Volám sa Köcher, Karel Köcher

Autor: Artúr Soldán | 24.11.2009 o 8:30 | Karma článku: 11,60 | Prečítané:  8718x

11. februára 1986 padlo na utorok, a tento zimný deň  sa ukazoval že bude rovnaký ako každý druhý. Stranícké Rudé Právo vyšlo s palcovými titulkami, ktoré ospevovali tradičné úspechy budovania socializmu a pripomenulo čitateľom, že aj československí komunisti sa vydali cestou prestavby. Na most Glienicker Brücke, slávny to most špiónov, týčiaci sa hrdlo nad riekou Havel, ktorý spájal berlínsku štvrť Wannsee s Postupimom sa vznášala jemná hmla. Slnko sa iba predieralo ponad ťažké mraky, keď tu ticho preťal zvuk motora. Pred mostom zastavil mercedes z ktorého vystúpil štíhly vysoký muž v baranici. Pozrel sa na bielu čiaru oddeľujúcu Západný Berlín od hranice Nemeckej demokratickej republiky a v duchu si pomyslel: "Konečne sa vraciam späť, ale trvalo im to sakramentsky dlho".  Medzitým sa k druhej časti mostu priblížila sovietska Volga typu GAZ 24-10, nový model, ktorý práve pred rokom začali vyrábať v Gorkom. Z auta vystúpil, robustný starší muž, ktorý vybral z vrecka nohavíc ďalekohľad. Po krátkom pohľade na druhú stranu sa otočil ku kolegovi a povedal: "Vsjo v parjadke, Rino a Adrid na drugoj strane mosta".

Volám sa Köcher, Karel Köcher

Predohra:

11. februára 1986 padlo na utorok, a tento zimný deň  sa ukazoval že bude rovnaký ako každý druhý. Stranícké Rudé Právo vyšlo s palcovými titulkami, ktoré ospevovali tradičné úspechy budovania socializmu a pripomenulo čitateľom, že aj československí komunisti sa vydali cestou prestavby. Na most Glienicker Brücke, slávny to most špiónov, týčiaci sa hrdlo nad riekou Havel, ktorý spájal berlínsku štvrť Wannsee s Postupimom sa vznášala jemná hmla. Slnko sa iba predieralo ponad ťažké mraky, keď tu ticho preťal zvuk motora. Pred mostom zastavil mercedes z ktorého vystúpil štíhly vysoký muž v baranici. Pozrel sa na bielu čiaru oddeľujúcu Západný Berlín od hranice Nemeckej demokratickej republiky a v duchu si pomyslel: "Konečne sa vraciam späť, ale trvalo im to sakramentsky dlho".  Medzitým sa k druhej časti mostu priblížila sovietska Volga typu GAZ 24-10, nový model, ktorý práve pred rokom začali vyrábať v Gorkom. Z auta vystúpil, robustný starší muž, ktorý vybral z vrecka nohavíc ďalekohľad. Po krátkom pohľade na druhú stranu sa otočil ku kolegovi a povedal: "Vsjo v parjadke, Rino a Adrid na drugoj strane mosta". Zapálil si cigaretu a pokynul ďalšiemu mužovi sediacemu na zadnom sedadle: "Tavarišč Ščaranskij, nada iti" dodal ironicky. Anatolij Ščaranskij neveriacky pozeral na otvorené dvere Volgy a na bielu čiaru oddeľujúcu hranice dvoch štátov, ktoré boli v nezmieriteľnom konflikte. Medzitým sa muž, ktorého označili za Rina vydal k bielej čiare. Sprevádzala ho krásna blondínka, kto by to povedal, že je to jeho manželka a má o desať rokov menej od svojej polovičky. Rus oblečený v tmavom sivom kabáte pokynul ešte raz mužovi na zadnom sedadle a zvolal :"Daragoj Anatolij nada ití v demakracíju". Veru neznelo to veľmi prívetivo. Anatolij Sčaranskij vyskočil z čiernej volgy a vydal sa smerom k bielej čiare. Z jednej strany sa k stredu mostu približoval manželský pár nesúci kufre a z druhej kráčal osamotený chodec. Zdalo by sa, že táto mrazivá februárová prechádzka nezaujíma nikoho. Avšak opak bol pravdou. Tesne pred bielou čiarou sa obaja muži stretli a muž v baranici, ktorého nazvali Rinom sa podíval na Ščaranského a po česky povedal: "Tolik sem čekal až mně vymění a ta doba je tu".... Muž v baranici sa rozbehol k stojacej volge ako by ani nemohol uveriť že sa to podarilo. Šofér volgy ho objal a povedal mu v jeho materčine: „Vítejte v NDR, soudruhu Köchere, koněčně jste spátky".  Karel Köcher sa pozrel späť smerom k Západnému Berlínu a svojmu spoločníkovi povedal jedinú vetu: "Kde je Šturma?". Sovietsky agent KGB sa podivene pozrel na Köchera, ako by nechápal zmysel jeho otázky iba pokrčil ramenami a neodpovedal. Köcher vzápätí dopovedal: "To on ma zradil, treba ho nájsť čím skôr".

Kto bol vlastne Karel Köcher? Špičkový superšpión ŠtB a KGB vo vnútri CIA? Ten ktorý prezradil KGB diplomata Alexandra Dmitrijeviča Ogorodnika, že pracuje pre druhú stranu? Jediný špión v histórii československej tajnej služby, ktorý oklamal polygraf pri vstupe do CIA? Priateľ Zbigniewa Brzezinského, poradcu prezidenta Cartera? Zákulisný hráč, zamestnanec Prognostického ústavu ČSAV,  ktorý presadil Václava  Klausa do čela Občianskeho fóra? Pokúsim sa zodpovedať všetky tieto otázky a zmapovať životnú dráhu jedného z najúspešnejších československých agentov, ktorý sa dostal až do samotného srdca CIA.

Začiatky

V dokumentoch I. správy ZNB, (známej to rozviedky) konkrétne odboru 52, ktorý mal na starosti USA a krajiny Latinskej Ameriky je na 4 listoch pod hlavičkou prísne tajné s dátumom 05. 03. 1987 uvedené nasledovné: Karel Köcher alias RINO sa narodil 21. septembra 1934 v Bratislave. Bol židovského pôvodu, keď mal 5 rokov rodina sa presťahovala do Prahy, kde navštevoval  anglickú základnú školu.  V rokoch 1945-1949 absolvoval anglické a v roku 1949-1953 aj francúzske gymnázium v Prahe. V roku 1946 ako skaut navštívil Anglicko a v roku 1947 Francúzsko. V roku 1958 dokončil Matematicko-fyzikálnu fakultu Karlovej univerzity (promovaný fyzik), v r. 1956-1960 vyštudoval FAMU (Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umení v Prahe) (veľmi dobrá škola pre budúceho agenta ŠtB - poznámka autora blogu). V roku 1949 sa zapojil do protištátnej skupiny a v roku 1950 bol prepustený po pohovore s rodičmi. (žeby mladícka nerozvážnosť?). V roku 1958 bol odsúdený k trom mesiacom podmienečne za napadnutie príslušníka VB. (ako neskôr uviedol Köcher bolo to za to, že sa bozkával so svojím dievčaťom, pričom ho stále pozoroval príslušník VB, čo ho tak rozčúlilo, že mu išiel vynadať .... ). Od roku 1958 pracoval ako scenárista u Československej televízie, v rokoch 1961-62 učil matematiku a fyziku, potom pôsobil ako redaktor v Čs. rozhlase. V roku 1963 bol za morálny delikt prepustený z rozhlasu, po roku práce ako strážnik na štátnom majetku, strážnik v družstve STAVBA Praha a mesačnej brigáde na JRD, nastúpil v roku 1964 v planetáriu (!) Parku kultúry a oddychu J. Fučíka a v roku 1965 ako redaktor Štátneho nakladateľstva technickej literatúry Praha. Dvakrát sa pokúsil získať miesto v zahraničí cez UNESCO (1960-61), avšak neúspešne, čítame ďalej v zažltnutom spise. Mal kľúče od židovskej synagógy. Je žid. Toľko záverečné slová v dokumente I. správy ZNB... Dalo by sa povedať, bežný prípad akých boli tisíce. Vysokoškolák, intelektuál, ktorý mal zopár krát problémy so zákonom, vystriedal niekoľko zamestnaní... Nič zaujímavé.... Ale nedajme sa tým zmiasť, pretože .....

