Pakt Ribbentrop-Molotov vynútená dohoda?

Autor: Artúr Soldán | 13.11.2009 o 13:00 | (upravené 11.12.2009 o 20:09) Karma článku: 11,51 | Prečítané:  5754x

Kapitán Robert Eyssen vyšiel ráznym krokom na palubu a poobzeral sa hrdo na maskovanie svojej „obchodnej" lode. Bola jasná augustová noc a on so svojím plavidlom práve preplával prielivom Matočkin pri ostrove Novaja Zemlja. Červenočierna vlajka s hákovým krížom hrdlo viala na palube. Zrazu sa Eyssen pozorne zadíval na hladinu Karského mora a zbadal v diali kontúry lode. Nespanikáril, vytiahol ďalekohľad, pozrel sa na hodinky a v kľude sa vrátil do kapitánskej kajuty. Pošúchal si dlane a pousmial sa. Jeho misia sa zapíše raz do histórie. Veď úloha, na ktorú ho vybral osobne führer,  sa musí vydariť. Musí... Prvý dôstojník mu doniesol jeho obľúbenú šálku kávy a on premýšľal. Podľa príkazov z Berlína sa má dostať cez Beringov prieliv do Tichého oceána a tu potápať lode spojencov. Chytrý ťah, ktorý môže vymyslieť iba vodca. Eyssen sa ešte raz pokochal pohľadom na vodcov portrét a vyšiel na znova na palubu. Loď sa medzitým priblížila na dohľad natoľko že rozoznal jej názov písaný azbukou. Nápis ho na chvíľku zmiatol ale keďže ovládal základy ruštiny tak ho poľahky prečítal -  Иосиф Сталин

Ribbentrop, Stalin a Molotov po podpise paktuRibbentrop, Stalin a Molotov po podpise paktu

Pakt Ribbentrop-Molotov vynútená dohoda?

Predohra:

Kapitán Robert Eyssen vyšiel ráznym krokom na palubu a poobzeral sa hrdo na maskovanie svojej „obchodnej" lode. Bola jasná augustová noc a on so svojím plavidlom práve preplával prielivom Matočkin pri ostrove Novaja Zemlja. Červenočierna vlajka s hákovým krížom hrdlo viala na palube. Zrazu sa Eyssen pozorne zadíval na hladinu Karského mora a zbadal v diali kontúry lode. Nespanikáril, vytiahol ďalekohľad, pozrel sa na hodinky a v kľude sa vrátil do kapitánskej kajuty. Pošúchal si dlane a pousmial sa. Jeho misia sa zapíše raz do histórie. Veď úloha, na ktorú ho vybral osobne führer,  sa musí vydariť. Musí... Prvý dôstojník mu doniesol jeho obľúbenú šálku kávy a on premýšľal. Podľa príkazov z Berlína sa má dostať cez Beringov prieliv do Tichého oceána a tu potápať lode spojencov. Chytrý ťah, ktorý môže vymyslieť iba vodca. Eyssen sa ešte raz pokochal pohľadom na vodcov portrét a vyšiel na znova na palubu. Loď sa medzitým priblížila na dohľad natoľko že rozoznal jej názov písaný azbukou. Nápis ho na chvíľku zmiatol ale keďže ovládal základy ruštiny tak ho poľahky prečítal -  Иосиф Сталин. Áno, dlho očakávaná pomoc Sovietov je tu - ich skvelý ľadoborec nesúci meno samotného generalissima mieri k nám. Čudné,  Eyssen pre námorníkov na palube krížnika s hrdým názvom „Komet" nevydáva žiadne bojové príkazy. Komet signalizuje morzeovkou na Jozefa Stalina nasledovný text: "Drahí priatelia, už Vás tu čakáme". (!) Odpoveď z ruskej strany prišla takmer okamžite :"Mrzí nás meškanie, sme pripravení Vás sprevádzať". „Posielame Vám navigátora na Vašu palubu". Eyssen sa pozrel na hodinky a do lodného denníka poznačil nasledovné :"14. augusta 1940, Novaja Zemlja, nadviazanie kontaktu s ruskými priateľmi, ľadoborec Jozef Stalin sa s nami stretol na dohodnutom mieste". Do poznámky uviedol. „Očakávame príchod druhého ľadoborca Lenin - ruský navigátor príde na palubu". Kapitán zaklapol dosky palubného denníka a pomyslel si zdá sa že mal predsa len vodca pravdu, keď vyhlasoval, že zmluva s rusákmi nám pomôže". „Veď ako by sme sa dostali do Tichého oceánu bez ich pomoci?".  Navyše sme im slušne zaplatili - 950.000 ríšskych mariek, čo nie je málo, ale veď obaja máme spoločného nepriateľa: Veľkú Britániu, ktorá je už takmer na kolenách, čo si priať viac..... ?

Ako si v nasledujúcom texte ukážeme misia krížniku Komet nebola počas existencie Paktu Ribbentrop-Molotov alebo Paktu o neútočení * (v celom ďalšom texte iba „Pakt") ojedinelou spoločnou akciou týchto dvoch čudných spojencov. Čo viedlo dvoch diktátorov, ktorí si nevedeli prísť na meno k tomu, že jeden zbesilo dodával naftu zo svojich ropných polí na Kaukaze a ten druhý recipročne posielal delá, stíhačky, bombardéry ba dokonca aj ťažký krížnik Lützow, (!), ktorý bol v máji 1940 odpredaný ZSSR? Výmenou za naftu dodáva Hitler Stalinovi zbrane, ktoré sa dosť skoro obrátia proti nemu. História pozná iba málo príkladov takého zvláštneho konania. Čo teda viedlo obe mocnosti k uzatvoreniu „diabolského paktu"? Pokúsim sa v nasledujúcich riadkoch oboznámiť čitateľov môjho blogu s vlastným pohľadom na tento pakt, ktorý je stále predmetom špekulácií najmä západných historikov. Mali vôbec obaja diktátori na výber? Bol Pakt víťazstvom sovietskej diplomacie v podmienkach vojensko-politickej krízy v Európe alebo išlo o pakt ktorý znamenal rozdelenie sveta?

Výmena Maxima Litvinova Vjačeslavom Molotovom

Keď Kremeľ oznámil do sveta 05. mája 1939 správu, že dlhoročný zástanca kolektívnej bezpečnosti Maxim Litvinov odstúpil z funkcie ľudového komisára pre zahraničné veci a krajinu bude ďalej zastupovať Vjačeslav Molotov (pôvodne priezvisko Skrjabin)  spočiatku sa zdalo, že v zahraničnej politike ZSSR sa nebude nič meniť. (Až neskôr Stalin priznal, že Litvinov musel odísť pretože bol žid, ktorého Nemci celé roky nenávistne ohovárali a zároveň bol svojím zmýšľaním „západniar"). Súbežne už na jar roku 1939 prebehol v diplomatickom aparáte Sovietov „nábor" nových uchádzačov, kde boli do služieb vlasti prijímaní mladí Rusi, najčastejšie ľudového pôvodu. Práve vtedy pod taktovkou Molotova vstúpila do diplomacie celá generácia budúcich sovietskych veľvyslancov, odchovancov VKS(b). Zatiaľ sme ale iba na začiatku osudového roku 1939, kedy sa nacistické Nemecko naďalej považovalo za nepriateľa č. 1. Dňa 31. mája 1939 na zasadnutí Najvyššieho sovietu bol Molotov mimoriadne kritický voči Veľkej Británii a Francúzsku ale jeho prejav bol predovšetkým útokom proti Nemecku. Molotov zároveň uviedol, že Sovietsky zväz si želá uzatvoriť s Veľkou Britániou a Francúzskom pakt proti agresii za splnenia týchto troch podmienok:

1). VB, Francúzsko a Sovietsky zväz musia bezpodmienečne uzatvoriť obranný (!) ale účinný pakt o vzájomnej pomoci

2) Tieto tri mocnosti musia poskytnúť záruky všetkým krajinám, ktoré hraničia so Sovietskym zväzom, a iným krajinám v strednej a východnej Európe

3) Tieto tri mocnosti musia uzavrieť konkrétne dohody o okamžitej a účinnej pomoci v prípade agresie proti ktorejkoľvek z nich alebo proti krajinám, ktorým tri mocnosti poskytli záruky.

