vracal). Aby sa utvrdil vo svojom názore, na druhý deň po vražde si dal predvolať veľmi významného svedka - syna Martena Palmeho, ktorý pozval otca do kina. Zásadná otázka na jeho osobu znela: „Povedal o tomto zámere ešte niekomu ďalšiemu?" Marten reagoval negatívne, s otcom sa dohodol, že pôjdu do kina až večer 28. februára 1986, on išiel dopredu, pretože tu mal stretnutie so svojou priateľkou, otec s matkou išli peši na stanicu metra Gamla stan, prešli tri stanice a vystúpili na zastávke Radmansgatan, odkiaľ prešli peši do kina Grand. Ostatní svedkovia zhodne vypovedali, že ministerského predsedu a jeho manželku nikto podľa nich nesledoval. Ak by teda išlo o organizované spiknutie, bolo by treba onoho večera značne improvizovať, keďže sám Palme ešte v podvečer nevedel, že pôjde do kina. V prípade politickej vraždy, ako bola smrť Palmeho sa ale stále väčšina Švédov domnieva, že práve táto teória je najpravdepodobnejšia a preto prípad nebude môcť nikdy objasnený.

Obrázok blogu

mapa časti Štokholmu zobrazujúca trasu po ktorej išiel Palme osudnú noc

Kurdská stopa?

Keďže teória o organizovanom spiknutí sa nepodarila preukázať a vyťažovanie kľúčových svedkov nič neprinieslo, bol Holmér pred dilemou ako pokračovať ďalej. Keďže bol pod značným tlakom a nálady verejnosti proti cudzincom v 80-tych rokoch vo Švédsku neboli veľmi priaznivé, vynašiel sa tento vyšetrovateľ a začal tvrdiť, že vraždu Palmeho majú na svedomí Kurdi. Spočiatku švédska verejnosť prijala kurských gastarbajtrov s otvorenou náručou, pretože lacná pracovná sila sa vždy zíde. Neskôr sa však nálady vo švédskej spoločnosti značne pootočili, najmä potom ako Kurdi vo Švédsku založili Kurdský demokratický zväz a začali sa politicky aktivizovať. Rok pred vraždou Palmeho, švédsku spoločnosť značne rozhorčila vražda Envera Atu, kurdského emigranta, ktorého zastrelili spolusúkmeňovci na trhovisku v Uppsale. Fakty hrali pekne do kariet Holmérovi, ktorý v roku 1987 pri rozsiahlych raziách pozatýkal viac ako 26 Kurdov podozrivých (!) z vraždy Palmeho. Novinári sa predháňali v informáciách, že práve nenávidení cudzinci zabili ich milovaného premiéra ... ale bublina spľasla a ostali im len oči pre plač, pretože polícia ani prokuratúra nemali dôkazy a tak museli všetkých obvinených prepustiť. Holmér zažil svojich päť minút slávy a stále dokolečka opakoval, že Palmeho zabili Kurdi. Žiaľ dôkazy k tomuto tvrdeniu sa do dnešných dní nenašli.