Nástup do služby v ŠtB

RINO na rozdiel od mnohých ostatných spoluobčanov bývalej ČSSR vstúpil do tejto organizácie dobrovoľne a to 23. marca 1961 kedy požiadal o spoluprácu s Ministerstvom vnútra s odôvodnením, že chce znovu získať dôveru pri odhaľovaní nepriateľskej činnosti. Po krátkom pohovore s pplk. GVOZDEKOM (tento riadil Köchera pod krycími menami „PEDRO" a „TULIÁN" ) bol Karel František Köcher (také bolo jeho celé meno) určený ako agent, ktorý mal pôsobiť v nepriateľskej krajine č. 1 - teda v USA. (...!...). Ako uviedol Köcher dňa 15. 06. 2007 v známej Krausovej šou „Uvolněte se, prosím" „To ho najviac lákalo - dostať sa do CIA - takzvaná Mission Impossible". V dnešných dňoch to znie ako rozprávka, ale všetko čo si Karel naplánoval aj splnil. Ale nepredbiehajme udalosti, zatiaľ sa píše rok 1963 a mladý 29 ročný Karel sa zoznamuje s 19 ročnou príťažlivou blondínkou Hanou Pardamcovou, ktorá bola členkou KSČ a ideovo plne súhlasila so svojím budúcim manželom. Nie je nič lepšie ak sa nájde takýto manželský pár odhodlaný v mene ideológie ísť za svojím cieľom. Karel to mal uľahčené a nemusel si pred svojou manželkou vymýšľať rôzne výhovorky, ako niektorí ďalší agenti na jednej či druhej strane barikády, čo ich v mnohých prípadoch stálo prezradenie ich skutočnej identity, a nie je nič horšie, ako to čo sa stalo manželke Roberta Hanssena, ruského špióna GRU vo vnútri FBI, ktorý bol oficiálne katolík, antikomunista a člen OPUS DEI ale v skutočnosti robil viac ako 25 rokov pre Sovietsky zväz. To sa potom doma dosť ťažko vysvetľuje a druhá polovička sa vlastne pýta, že kto bol skutočne jej manželom? Toto ale v Köcherovom prípade nehrozilo, pretože ŠtB ihneď ako uvažovala o jeho nasadení v krajine za veľkou mlákou, zasvätila do všetkého aj jeho manželku Hanu, ktorá bola ochotná spolupracovať v boji proti kapitalistom.

Kontakt Zbigniew Brzezinski

Ako vo svete tajných agentov chodí pred vyslaním na nepriateľské územie si treba vytvoriť vhodnú legendu. Köcher sa podľa Karla Pacnera, jedného z najpoprednejších odborníkov na históriu československých tajných služieb, zoznámil s Brzezinským počas jeho návštevy v Prahe v 60-tych rokoch. Ako sa správne československá kontrarozviedka domnievala, práve tento popredný americký politológ, poľského pôvodu by mu mohol výdatne pomôcť pri budovaní novej existencie v zahraničí. Ako uviedol Přemysl Holan, riaditeľ vonkajšej spravodajskej služby ČSFR v roku 1990, Sovieti dospeli k záveru, že profesor má nejaké väzby na CIA, Köcher sa s jeho pomocou mohol dostať do blízkosti výzvednej služby. Hlavným cieľom Köcherovej misie v USA bolo sa usadiť v tejto krajine a podávať „zaujímavé informácie".

Cieľ USA

Celý prvý polrok roku 1965 bol zaťažkavájúcou skúškou pre Karla a Hanu, ktorý po podpise spolupráce s II. Správou ZNB (kontrarozviedka) boli obaja školení americkým odborom tejto správy pre ich „študijný" pobyt v USA. Práve v tomto období dostáva Karel krycie meno RINO a jeho manželka Hana sa nazýva v špionážnej hantírke ADRID.

Presne 12. 09. 1965 je ten magický dátum kedy po návšteve príbuzných vo Viedni ostávajú manželia Köcheroví ako emigranti v kapitalistickej cudzine. V rekordne rýchlej dobe už 4. 12. 1965 obaja pristávajú na letisku v New Yorku, zrejeme preto, že za ich víza do krajiny snov orodoval osobne Brzezinský. Tesne pred odletom do USA sa za RINOM zastavili pracovníci II. správy ZNB aby ho informovali o spôsobe komunikácie s Prahou. Bolo dohovorené, že bude prebiehať tradičná kvýmena informácií, ktorú volili československí agenti v zahraničí a to formou listov príbuzným.

Oklamanie polygrafu

O úspechoch československej tajnej služby počas obdobia studenej vojny sa píše v súčasnosti  s veľkým odstupom a jej vtedajšia úloha sa bagatelizuje a zosmiešňuje. Zdá sa že ponovembrovým vládcom to veľmi vyhovuje, ale taký kiks ako urobila Lexova SISka 31. 08. 1995 pri Svätom Jure si nemohla vtedajšia rozviedka vôbec dovoliť, pretože .... práve vtedy naša tajná služba zápasila z jedným obrovským problémom a síce s tým, že zatiaľ každý československý agent, ktorý sa hodlal dostať do vládnych štruktúr v krajine strýčka Sama neuspel na zariadení zvanom polygraf, ľudovo pomenovaom detektor lži. Obdobné skúsenosti mali v 50-tych rokoch minulého storočia aj ostatné tajné služby východného bloku. Princíp prístroja, ktorý bol naoko vyskúšaný aj na posledných finalistoch Superstar, spočíva v tom, že prístroj zaznamenáva zmeny v takých fyziologických procesoch ako je tlkot srdca, krvný tlak a dýchanie na položené otázky, ktoré zachycuje krivka na odvíjajúcom sa papieri. Ak človek zaklame, krivka okamžite vyskočí.

Práve naša rozviedka si v roku 1962 na Západe obstarala jeden starší polygraf (!) a odovzdala ho Kriminalistickému ústavu, Hlavnej správy VB. Pod túto správu okamžite prišiel aj MUDr. Milan Dufek, aby preskúmal jeho činnosť, a to by neboli Česi a Slováci aby sa ho nepokúsili obísť. Tu sa na scénu dostáva kto iný ako americký zbeh Glen Rohrer, bývalý poddôstojník americkej vojenskej spravodajskej služby DEA. (Defence Inteligence Agency)  (...!....). Zbehnutie Rohrera, ktoré sa uskutočnilo v roku 1965 prišlo pre československú rozviedku práve vhod a dalo by sa povedať, že doslovne o 5 minút 12 a bola to správa, ktorá prišla ako blesk z jasného neba. Rohrer, tesne predtým, než sa rozhodol emigrovať opačným smerom do ČSSR pracoval ako výsluchový špecialista na polygrafe vo vtedajšej NSR. Rohrer bol ešte ďalším ternom pre našu službu - bol jeden z dvoch amerických špecialistov na polygrafy v Európe.

V centrále DEA horko zaplakali a čudovali sa ako mnohokrát potom a predtým, ako môže niekto odísť  z "demokratickej krajiny" do "nenávideného komunistického gulagu" (...!....). (čudujú sa dodnes, pretože stále nepochopili o čo niektorým obyčajným ľudom žijúcim v USA ide... autorská poznámka). Tandem Rohrer a Dufek sa dalo do neľahkej úlohy - ako oklamať detektor lži? (veru čudná vetná konštrukcia...). Výcvik každého agenta proti polygrafu trval 2-3 hodiny denne po dobu troch týždňov. Dufek sa s každým agentom zoznámil a zisťoval stupeň jeho inteligencie (robí to súčasná slovenská tajná služba aj dnes???). Následne sa ho pýtal na veľmi zaujímavé veci typu: „Spáchal ste v minulosti vraždu, ktorá nebola odhalená? Bol ste neverný svojej milovanej manželke a teraz sa bojíte, že Vás opustí? Slúžil ste za vojny nacistom? Ste agentom CIA, BND, Mossadu?" ... MUDr. Dufek pokračoval láskavým hlasom s v rozhovore s agentmi vysielanými do cudziny.... „Ja to od Vás nechcem vedieť, každý človek sa dopustil nejakého činu, za ktorý sa sám pred sebou hlboko hanbí a stále sa bojí, že by ho zverejnenie mohlo poškodiť. Ale ja chcem aby ste si spomenul na podrobnosti tohto tajomstva a prestavil si, čo by sa stalo, keby sa niekto o ňom dozvedel".

Dufek a Rohrer vymysleli jednu skvelú fintu, ako oklamať americký polygraf - dôležité otázky ako napríklad, či pracujete pre ŠtB a ste členom KSČ, kombinovali s bežnými otázkami aké je dnes pekné počasie, pritom požadovali aby si každý agent predstavoval u bežných otázok akékoľvek svoje veľké tajomstvo, ktoré v skutočnosti  nemal. Zo začiatku každý vykazoval rozdiely medzi obyčajnými a závažnými otázkami - pri bežných bola krivka nízko, pri tých „vážnych" vyskakovala vysoko hore. Ale obaja cvičili agentov tak dlho až obe krivky boli úplne rovnaké! Ak sa krivky u agenta ustálili bol pripravený absolvovať test na polygrafe v CIA, FBI, NSA a pod. Niektorí odborníci sa ešte dnes domnievajú že metóda Dufek-Rohrer oklamania polygrafu patrila medzi najdôležitejšie výsledky ŠtB za celých 40 rokov jej existencie. Metóda totiž neostala iba u československej rozviedky - s veľkým úspechom ju prevzal jej starší brat KGB a ďalšie služby socialistického bloku.

Práca pre Slobodnú Európu

Ale vráťme sa do roku 1966, kedy bol dňa 26. 06. RINO kontaktovaný pracovníkmi československej rezidentúry v New Yorku a začal svoju prácu v USA. Ako správny nepriateľ socializmu sa rozhodol zamestnať v rádiu Slobodná Európa, ktoré hlásalo svoju protisocialistickú propagandu do východnej Európy. (Iste toto miesto získal aj preto, že  ovládal plynule ruštinu, angličtinu, francúzštinu). ADRID alebo ak chcete manželka Karla Köchera Hana sa zamestnala vo firme Savion, ktorá sa venovala obchodu s diamantmi. V rokoch 1969-1970 študoval RINO na Indiana University kde získal titul magistra a na Columbia University kde si urobil ďalší doktorát.