Vcelku nevinné podmienky si kládol  vtedajší Sovietsky zväz, alebo tým iba niečo sledoval?

Západné mocnosti však kľučkovali a veľmi nechceli Sovietom pomôcť. Veď prečo aj? Celkovo chladný prístup VB a Francúzska pri spoločných jednaniach, Stalina silne odrádzalo od spojenectva s týmito dvoma kapitalistickými štátmi. Horúčkovité rokovania prebiehali od marca 1939 do 20. 08. 1939 a Veľká Británia sa ani jeden krát neobťažovala aby do Moskvy na jednania vyslala niektorého zo svojich ministrov (!), aj napriek tomu, že Moskva vždy posiela všetky svoje listy britskému ministerstvu zahraničných vecí. Ťažko je o tom dnes špekulovať, a história nepozná ak, ale tu si dovolím osobný postreh ak by aspoň náznakom obe západné krajiny čo i len tušili, že hrozí uzatvorenie spojenectva medzi hitlerovským Nemeckom a ZSSR iste by zintenzívnili tempo rokovaní a snažili by sa dospieť k dohode aj napriek ideologickým rozdielom.

Problém Poľska

Poliaci samotní aj napriek tomu, že sa rokovaní priamo nezúčastňovali nechceli za žiadnu cenu povoliť vstup sovietskej armády na svoje územie. Stalina sa obávali rovnako ako Hitlera. Neoblomné stanovisko Poľska nedokázali zmeniť ani Veľká Británia ani Francúzsko. Len na okraj aby sa nezabudlo na niektoré fakty: aj Poľsko, ktoré bolo nenávideným odporcom komunizmu a Stalina ponúkalo svoje služby hitlerovskému Nemecku, spoločne s hitlerovcami sa podieľalo mimo iné na obsadení Tešínska a časti Spiša a Oravy, ktoré patrili vtedajšiemu Československu. Minister zahraničných vecí Poľska Beck pri rokovaniach v Berlíne v januári 1939 vyhlásil, že Poľsko aktívne pomôže Nemecku v boji proti ZSSR (!). Za túto pomoc očakávali poliaci skromnú korisť -  iba západnú Ukrajinu, časť Bieloruska prístup k Čiernemu moru. Naivný Beck sa mylne domnieval, že ríšsky kancelár počíta s Poľskom ako spojencom.

Draxova misia

Admirál Drax prišiel do Moskvy 10. augusta 1939. O jeho návšteve referoval denník „Pravda" nezvyčajne až dva dni po jeho oficiálnom príchode ráno 12. augusta, kde sa prvý krát v tomto straníckom liste objavila zmienka o príchode anglicko-francúzskej vojenskej misie do Moskvy. Čitatelia Pravdy veru neboli veľmi múdri po prečítaní príspevku, kde sa mimo iné písalo, „že súdruh Vorošilov a šéfovia britskej a francúzskej misie predniesli priateľské prípitky".  To bolo asi tak všetko čo sa vtedy mohli sovietski občania o tejto misii dozvedieť. Aké však bolo jej pozadie? Inak západniari sa do prvej krajiny socializmu veru veľmi neponáhľali - dalo by sa povedať, že svoj príchod  zámerne oddiaľovali - veď prečo sa do Leningradu vybrali loďou a svoj termín návštevy oznámili pred takmer troma týždňami? Znova aj v tomto prípade tu absentovalo primerané zastúpenie - veď doteraz nikto nepočul o admirálovi Draxovi a o generálovi Doumencovi ani nehovoriac. Kde bol Halifax alebo Daladier? Čakali doma ako sa to vyvinie? Nič viac nemôže naštvať ruskú povahu ako pohŕdanie ruským národom, ktoré dávali západní „spojenci" najavo počas celej existencie ZSSR (aj do dnešných čias, pretože nechápu ruskú mentalitu - poznámka autora blogu). Ruskí historici tvrdia, že dokonca samotný admirál Drax nemal na patričné rokovania príslušné poverenie (!). Až keď sa rokovania chýlili ku koncu a Sovieti stále naliehali na predloženie príslušnej plnej moci, aby mali dané rokovania aj nejaké podloženie z hľadiska medzinárodného práva, Drax predložil čosi ako mandát (!), ktorý ho avšak neoprávňoval na podpísanie žiadnej dohody zo ZSSR. Chcel sa teda Západ skutočne so Sovietmi dohodnúť alebo iba naťahoval čas?  V Dejinách Veľkej vlasteneckej vojny Sovietskeho zväzu 1941-1945 (Vyšlo v šiestych zväzkoch vo vydavateľstve Naše Vojsko, Praha) sa píše nasledovné :"Jedenásť dní pripravovali svoj odchod, potom sa šesť dní plavili na pomalej lodi na prepravu osôb a tovaru do Leningradu a do Moskvy prišli až 11. augusta". Toľko k samotnej ceste.  Rusi na rokovaniach navrhovali nasledovnú veľmi prijateľnú vojenskú dohodu:

1. Ak blok agresorov napadne Francúzsko a Britániu, tak ZSSR postaví 70% tých ozbrojených síl, ktoré Francúzsko a VB hodlajú postaviť proti nacistickému Nemecku ako hlavnému agresorovi.

2. Ak bude napadnuté Poľsko a Rumunsko v tom prípade Poliaci a Rumuni postavia všetky svoje ozbrojené sily a ZSSR postaví proti nacistom rovnaké množstvo ozbrojených síl ako VB a Francúzsko.

3. Ak agresor napadne ZSSR, využijúc územie Fínska, Estónska alebo Lotyšska v tomto prípade bude Francúzsko a VB vypovedať vojnu agresorovi a poslať na frontu 70% tých síl, ktoré postaví ZSSR.