Pravicový extrémista Victor Gunnarsson

Švédska polícia však nezaháľala a tentoraz sa rozhodla posvietiť si na pravicových extrémistov, ktorí veru Palmemu neskákali do náruče, skôr naopak. Podobne rozmýšľal aj Holmér, ktorý sa po kurdskom neúspechu nenechal odradiť a tak zatkol Victora Gunnarssona (ktorý bol označovaný ako „33 ročný") za vraždu Palmeho, ale... v tom by nebol háčik. Gunnarsson bol ako správny pravičiar zatknutý práve za svoj výrok, ktorý vyriekol po pár vypitých pivách v krčme, kde 4. februára 1986 vykríkol „že Palme je na zozname odsúdených k smrti, že na štokholmských uliciach potečie krv". Začiatkom februára si z opileckých rečí Victora nikto nič nerobil, ale po vražde Palmeho sa našlo dosť ochotných svedkov, ktorý jeho výrok do nemoty opakovali. Holmér sa najprv pri výsluchu snažil rozbiť Victorove alibi, ktoré bolo dosť nepriestrelné, pretože jeho priateľka tvrdila, že ho osudnú noc videla vojsť štvrť hodinu pred polnocou do kina Saga. Tým sa však hlavný vyšetrovateľ nezaoberal, skôr ho zaujalo, že pri domovej prehliadke v Gunnarssonovom byte našli kompromitujúce pravicové materiály, dokazujúce, že Victor nenávidel švédskeho premiéra. Nenávisť, to bola jedna stránka mince, alebo bol ochotný kvôli tomu aj vraždiť? Vyskytli sa tu aj ďalšie rozpory ktoré Holmér ale nechcel riešiť, pretože začal trpieť fixnou ideou, že má konečne vraha švédskeho premiéra... Ako natruc vyskočil aj ďalší problém - Victor mal fúzy, pritom Lisbet vypovedala, že vrah bol hladko oholený. Na tento fakt znova nereflektoval Holmér, ktorý tvrdil, že Palmeova manželka bola v šoku a presne si nemusela tvár strelca zapamätať, však áno... Tvrdenie o krvi na štokholmských uliciach sa ukázalo ako absolútne nesúvisiace s vraždou, pretože Victorovi kamaráti z „hnutia" vypovedali, že sa bavili o teoretickej možnosti, že by Rusi prepadli Švédsko (!). Nakoniec sa našli dve kľúčové svedkyne, ktoré vypovedali, že Victor bol o 23:30 hod s nimi v kaviarni Mon Chérie. Kaviareň sa nachádzala v opačnom smere ako kino Grand, kde skončilo premietanie filmu Mozartovi bratia o 23:04 hod. Palmeovci vyšli z Grandky o 23:10 hod. V tej dobe bol žiaľ Victor v kaviarni a veselo debatoval s dvoma dievčatami, ktoré mu nechtiac zachránili kožu. Vrah by totiž musel byť pred kinom o 23:06, aby neprepásol Palmeho s manželkou. Z týchto dôvodov aj napriek značnej nechuti Holméra, prokurátor zastavil jeho trestné stíhanie a prepustil Victora na slobodu. Ale to mu nebolo veľmi platné, pretože Holmér ho pred celým národom označil ako vraha Palmeho, nemohol si nikde zohnať prácu a tak sa odsťahoval do USA, kde bol v roku 1993 v Severnej Karolíne zastrelený bývalým policajtom Lamontom C. Underwoodom, ktorý sa priznal k jeho vražde, za čo dostal doživotný trest odňatia slobody. Medzi viacerými Švédmi odvtedy koluje legenda, že každý kto niečo vedel o smrti Palmeho zahynul....