Sám RINO na svoj vtedajší „pobyt" v krajine netušených možností spomína nasledovne:

„V USA jsem vzbudil smrtelnou nenávist tím, že jsem pronikl obrannými valy, na jejichž neproniknutelnosti budoval americký zpravodajský a  hlavně kontrašpionážní establishment svůj pocit absolutní profesionální a národní nadřazenosti nad ostatním světem."

„Jinými slovy, byl jsem v jejich vlastním světě schopen perfektně fungovat, stejně dobře nebo spíš lépe než oni, a přitom jsem nebyl jeden z nich. Tedy živý důkaz, že jejich suprematismus stojí na vodě."

Ako je z predchádzajúcich citácií vidno, agent Karel Köcher veru nemal veľmi vysokú mienku o vtedajšej vládnucej vrstve v USA a systéme, ktorý platil v štátoch ako celku.

Medzitým ale RINO nezaháľal a chodil na semináre Brzezinského o politike východného bloku na Ruskom inštitúte Columbia University. (...!....). Ako uvádza Köcher bol to práve Brzezinski, ktorý doporučil jeho priatie do CIA. Brzezinski dostal v 80-tych rokoch otázku či sa na Köchera pamätá, on odpovedal že mu toto meno nič výrazného nepripomína. Zdá sa, že poradca prezidenta Cartera si potreboval umyť ruky a spytovať svedomie, pretože by ho jeho krajania obvinili, že on zapríčinil rozhodujúci únik informácií z CIA cez RINA. Je však nesporne zaujímavý jeden veľmi dôležitý fakt, ktorý takmer nebol spomenutý, v roku 1976, keď do funkcie nastupuje novozvolený prezident Jimmy Carter a jeho bezpečnostným poradcom sa na najbližšie štyri roky stával Brzezinski, práve RINO  končí svoju prácu v CIA ako predkladateľ. Prečo asi?

Informácie cez sex?

„Köcherovi byly nejspíše sexuálně nejvýkonejší nelegály v historii sovětské špionáže" toto píše bývalý archivár KGB Vasilij Mitrochin vo svojej knihe Neznámé špionážní operace KGB na str. 215. Ako to ale bolo v skutočnosti?

RINO sa k obvineniam, že väčšinu svojich informácií získaval s manželkou v newyorských sex kluboch Pato's Retreat a Hell Fire,  vyjadril nasledovne:

„Většina těch obvinění byla původně vypuštěna do světa v knize hagiologa FBI Ronalda Kesslera,  Jsou to obvinění šitá na míru americkou tak, jako je obvinění ze zrady prostého lidu je šito na míru českou: třeba chození do sexklubů a vydírání lidí, s nimiž jsem se tam prý seznamoval za účelem získávání amerických státních tajemství.

Démonizuje to na první pohled docela dobře, a jakoby i vysvětluje jak jsem se k těm americkým tajemstvím dostával.

Ale ať se nad tím laskavý čtenář trochu zamyslí, a  záhy uvidí, co je to za pitomost.

Koho, kdo má přístup k státním tajemstvím, konkrétně o zahraničně politické strategii americké vlády, asi potkáte v sexklubech?

Aby to tvrzení o mém navštěvování sexklubů vypadalo věrohodněji, seznámil jsem se prý i se svým obhájcem právě v sexklubu (ve skutečnosti jsem se s ním seznámil až po zatčení, najali mi ho američtí přátelé, kteří chtěli abych měl co nejrychleji advokáta).

Nelze přece přiznat, že Koecher, s doktorátem z Kolumbijské university a absolutoriem jejího Ruského institutu (kde vystudovala i Madelaine Albright), a prověřený CIA pro přístup k státnímu tajemství, své informace získával často levou rukou u drinku."

Aj napriek jasnej dištancii RINA od tzv. sexuálnych aktivít pri získavaní citlivých informácií, citujú tieto „dôkazy" takmer všetky publikácie, ktoré o ňom vyšli. Aj sám Mitrochin, ani Pacner, ani Kessler neuvádzajú zdroje odkiaľ čerpali. Väčšinou ide o x-té opisovanie informácií od Mitrochina, ktorý ako vieme vo svojej publikácii uviedol časť operácií KGB, o ktoré vedenie FSB nemalo veru veľký záujem a boli to operácie už predtým prezradené.

Informácie o skupinových sexuálnych hrách, na ktorých sa zúčastňovali RINO a ADRID citujú takmer všetci autori s odvolaním sa na ex-archivára KGB Mitrochina, nechávam preto na každom čitateľovi nech si urobí svoj názor sám.

Napr. Ronald Kessler vo svojej publikácii CIA na str. 228 píše: „Se svou ohromujíci manželkou Hanou se účastil sexuálnych orgií a večírků s výměnami manželek ve Washingtonu a New Yorku. Hana Koecherová, také důstojník české zpravodajské služby, si na večírcích brala štyri až pět mužů současne (....!....) Mnozí účastníci večírků byly přátelé zaměstanání v CIA, kteří si s tímto populárním párem (....!....) vyměnovali tajné informace stějne jako sex...."

Skutočne, scény ako vystrihnuté z príbehov neohrozeného a slávneho agenta 007 Jamesa Bonda, ktorý sa takmer každú dôležitú informáciu dozvedel od nádhernej osoby nežného pohlavia cez posteľ, však áno. Boli ale takýto zberači informácií aj RINO a ADRID? Nie je skôr pravdepodobné, že je stále cieľom istých kruhov na Západe znevážiť ich pôsobenie v CIA, pretože to čo zistili a oznámili Sovietom a našim s nimi tak zamávalo, že ....

Staršia fotka Karla Köchera

 

Návrat do ČSSR práca v CIA

V roku 1971 požiadala československá rozviedka RINA a ADRID aby sa vrátili do rodnej vlasti a zúčastnili sa tzv. „aktívnych opatrení". Malo ísť o rutinnú návštevu, cez tradičnú prestupnú stanicu nelegálov - Viedeň. Pražská centrála si hodlala s oboma pohovoriť a vyzvala ich aby vystúpili po invázii vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy do ČSSR s ideovým zámerom - zverejniť pikle CIA, na ktorých sa podieľali emigranti z rodnej vlasti. Na dohodnutej schôdzke 01. 10. 1971 v New Yorku dostali obaja príkaz stiahnuť sa do ČSSR.

To by však nebol RINO, keby tento príkaz Prahy nerešpektoval a zostal aj so svojou manželkou v USA. Pražská centrála, ktorá mala obavy z toho že RINO a ADRID chcú prejsť na druhú stranu (po 1968 bola situácia v československej rozviedke vďaka viacerým prevalom katastrofálna) a tak s nimi prerušila všetky kontakty čo sa neskôr nejavilo ako práve najrozumnejšie riešenie, pretože RINO ktorý získal v roku 1971 americké občianstvo vôbec nepomýšľal zbehnúť na druhú stranu, pripravoval sa na realizáciu svojho plánu, ktorý si vopred vytýčil - preniknutie do srdca americkej tajnej služby - do centrály CIA.

Kamarát a vedúci jeho dizertačky (ktorá niesla príznačný názov Democratization in European Communist Countries (....!....) Zbigniew Brzezinski doporučil jeho prijatie do CIA. Veď čo v akademických kruhoch mal povesť význačného odborníka na Sovietsky zväz,  čerstvo získal americké občianstvo a bol známy ako zúrivý antikomunista. Kto by sa hodil pre prácu v Ústrednej spravodajskej službe viac? (iba ak Aldrich Ames - autorská poznámka).

Bol tu však jeden problém - vstupný pohovor do takejto organizácie sa neskladá z obyčajných otázok a neabsolvuje sa s vedúcim personálneho, ale treba prejsť skúškou na známom detektore lži. Skúška dopadla úspešne a RINO bol prijatý na nové pracovisko, CIA ho ešte bajočko preverovala a v roku 1973 nastúpil do CIA, dalo by sa povedať nie na hlavný pracovný pomer ale ako kontraktný pracovník.