Text dohody bol veľmi jasný a prehľadný, ale...  Francúzi a Angličania sa stále vyhovárali na „poľský problém", ich „protinávrh" spočíval v tom, že boli ochotní pristúpiť iba na to, že ak ZSSR vyhlási vojnu Nemecku v prípade nemeckého útoku na Poľsko, ale nesmie začať žiadnu vojenskú akciu skôr, ako sa nacistické vojská dostanú k hranici ZSSR. (!). Tak takúto dohodu by asi nepodpísal nikto. Doumenc sa snažil čo to zachrániť a tak poslal svojho pomocníka kapitána Beauffreho do Varšavy, k maršalovi Rydz -Śmiglymu, ale zbytočne, pretože tento vyhlásil :"S Nemcami stratíme možno slobodu, ale s Rusmi stratíme svoju dušu". Vzhľadom na patovú situáciu pri rokovaní s Poliakmi musel Drax vyhlásiť, že nedostal ďalšie inštrukcie z Londýna a navrhol aby sa schôdzka konala za 3-až 4 dni. Rusi sa však dožadovali jasnejšej odpovede ako si VB a Francúzsko predstavuje sovietsku účasť na dohode o vzájomnej pomoci, vzhľadom na odmietavý poľský postoj. Na svoje otázky však nedostali žiadnu odpoveď. Rokovania teda skončili totálnym nezdarom, viacero ruských historikov dáva väčšiu vinu za tento nezdar Veľkej Británii, než samotnému Francúzsku.

Rokovania koncom augusta 1939

20. augusta 1939, teda v deň keď bola doručená Draxova odpoveď maršálovi Vorošilovi Stalin rezolútne povedal :"Dosť bolo hry". Anglická a francúzska delegácia sa mali znovu zísť v Moskve práve 23 augusta... Podľa názoru Stalina si VB a Francúzsko neželali skutočne zblíženie zo ZSSR.  Štyri dni predtým odovzdal Schulenburg, veľvyslanec Tretej ríše v ZSSR Molotovovi memorandum v ktorom sa doslovne hovorilo: "Nemecká vláda je toho názoru, že medzi Baltským a Čiernym morom neexistuje  ani jedna otázka, ktorá by sa nedala riešiť k plnej spokojnosti obidvoch krajín. Je v záujme obidvoch krajín navždy zabrániť vzájomnej masakre, z ktorej by mali úžitok iba západné demokracie." (!). 17. augusta 1939 prijal Molotov Schulenburga, ktorý v krátkom rozhovore zdôraznil, že je treba začať rokovanie s Ribbentropom (ministrom zahraničných vecí Tretej ríše) v tomto týždni. Molotov však nezvyklo nemeckému ambasadorovi odpovedal, (v mene Stalina) že skôr ako sa začne rokovanie o zlepšení vzájomných politických vzťahov, je treba dokončiť rokovanie o úverovo-obchodnej dohode medzi oboma štátmi. Z tejto stručnej odpovede je viditeľná bystrosť Sovietov, ktorí chceli s Nemcami rokovať, ale najprv hodlali vyriešiť obchodné vzťahy až potom podpisovať politické dohody. Sovieti zároveň od svojich agentov vo Veľkej Británii vedeli (podrobnejšie ďalej) že paralelné tajné rozhovory medzi prebiehajú medzi Londýnom a Berlínom. (!) To znamená, že nielen Rusi (ako to nespočetne krát zdôrazňujú najmä západní historici) ale aj Angličania rokovali zo všetkých síl s Hitlerom aby sa vyhli vojne.

August 1939 sa ukazoval ako veľmi horúci, pretože už o dva dni 19 augusta, keď ešte Drax rokoval na plné obrátky s Vorošilovom sa ohlásil pre zmenu Schulenburg opäť u Molotova, kde vyhlásil, že v Berlíne sú obavy z konfliktu medzi Nemeckom a Poľskom. V závere recepcie dodal, že ďalší vývin udalostí nezávisí od Nemecka.  Schulenburg trval na tom, aby nemecký minister zahraničných vecí prišiel okamžite do Moskvy aby sa uzatvoril pakt o neútočení. Molotov súhlasil s príchodom 26 alebo 27. augusta.

Dňa 21. augusta vyšla moskovská Pravda s nezvyklým úvodníkom, ktorý pojednával o novo uzatvorenej nemecko-sovietskej zmluve o obchode a úvere. Pravda sa zmienila o tom, že súdruh Jevgenij Babarin, vedúci sovietskej delegácie a pán Karl Schnurre uzatvorili v Berlíne dohodu, kde sa Tretia ríša zaviazala, že poskytne Sovietskemu zväzu úver vo výške 200 miliónov Ríšskych mariek. (!) na nákupy v Nemecku na najbližšie 2 roky. (!) - najmä na nákup obrábacích strojov a priemyselných zariadení, ktorých bol v tom čase v ZSSR akútny nedostatok. Ročná úroková miera tohto „úveru" bola výške 5% čo je omnoho lacnejšie než úrok na predchádzajúce úvery poskytnuté Nemeckom.  Úver nebude treba splácať skôr než o 7 a pol roka čiže začiatkom roku 1948. (!). Je veľmi čudné, že Nemecko s takýmto úverom súhlasilo, alebo žeby nepočítalo s jeho splatením. Iróniou osudu je že k splatnosti tohto úveru nikdy neprišlo, ale Nemecko splácalo po vojne škody spôsobené v dôsledku napadnutia Sovietskeho zväzu.

Takže obchodná dohoda veľmi výhodná pre Rusov bola uzatvorená, zostávalo iba doriešiť politickú dohodu... Táto oblasť vzhľadom na antagonistické vzťahy oboch rivalov sa zdala omnoho neriešiteľnejšia, ale... aj kancelár Adolf Hitler bol tiež značne nervózny v tieto augustové dni a trval na uzatvorení paktu zo Sovietmi stoj čo stoj...

20. augusta 1939 teda presne v deň keď rokovania medzi VB a Francúzskom skončili na mŕtvom bode prišiel generalisimovi telegram priamo z Berlína (od koho iného ako od samotného vodcu tretej ríše Adolfa Hitlera), ktorý v ňom uviedol, že úprimne víta podpísanie novej nemecko-sovietskej obchodnej zmluvy ako prvý krok k zmene vzájomných vzťahov. V závere telegramu uviedol, že ak oba štáty chcú vstúpiť do nových vzájomných vzťahov je zbytočné strácať ďalší čas (....), preto navrhol súdruhovi Stalinovi aby bol taký láskavý a prijal ministra zahraničných vecí najneskôr v utorok 22. augusta alternatívne v stredu 23. augusta. Zdá sa, že aj v Berlíne sa všetci veľmi ponáhľali a boli ochotní obetovať kvôli zmluve so Sovietskym zväzom aj nevýhodnú obchodnú zmluvu... Stalin si niekoľkokrát prečítal telegram, následne si zavolal Vorošilova a vypočul si jeho mienku o priebehu rokovaní s Angličanmi a Francúzmi a rozhodol sa pre riskantný ťah. Nadiktoval nasledovný text Molotovovi, ktorý bol urgentne poslaný do Berlína :"21. augusta 1939 Ďakujem za list. Dúfam, že nemecko-sovietska dohoda o neútočení bude obratom k značnému zlepšeniu politických vzťahom medzi našimi krajinami. Súhlasím s príchodom pána Ribbentropa do Moskvy 23. augusta. J. Stalin".