Na scéne KGB

Ani všemocná sovietska tajná služba nezaháľala a podľa Olega Gorgievského práve v 70-tych rokov vkladala najväčšie nádeje do politickej kariéry tohto sociálneho demokrata. Pozornosť sovietov prilákali najmä Palmeho ostré výroky proti USA, odsúdenie vietnamskej vojny, výzvy západným štátom, aby znížili vojenské rozpočty a podporovali pokrokové sily v treťom svete. Toto sovietom pekne znelo, zvlášť ak uvážime, že Švédsko bolo neutrálny štát, pomyslená miska na váhach celej Škandinávie. Na to, aby sa dostal priamo k švédskemu premiérovi bol vybraný agent KGB N. V. Nejland, pôvodom Lotyš, ktorý hovoril švédsky ako rodený Štokholmčan a bol šéfom agentúry APN vo Švédsku. Nejland, ktorý bol roky školený práve na túto misiu, zabrnkal na citovú nôtu švédskeho ministerského predsedu - Nejland sa totiž narodil v tom istom kraji ako Palmeho matka (!), a tak apeloval na jeho lotyšské korene, čím si získal jeho náklonnosť a priateľstvo. V záujme utuženia bratských vzťahov zorganizovalo KGB cestu pre švédskeho premiéra do rodného kraja jeho matky. Zaujímavé, že ruská tajná služba robila výletnú službu pre švédskeho premiéra... Veľmi podnetné, najmä ak uvážime krehkú neutralitu celého Švédska. Nejland nazaháľal a dennodenne vykresľoval sovietsku mierovú politiku v tom najlepšom svetle a podnecoval viaceré neskoršie Palmeho výroky o bezjadrovej Škandinávii, ktoré ako vieme veľmi rozčuľovali práve pánov v Langley. (viď priložené video, ktoré je síce fikciou, ale.... ktovie, či sa takýto podobný rozhovor aj v skutočnosti neudial....- to už nechávam na posúdení každého čitateľa môjho blogu). Keď Palme po prehratých voľbách v roku 1976 opustil svoj úrad a prešiel do opozície mal stále v otázke odzbrojenia bližšie k sovietskemu stanovisku než k americkému. Krjučkov teda na základe Nejlandových hlásení oznámil šéfovi KGB Antropovovi, že Palme nie je síce náš plnohodnotný agent, ale je pod naším značným vplyvom. Bol ale vážne Palme tak politicky naivný, že práve Nejland, ktorý pracoval pod zásterkou dopisovateľa APN vyformoval jeho politické názory? Zdá sa to neskutočné, ale bolo to tak. Keďže Nejland sa dostával pod drobnohľad švédskej tajnej polície SÄPO, musel zo svojej „dopisovateľskej" pozície odísť a v roku 1980 opustil Švédsko. Podľa dostupných informácií ktoré publikovali Oleg Gordijevskij (bývalý agent KGB ktorý ušiel na Západ v roku 1985 a ukrýva sa neznámom mieste vo Veľkej Británii) a Vasilij Mitrochin (ex archivár KGB, ktorý sa tiež cez Britov dostal na Západ v roku 1992) sa po návrate Palmeho k moci v roku 1982 nepodarilo KGB opätovne ho nakontaktovať, ale aj v tomto období vykazoval Palme bezvýhradnú podporu sovietskej politike odzbrojenia. Je však veľmi pravdepodobné, že KGB mala aj po odchode Nejlanda svojho človeka priamo pri Palmem, možno ide o aktívneho agenta a nie je možné prezradiť jeho identitu. To sa však dostávame do sféry dohadov... ale...

((video ))

Alkoholik a narkoman Christer Pettersson

Ako to pri správnom vyšetrovaní býva pravidlom, niekedy rozhoduje skutočná náhoda ktorá zvráti celé vyšetrovanie a privedie pátračov na správnu stopu. Túto náhodičku Holmér potreboval ako soľ, pretože výsledky jeho snaženia boli na bode mrazu a verejnosť a vedenie štátu stále viac tlačili na odhalenie skutočného vraha švédskeho premiéra. K tej náhode sa pridalo aj trochu šťastia... ak sa to dá takto nazvať. Keďže vyšetrovanie zastalo na mŕtvom bode Holmér si opakovane predvolal Christera Petterssona, notorického alkoholika a narkomana. Priťažujúcim faktom bola skutočnosť, že Christer bol v roku 1970 odsúdený za vraždu 22 ročného muža s ktorým sa pobil v krčme. Po atentáte niekoľko svedkov vypovedalo, že ho videli pred kinom Grand. Nevedeli si však spomenúť na žiadne ďalšie podrobnosti. Holmérovi aj toto stačilo. Pettersson sa síce chabo hájil... ale čo mu to bolo platné, keď Hans Holmér bol zase raz presvedčený o svojej pravde? Keďže svedkovia zlyhávali, vražedná zbraň sa stále nenašla a Petterson sa nechcel priznať na scénu vystúpila Lisbet Palmeová ako korunný svedok. Mala podozrivého jasne identifikovať pri konfrontácií. Lisbet sa však zachovala veľmi neštandardne a odmietla priamo označiť Petterssona ako vraha a stanovila si nasledovné podmienky za ktorých je ochotná vypovedať: keď bude ona v súdnej sieni, obžalovaný bude odvedený preč, z pojednávania musí byť vylúčená verejnosť a novinári ako inak veď mediálne hyeny dokážu svoje (!), počas jej výpovede sa nesmie nič natáčať filmovou kamerou ani fotografovať.