Začal pracovať v hlavnom meste Washingtone v prekladateľskom a analytickom oddelení sovietskej sekcie. Lepšie miesto si československý špión mohol želať iba v najtajnejších snoch. Bolo načase obnoviť prerušené spojenie s pražskou centrálou. RINO, ako vždy myslel vždy o krok dopredu. Prepisy prísne tajných rozhovorov sa rozhodol RINO dodávať priamo sovietom. To bol jav veľmi nevídaný v československej špionáži. Praha sa  pre istotu pýtala Moskvy, či vôbec majú oživiť spoluprácu s bývalým agentom po takej dobe mlčania? V centrále KGB zavládlo obrovské vzrušenie - konečne sa im podarilo dostať svojho človeka do CIA - jasne obnovte spoluprácu, znel príkaz z Moskvy adresovaný do matičky Prahy. Medzitým sa najvyššie vedenie KGB v Ljubljanke do noci radilo a výsledok spoločnej porady bol nasledovný: takáto šanca sa naskytne raz za život - musíme tohto československého agenta riadiť my - veď čo keď to Čechoslováci zase pokazia ako v tom nešťastnom 1968? Preto KGB začalo riadiť RINA prostredníctvom tradičných mŕtvych schránok. Naša tajná služba zase posielala RINOVI odkazy cez ADRIDU. Jednou z príčin, prečo naša rozviedka súhlasila s prevzatím RINA bol aj fakt, že sovieti mali podstatne viac agentov a rezidentov vo Washingtone než československá rezidentúra. Kágebeáci Köcherovi ponechali jeho osvedčené krycie meno RINO a manželke zmenili krycie meno na HANKA.  Aj keď sa nesplnil hlavný sen KGB aby sa RINO dostal priamo do Lengley, RINO nechával v určených mŕtvych schránkach veľmi bohatý materiál, Sovieti ako správny poštári schránočky vyberali a nechávali tam ako pozornosť ďalšie príkazy a samozrejme ako inak doláre, ktoré RINO pre svoju činnosť potreboval. V archíve československej rozviedky o jeho vtedajšej činnosti chýbajú doklady. Andropov, ktorý bol na čele KGB od roku 1967 hodnotil materiály, ktoré im predával RINO z CIA „ako veľmi dôležité a cenné". Newyorskej rezidentúre KGB dodal mimo iné veľmi cenené materiály o operáciách CIA proti ZSSR v krajinách tretieho sveta. Aj ADRID nezaháľala a svoje obchodovanie s diamantmi používala ako šikovnú zásterku ku svojej kuriérskej práci pre československú rozviedku. Dokumenty CIA balila do cigariet a odovzdávala našim agentom v Prahe a v iných európskych mestách, ktoré navštevovala pri svojich výletoch do svetových stredísk predaja diamantov. Síce v roku 1975 RINO prestal pracovať v CIA na plný úväzok, ale z času na čas spolupracoval s jej newyorskou pobočkou. Do oblasti jeho analytickej činnosti patrilo „rozhodovanie sovietskeho vedenia". Aká irónia....

Prezradenie Ogorodnika?

Práve koncom roku 1975 mal RINO upozorniť súdruhov z KGB na podozrivé aktivity sovietskeho diplomata Alexandra Ogorodnika, ktorý v tom čase pracoval na americkom odbore ministerstva zahraničných vecí ZSSR. Okrem Ogorodnika označil RINO mená ďalších štyroch sovietskych diplomatov v Latinskej Amerike, ktorých vraj CIA zverbovala, resp. sa ich chystá zverbovať.

Ako sa vyjadril vtedajší šéf rezidentúry KGB vo Washingtone Oleg Kalugin, najmladší generál v histórii KGB, ktorý teraz žije v exile v hlavnom meste USA (ako inak preto, že bol oným agentom CIA u Sovietov): „Keď sme dostali od RINA mená štyroch podozrivých, mali sme pocit, že nás chce CIA zamestnať. To je technika, ktorú sme používali my k odvedeniu pozornosti od skutočných cieľov na niečo vymyslené a neexistujúce. Aj napriek istým pochybnostiam sme odovzdali informácie od RINA priamo Moskve. KGB sa prehrabalo kompletne celým životopisom Ogorodnika, sledovala ho a vyšetrovala."

Bezvýsledne, pretože až v roku 1977 (!) keď KGB pri rutinnej sledovačke istého amerického diplomata, vo voľnom čase agenta CIA, si bdelí príslušníci sovietskej tajnej služby všimli, že americký diplomat zablikal (...!.... - inu aj to stojí niekedy život človeka....)  svetlami na protiidúcu volgu s moskovskou poznávacou značkou. Po zistení, že služobná volga patrí práve Ogorodnikovi nasadila KGB ďalší odposluch jeho bytu kancelárie a zistila, že RINO im pred troma rokmi dodal pravdivú informáciu (...!....) a Ogorodnik odovzdáva Američanom niekoľko rokov tajné spisy. Po jeho okamžitom zatknutí chcel Ogorodnik spísať priznanie, požiadal nezvykle  o svoje pero, pretože to čo mu dala KGB je šupácke. Ihneď ako bola jeho prosba vypočutá a on dostal svoju vytúženú písaciu potrebu, odšrouboval Ogorodnik bleskurýchle uzáver a prehltol pripravenú pilulku s jedom. Zomrel okamžite. Práve smrť tohto sovietskeho diplomata sa dáva roky za vinu RINOVI.

Aké je stanovisko RINA  k tomuto obvineniu z 30. júla 1999?

„...Moje zatčení v roce 1984 se totiž stalo pro CIA vynikající příležitostí k tomu, aby se pokusila vinu ze jeho zatčení, za které podle všeho mohla neprofesiálnost jeho amerického řídícího důstojníka, na mě. Bylo to tím snadnější, že Ogorodnikovy materiály skutečně prošly v CIA mýma rukama.  Jenže to bylo v roce 1973, tedy čtyři roky před tím, a tehdy ještě americkým agentem nebyl.

Že Ogorodnikovo zatčení bylo zřejmě důsledkem neprofesionality důstojníka CIA, se dočteme v pamětech bývalého generálmajora KGB, který byl v roce 1977 šéfem kontrašpionáže zahraniční rozvědky KGB (Oleg Kalugin, The First Directorate, St. Martin's Press, New York 1994).

Podle jeho verze událostí - která, pokud vím, nikdy nebyla zpochybněna CIA - dospěla KGB po dlouholetém prověřování k závěru, že Ogorodnik nepředstavuje bezpečnostní riziko, a chystala se jeho prověřování skončit.

Pak se ale stalo, že moskevským sledovačům KGB se podařilo odsledovat jistého amerického diplomata na místo, kde se na chvíli zastavil jeho vůz vedle vozu s moskevskou poznávací značkou, a Američan řidiči ruského vozu dával jakési signály.

Tím řidičem byl Ogorodnik. Nechali je oba odjet, ale pro Ogorodnika to byl začátek konce. Nakonec byl konfrontován přímo ve své kanceláři s důkazy, že poskytoval Američanům tajné materiály. Ogorodnik se to prý nejdřív snažil zapřít, ale když to nešlo, projevil ochotu napsat přiznání.  Vyjmul své plnicí pero, ve kterém měl onu příslovečnou pilulku cyankali, a spáchal sebevraždu.

Mluvme o Ogorodnikovi a tom, jakou roli jsem v  jeho životě hrál já. Že byl americkým agentem jsem nevěděl, takže jsem ho ani jako takového nemohl udat.

Zhruba čtyři roky před jeho zatčením jsem se dozvěděl, že CIA si ho jako silně prozápadního člověka vytipovala, a že plánuje ho rekrutovat.

Tehdy byl Ogorodnik sovětským diplomatem v Kolumbii. Ještě předtím, než dvojice verbířů odjela do Bogoty, jsem přes Prahu poslal do Moskvy urgentní žádost, aby Ogorodnik byl okamžitě odvolán (nebyl jsem důstojníkem KGB, ale čs. rozvědky, a pravidlo, že všechny mé zprávy chodily přes Prahu a teprve pak byly čs. centrálou postupovány dále, bylo striktně dodržováno).

Ogorodnik byl vskutku s bleskovou rychlostí odvolán, takže musel vědět, že šlo o nějaký mimořádný důvod. Abych mu neuškodil, doprovodil jsem tehdy žádost o odvolání memorandem, ve kterém jsem se za Ogorodnika zaručil, že je loajálním sovětským občanem, a že na tom, že si ho CIA vytipovala, nenese žádnou vinu.

Žádné další informace jsem nikomu o Ogorodnikovi pak už nikdy neposkytl.

Ta záruka skutečně fungovala, Ogorodnik nejen zůstal na ministerstvu zahraničí, ale postupoval i do stále vyšších funkcí. Kdy a jak začal pro CIA pracovat nevím, a je otázka jak to vlastně vůbec bylo.

Je také docela dobře možné, že ho KGB požádala aby působil jako dublér, že se pak Kaluginovi z nějakého důvodu znelíbil, a on ho k té sebevraždě dohnal třeba podvrženými důkazy.

Vím totiž, že Kalugin tomu mému zaručení se za Ogorodnika nevěřil, ale zřejmě nemohl proti němu nijak zakročit, dokud nedošlo k onomu incidentu s těmi vozy (věci neznalý čtenář se tady asi zarazí a prohlásí, že říkám nesmysly, že KGB mohla co chtěla, ale to v 70.letech už dávno nebyla pravda, ministerstvo zahraničí, jestliže chtělo, si před KGB mohlo své lidi ochránit, samozřejmě pokud proti nim nebyly důkazy).

To, že Kalugin mé záruce nevěřil, vím proto, že v roce 1976 se mně při mé tajné návštěvě Prahy explicitně ptal na to, zda stojím za svou dřívější zárukou za Ogorodnika.

Řekl jsem tehdy že ano, což mi přišlo dost draho, protože - po té co jsem mu ještě odmítl dát informace které by mu umožnily kompromitovat některé mé kolegy v CIA - sdělil náčelníkovi čs. rozvědky že dospěl k názoru že jsem americký agent, a doporučil mou likvidaci (viz zmíněné Kaluginovy paměti)."