Uzatvorenie paktu

Ráno 23. augusta roku 1939 sa zdalo, že v Moskve sa nič nedeje. Pravda vyšla s informáciou, že veľa Poliakov sa pripravuje utiecť z Danzigu. (dnešný Gdańsk). Práve v tento deň priletel do hlavného mesta matičky Rusi aj nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop. Po krátkom rozhovore so Stalinom bol popísaný Pakt o neútočení medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom. Pôvodne navrhnutá platnosť paktu bola na 25 rokov, nakoniec sa uzatvoril „iba" na 10 rokov. Pakt z dnešného pohľadu vyzerá veľmi jednoducho, obsahoval sedem článkov, kde sa hovorilo o vzájomnom nenapadnutí (!) po dobu 10-tich rokov, dohodou o konzultáciách, nezapojenia sa do zoskupení nepriateľských druhej strane a ochotu riešiť sporné otázky arbitrážou. Zmluva sa mala obnovovať každých 5 rokov, za Tretiu ríšu podpísaný Ribbentrop za ZSSR Molotov. (viď napr. odkaz - http://www.fronta.cz/dokument/sovetsko-nemecky-pakt-o-neutoceni )

Bomba doslovne vybuchla až 24. augusta 1939, keď Pravda na prvej strane informovala o uzatvorení Paktu, ktorý je plne v súlade s politikou Sovietskeho zväzu. Článok v straníckom denníku dopĺňala fotografia Molotova, Stalina a Ribbentropa. Dobová sovietska tlač sa úzkostlivo vyhýbala veľmi dôležitým správam a bola ako celý ruský národ vo veľkom pomykove: Ako vysvetliť ruskému ľudu, že nenávidený nepriateľ nacistické Nemecko je zrazu obchodným a politickým priateľom bližším než ktokoľvek iný? Viacerí sovietski  novinári boli doslovne zhrození, keď sa dozvedeli, že Stalin pripíjal počas Ribbentropovej návštevy „na nemecký ľud, ktorý má tak veľmi rád svojho führera, tak pripíjam na führerovo zdravie".  (denník Pravda sa opisu tejto scény samozrejme vyhol). (viď priložené video). Celá šíra ruská krajina bola zmätená a nielen ona. Pakt bolo treba vysvetľovať nielen doma ale aj vo svete.

Údiv nastal aj samotnej Tretej ríši - veď veľa nacistov súhlasilo s Hitlerovým antiboľševickým ťažením a preto mnohí z nich nevedeli pochopiť, ako je možné, že vodca sa zrazu obrátil doslovne o 360 stupňov a uzatvoril dohodu zo ZSSR. Preto vodca v ďalších dňoch vystupoval medzi predstaviteľmi armády a strany kde túto dohodu obhajoval ako dočasnú ktorá Nemecku zaistí ľahšie získanie Poľska, ale že Tretia ríša sa rozhodne nevzdáva svojho križiackeho ťaženia proti boľševizmu a hodlá síce neskôr ale predsa zabrať dôležitý východný priestor.

Ako vo svojich spomienkach zo dňa 23. augusta 1939 píše americký veľvyslanec v Moskve Joseph Davies:"... nebyl vývoj tohoto paktu o neútočení mezi Ruskem a Německem pro mne neočekávaným. Moje zprávy z Moskvy poukazovali poslední dva roky na to, že je zcela jasné, že má-li mít Evropa „mír", musil by to být „fašistický mír" vytvořený diktátory. Co se týče vojenským misií v Moskvě, nedůvěra (Sovietov poznámka autora blogu) byla zvýšená tím, že tito činitelé nebyli opatřeni mocí uzavřít konečnou, definitivní konkrétní smlouvu. Vzrůstalo podezření, že Britanie a Francie hrají diplomatickou hru, aby dostali Sověty do situace, kde Rusko bude musit bojovat samotno proti Německu...". Je nesporne veľmi zaujímavé, že bývalý americký veľvyslanec v Moskve zaujal tento postoj k Paktu, ktorý sa dnes veľmi medzi historikmi nespomína. Prečo asi?

Podobný názor na Pakt zaujal aj ruský historik Dmitrij Volkogonov, ktorý tvrdí, že ZSSR nemal v tej chvíli inú prijateľnú alternatívu. Zrieknutie sa nejakých krokov, by podľa jeho názoru, sotva zastavilo Nemecko. Treba podotknúť, že podobné pakty s Treťou ríšou mala uzatvorené aj Veľká Británia a Francúzsko, a obe krajiny ich uzatvorili skôr v roku 1938! Dokonca v lete roku 1939 tajne rokovali s Hitlerom o vytvorení jednotného protisovietskeho bloku. Sám M. S. Gorbačov, posledný generálny tajomník ZSSR sa k Paktu vyjadril v roku 1987 nasledovne :"znela otázka približne rovnako ako v čase brestského mieru: či naša krajina bude alebo nebude nezávislá, či socializmus obháji svoju existenciu alebo neobháji". Podľa Volkogonova analýza situácie koncom leta 1939 potvrdzuje, že uzavretie Paktu bolo pre Sovietsky zväz vo veľkej miere vynúteným krokom, pokusom oddialiť začiatok vojny. Bolo tomu skutočne tak? Viaceré indície smerujú práve k tejto teórii.

Tajný dodatok

A aby to všetko nebolo také jednoduché, tak aj v pri uzatváraní tohto paktu sa objavil tzv. tajný dodatok, veď načo by obaja diktátori uzatvárali iba klasickú politickú dohodu vo forme proklamácie? To by nebolo podľa ich gusta. Na Západe sa dlho vedelo z ukoristených nemeckých dokumentov, že tajný dodatok existuje. Jeho pravosť priznal Sovietsky zväz až po takmer 50-tich rokoch v na druhom zjazde ľudových poslancov ZSSR v decembri roku 1989, avšak originál pôvodného dodatku sa doteraz nepodarilo v ruských archívoch nájsť o jeho skutočnom obsahu sa teda dodnes vedú spory. Podľa ruského historika Sergeja Sluča Vjačeslav Molotov pri odchode z Ministerstva zahraničných vecí poslal originál paktu, balík  (ktorý mal 17 strán!), do Spoločného oddelenia Ústredného výboru KSSZ, po čom tento na dlhé roky zmizol. V rozhovoroch s vysokopostavenými úradníkmi tak Molotov, ako aj Chruščov v odpovediach na otázky o protokoloch nič nezamietal, ale ani nepriznával. V roku 1998 sa dokumenty zverejnili v zbierke dokumentov vydanej medzinárodným Fondom Demokracia Alexandra Jakovleva. Autori zbierky tvrdili, že sa zverejnili originály dokumentov. Boli to však skutočné originály? To sa nedá ani dnes s úplnou istotou tvrdiť.

K dodatku samotnému (viď český preklad): Podľa dosť stručného dodatku (hľa ako málo stačí, aby sa zmenili osudy tisícov ľudí!) mali do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu patriť Estónsko, Fínsko a Lotyšsko, zatiaľ čo Litva mala pripadnúť do Nemeckej sféry vplyvu. Je zaujímavé, že obe strany súhlasili s nárokom Litvy na oblasť Vilniusu. Pokiaľ išlo o Poľsko, ktoré bolo týmto tajným dodatkom dotknuté najviac, mala sa hranicou oddeľujúcou sféru vplyvu Moskvy a Berlína stať línia riek Narev, Visla a San. Nebola tu dosiahnutá dohoda o hraniciach Poľskej republiky, obidvaja signatári dohody sa zaväzovali o tejto otázke priateľsky dohodnúť. V dodatku je zaujímavý tradičný sovietsky záujem o Besarábiu, ktorý aj dnes spôsobuje problémy s odštiepeneckou Podnesterskou republikou. O túto oblasť ako aj vtedy aj teraz nemalo Nemecko záujem. Hlavným Stalinovým ziskom bolo navrátenie tých častí Bieloruska a Ukrajiny, ktoré Poľsko obsadilo v roku 1920 a pobaltských štátov, ktoré stratili Sovieti v roku 1917, čo odstránilo ohrozenie Leningradu.