Viaceré švédske média následne začali obviňovať Palmeho manželku z manierov a prirovnávali ju k rozmarným filmovým hviezdam, problém bol však inde - ona bola psychologička, ktorá sa najradšej starala o domácnosť a neukazovala sa na verejnosti. Snažila sa dosť držať na uzde aj svojho bohémsky založeného muža, čo sa jej nikdy nepodarilo a preto mala zo súdneho pojednávania pod obrovským tlakom verejnosti značný stres.

Aj napriek tomu že priame dôkazy o Petterssonovej účasti na vražde švédskeho premiéra chýbali, Lisbet ho bez zaváhania označila ako za muža, ktorý za ňou stál na pár sekúnd po výstrele na Palmeho. To stačilo Holmérovi a mestskému súdu v Štokholme k tomu aby uznal Gustava Christera Petterssona (ktorý žiaľ nemal svedka, aby mu potvrdil jeho alibi, že sa v tom čase nachádzal doma) vinného z vraždy švédskeho premiéra a odsúdil ho k doživotnému trestu odňatia slobody. Verdikt vyniesla porota v zložení dvoch sudcov z povolania a šiestich občianskych prísediacich dňa 27. 07. 1989. Švédska polícia spievala oslavné ódy, že v rekordne krátkej dobe dolapila úkladného vraha švédskeho premiéra. Verejnosť však zaujala neutrálny postoj a bola skôr mierne skeptická....Ako sa neskôr ukázalo mala na to pádne dôvody.

Z verdiktu súdu nebol priveľmi nadšený ani Pettersson a tak sa ako správny slušný občan odvolal na Najvyšší súd, čo už mal chudák robiť? Súd druhej inštancie rozhodol absolútne v protiklade s Mestským súdom a verdiktom zo dňa 02. 10. 1989 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a Petterssonovi priznal náhradu za 10 mesiacov v chládku, že vraj za nezákonný pobyt za mrežami. (...!...)

V marci toho istého roku sa konalo v Štokholme ešte jedno kuriózne pojednávanie s už ex-policajným riaditeľom Hansom Holmérom, ktorý bol obvinený z vyzradenia služobného tajomstva... Ako k tomu prišlo? Holmér v opojení z odsúdenia Petterssona sa dal na literárnu dráhu a o priebehu vyšetrovania vydal knihu... Aby to nebolo všetko, v apríli 1989 bol odídený riaditeľ švédskej tajnej polície Säpo (Säkerhetspolisen) Sune Sandström. Vraj švédski špióni prekročili svoje právomoci a odpočúvali počas vyšetrovania Palmeho smrti viacerých švédskych politikov ....

Presne po 15 tich rokoch 16. septembra 2004 bol Pettersson, známy notorický alkoholik a „vrah" Palmeho prevezený s prerazenou lebkou do Karolínskej nemocnice v Štokholme. Z bezvedomia sa už neprebral a tak nemohol povedať, či si svoje zranenie privodil pri jednom z x-tých ťahov po švédskej metropole alebo mu niekto pomohol. Christer Pettersson zomrel na následky poranenia hlavy 29 septembra 2004, čím sa definitívne zatvorila kapitola jeho tragického života. Podľa švédskeho bulvárneho denníku Aftonbladet (niečo na štýl Nového Času) sa Pettersson krátko pred smrťou chcel intenzívne spojiť s Palmeho rodinou. Mal záujem priznať sa a uľaviť tak svojmu svedomiu? Alebo naopak chcel povedať akú skutočnú úlohu zohrával v prípade vraždy švédskeho premiéra? To sa už žiaľ nedozvieme.

Stále existujú tri zásadné argumenty, prečo nemusel byť Pettersson ten pravý a síce:

1) vražedná zbraň nebola nájdená, resp. nebola nikdy spojená priamo s Petterssonom,

2) Pettesson nemal žiadny jasný motív na vraždu Palmeho, aj keď bol alkoholik a narkoman, prečo by vraždil práve na tak frekventovanej ulici v centre hlavného mesta Švédska?