Toľko vyjadrenie RINA k prípadu Ogorodnik, zámerne nechávam názor na samotnom čitateľovi môjho blogu, nič nepodsúvam.

Predvolanie do ČSSR

Medzitým v roku 1976 vedenie I. správy ZNB rozhodlo o konšpiratívnom stiahnutí manželského páru z USA do Prahy, aby si vysvetlili niektoré nejasnosti. Celú akciu dostal na starosti ŠTURMA, civilným menom Ján Fila,  (šéf československej rezidentúry v USA) o ktorého úlohe v prípade Karla Köchera si ešte povieme. Sérii schôdzok medzi RINOM, ADRID sa zúčastnil  plukovník KGB Kalugin, ktorý  sa s oboma stretol  v konšpiračnej vile v Čtyrkolech pri Prahe. KGB už ďalej nechcelo aby sa obaja vrátili do Štátov, pretože ich mali v pláne využiť v ideologickej kampani v masovokomunikačných prostriedkoch v ČSSR. Obaja RINO aj ADRID ponuku KGB a ŠtB kategoricky odmietli a zotrvali na svojom názore, že sa vrátia do USA. Medzi inými  bolo na tejto schôdzke dňa 16. 09. 1976 odovzdané obom agentom vyznamenanie „Za službu vlasti". Plukovník KGB Kalugin, však nemal z celej schôdzky dobrý dojem a z randevú odchádzal s presvedčením, že obom agentom nemožno veriť. Zrejme nepochopil, že išlo o agentov československej rozviedky, ktorý mali na veci svoj vlastný názor a tento sa nebáli povedať. Podľa RINA sa mu Rusi vyhrážali fyzickou likvidáciou, keď odmietol Köcher obviniť disidenta Václava Havla a jeho kompánov na tlačovej konferencie v Prahe s tvrdením, že Havel a spol.  sú agenti CIA, preto bol RINO kvôli konfliktu s Kaluginom vylúčený z tajnej služby na 5 rokov. Áno čítate dobre, ak spolupracuješ si v týme, ale ako začneš robiť vylomeniny, ukončíme s tebou kontakty, ako v klasickom zamestnaní, že áno? Oficiálna správa Úřadu pro zahraniční styky a informace hovorí toľko, že spolupráca bola ukončená a RINO bol považovaný za zradcu a členstvo v KSČ pre ADRID nebolo už v tejto súvislosti obnovené.

Odmietnutý a urazený RINO sa vrátil do USA kúpil si luxusný byt na Manhattane. Znova sa traduje, že vraj práve RINO protestoval, aby si známa tenisová hviezda Ivan Lendl, kúpil byt v tomto obytnom komplexe, kde býval aj Karel Köcher.

Čo na tieto obvinenia hovorí samotný on osobne?

Démonizovat bylo též třeba to, že jsem byl členem správní rady luxusní budovy, kde jsme vlastnili byt. Tak se pustilo do světa, že jsem toho dosáhl podvodem a výhružkami.  Už vidím, jak mí milionářští sousedé se nechají podvádět a nutit hrozbami aby si mě tam zvolili.

Aféra Lendl patří do téže kategorie, byl jsem proti tomu, aby mu společnost prodala byt, protože to bylo v rozporu se stanovami, které jasně požadovaly, aby majitel v bytě trvale bydlel, zatímco Lendl ten byt hodlal užívat jen pár dní v roce a kupoval ho vlastně jako spekulaci.

Je však veľmi zaujímavé, že k roztržke došlo práve v roku 1976, pretože náčelník I. správy, odboru 52 ŠIMOVIČ (Jiří Švestka) uviedol, že: „V roce 1975 došlo k obratu tím, že se ,Rino' dostal do důležitého objektu našeho prvořadého zájmu v USA, do TU CIA (Transcriber United), v letech 1974-1975 předal ,Rino' řadu důležitých materiálů jak informačního, tak operativního charakteru, který jsme postoupili sovětským přátelům."

Karel Köcher (prvý zľava) s manželkou Hanou pred hotelom Intercontinetal v Prahe

Karel Köcher (prvý zľava) s manželkou Hanou pred hotelom Intercontinental v Prahe

Prezradenie a zatknutie RINA a ADRID

Podľa Karla Pacnera, už začiatkom roku 1982 začala FBI manželský pár sledovať. V lete 1984 nasadila FBI odpočúvacie zariadenie do ich bytu. Z týchto sledovacích akcií však neboli získané žiadne rozhodujúce dôkazy. Aj napriek týmto faktom z obavy, že RINO a ADRID sa hodlajú vysťahovať do Rakúska, ako všade medzi známymi rozhlasovali, rozhodla sa FBI udrieť a 27. novembra 1984 o 16.15 hod v New Yorku oboch manželov zatkli.

„Bol vypracovaný a uskutočnený plán založený na určitej charakterovej vlastnosti Köchera, ktorú zistili psychológovia CIA - na jeho obrovskom egu," napísal dňa 23. februára 1992  denník Washington Times. „Plán sa pozoruhodne zdaril  a Köcher okamžite prezradil, že pracoval pre československú výzvednú službu i pre KGB." Trvalo mu dve hodiny aby popísal svoj výcvik a úlohy. Agenti FBI boli prekvapení, ako rýchlo sa priznal. Ale prebrať ho na svoju stranu sa im nepodarilo. A jeho priznanie na zostavenie žaloby zase nestačilo. Toľko písal o uvedenom zatknutí Washington Times.

Aká však bola skutočnosť? RINO o svojom zatknutí neskôr vypovedal : „Byl jsem odhalen až po dvaceti letech a to ještě zradou, a nikoli nějakou vlastní chybou." O tom, kto zradil RINA a ADRID si povieme neskôr.

V reáli to však úplne inak, americká kontrašpionáž viackrát uviedla, že Köcherova činnosť v CIA patrila k najväčším únikom informácií v 70-tich rokoch z tejto organizácie. Sám RINO si bol vedomý svojej ceny a určite sa pri výsluchu nezľakol a nevysypal z rukáva tajné informácie agentom FBI, na to bol veľmi šikovný. Američania boli v dôkaznej núdzi a chceli sa s RINOM za každú cenu dohodnúť, núkali mu všetko možné od úlohy dvojitého agenta až po sľub beztrestnosti.

Keď už si FBI nevedelo rady s RINOM snažili sa zlomiť ADRID ako korunného svedka proti svojmu manželovi, Hana však bola vyškolenou rozviedčíčkou a tak aj napriek sľubu beztrestnosti mlčala.

FBI neostávalo na záver nič iné, iba oboch po štyrom mesiacoch väzby prepustiť na kauciu 1 milión $. Medzi ľuďmi z I.  správy ZNB sa pošepkávalo, že ADRID a RINO mali priamy kontakt na Regana a na prvú dámu osobne. (....!....).  Vtedajší prokurátor, neskorší primátor New Yorku, Rudolf Giuliani penil a požadoval od agentov FBI aby mu zohnali nejaké dôkazy. To sa však nepodarilo dosiahnuť a RINO si vymohol vec, ktorá sa dovtedy žiadnemu československému agentovi nepodarila.

Pri spoločnom stretnutí generálneho tajomníka KSSZ Michaila Gorbačova s americkým prezidentom Ronaldom Reganom bolo dohodnuté, že sa zrealizuje neobvyklá výmena špiónov z jednej a druhej strany barikády. Potom to už išlo ako po masle. Je však veľmi neobvyklé, že KGB cez Gorbačova žiadala za výmenu disidenta Anatolija Ščaranského československú agentskú dvojicu RINO a ADRID. To sa doposiaľ v histórii výmen špiónov ešte nestalo. Natalij Borisovič Ščaranskij, pracoval ako počítačový expert a bol tlmočníkom známeho Andreja Sacharova, ako Žid hodlal emigrovať v roku 1973 do Izraela, bol však odmietnutý a vyhodený zo zamestnania, stal sa zástancom disidentov, kontaktoval západných novinárov. Z tohto dôvodu ho KGB v roku 1977 uväznila a za dva najvyššie trestné činy, (vlastizradu a špionáž) vzhľadom na to, že Stalinova éra už pominula, ho nečakala guľka do hlavy, „iba" 13 rokov v gulagu na Sibíri.

Len na dokreslenie situácie, výmena, ktorá prebehla na špiónskom moste Glienicker Brücke, dňa 11. 02. 1986 bola výmenou poslednou, ktorá prebehla počas studenej vojny. Okrem Ščaranského, východ vymieňal dvoch západonemeckých špiónov Wolfa-Georga Frohna a Dietricha Niestroya, ktorí boli odhalení v NDR a Čecha Jaroslava Javorského narodeného v NSR, ktorý bol načapaný v Bulharsku pri pokuse o ilegálny prevoz svojho dievčaťa na Západ. Západ okrem RINA a ADRID priviedol k mostu pre zmenu troch špiónov uväznených v NSR: Rusa Jevgejina Zemljakova, Poliaka Jerzyho Kaczmareka a Východného Nemca Detlefa Scharfenortha.