Dva podpisy pri uzatvorení Paktu, ktoré zmenili osudy tisícov  - Stalin a Ribbentrop

Tajný dodatečný protokol

U příležitosti podepsání paktu o neútočení mezi Německou Říší a Svazem sovětských socialistických republik podepsaní zplnomocněnci obou stran vedli přísně důvěrné rozhovory o otázkách hranic jejich daných sfér vlivu ve východní Evropě. Tyto rozhovory vedly k následujícím závěrům:

1. V případě nového územního a politického uspořádání oblastí náležejících k baltským státům (k Finsku, Estonsku, Lotyšsku, Litvě) bude severní hranice Litvy tvořit rozhraní mezi sférami vlivu Německa a SSSR. V této souvislosti obě strany uznávají zájem Litvy na území Vilna.

2. V případě nového územního a politického uspořádání oblastí náležejících k polskému státu bude rozhraní sfér vlivu mezi Německem a SSSR tvořit zhruba linie řek Narev, Visla a San. Otázka, zda zájem obou stran bude vyžadovat udržení nezávislého polského státu a jakými hranicemi má být tento stát vymezen, bude moci být definitivně vyřešena teprve v průběhu dalšího politického vývoje. V každém případě budou obě vlády řešit tuto otázku přátelskou dohodou.

3. Pokud se týče jihovýchodní Evropy, zdůraznila sovětská strana svůj zájem na Besarábii. Německá strana potvrdila svůj naprostý politický nezájem o tyto oblasti.

4. Tento protokol budou obě strany považovat za přísně tajný.

Moskva, 23. srpna 1939

Za vládu Německé Říše: von Ribbentrop

Zplnomocněnec vlády SSSR: V. Molotov

Kocky boli teda hodené, zostávalo už iba veriť, že Pakt sa dodrží. Verila vôbec tomu aspoň jedna zo strán?

Molotovova návšteva Berlína

Vzhľadom na notoricky známe fakty, ktoré sa diali po podpise Paktu, ktoré viedli k začiatku II. svetovej vojny, sa týmito udalosťami nebudem v tomto článku zaoberať. Presunieme sa teda do chladného novembra 1940, kedy zvláštny vlak sovietskeho predsedu vlády a ministra zahraničných vecí Vjačeslava Molotova dorazil v predvečer 12. novembra 1940 do Berlína. (Pripomeniem iba, že Poľsko bolo porazené a rozdelené, presne ako sa dohodlo v Pakte, Sovietsky zväz skúsil napnúť svaly a zariskoval v zimnej vojne konflikt s Fínskom, kde medzičasom podpísal aj mierovú zmluvu, Nemci v rýchlosti obsadili Holandsko, Belgicko a Luxembursko, neskôr aj slávne neporaziteľné Francúzsko, Chamberlain podal demisiu a britským ministerským predsedom sa stal Churchill, ZSSR obsadilo baltické štáty, v auguste 1940 vrcholila letecká bitka o Veľkú Britániu). Molotova vítali na berlínskom nádraží „gangsterské typy" (podľa neskorších spomienok Dekanozova) - minister zahraničných vecí Ribbentrop, náčelník polície a reichsfürer SS Henrich Himmler, náčelník štábu Hlavného veriteľstva wehrmachtu, generál poľný maršal Wilhelm Keitel, minister práce Robert Ley a ďalšia top špička Tretej ríše. Nemecko sa pokúsilo touto sériou rokovaní vyriešiť patovú situáciu do ktorej sa dostalo po nezdare Luftwaffe v bitke o Anglicko.

V tom čase medzi špičkou nemeckej armády zaznievali nie ojedinelé hlasy aby sa vytvoril Kontinentálny blok - silná päťka v zložení Tretia ríša, Taliansko, vichystické Francúzsko, Španielsko a Sovietsky zväz. Takýto vojenský blok by prirodzene nepoložil na kolená iba Veľkú Britániu, ktorá doslova trpela náletmi na svoje priemyselné mestá - srdcia Albionu, ale zároveň by smeroval v tichosti aj proti Spojeným štátom. Veru neboli tí nemeckí generáli takí diletanti ako sa neskôr o nich tradovalo. Inak už 27. septembra 1940 bol v Berlíne podpísaný tzv. Pakt troch mocností (Nemecko, Taliansko, Japonsko), v ktorom si upevnili svoju vojenskú spoluprácu a vzájomne si garantovali sféry vplyvu. Pakt bol však podľa Ribbentropa neukončený, pretože tu chýbal štvrtý partner - ZSSR, ako informoval veľvyslanca Óšimu nemecká predstava delenia sveta bola nasledovná: "Japonsko - južné more, Sovietsky zväz - Irak a India, Nemecko - rovníková Afrika, Taliansko - severná Afrika".

Veru pekne si to minister zahraničných vecí Tretej ríše nalinkoval - ostávalo mu už iba jediné - zlomiť Molotova a presvedčiť ho aby sa pripojil k paktu troch. Samotnému stretnutiu predchádzalo pozvanie 13. októbra 1940 poslal Ribbentrop Stalinovi list, ktorý bol rozvláčny a zrejme zámerne nejasný. V liste stále dookola spomínal že sa blíži koniec Veľkej Británie, ktorá je už na kolenách, spomínal „vojenskú misiu" v Bukurešti, kde ako zdôraznil je Tretia ríša pripravená brániť rumunské ropné zdroje pred útokom Angličanov. V závere neurčitého listu Joachim von Ribbentrop uviedol, že by bolo vhodné aby prišiel súdruh Molotov prejednať všetky tieto otázky osobne s vodcom do Berlína, čo sa aj zakrátko stalo.  Sovieti prijali pozvanie na toto stretnutie aby sa dozvedeli čo vlastne majú Nemci v najbližšej dobe za lubom. To znamená, že ani jedna zo strán neprichádzala na rokovanie s jasnými úmyslami.