3) stále sú značné pochybnosti o výpovedi korunnej svedkyne Lisbet Palmeovej, ktorá vraha zazrela iba na pár sekúnd a aj napriek tomu ho jednoznačne spojila s osobu Petterssona.

Obrázok blogu

Christer Pettersson, Palmeho vrah?

Juhoafrická stopa?

V roku 1997 sa unavenej a sklamanej švédskej verejnosti pootvorili trošku dvere a svitla iskierka nádeje, pretože .... sa objavila nová tajomná stopa, ktorá smerovala do srdca Juhoafrickej republiky. Bývalý šéf juhoafrickej tajnej služby plukovník Eugene de Kock, zotrvával vo väzbe, ktorá mu bola o dva roky predĺžená na doživotie a síce bol Kock odsúdený na 212 rokov väzenia za vraždy černošských disidentov počas vlády apartheidu v JAR. Pri jednej zo svojich nespočetných výpovedí pred súdom v Pretórii uviedol, že vtedajšia tajná služba JAR prostredníctvom svojho agenta Craiga Williamsona, špecialistu na únosy, vraždy, atentáty a inú činnosť, ktorú tajné služby po celom svete prevádzkujú mala prsty aj v odstránení Palmeho. Operácia na odstránenie Palmeho mala názov Long Reach. V roku 1986, kedy sa Palme stále viac kriticky vyjadroval na adresu pretórijského režimu stáli na čele JAR dvaja štátnici, ktorí ho zrejme „mali v zuboch" dennodenne - prezident Pieter Willem Botha a minister zahraničných vecí Pik Botha, pretože po vyhlásení mimoriadneho stavu v roku 1984 bola v celej JAR veľká neistota najmä kvôli hrozbe, že nebudú tejto africkej krajine poukázané ďalšie pôžičky od amerických bánk, čo by ekonomicky režim apartheidu zruinovalo. Long Reach malo byť krycie označenie operácie, ktorá sa zamerala na likvidáciu odporcov apartheidu vo svete. Tu sa dostávame ku kľúčovej postave celého osudového večera...

Kto bol Gosta Söderström?

Bol to prvý policajt, ktorý dorazil k vražde švédskeho premiéra a snažil sa utíšiť Lisbet Palmeovú. Tento pre denník Dagens Nyheter poskytol prekvapujúci rozhovor, v ktorom tvrdil, že udalosti onej osudovej noci boli viac než divné. (ako to pri politických atentátoch býva... všakže... - napr. Dallas dňa 22. novembra 1963 a iné.). Jeho výrok otriasol švédskou verejnou mienkou, pretože rozvíril ďalšie možné konšpiračné teórie ohľadne stále neobjasnenej Palmeho vraždy. Doslovne uviedol, „Môj postoj ku Švédsku ako právnemu štátu, ktorému som veril dostal obrovskú ranu." Söderström, ktorý začínal ako radový strážnik u polície v Štokholme v roku 1947 patril takpovediac k starej škole. To čo videl mu otvorilo oči a nestačil sa diviť.... Tvrdil, že práve „istá skupina" policajtov pomáhala „vrahovi" priamo k úteku. Hlavný problém sa javil v sporných ôsmich minútach, kým správa dorazila k Söderströmovi. Prečo sporných? No iba preto, že prvý počul výstrel taxikár, ktorý túto skutočnosť okamžite po streľbe hlásil na dispečing, odkiaľ sa správa o vražde dostala na policajné riaditeľstvo o 23:23 hod. Prečo ale Söderström dorazil na miesto vraždy až 8 minút po telefonáte? Pátrali po tom dve vyšetrovacie skupiny parlamentu, ktoré označili Söderströma za človeka, ktorý sa mýli v čase a nevie kedy v skutočnosti dorazil na miesto činu. Závery oboch vyšetrovaní skúseného policajta veľmi nahnevali a tak si vyžiadal záznamy z pások, ktoré boli zaznamenané na tiesňovej linke. Polícia si dala s odpoveďou bývalému kolegovi, ktorý znechutený z postupu polície priamo v osudový večer, a dal výpoveď, veru na čas. Vysvetlenie švédskej polície bolo vskutku pozoruhodné: pásky z osudového večera sa žiaľ stratili, resp. neexistujú. (Tak podobne sa postupovalo aj v prípade gubernátora Bielika známa to strata záznamov zo zariadenia Discobolos, resp. Kováča mladšieho a iných.) Nič nové na Slovensku, pomyslí si čitateľ môjho blogu ale vo Švédsku? Prečo sa o tom tak obsiahle zmieňujem?