 

Prípad Šturma

Keď dňa 18. augusta 1986 zatelefonovala na 52. odbor I. správy ZNB slečna Filová ešte nikto netušil aký kolotoč sa práve pomaly roztáča. Filová sestra sa obrátila na zamestnávateľa svojho brata Jana Fila - ŠTURMU, aby mu okamžite odkázali, že jeho manželka sa nachádza v kritickom stave v nemocnici v Havlíčkovom Brode. Službukonajúci dôstojník volajúcej rutinne oznámil, že súdruh Fila u ZNB už od mája 1986 nepracuje a teraz je zamestnaný v štátnom podniku Bavlna v Hradci Králové. Tu sa práve začal odvíjať príbeh o ktorom sa nesnívalo žiadnemu vedúcemu pracovníkovi ŠtB ani v najhorších snoch. Preverovaním bolo zistené, že ŠTURMA do Bavlny vôbec nenastúpil. Rozbehlo sa horúčkovité pátranie, ktoré dostal na starosti 26 odbor (zahraničná kontrarozviedka) s krycím názvom operácia RAK. Prečo o tom píšem? Práve vtedy si uvedomil riaditeľ I. správy ZNB Václavka, že slová vyrieknuté RINOM na berlínskom moste sú pravdivé. Veď práve FILA-ŠTURMA slúžil  v rokoch 1976-1981 ako diplomat pri československej misii pri OSN v New Yorku.

Popri činnosti diplomata ako inak vo voľných chvíľach riadil práve RINA a ADRID. Bol to práve ŠTURMA, ktorý sa podieľal na rokovaní o výmene RINA a ADRID, a práve za ním prišiel dôstojník CIA vydávajúci sa za advokáta a práve Fila s ním dohováral podrobnosti výmeny. Schôdzok s agentom CIA sa zúčastnil aj RINOV otec, Fila bol predstavený ako jeho známy a tlmočník. Aby americký advokát (rozumej agent CIA) nemohol ŠTURMU identifikovať, bol so súhlasom I. správy ZNB maskovaný. (bola mu nalepená brada, falošné fúzy, tmavé okuliare, teda využíval nevyhnutné pracovné nástroje potrebné pre oklamanie druhej strany).

Bol teda v pražskej centrále krtko? Dvojitý agent, ktorý pracoval pre CIA? Fila-ŠTURMA bol až do svojho odchodu z rozviedky zástupcom náčelníka 52 odboru, a mal na starosti kompletnú československú špionážnu sieť v USA a Latinskej Amerike. (Je zaujímavé, že po návrate zo Štátov odišiel na trojmesačný rýchlokurz pracovníkov KGB v Moskve) Československá rozviedka nelenila ani chvíľu a ihneď začala vyťažovať jeho známych a rodinných príslušníkov.

Zistenia veru neboli veľmi povzbudivé - vilu v Prahe-Chuchli, ktorú si kúpil po návrate z USA predal, na účtoch mu zostalo zopár korún, takmer všetky úspory vybral a čo bolo najdôležitejšie,  hrubo porušil služobné povinnosti pretože po rozviazaní služobného pomeru nevrátil platný diplomatický pas. S takýmto pasom sa mohol v pohode ŠTURMA, ktorý sa pred podaním žiadosti o odchod z rozviedky  sťažoval na nervové vyťaženia a nápor pri práci, dostať do Maďarska potom do Rakúska a tu je len krôčik k tomu aby zakotvil v USA, ktoré dobre poznal. Rozviedka pracovala pri pátraní po Filovi s dvoma verziami - že sa pohybuje na území ČSSR alebo zomrel. Druhá varianta bola, že zradil a nachádza sa už mimo územia ČSSR v zahraničí.

Práve RINO obvinil ŠTURMU, ešte v čase keď bol vo výpovednej lehote, že od začiatku roku 1982 kedy opäť oživil svoju spoluprácu s československou rozviedkou, boli obaja manželia pod dôkladnou kontrolou FBI. Sám RINO k tomu uviedol dňa 17. februára 1986, teda niekoľko dní po návrate do rodnej vlasti nasledovné :"Kto vědel, že jsem v roce 1982 navázal intenzivní styk s centrálou? Tam si myslím, že je klíč. Kto vědel, že Honza (poznámka, ide o krycie meno Fila, ktoré poznal Köcher) „Ja mám Honzu rád, ale když mě vzala FBI a začali začali říkat, co všechno vědí, tak jsme s ženou říkali, jestli vejde dveřmi Honza a řekne, že přeběhl, tak je to možný."

Aj z tohto dôvodu, bol Fila vo februári 1986 podrobený tradičnej skúške na detektore lži. Závery testu síce ukázali že nie vždy pravdivo uvádzal skutočnosti súvisiace so svojou pracovnou náplňou, že si je vedomý že poškodil záujmy ČSSR (...!...) a tají skutočnosti v súvislosti s akciou RINO-ADRID. V tom čase však československá rozviedka doslovne zaspala a nevenovala výsledkom testu na polygrafe žiadnu pozornosť, čo sa ukázalo ako zásadná chyba.

Aj výsluch ŠTURMOVEJ manželky hospitalizovanej v nemocnici dokázal, že už v roku 1979 bola Filovi ponúknutá možnosť emigrácie a práce pre CIA. Išlo o jasné porušenie pravidiel československej tajnej služby, keď mal takýto pokus o verbovku agent hlásiť centrále.

Vedenie prvej správy po výsluchu Filovej manželky doslovne spanikárilo a hodlalo ukončiť všetky akcie proti USA, pretože sa jej potvrdili najhoršie predstavy a síce že bývalý zástupca náčelníka 52 odporu zbehol do USA. Katastrofa bola na obzore, pretože vedenie rozviedky si uvedomovalo, že americký odbor môžu doslovne odpísať nakoľko ŠTURMA poznal všetkých pracovníkov rozviedky. A to nebolo všetko , keďže obe rezidentúry československej tajnej služby v New Yorku a vo Washingtone sú odpísané tiež a pre boj s nenávideným nepriateľom treba zaškoliť úplne nových ľudí. Išlo doslova o druhú katastrofu po zbehnutí najmladšieho generála ČSLA Jána Šejnu v roku 1968.

Žiaľ tu sa prejavili personálne nedostatky práce našej rozviedky, pretože pražská centrála nemala dostatok ľudí aby vymenila obe rezidentúry a celý americký odbor.

Stále sa preverovali všetky možné verzie a Filova fotka bola zverejnená v známej celoštátnej pátracej relácii Federálna kriminálna ústredňa pátra. Rozviedka ešte stihla prečesať kompletne celý rybník pri Hradci Králové, kde sa vraj ŠTURMA utopil. Opäť s negatívnym výsledkom.

Rozviedka však mala stále zviazané ruky a keďže neboli priame dôkazy o jeho zrade nemohlo byť proti nemu začaté trestné stíhanie pre zbehnutie do cudziny a pre vyzvedačstvo ako u iných defektorov. K zvratu celého prípadu došlo až 7. decembra 1989, v čase keď sa udalosti v ČSSR dali nezadržateľne do pohybu. Rezidentúra v New Yorku hlásila do Prahy, že pracovníka tunajšej rozviedky Miroslava Zahrádku (LOMSKÝ) sa pokúsil zradca RAK-ŠTURMA kontaktovať s vetou: „To jsmem rád, že jsi to ty. Promiň, že jsem to udělal ale husákovci by mě odkráglovali". ŠTURMA poprial LOMSKÉMU pekné vianoce a zmizol v dave nakupujúcich ľudí. Ďalšie poznatky mala rezidentúra v New Yorku zaslať 8. decembra 1989, žiaľ žiadny ďalší materiál sa v archíve I. správy ZNB nenachádza.

Filova spolupráca s americkými spravodajskými službami je dodnes zahalená tajomstvom. V 90-tych rokoch sa bývalý riaditeľ CIA Robert Gates pri hodnotení kľúčových momentov studenej vojny zmienil o úlohe, ktorú zohral v roku 1983 jeden nemenovaný československý agent, ktorý pracoval pre USA. Jeho meno samozrejme nezmienil.

Práca v Prognostickom ústave ČSAV

Dňa 22. 03. 1988 práve Ing. Miroslav Štěpán, (nechvalne známy iniciátor policajného zásahu na Národní tříde 17. 11. 1989) dostal delikátnu úlohu, aby zabezpečil pre RINA vhodnú prácu, veď agent ešte nechcel odísť na dôchodok. S RINOM prišli do dejvickej vily súdruha Štěpána ako sa neskôr zdôveril médiám, práve Sovieti. Podľa spomienok Štěpána RINO pracoval na akcii ALEXANDER, mal túto akciu riadiť a zabezpečovať jej infiltráciu do významných zložiek americkej administratívy. Celá akcia mala smerovať k tomu, aby enormné peniaze na zbrojenie nesypali zo svojho rozpočtu iba Rusi ale hlavne Američania, čo sa Sovietom veľmi podarilo. Podľa Štěpána dostal za túto akciu RINO celkovo 25 (!) rôznych vyznamenaní.