Prvý deň rokovaní

Prvé kolo rokovaní prebehlo medzi Ribbentropom a Molotovom a jeho tematické okruhy určil osobne minister zahraničných vecí Tretej ríše. Neustále dokolečka opakoval, že Británia je už porazená a je len otázkou času kedy kapituluje. Zdôraznil, že aj ZSSR by sa malo orientovať na juh a dosiahnuť tak prirodzený prístup k otvorenému moru. Na to ho Molotov prerušil a opýtal sa nevinne, že aké more má minister zahraničných vecí namysli? Ribbentrop sa podľa spomienok pamätníkov z tejto otázky dostal do pomykova a odpovedal, že ide Arabské more a Perský záliv. V závere sa Ribbentrop vrátil k otázke pripojenia Sovietskeho zväzu k trojstrannému paktu, načo Molotov v duchu Stalinových inštrukcií, ktoré obdržal nijako nezareagoval. Bolo by tu vhodné pripomenúť, že išlo o prvú zahraničnú návštevu Molotova mimo vlasti, čo ovšem neznižovalo jeho kvality ako stratéga. Prvá schôdzka sa skončila nerozhodne a po výdatných neskorých raňajkách sa o 15.45 hod stretol Molotov s Adolfom Hitlerom. Ako neskôr zdôraznil Hitlerov osobný tlmočník Schmidt, „V mojej prítomnosti nijaký zahraničný návštevník takto nehovoril s vodcom". Molotov, aj keď nebol žiadny slávny rečník po hodinovom predslove führera, ktorý by sa dnes dal nazvať politicko-filozofickou prednáškou o budúcnosti, kde mimo iné vodca povedal, že USA budú skutočne nebezpečné až v roku 1970 respektíve na sklonku storočia. (inak tu sa Hitler ako vzácne nemýlil - poznámka autora blogu) sa ujal rázne slova a žiadal presné odpovede na otázky o tzv. novom poriadku v Európe a v Ázii a predovšetkým o nemeckých machináciách vo Fínsku, (na ktorom ZSSR obzvlášť záležalo), v Rumunsku, Bulharsku, Turecku na Balkáne, teda všade tam, kde mali aj Rusi bezprostredný záujem. Otázky padali ako krupobitie a Hitler mierne naklonený vpred si uvedomil, že nejedná so svojimi generálmi a spolustraníkmi, ktorý mu väčšinou mĺkvo prikyvujú ale s človekom trochu iného razenia. Hitler bol tak konsternovaný z Molotovových otázok, že schôdzu razantne prerušil, pretože sa blíži britský nálet. Záverom značne otrasený dodal, že sa obaja stretnú nasledujúci deň. Hitler si zobral čas na oddych aby sa poradil so svojimi najbližšími ako zlomiť nenávidených boľševikov. Time-out vyhovoval aj Sovietom, ktorý sa potrebovali poradiť s centrálou v Moskve.

Molotov vystupoval aj preto tak rázne, lebo vedel, že „veľvyslanec" V. G. Dekanozov (inak agent NKVD) si zachováva v pamäti každé jeho gesto a slovo, ktoré bude neskôr tlmočiť Stalinovi. Ak nechcel dopadnúť ako Litvinov musel si dať pozor. Pred druhým kolom rokovaní si vyžiadal bdelý Molotov stanovisko Moskvy, aby po návrate do rodnej vlasti nebol obvinený že sa spolčil s fašistami pri delení sveta. (!). Stalin v utajenom telegrame doporučoval aby nezverejňoval svoj záujem o Perziu, ak Nemci navrhnú delenie Turecka určite nebudeme proti a vznesieme svoje územné požiadavky (!), záverečnú deklaráciu predložiť iba v prípade ak sa dohodneme s Treťou ríšou o Fínsku a Bulharsku. (!)

Druhý deň rokovaní

Sovieti posilnený úspechom z predchádzajúceho dňa, idúc v duchu Stalinových inštrukcií sa vybrali priestornou halou ríšskeho kancelárstva na druhé kolo tajných rokovaní o delení sveta, kde ich už netrpezlivo očakávala top špička Tretej ríše - sám ríšsky kancelár Adolf Hitler, ešte nespamätaný z odvrávania Molotova z predchádzajúceho dňa, minister zahraničných vecí Ribbentrop a tlmočnícka dvojica - Schmidt a Hilger, vďaka ktorým sme sa čo to o rozhovoroch aj dozvedeli. Hitler tentoraz poučený, že politologické poučky zaberajú tak akurát na členov NSDAP, začal zvostra hneď fínskou otázkou, kde zaútočil na spojenca s tým, že Nemecko vždy rešpektovalo do písmena tajný protokol, čo sa nedá povedať o Rusku, ktoré obsadilo oproti tejto dohode nielen Besarábiu ale aj Bukovinu, ktorá sa nachádza kúsok od ich rumunských ropných polí však áno? Zdôraznil, že Ríša musí rešpektovať sovietsky záujem o Fínsko, nemá tu žiadne politické ambície (iba ak vojenské - autorská poznámka), ale vo vojne proti spoločnému nepriateľovi kapitalistickému Anglicku nutne potrebuje dve suroviny, ktoré ako naschvál má v dostatočnom množstve iba Fínsko a to nikel a drevo. Hitler sa ani nestačil nadýchnuť a už sa ho Molotov pýtal, či nemecká vláda rešpektuje tajný protokol v celom jeho rozsahu. Hitler nechápajúc, z akého dôvodu sa ho stále pýta minister zahraničia ZSSR na protokol, ho obratom ubezpečil, že áno Nemecko ho rešpektuje, čo však Molotovovi nestačilo a požadoval jednoznačné vyjadrenie ohľadne Fínska, ktoré je prirodzenou súčasťou ruského záujmového priestoru ako Estónsko a Besarábia. Už po vyrieknutí tejto vety sa Hitlerovi zaiskrilo pred očami, pretože Molotov fakticky naznačoval, že je možné obnovenie útoku na Helsinki. Tu dostala výmena názorov do veľmi ostrej roviny, ktorú sa márne snažil zmierniť Ribbentrop a tak dialóg zostal na mŕtvom bode.

Hitler ako tomu bolo aj pri včerajšom stretnutí začal hovoriť o inej téme - „delení imperiálneho dedičstva Veľkej Británie".  Ale ani tentoraz nebol Hitler priveľmi spokojný so sovietskymi návštevníkmi a tak po 3 a pol hodinovej konverzácii túto razantne prerušil znova kvôli možnému leteckému útoku. Ani jedna zo strán nemohla byť s výsledkom rokovaní, ak sa to dá takto nazvať priveľmi spokojná. Hitler bol naštvaný najmä na fínsku otázku, kde už mal svoje plány. Aj z tohto dôvodu sa vodca nezúčastnil ani  na slávnostnej recepcii, ktorú organizoval Molotov na sovietskom veľvyslanectve v Berlíne. Aj túto recepciu, po slávnostných prípitkoch prerušil zvuk sirén, pričom sa Molotov a Ribbentrop boli nútení uchýliť do blízkeho protileteckého krytu, kde Ribbentrop ako verklík opakoval, že Sovieti sa majú pripojiť k plánom na delenie anglického impéria načo mu naštvaný Molotov dal nasledovnú otázku :"Ak ste si tak istý, že s Britániou je koniec, prečo sme potom v tomto kryte?". Návšteva skutočne nikomu nič nepriniesla, jej výsledky boli krajne nepresvedčivé, k rokovaniam sa vrátil Stalin o dva týždne s tým, že bol ochotný uvažovať o pripojení ZSSR k trojmocenskému paktu ako štvrtý člen za predpokladu splnenia (ako inak pre nacistov nesplniteľných) podmienok: Nemci odídu z Fínska, Rusi podpíšu pakt o vzájomnej pomoci s Bulharskom a Irán sa uzná ako sovietska záujmová sféra. Z Berlína však nikdy neprišla odpoveď na tieto sovietske návrhy. Názory historikov na to, či Stalin bol skutočne pripravený k účasti na novom pakte a delení sveta sa rôznia. Isteže by takýto postoj bol plne v súlade s jeho imperiálnym myslením. Tretia ríša sa však rozhodla inak a už 18. decembra 1940 podpísal Adolf Hitler Plán Barbarossa - t. j. plán na zničenie Sovietskeho zväzu.

Prekvapivý útok na ZSSR?

Skutočne Stalin až do posledných chvíľ neveril správam o hroziacom útoku zo strany Nemecka? Spoliehal sa na existenciu Paktu? V apríli 1941 dosiahli dodávky surovín do Nemecka svojho maxima od doby podpísania Paktu a síce: 208.000 ton obilia, 50.000 ton paliva, 8.300 ton bavlny, 8.300 ton kovu. Sovieti ako vzorní spojenci Nemecka dokonca prepravili po Transsibírskej magistrále 4.000 ton kaučuku, ktorý si Tretia ríša objednala od Sovietskeho zväzu.

Stalin, ktorý stále viac veril v spiknutie Angličanov proti jeho krajine v snahe vyhnúť sa provokáciám, ktoré by mohlo vyvolať Hitlerove nepriateľstvo (!) a ohroziť pakt o neútočení, zaviedol veľmi prísne obmedzenia pre výzvednú činnosť GRU a NKVD pre túto krajinu. Prioritou nebolo sledovať možné prípravy na útok ale sieť agentov sa mala zamerať najmä na odhalenie Hitlerovho úspechu. Veľmi zaujímavá činnosť pre sovietsku rozviedku v Ríši, ktorá ako soľ potrebovala dodávať informácie vojenského charakteru do svojej vlasti.

Pramene tvrdia, že Moskva získala celkovo 84 rôznych „varovaní" o plánoch napadnutia zo strany Nemecka. Stalin väčšinu správ ignoroval, hádzal do koša a stále sa opájal myšlienkou anglického spiknutia posilneného Churchilovými pokusmi varovať ho o Hitlerových skutočných zámeroch. Zdá sa, že v roku 1941 Stalin zo všetkých najviac nedôveroval práve Winstonovi Churchillovi. Považoval ho za génia zla, ktorý práve za občianskej vojny červených proti bielym hlásal antibolševickú propagandu.

Na dokreslenie spomeniem iba tri zásadné správy od agentov NKVD, ktoré Stalin všetky ignoroval.

Napr. 17. apríla 1940 jeden rezident GRU v Prahe zaslal do Moskvy neustále sa opakujúce varovanie o tom, že Nemecko sa chystá napadnúť Sovietsky zväz, pretože zbrojovka Škoda Plzeň dostala rozkaz aby prerušila prácu na dodávkach pre Rusko a Nemci sťahujú sily k sovietskym hraniciam. Stalin na okraj hlásenia napísal červeným atramentom: "Táto správa je anglická provokácia. Zaistite jej autora a potrestajte ho." Major Achmedov, šéf IV. Oddelenia NKVD sa mal vydať pod zásterkou dopisovateľa TASSu do Nemecka aby odhalil vinníka. Žiaľ útok wehrmachtu mu tejto misii zabránil.

Ďalší agent GRU, sám veľký šéf  špionážnej siete, ktorá dostala názov Červená kapela Leopold Trepper varuje Moskvu dvakrát po sebe. 21 júna 1941 príde Trepper do Vichy k Susloparovovi, vojenskému atašé sovietov a hovorí mu: "Správa najvyššej štátnej dôležitosti, musí byť odoslaná okamžite.". Atašé sa ho kľudne pýta čo ho tak rozčúlilo. Trepper mu bez mihnutia oka oznámi, že wehrmacht prepadne Rusko ešte dnes v noci. Generál sa zasmeje a povie: "Ty si sa zbláznil, to je nemysliteľné, vylúčené, odmietam takýto telegram do Moskvy poslať lebo nás vysmejú". Na veľké naliehanie Treppera telegram odchádza, Stalin si ho prečíta ešte v ten deň a poviem: "Otto (krycie meno Treppera) nám posiela zvyčajne hodnotný materiál, ktorý robí česť jeho zmyslu pre politiku. Ako to že si nevšimol, že tu ide o sprostú anglickú provokáciu?" Anglická provokácia, tieto slová mal Stalin v rozhodujúcich dňoch pred útokom Nemecka na jazyku takmer denne.

Ďalší agenti na opačnom konci sveta taktiež nezaháľajú a sám Richard Sorge, oficiálne  nemecký novinár v Tokiu predpovedal napadnutie ZSSR na 19 mája 1941. Uvedenú informáciu poslal do Moskvy na čo Stalin znova zareagoval veľmi prudko, že „Sorge nemá žiadne spoľahlivé informácie, ten sa v Japonsku stará iba o malé továrničky a trávi všetok čas po bordeloch". Stalin správu zamietol a GRU telegrafovalo do Tokia, že „pochybujeme o hodnovernosti Vašej informácie". Ako Sorge obdržal tento telegram vstal chodil po miestnosti a vykrikoval: „Už toho mám dosť. Prečo mi neveria? Ako môžu títo obmedzenci ignorovať našu správu?".

Ako sa neskôr ukázalo práve Sorge bol onou osobou vďaka ktorej sa podarilo ubrániť Moskvu, tým že informoval o plánoch Tokia vydať sa smerom na juh čo umožnilo Stalinovi stiahnuť čerstvé sibírske divízie, ktoré boj o Moskvu rozhodli. Pri posudzovaní Stalina a najužšieho sovietskeho vedenia v roku 1941 musíme mať ale na pamäti jeho názor na svet a anglické spiknutie. Sovietsky zväz disponoval najväčšou zahraničnou sieťou v dejinách a aj napriek tomu utrpel v ranných hodinách 22. júna 1941 najväčšiu spravodajskú katastrofu druhej svetovej vojny. Táto katastrofa však nebola spôsobená nedostatkom spravodajským informácií, priam naopak, ale nesprávnou analýzou týchto informácií.

Vysvetľovanie paktu v Kominterne

Z pohľadu Stalina malo spojenectvo s Nemeckom jasné určenie, jednak mala byť posunutá hranica ZSSR čo najďalej na západ a na druhej strane sa malo Nemecko samotné zapliesť do vojny so západnými krajinami, aby tým oslabilo západné t. j. kapitalistické štáty. Bolo to však potrebné vysvetliť aj ostatným spriateleným komunistickým stranám, ktoré boli po zverejnení paktu doslova v šoku. Práve z tohto dôvodu sa už 7. septembra 1939 konala v Kremli porada, kde Stalin vysvetľoval dôvody uzatvorenia paktu Georgi Dimitrovovi, šéfovi Kominterny, ktorý práve v tom čase pobýval v Moskve. Tento si vo svojom denníku zhrnul Stalinove vízie nasledovne :"Dve skupiny kapitalistických štátov vedú medzi sebou vojnu (!), nemáme nič proti tomu, že na seba zaútočia a vzájomne sa oslabia". Sám Hitler rozvracia a podkopáva kapitalistický systém. Pakt do istej miery pomáha Nemecku. Ďalším krokom je povzbudiť druhú stranu. Ako sa ukazuje Stalin vysvetľoval uzatvorenie paktu pred svojimi spojencami ako prostriedok na to aby sa rozpútal konflikt medzi Nemeckom a západnými spojencami, tak že sa oslabia tieto kapitalistické krajiny a ťažiť s toho bude kto iný ako Sovietsky zväz.

Tri zaujímavé prípady plodnej obchodnej spolupráce medzi Nemeckom a ZSSR

Misia Kometu

Ako bolo už v úvode spomenuté práve Komet bol ten krížnik, ktorý sa dostal za aktívnej podpory sovietskych ľadoborcov Stalin a Lenin (!) v roku 1940 to Tichého a Indického oceánu, kde sa a venoval bohulibej činnosti potápaniu spojeneckých lodí. Ak by neexistovala sovietska pomoc od ľadoborcov, ktorá bola štedro zaplatená v ríšskych markách, Komet by nikdy nedoplával do Tichého oceánu. V tomto prípade sa dá však hovoriť o obojstranne výhodnej spolupráci, nakoľko pomoc ľadoborcov nebola bezplatná.

Trasa križníku Komet popri ruských brehoch do Tichého oceána

Krížnik Lützow

Tento na 70% dokončený krížnik bol v máji 1940 na základe paktu odpredaný z Nemecka do ZSSR. Sovieti ho premenovali na Petropavlovsk, žiaľ po prepadnutí ZSSR bol stále nedokončený, preto ho používali iba ako plávajúcu protilietadlovú batériu proti Nemcom. Zároveň Nemci ako oplátku za dodávku ropy dodali sovietom technickú dokumentáciu krížníku Bismarck, ktorý ešte v tomto čase nebol dokončený. (!)

Kúpa okresu

Ako tvrdí Norman Davies, Sovietom sa nezdalo usporiadanie hraníc medzi ZSSR a Ríšou a tak v januári 1941 odkúpili od Nemecka bývalý poľský okres Suwalki za 7,5 milióna $ v zlate. (!). Podrobnosti o tomto obchode doposiaľ neboli zverejnené. (zdroj: Norman Davies, God's playground: a history of Poland in two volumes, str. 329 v strede textu)

Záver

Ako je známe iniciatíva na uzatvorenie paktu vyšla od Hitlera, Stalin však veľmi dlho neváhal a bol ochotný pakt uzatvoriť. Aké boli hlavné výhody paktu pre Sovietov?

Podľa môjho názoru najmä posunutie sovietskych hraníc od 200-300 km ďalej na západ čo znamenalo istú strategickú výhodu, ktorá sa prejavila tým, že novopripojené územia sa stali akousi nárazníkovou zónou pri útoku Nemecka. Zároveň sa podarilo Stalinovi udržať svoju krajinu mimo vojny s jasným ideologickým posolstvom, „že kapitalisti sa vybijú sami navzájom", čo sa mu však nepotvrdilo.

Z čisto ideologického hľadiska bol pakt o neútoční niečím nepochopiteľným a aj z tohto dôvodu sa jeho uzatvorenie navonok len veľmi ťažko obhajovalo.

Aké mal výhody pre Nemecko?

Hitler podpisom paktu vyriešil jednak svoj krátkodobý cieľ (útok na Poľsko, kde si zabezpečil, že Sovietsky zväz nezasiahne a do vojny proti Nemecku nevstúpi) a taktiež svoj dlhodobý cieľ, ktorý oddialil. (útok na ZSSR). Podpisom paktu pre Nemecko sa rozviazali jeho ruky na východe a z tohto dôvodu sa mohol pustiť do vojenských operácií proti Veľkej Británii a Francúzsku bez obáv, že im prídu Sovieti na pomoc. Z ekonomického hľadiska si Nemecko paktom zaistilo dodávku surovín od Sovietov za veľmi výhodné ceny.

Pakt sa vždy hodnotil veľmi rôzne a protikladne. Ruskí historici ho vykladajú ako jasný úspech sovietskej diplomacie, ktorá vykľučkovala, keď ju Anglicko a Francúzsko ťahali vyše pol roka za nos a neboli sa ochotní dohodnúť.

Podľa posledných prieskumov verejnej mienky 57% Rusov sa domnieva, že Stalin podpísal s Nemeckom pakt preto, aby oddialil začiatok druhej svetovej vojny a nevidí v ňom nič nevhodné.

Je však iróniou osudu, že v deň napadnutia ZSSR ešte tiekla sovietska ropa do Ríše a tak výdatne pomáhala zásobovať nemecké vojská, ktoré sa zahrýzali pomaly do matičky Rusi.

Vybraná literatúra a pramene:

Werth, Alexander: Od paktu po Stalingrad, Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1968, Originál: Russia at War, London 1964,

Bártl, Stanislav: Zkáza černé eskadry: Kapitoly bitvy o Arktidu 1941-1945, Vydavatelství časopisů MNO, v edícii Magnet, ročník 4 ako zväzok č. 5/1968,

Brod, Toman: Pakty Stalina s Hitlerem: Výběr dokumentů z let 1939 a 1940, Naše Vojsko, Praha 1990,

Marek,  Jindřich: Válka v Arktidě, Zapomenuté bojiště tajné meteorologické války v letech 1940-1945, Epocha, Praha 2006

Nálevka, Vladimír: Z neznámých stránek historie, Neznámé kapitoly z dějin 20. století, Nakladatelství Aleš Skřivan, Praha 2001 kapitola Neznámy pokus o dělení světa, Molotovova návštěva Berlína v roce 1940 str. 32-47

Hynková-Dvoranová, Jana: Pakt Molotov-Ribbentrop: Hra s nenulovým součtem, bakalářská práce, Fakulta sociálních studií, Katedra mezinárodních vztahů a evropských studií, Masarykova univerzita Brno, 2007

Stráník, Tomáš: Pakt o neútočení mezi Německem a SSSR - Historické události a okolnosti, které ovlivnily jeho vznik a zánik, bakalářská práce, Fakulta sociálních studií, Katedra mezinárodních vztahů a evropských studií, Masarykova univerzita Brno, 2008

Davies, Joseph, E: Poslání do Moskvy (Soubor důvěrných depeší státnímu departmentu, úřední a soukromé korespondence, běžné zápisky z diáře a deníku spolu s poznámkami a výkladem do října 1941), 407 stran, Melantrich, Praha 1947

Medvedev, Žores, A., Medvedev, Roj, A.: Neznámy Stalin, Slovart, Bratislava, 2006

Volkogonov, Dmitrij: Triumf a tragédia, politický portrét J. V. Stalina 2 zväzok, Spektrum, Bratislava, 1990

Dullinová, Sabine: Stalinovi diplomaté v Evropě 1930 - 1939, Themis, Praha, 2004

Andrew, Christopher Gordievsky, Oleg: KGB důvěrná správa o zahraničných operacích od Lenina do Gorbačova, East Art Agency Publishers, Praha 1994,

DVD edícia II. Světová válka - Za zavřenými dveřmi, Stalin, Nacisté a Západ  - 1 diel,  2009

http://en.wikipedia.org/wiki/German_auxiliary_cruiser_Komet

http://argo.net.au/andre/raiderKOMETENFIN.htm

http://www.periscopepublishing.com/KOMET%20exhibition.htm

http://www.scharnhorst-class.dk/hilfskreuzer/komet.html

http://www.amazon.com/gp/product/0872499928/102-4896520-269760?v=glance&n=283155

http://www.histdoc.net/history/molotov.html

http://en.wikipedia.org/wiki/Nazi%E2%80%93Soviet_relations

http://keu-ocr.narod.ru/Komet/

http://www.historyfoundation.ru/publication.php

http://xb.io.ua/album40040

http://www.ushmm.org/wlc/article.php?lang=en&ModuleId=10005156

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nová ochrana osobných údajov umožní, aby na vás internet zabudol

Osobné údaje sú veľkou témou nielen pre firmy, ale aj pre ľudí.

STĹPČEK PETRA SCHUTZA

Európska komisia vrhla granát, ktorý mení situáciu

Zbytočná administratíva bude zrejme údelom mnohých firiem.


Už ste čítali?