Africká stopa pokračuje

Pretože práve Söderström tvrdí, že zvláštne policajné komando, (prítomné tesne po atentáte na mieste trestného činu) iba krylo juhoafrické komando smrti. Šialená predstava? Ani veľmi nie, ak sa dozvieme, že istá skupina švédskych policajtov bola veľmi priateľsky naladená nielen k apartheidu ale hlavne proti Palmemu. Niekoľkí z policajného zboru sa zúčastnili krátko pred atentátom na školení v JAR. (!). Aká náhoda. Boli samozrejme oficiálne pozvaní od Medzinárodnej policajnej asociácie. (IPA). A ich semináre viedol náš starý známy Craig Williamson, ktorý bol vraj (ale to sú len dohady) v čase atentátu na Palmeho v Štokholme, ako hosť IPA, pobočka Švédsko. Ale prečo nie? Veď išlo o výmenný pobyt medzi dvoma spriatelenými policajnými štátmi. (ako pre koho, že áno). Časť švédskych novinárov sa po prevalení tejto aféry snažila zistiť z knihy hostí kto bol ubytovaní vo februári 1986 na pozvanie IPA Švédsko, ale žiaľ, práve februárové záznamy z hotelov chýbali, buď boli vytrhnuté strany alebo sa stratili celé ubytovacie knihy. Že Vám to niečo pripomína? Ale, kdeže, veď to Švédsko, demokratická krajina, nie Slovensko, demokracia karpatského typu. Príbeh sa však uzatvára množstvom dohadom, pretože v roku 1997 sa švédski vyšetrovatelia pobrali na horúci africký juh aby tu na pozvanie Nelsona Mandelu skúmali možné dôkazy. Na nič nové však neprišli... Ako vždy predtým, chýbali jasné dôkazy o prepojení juhoafrickej tajnej služby, ktorá mala zosnovať atentát na Palmeho.

Atentát RAF?

Aj Frakcia Červenej armády (RAF), známejšia ako Skupina Baader-Meinhofová sa prihlásila k zodpovednosti za atentát na Palmeho prostredníctvom anonymného telefonického hovoru. RAF vraj zavraždila Palmeho, pretože v roku 1975, keď bol švédskym predsedom vlády, 6-členné komando RAF prepadlo západonemeckú ambasádu v Štokholme zobralo jej zamestnancov ako rukojemníkov, požadujúc prepustenie zadržiavaných členov RAF, akcia sa po záťahu polície skončila smrťou dvoch rukojemníkov a dvoch teroristov. Neúspech tejto akcie pripísali práve Palmemu. Tvrdili, že atentát vykonalo komando Holger-Meins, čo sa ale nikdy nepotvrdilo.

Chilský komplot?

Švédsky novinár Anders Leopold, v knihe Det svenska trädet skall fallas, z roku 2008 tvrdí, že v skutočnosti zavraždil Palmeho bývalý agent čílskej tajnej služby DINA Roberto Thieme. Svoje tvrdenia opieral o štyri výsluchy Jose Jara Rioseca, ktoré vykonalo Säpo v roku 1986 a 1990. Bývalý agent čílskej tajnej služby, ktorý bol vo švédskom exile obvinil z tejto vraždy tajnú službu Chile DINA a za jej organizátora označil Roberta Thiemeho. Rioseco povedal vyšetrovateľom, že Thieme a jeho spoločník Julio Izquierdo boli v Štokholme, keď bol Palme zavraždený. Vraj samotný Pinochet mal u seba v šuplíku čiernu listinu, kde bol medzi inými uvedený aj švédsky premiér. Thieme, ako profesionálny zabiják DINA zavraždil veľvyslanca Chile v USA Marcosa Orlanda Leteliera v roku 1976. Údajne mal v pláne zavraždiť Palmeho v Madride na zasadnutí Socialistickej internacionály, čo sa mu však nepodarilo. Je to však len jedna z mnohých teórií, ktorá sa však nikdy nepotvrdila.