Za tri dni nato, odviedol RINA tajomník mestského výboru strany v Prahe do Prognostického ústavu ČSAV, kde ho ponúkol priamo Valtrovi Komárkovi, riaditeľovi ústavu, ktorého rodičia zahynuli v koncentračnom tábore. Komárek študoval ekonómiu v Moskve a neskôr v rokoch 1964-1967 pôsobil ako osobný ekonomický poradca Che Guevaru priamo na Kube (....!....). (ďalšia zaujímavá postava našich dejín, ktorá by stála za spracovanie - poznámka autora blogu).

Komárek, ktorý sa tváril, že Köchera v živote nevidel, ho podľa Štěpána navrhol za svojho námestníka (!). Tak to je fakt sila, pretože aj podľa dokumentu I. správy ZNB mal byť RINO zradený do funkcie vedúceho vedeckého pracovníka ústavu s nástupným platom vo výške 6.000,- Kčs, čo veru na vtedajšiu dobu boli nemalé peniaze.

Štěpán vo svojich spomienkach mimo iné uvádza nasledovné: „Pak sedím v base na Borech, vychovatel mi přinaší nějaké noviny a tam nadpis „Osud agenta Kechra". „A dá píší, vlivovaní Kechra na Václava Klause." „Oni skutečně mají stejný účes, ty fousy, stejné, způsob, jak mluvil..." „Ten článek končí tím, kto vlastně je tím agentem v Prognostickém ústavu? Kecher, nebo ministr financí?" (autorská poznámka - Václav Klaus bol vtedajším federálnym ministrom financií). Naskytá sa tu istá otázka aký bol vzťah Karla Köchera a Václava Klausa? Poznali sa?

Karel Köcher a Václav Klaus

Aby náš príbeh nebol taký jednoduchý a skončil obyčajným návratom strateného agenta do vlasti, musíme si osvetliť činnosť RINA v Prognostickom ústave ČSAV, aby nám celý príbeh zapadol do seba ako skladačka lega. Karel Pacner, tvrdí, že sa RINO pri svojej práci v ústave zoznámil s mnohými ponovembrovými politikmi. V prelomovej zime 1989-1990 dokonca prenikol do sekretariátu Občianskeho fóra. A kto bol na čele Občianskeho fóra - no predsa bývalý premiér, súčasný najznámejší euroskeptik Václav Klaus.

Sám súčasný český prezident sa vyjadroval ku Köcherovi len veľmi nerád, a to jediný krát, keď uviedol, že :"Není pravda, že k nejlepším přátelům premiéra patří i špičkový agent KGB Karel Koecher. S panem Koecherem jsem kromě možného občasného zdvořilostního pozdravu na chodbě Prognostického ústavu nikdy v životě nepromluvil ani slovo."

Skutočne sa kolegovia z práce iba občas pozdravili na chodbe vo svojom zamestnaní?

Jiří F. Pilous v Necenzurovaných novinách č. 28/1994 tvrdí, že : "Sporné může být v této záležitosti snad jen to, zda se oba dva pánové, tj. Karel Koecher a Václav Klaus, sblížili na oněch "chodbách" Prognostického ústavu, nebo až v Laterně magice, kde se Václav Klaus spolu s Valtrem Komárkem, Vladimírem Dlouhým, Milošem Zemanem a dalšími v době  formování druhé polistopadové federální vlády často pohyboval. Taktéž není jasné, kde uzrála myšlenka, aby se Koecher stal Klausovým poradcem. Jestli ještě na oněch zmíněných "chodbách", či až přímo v centru dění, v KC OF.

„Jedno však jisté je: Nezvyklá podoba protagonistů našeho případu. Porovnáme-l i totiž fotografie Klause a Koechra, zjistíme, že mají mnoho společného. Stejný střih vlasů, účesu a kníru, stejně decentní oblečení, stejnou zálibu v barvách a podobných kravatách, stejná gesta a způsob chování... Prostě, někdo musel od někoho kopírovat. A těžko lze věřit, že by světoběžník a vysokou americkou společností načichlý bývalý zpravodajský důstojník napodoboval tehdy ještě ne moc známého vědeckého pracovníka..."

Avšak práve podľa zdrojov z Prognostického ústavu ČSAV, ktorý bol nazvaný aj „škola revolúcie" bol to práve RINO, ktorý sa priamo, (dnes sa dá len veľmi ťažko povedať či s vedomím alebo bez priameho súhlasu Václava Klausa) podieľal na príprave jeho pobytu v USA, ktorý sa nakoniec zrealizoval v priebehu roku 1989, teda tesne pred novembrovou „revolúciou". Zdá sa dosť pravdepodobné, že takúto cestu musel zaisťovať niekto kto Ameriku poznal nielen zo strán školského atlasu....

Dve perličky zo života RINA a ADRID

ADRID na Britskej ambasáde v Prahe

Bez zaujímavosti nie je ani ďalší osud Hany Köcherovej, ktorá sa v roku 1992 zamestnala na obchodnom oddelení veľvyslanectva Veľkej Británie v Prahe. Údajne preto, že dobre ovládala angličtinu (....!....).  Odhalil ju však Egon Lánsky, (vlastným menom Egon Löwe), rodák z Trenčína, bývalý agent VKR (vojenskej kontrarozviedky ČSSR). Jeho krycie meno bolo VOJTA.  No nie je to krásne? ADRID z práce zdesený Angličania ihneď prepustili, tá sa s Lánskym súdila o poškodenie dobrého mena ale neúspešne.

RINO a princezná Diana

22. apríla 1998 sa vo Viedni, tak dobre známej Köcherovi z jeho predchádzajúceho pôsobenia stretol s bývalým spoluväzňom z USA s rakúskym podvodníkom Oscarom LeWinterom, ktorý si odpykával v Štátoch trest za pašovanie drog, práve v čase keď žapla FBI RINA. RINO sa stretol so starým kamošom LeWinterom, ktorý chcel vylákať podvodne peniaze od Mohameda Al-Fayeda, otca známeho Dodiho Fayeda, ktorý zahynul spolu s Dianou pri autonehode v 1997 v Paríži.

LeWinter mal pre Mohameda Al-Fayeda vraj informácie, že smrť Diany a Dodiho nebola obyčajná autonehoda ale premyslená vražda, ktorú uskutočnili izraelské americké a britské tajné služby. Túto informáciu však nebol ochotný poskytnúť zadarmo, kdeže. Mohamed Al-Fayed však spolupracoval s FBI a rakúskou políciou, následkom čoho bol LeWinter chytený a odsúdený na štyri roky. RINOVI sa vraj podarilo uniknúť polícii na poslednú chvíľku, keď opustil hotel kde býval LeWinter, tesne pred zásahom komanda. Izbu v hoteli Stamdt v meste Bamberg, v ktorom býval Le Winter, objednal pod svojím menom Köcher, a on vraj založil konto, na ktoré mali smerovať Al-Fayedové milóny dolárov.

A čo hovorí na tieto obvinenia RINO?

LeWintera znám, není to přítel, ale pouhý známý. Někdy v první polovině dubna minulého roku mi telefonoval z Kalifornie, kde tehdy žil, že jede za jakousi záležitostí ("some business") do Vídně, a zda bych se tam s ním nechtěl sejít. Že mi zaplatí hotel, a já že bych ho potom odvezl svým vozem do Prahy. S LeWinterem jsem předtím naposled mluvil někdy v srpnu předchozího roku (1997) když mě navštívil v Praze. Když mi po víc než půl roce volal v tom dubnu 1998, myslel jsem, že mi chce oplatit pohostinství, protože ví, jak rád jezdím do Vídně - tři až čtyřikrát do roka - a tak jsem přijal. Na jeho žádost jsem také udělal rezervace v  pro něj a pro mě v hotýlku, kde mě už znají. Tam jsem se s ním také 20. dubna 1998 ve dvě odpoledne sešel.

Nejdřív mi vynadal, jaký ubohý hotel jsem to našel, že nevyhovuje jeho potřebám, ale protože se mu nepodařilo najít nic jiného, tak tam zůstal. Ještě to odpoledne a později pak na večeři, na kterou mě pozval, mě vyprávěl takovouhle věc: že ví jak to bylo se smrtí Diany a Dodiho, a že to byla vražda. Vykonalo ji prý izraelské komando na žádost britské tajné služby MI-6, a to na pokyn někoho z Buckinghamského paláce.

Podle LeWintera MI-6 měla také žádat o pomoc CIA, ale ta odmítla, i když poskytla pomoc při sledování Dodiho a Diany v USA. Pak řekl, že má o tom (blíže nespecifikované) doklady ("evidence"), a že se na tom dají vydělat značné peníze.

Když jsem se ptal jak, řekl, že se to dá jednak prodat Rupertu Murdochovi, s kterým prý už předběžně jednal, a pak Al Fayedovi. Abych trochu dokreslil atmosféru: když mi tohle všechno LeWinter vykládal, dělal dojem značně rozrušeného člověka, který se hodně lišil od žoviálního LeWintera, jakého jsem znal dřív.

Když se dostal až k tomu že by se to mohlo prodat Al Fayedovi, měl jsem toho tak zrovna dost. Řekl jsem mu, že takovou snůšku blbostí jsem snad ještě neslyšel, že se divím že tohle může vážně tvrdit někomu jako já, kdo má zkušenost se zpravodajskými službami, a varoval jsem ho, aby se nepokoušel ta svoje tvrzení šířit, že na to nikdo nenaletí.

Druhý den ráno jsem mu pak řekl, že jsem se svůj pobyt ve Vídni rozhodl zkrátit (chtěl abych zůstal do konce týdne), že ho také neodvezu do Prahy a že odjedu následující den (ve středu) ráno. Je pravda, že jsem mohl odjet hned, ale byl jsem už ve Vídni, bylo krásné jaro, chtěl jsme si zajít na oblíbená místa atd., to snad se dá chápat.

Večer jsem v hotelu oznámil, že druhý den odjíždím, ráno ve středu 22. dubna jsem zaplatil, a kolem 10. hodiny vyklidil pokoj. Toho rána se ale stalo něco zajímavého: brzo ráno jsem slyšel, jak někdo bouchá na LeWinterovy hotelové dveře. Podíval jsem se ven a viděl jsem mně neznámého muže, který vstupoval do LeWinterova pokoje.

Když jsem vyklidil hotelový pokoj a kolem 10. odcházel z hotelu, v místnosti kde se podávají snídaně, seděl LeWiner s oním neznámým .

Řekl jsem LeWintrovi, že se loučím, ale on mě požádal, abych si k nim na chvíli sedl, že Pat je starý mazák ze CIA a že si přeje mě poznat. Pak jsme se bavili tak dvacet minut, během kterých na mě Pat dělal dojem, že jeho znalosti světa CIA jsou vskutku "zevnitř". Věděl toho také překvapivě mnoho o mně.

Pak jsem se zvedl, že si před cestou půjdu ještě něco sníst, a on mě požádal, jestli by mohl jít se mnou. To bylo tak asi 10. 30. Jeli jsme k Trzesniwskému na chlebíčky, vedli hovor celkem o ničem, a kolem 12 jsme se rozloučili.

Neznámého se mnohem později, zčásti i s mou pomocí, podařilo MacNamarovi identifikovat jako jistého Pata MacMillana, jednoho z těch, proti kterým teď Al Fayed vede svou civilní při o šest miliónů dolarů.

Po rozchodu s člověkem, ze kterého se vyklubal MacMillan, jsem pak asi v 13 hodin dorazil k svému autu zaparkovanému mimo centrum a vyrazil do Prahy. Byl jsem tedy všeho všudy ve Vídni necelých 48 hodin. Jel jsem zpátky pomalu přes Třeboň a dorazil jsem domů kolem 18. hodiny, čímž jsem myslel že to skončilo.

Ale ovšem neskončilo. Mezitím (jak jsem se později dozvěděl z rakouských novin a od Al Fayedova šéfa bezpečnosti MacNamary) si LeWinter smluvil s MacNamarou, o jehož přítomnosti ve Vídni jsem neměl tušení, schůzku na druhou hodinu v jednom z nejlepších vídeňských hotelů, Ambassadoru.

Na té se pak dohodli na další schůzce v 19:30, na které měl LeWinter MacNamarovi předat dokumenty potvrzující jeho verzi o smrti Diany a Dodiho a převzít vkladní knížky na nichž měly být uloženy požadované milióny.

LeWintrův příchod na tuto večerní schůzku byl již očekáván komandem rakouské jednotky pro boj s organizovaným zločinem, jakož i agenty FBI i CIA (MacNamara informoval FBI měsíce před vídeňskou schůzkou). Po svém příchodu byl LeWinter zatčen, a  skončil se čtyřmi lety žaláře.

Záver

History Channel vytvoril v roku 2004 dokument o životnej dráhe agenta RINA, ktorý začína týmito slovami : „On byl lingvista, vynikající akademik a zdatný špion. Ona byla krásná a přitažlivá blondýnka, se zálibou v norkových kožiších a diamantech. Karel Koecher je jediným agentem z východního bloku, kterému se úspěšně podařilo infiltrovat do CIA. Koechlerovi vedli druhý tajný život jako swingeři, vyměňovali si partnery a ve Washingtonu a New Yorku navštěvovali sexuální orgie, během kterých získávali tajné informace od příslušníků americké armády, s nimiž sdíleli lože".

Aký bol teda skutočný Karel Köcher? Špičkový agent ŠtB a KGB vo vnútri CIA? Prospechár, sexuálny maniak, ktorý získaval všetky svoje informácie v amerických sex kluboch?

On sám sa najradšej prirovnával k sovietskemu agentovi Gordonovi Lonsdalovi, (vlastným menom  Konon Trofimovič Molodyj), pôsobiacemu vo Veľkej Británii, ktorý sa vydával za kanadského obchodníka, odhaleného MI5. BEN-Molodyj bol taktiež ako RINO vymenený tentoraz za agenta protistrany Grevilla Wynnea.  Molodyja si RINO vážil a stotožňoval sa s ním.

Na záverečnú otázku Jana Krausa v relácii „Uvolněte se prosím" či neľutuje, že sa doživotne nemôže ukázať v USA Karel Köcher odvetil: „Ale na druhej strane sa zase Kalugin, nemôže ukázať v Rusku". Jan Kraus sa vtipne opýtal, že kto je na tom horšie či on alebo Kalugin? RINO sa zadíval na Krausa, pokrčil ramenami a povedal jedinú vetu"Asi von"načo Kraus už nevedel reagovať.

Pripomínam, že Oleg Kalugin, bývalý najmladší generál a šéf kontrarozviedky v KGB je v súčasnosti americkým občanom. V roku 2002 bol v Rusku v neprítomnosti odsúdený za zradu a špionáž v prospech USA k pätnástim rokom väzenia.

Priznám sa, že som sa dosť čudoval, že v závere Krausovej šou nezaznel obligatorný pozdrav pre divákov ČT: „Volám sa Köcher, Karel Köcher". Táto veta by asi najlepšie vystihla neuveriteľný životný príbeh nášho človeka v CIA.

Venovanie

Celý príbeh československého agenta Karla Köchera venujem svojej babičke Božene Mudrochovej, ktorá leží po mozgovej príhode v nemocnici  na Antolskej v Petržalke. Bola to práve ona, ktorá robila viac ako 30 rokov ako vedúca kníhkupectva v Modre a viedla ma od malička k čítaniu kníh najmä literatúry faktu. Želám jej čím skoršie uzdravenie.

Použitá literatúra a pramene:

Janík, Pavol a Gabriela Holčíková: Špión z Bratislavy, vydavateľstvo CCW,  Bratislava, 2006

Janík, Pavol: Generál Alojz Lorenc - Dešifrovaný svet, Forza, Bratislava, 2000 str. 57-59

Pacner, Karel: Československo ve zvláštních službách, díl IV. - 1961-1989 (Pohledy do historie československých výzvědných služeb 1914-1989), Themis, Praha 2002, str. 562-578

Vaněk Miroslav, Urbášek Pavel: Vítězové? Poražení? II. díl, Životopisná interview, Politické elity v období tzv. normalizace, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, Prostor, Praha, 2005, str. 629-630

Andrew, Christopher, Mitrochin, Vasilij: Neznámé špionážní operace KGB, Mitrochinův archiv I, Academia, Praha 2001, str. 214-217

Kessler,  Ronald: CIA, Eminent,  Praha 1997, str. 228-233

Kessler, Ronald: Spy vs. Spy: Stalking Soviet Spies in America. New York: Charles Scribner's Sons, 1988.

Běloušek, Daniel: Rak, který zmizel beze stopy, časopis Pamět a dějiny - Revue pro studium totalitních režimů č. 03/2008 str. 25-35

Čelovský, Bořivoj: Oči a uši strany Sedm pohledů do života StB, Šenov u Ostravy, Tillia 2005, kapitola č. 3, Paleček Pavel: Podivný případ komunistických špionů Hany a Karla Köchrových str. 39-76

Archív ÚZSI (Úřadu pro zahraniční styky a informace), Ministerstvo vnitra ČR, fond I, správa Sboru národní bezpečnosti, číslo 44503

Žáček, Pavel: Náš člověk v CIA, Penthouse č. 6/2001, str. 86-89

http://cs.wikipedia.org/wiki/Karel_K%C3%B6cher

http://hedvicek.blog.cz/0909/swingujici-spioni

http://www.reflex.cz/Clanek5549.html

http://www.blisty.cz/art/35207.html

http://www.blisty.cz/files/isarc/9907/19990730d.html

http://data.idnes.cz/g/kavarna/agent/00.html

http://www.justice.gov/osg/briefs/1985/sg850067.txt

http://www.blisty.cz/aut/2419/bio.html

http://www.ce-review.org/99/6/culik6.html

http://www.glienicke-bridge.com/

http://elf106.blogspot.com/2008_03_01_archive.html

http://all.net/books/iw/www.dss.mil/www.dss.mil/training/espionage/1984.htm

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ako sa dá objednať vládny vrtuľník na súkromnú svadbu

Na svadbe vysokého funkcionára bol policajný vrtuľník. Ministerstvo ukázalo výpis, že zaň bolo zaplatené. Faktúra chýba.

KOMENTÁRE

Kiskova cena za rodinu sa dá vyčísliť na lety

Čo ak sa na celú vec pozrieme ako na problém zosúlaďovania práce s rodinou.


Už ste čítali?