Literárne a filmové verzie atentátu

Samotný atentát viedol viacerých autorov, nielen vyšetrovateľa Hansa Holméra k literárnym počinom a veru kníh o vražde Olofa Palmeho sa v západnej literatúre nachádza neúrekom. Spomenul by som iba jednu od historika Jana Bondesona: Krv v snehu, zavraždenie Olofa Palmeho, ktorá vyšla v roku 2005. Autor rozoberá všetky doterajšie verzie a ponúka svoju neokukanú a novú hypotézu: a totiž že, Olof Palme a Rajiv Gandhi, bývalý indický premiér boli veľmi dobrí priatelia a že Gandhi sa snažil zabezpečiť dodávky zbraní, ktoré India v tom čase nutne potrebovala najmä proti Pakistanu cez švédsku zbrojnú firmu Bofors. Išlo o dodávku maličkostí - húfnic (aká náhoda, spomínate na naše húfnice Zuzana o ktoré prejavilo ministerstvo obrany Indie eminentný záujem) za 8,4 miliardy SEK. Ale správna zbrojárska firma predsa nebude predávať iba za štátne provízie, to by bola sprostá... (viď exminister obrany SR Pavol Kanis a jeho predaj „dvoch" pontónových súprav do Indie z roku 1994) a tak Bofors zakladá „kryciu firmu" s názvom AE Services, formálne má sídlo vo Veľkej Británii s cieľom zabezpečiť väčšiu províziu pre svoju materskú firmičku. Práve Bondeson tvrdí, že ráno 28 februára 1986 sa Palme stretol s irackým veľvyslancom vo Švédsku Muhammadom Saíd al-Sahhafom (neskôr pôsobil ako minister informácií v Irackej vláde za čias Saddama Husseina), ktorý ho informoval o kšefte Boforsu, načo sa Palme podľa spomienok irackého ambassadora veľmi rozčúlil. Kruhy blízke firme Bofors sa mohli dozvedieť o rozhovore a ako vieme obchodníci so zbraňami sa veru nezľaknú ani premiéra a už vôbec nie človeka, ktorý je za všeobecné odzbrojenie. Práve švédska polícia a tajná služba stále bránia podstatné informácie o tomto zbrojnom obchode, ktorý stál podľa Bondesona smrť švédskeho premiéra.

V roku 1998 návštevníkov švédskych film zodvihol zo sedadiel nový nórsko-fínsko-švédsky koprodukčný kasový trhák nazvaný Sista kontraktet, (anglicky The Last Contract, česky príslovečne Smlouva na smrt). Tu si veru scenáristi nedávali servítky pred ústa a za vraha Palmeho označili známu to americkú organizáciu na práce všetkého druhu: CIA (viď priložené video). Stručný obsah: detektív Roger Nyman (Mikael Persbrandt) je na stope medzinárodného zabijaka Johna Galesa, alias Raya Lamberta (Michael Kitchen), ktorý cestuje do Švédska pod skrytou identitou a stýka sa z rôznymi zaujímavými ľuďmi niekoľko mesiacov pred februárom 1986. Neskôr príde Nyman na to, že Gales sa chystá zavraždiť švédskeho premiéra, je ale z prípadu odvolaný a tak pátra na vlastnú päsť, ako to už v správnej detektívke býva. Vrah - Gales zabije Palmeho, vražednú zbraň podstrčí alkoholikovi, ktorému káže stáť pred kinom Grand (žeby Pettersson?), sám je ale umlčaný, aby sa nepreukázalo jeho spojenie s CIA. Filmová fikcia alebo skutočnosť? Ťažko povedať, film sa dá zohnať iba veľmi ťažko v češtine, napr. HBO ho dávala 1 x cca o 01:30 v noci, čo asi bežný divák sledujúci Smotánku na najsledovanejšej televízii v našej krajine pozerať veru nebude. Žeby kvôli záverečnému komentáru? (viď priložené video).... Inak film Sista kontraktet bol veľmi priaznivo prijatý filmovými fanúšikmi a stal sa hitom švédskych kín roku 1998. Podľa filmovej kritiky je na rozdiel od ďalších politických thrillerov z dielne USA: Šakal (1997 v hlavnej úlohe Bruce Willis) a JFK (1991 v hlavnej úlohe Kevin Costner) až mrazivo skutočný...

Epilóg

Veru v závere môjho blogu musím sklamať čitateľov. Neponúkam meno vraha na tácke, ani ho nevyťahujem z klobúka. (Nie som Hans Holmér...) To čo chcem poskytnúť z mojej strany je pohľad na tento atentát, ktorý otriasol Švédskom v minulom storočí viac ako čokoľvek iné. Olof Palme, charizmatický vodca švédskej sociálnej demokracie mal veľmi veľa priaznivcov a ešte viac odporcov svojej politiky. Súčasní politológovia by mohli poznamenať, že bol naivný rojko, ak sníval o bezjadrovej Škandinávii v čase studenej vojny, o globálnom odzbrojení a pritom bol využívaný najmä ruskou KGB. A či sa raz vrah skutočne nájde a odhalí (aj keď mám o tom svoje osobné pochybnosti) zostáva smrť Olofa Palmeho varovným mementom, že akákoľvek snaha o poľudštenie sveta neostáva bez odozvy.

V prípade vraždy ministerky zahraničných vecí Švédska Anny Lindhovej, ktorú atentátnik spáchal 10. septembra 2002 sa vrah našiel krátko po čine. Bol ním 24 ročný Švéd srbského pôvodu Mijail Mijailovic, ktorý sa k činu aj priznal (absurdne tvrdil, že je to pomsta za bombardovanie Juhoslávie, ktorú viedla Severoatlantická aliancia a Švédsko je neutrálna krajina) a usvedčila ho aj DNA. Aj tento úspešne vyriešený atentát, ale otvoril staré rany a spomienky na podobný atentát v Škandinávii, z roku 1986, ktorý doposiaľ nie je objasnený.

Obrázok blogu

Vybraná literatúra a pramene:

Christopher Andrew, Gordievsky Oleg: KGB důvěrná správa o zahraničných operacích od Lenina po Gorbačova, East Art Agency Publishers, Praha 1994, str. 461-462

Borovička, Václav Pavel: Vraždy ve státním zájmu, Svoboda, Praha, 1992, str. 169-185

Bondeson, Cornell Jan: Blood on the snow: The killing of Olof Palme, University Press, Ithaca, New York, 2005, výňatky z internetu česky a slovensky zatiaľ nevyšlo

Holmér, Hans: Olof Palme är skjuten!, Stockholm: Wahlström & Widstrand, 1988, výňatky z internetu česky a slovensky zatiaľ nevyšlo

Leopold, Anders: Det svenska trädet skall fallas, en thrillerdokumentär om mordet pa Olof Palme, Boras, Recito, 2007, výňatky z internetu česky a slovensky zatiaľ nevyšlo

Wahlöö Per, Sjöwallová Maj: Teroristé, Svoboda, Praha, 1990

http://www.csfd.cz/film/110346-sista-kontraktet/

http://sk.wikipedia.org/wiki/Olof_Palme

http://www.redicecreations.com/article.php?id=2684

http://www.withmaliceandforethought.com/pdf/olof_palme.pdf

http://codshit.blogspot.com/2004/06/why-palme-assassination-suspect.html

http://www.kriminalkanalen.se/2009/02/28/lyssna-alla-vittnen-pa-sveavagen-om-mordet-pa-palme/

http://svt.se/svt/jsp/Crosslink.jsp?d=31406

http://www.itdemokrati.nu/page65.html

http://www.aftonbladet.se/nyheter/article1859546.ab

http://www.nationalmordet.nu/0105.html

Artúr Soldán

Artúr Soldán

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Som právnik, amatérsky historik zaoberajúci sa novodobými dejinami sveta Zoznam autorových rubrík:  Zákulisné dejiny svetaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu