Tito vs. Stalin (pozadie tejto roztržky)

Autor: Artúr Soldán | 24.10.2009 o 18:05 | (upravené 8.2.2010 o 15:36) Karma článku: 12,84 | Prečítané:  6205x

Szklarska Poręba, 22. septembra 1947 Andrej Ždanov, stranícky šéf z Leningradu, nový líder medzinárodného komunistického hnutia, sa naklonil nad rečnícky pult a zvýšeným hlasom prítomných predstaviteľov komunistických strán východoeurópskych krajín upozornil, že cieľom tejto utajenej schôdzky nie je iba výmena informácií ale založenie Kominformy (alebo inak Informbyra - oficiálne Informačné byro komunistických a robotníckych strán, rusky Информационное бюро коммунистических и рабочих партий) ako koordinačného centra, ktoré má zaistiť aby socialistický blok nebojoval proti kapitalistom každý samostatne ale spoločným postupom. Medzi účastníkmi zavládol mierny nepokoj,  nakoľko o tomto bode rokovania neboli vopred účastníci schôdzky informovaní. Najmenej prekvapená bola ale delegácia juhoslovanských komunistov na čele s Edvardom Kardeljom, hlavným straníckym ideológom Belehradu, ktorý bol tvorcom myšlienky pripojenia Juhoslávie k Sovietskemu zväzu (...!...) sa postavil a začal tlieskať Ždanovovi.

Molotov, Stalin a Tito v Moskve v roku 1945Molotov, Stalin a Tito v Moskve v roku 1945

 

Tito vs. Stalin (pozadie tejto roztržky)

Tradičné klišé:

„Tito robil zahraničnú politiku nezávisle od Moskvy, a preto Stalin Juhosláviu vyhodil zo socialistického bloku."

Predohra:

Szklarska Poręba, 22. septembra 1947

Andrej Ždanov, stranícky šéf z Leningradu, nový líder medzinárodného komunistického hnutia, sa naklonil nad rečnícky pult a zvýšeným hlasom prítomných predstaviteľov komunistických strán východoeurópskych krajín upozornil, že cieľom tejto utajenej schôdzky nie je iba výmena informácií ale založenie Kominformy (alebo inak Informbyra - oficiálne Informačné byro komunistických a robotníckych strán, rusky Информационное бюро коммунистических и рабочих партий) ako koordinačného centra, ktoré má zaistiť aby socialistický blok nebojoval proti kapitalistom každý samostatne ale spoločným postupom. Medzi účastníkmi zavládol mierny nepokoj,  nakoľko o tomto bode rokovania neboli vopred účastníci schôdzky informovaní. Najmenej prekvapená bola ale delegácia juhoslovanských komunistov na čele s Edvardom Kardeljom, hlavným straníckym ideológom Belehradu, ktorý bol tvorcom myšlienky pripojenia Juhoslávie k Sovietskemu zväzu (...!...) sa postavil a začal tlieskať Ždanovovi. V duchu si pomyslel: "Áno Kominforma nám rozviaže ruky, náš a sovietsky plán sa začína realizovať." Myšlienke k vytvoreniu balkánskej federácie t. j.  - spojenie Juhoslávie, Bulharska, Albánska a Grécka (...!...) už nestojí nič v ceste. Ždanov pokračoval v prerušenom prejave a zdôraznil, že ostatné socialistické štáty si majú brať príklad z Juhoslávie, ktorá realizuje najdôslednejšie sovietsku politiku. Kardelj sa otočil k svojmu spolusediaciamu Milovanovi Djilasovi a podotkol: „Stalin nás podporuje, je to jasný signál na podporu gréckych súdruhov....". Djilas nesúhlasne pokrútil hlavou a podotkol :"Mne sa to nejako nezdá, poznám generalisima osobne, niečo tu nesedí.... „. Kardelj však tejto nevinnej poznámke nevenoval pozornosť. Veď načo aj? Juhoslávia bola miláčikom Sovietskeho zväzu, Tito mal všetky dvere v Moskve otvorené, čo si priať viac??? Netušil, že o necelý rok sa vzťahy medzi oboma štátmi zhoršia natoľko, že Juhoslávia sa bude pripravovať na vojnu so sovietmi... Ale koho by to v tej chvíli napadlo? Kominforma je založená .... hor sa do realizácie myšlienky balkánskej federácie....

O sovietsko - juhoslovanskom konflikte, ktorý prebehol v rokoch 1948-1953  sa v dostupnej literatúre vždy píše ako konflikte príliš samostatného J. Broza Tita, ktorý sa snažil realizovať vlastnú zahraničnú politiku nezávislú od Moskvy. Bolo tomu však skutočne tak? Prečo sa Josip Broz, ktorý pracoval v Kominterne až 22 mesiacov od roku 1935 do roku 1937 v Moskve pod meno Walter postavil proti Josipovi Visarionovičovi Džugašvilimu - Stalinovi? Prečo samotný Stalin horlivý prívrženec myšlienky balkánskej federácie z tejto cesty vycúval a začal sa vyhrážať vojenským vpádom do Juhoslávie? Išlo o konflikt dvoch silných osobností, z ktorých ani jedna nechcela ustúpiť? Odpovede na tieto a mnohé ďalšie otázky musíme hľadať v októbri 1944 kedy priletel do Moskvy na neohlásenú návštevu britský premiér Winston Churchill...

Percentuálna dohoda

Britský premiér priletel do hlavného mesta Sovietskeho zväzu dňa 09. 10. 1944 so zmiešanými pocitmi. Jeho cieľom bola iniciatíva, o ktorej neinformoval parlament ani vládny kabinet. Pri rokovaní so Stalinom, ktorého z duše neznášal však napodiv vytiahol kúsok papiera (...!...) na ktorom bol poznačený nasledovný návrh na rozdelenie sfér vplyvu v povojnovej Európe: v hornej časti papiera bolo uvedené, že v Rumunsku bude mať 90% Sovietsky zväz a zvyšných 10%  pripadne V.Británii, v prípade Grécka to bolo práve opačné - 90% pre V. Britániu, Juhoslávia sa delila fifty-fifty -  50%  Sovieti, 50% - V. Británia, Maďarsko 50% - Sovietsky Zväz a 50% V. Británia. Zoznam vybraných krajín uzatváralo Bulharsko kde bol Churchillom navrhnutý pomer - 75% v prospech ZSSR a 25% pre V. Britániu. Stalin v podávanom dokumente urobil jedinú zmenu: pri Bulharsku kde opravil 75% v prospech sovietov a 10% nechal pre "others".  (viď  priložené video) Netrvalo ani 5 minút a osudy krajín a ich obyvateľov boli spečatené. Uvedené čísla, ktoré podstatným spôsobom poznačili životy miliónov ľudí boli nasledujúci deň podrobne preberané medzi Molotovom a Edenom. Cifry sa niekoľkokrát menili vždy v sovietsky prospech (!). Eden sa pri presadzovaní anglickej politiky nepochopiteľne vzdal  pôvodne požadovaného 50% vplyvu v Maďarsko, ktoré bolo značne prozápadne orientované výmenou  za lepšie „skóre" v prosovietskom Bulharsku. Licitácie o rozdelenie sfér vplyvu skončili 11. októbra 1944 sovietskym návrhom na podiel 80:20 pre ZSSR v Maďarsku a Bulharsku, a 50:50 v Juhoslávii.

V prvých dvoch krajinách mali byť po porážke nacistického Nemecka ustanovené sovietske kontrolné komisie s anglickým a americkým zástupcom. Práve v prípade Juhoslávie sa obaja štátnici zhodli na „potrebe spoločnej politiky v tomto regióne".  Práve táto dohoda sa stala kameňom úrazu a nepochopením zo strany Juhoslávie a bola onou „rozbuškou", ktorá odštartovala roztržku s Veľkým bratom - Sovietskym zväzom.

Bledská dohoda - vzťah Juhoslávia-Bulharsko

V auguste 1947 sa v slovinskom meste Bled zišiel Tito s bulharským vodcom Georgi Dimitrovom  a dohodol s ním vytvorenie bulharsko-juhoslovanskej únie. Tito zároveň plánoval do tejto únie zapojiť aj Albánsko, presne podľa pokynov Stalina na zriadenie Balkánskej federácie.

Stalin si ale predstavoval že „Balkánska federácia" (vzniknutá spojením Juhoslávie, Bulharska, a Albánska (...!...)) a tzv. „Podunajská federácia" (ktorá mal byť tvorená Československom (!), Maďarskom (!) a Poľskom a Rumunskom) sa neskôr spojí do super socialistického jednotného štátneho útvaru (!) a bude včlenená do ZSSR. Plán o ktorom sa veľmi nepíše a zostáva na okraji záujmu historikov. Práve tento plán bol začiatkom rozkolu dvoch najvernejších spojencov ZSSR a Juhoslávie, načo miesto Juhoslávie ako spojenca number 1 nahradilo Československo s tým rozdielom, že Gottwald bol poslušným lokajom Moskvy, ale to je iný príbeh. Vtedy ešte nevytvorená zamýšľaná NDR (sovietska okupačná zóna) mala byť zatiaľ mimo - tu sa Stalin pohrával s myšlienkou ako využiť toto územie. V realizovaní myšlienky Balkánskej federácie generálny tajomník Komunistickej strany Juhoslávie a premiér Josip Broz  Tito mal úplne inú predstavu o tomto útvare ako Stalin. Keďže dobre poznal myšlienkové pochody sovietov, naoko sa tváril, že plní bezvýhradne ich príkazy ale v skutočnosti si z moskovskej schôdzky na ktorú bol pozvaný spolu s Dimitrovom (Tito tam však neišiel na poslednú chvíľu sa „ospravedlnil") dostali od NKVD presné pokyny ako má zamýšľaná federácia vyzerať s tým, že Moskva urgovala „urýchlenie" spojenia Bulharska a Juhoslávie.

Tu však vznikol zásadný problém - Georgi Dimitrov, bulharský komunistický vodca, trójsky kôň Sovietov sa dožadoval (zámerne?)  aby malo Bulharsko privilegované postavanie v rámci zamýšľanej federácie - s čím ale zásadne nesúhlasil Tito. Totiž, balkánsku federáciu mali tvoriť Bulharsko, Albánsko a Juhoslávia ako jednotné štáty. V tom prípade by bol pomer síl 2:1 ( Albánsko a Bulharsko verzus Juhoslávia ). Tito musel mať na zreteli, že Juhoslávia nie je jednotný centralizovaný štát ale že sa skladá zo šiestich republík, ktoré v tomto prípade treba chápať ako štáty. Bulharský návrh by znamenal popretie existencie Federatívnej ľudovej republiky Juhoslávie, ktorá bola tvorená šiestimi zväzovými  republikami - Bosnou a Hercegovinou, Chorvátskom, Srbskom, Macedónskom, Čiernou horou a Slovinskom. Tito si postavenie Bulharska a Albánska predstavoval ako pričlenenie ďalšej zväzovej republiky do federácie s automatickým postavením zväzovej republiky čo zásadne odporovalo sovietskej predstave o tejto federácii. Na Blede boli podpísané niektoré dohody medzi Bulharskom a Juhosláviou a je pravdepodobné, že Dimitrov neodporoval Titovým argumentom, keď ide o balkánsku federáciu.

Neskôr začiatkom januára 1949 je práve Dimitrov, tajne „prevezený" sovietskym lietadlom do Moskvy, z ktorej sa už nevráti. Podľa oficiálnej správy, ktorá však vyšla v Bulharsku za tri mesiace (!) bol Dimitrov prevezený do sanatória v blízkosti Moskvy. V júli 1949 Dimitrov počas moskovského pobytu zomiera. Po jeho smrti sa vynorili správy o nečistých praktikách, podobné ako sa objavili pred rokom v súvislosti so smrťou Ždanova. Vedel veľa a bol umlčaný? Na túto otázku žiaľ neexistuje jednoznačná odpoveď.

Vzťah Juhoslávia - Albánsko

Ako irónia osudu v súvislosti s práve aktuálne „samostatným" Kosovom znie fakt, že začiatkom roka 1947 sa pripravovalo spojenie Juhoslávie a Krajiny orlov (oficiálny názov štátu je Republika e Shqiperise) do jedného celku. V skutočnosti bolo Albánsko až na svoj názov v tomto čase pod veľkým vplyvom Juhoslávie, najmä preto, že juhoslovanskí komunisti sa veľmi aktívne podieľali na dotváraní komunistickej strany Albánska a značne pomohli v organizácii protifašistického odboja. Preto sa spojenie oboch krajín sa bralo ako hotový fakt. Komunistická strana Albánska bola na príkaz Kominterny zriadená a riadená Titom, presne podľa Stalinových pokynov. Tiranský stranícky šéf Enver Hodža a minister vnútra Koçi Dzodze sa obaja chceli zavďačiť Belehradu a bojovali o mocenské postavenie v KS Albánska. V novembri 1947 spáchal „samovraždu" člen politbyra KS Albánska Nako Spirua, oficiálne sa v tlači objavila správa že smrť Spirua bola nešťastná náhoda pri manipuláciu so strelnou zbraňou v kancelárii. Stalin by sa zrejme nebol tejto epizóde venoval väčšiu pozornosť ale...veľvyslanec Juhoslávie v Moskve Popović povedal Ždanovovi, že Spiru sa snažil kontaktovať pred smrťou ruské veľvyslanectvo v Tirane, za tým účelom aby získal podporu sovietov proti obvinenia, že zastáva protijuhoslovanský postoj. Z tohto dôvodu pozval samotný Stalin dňa 23. 12. 1947 na návštevu do Moskvy najvyššie juhoslovanské vedenie. Je si potrebné uvedomiť, že Juhoslávia mala v tom čase v Albánsku umiestnený letecký pluk a chystala sa tu dislokovať pozemné vojenské jednotky, oficiálne aby Albánsko chránili proti možnému útoku gréckych vládnych vojsk (!) Neoficiálne sa Tito pripravoval na „prijatie" Albánska ako siedmej zväzovej republiky do federácie. Keď sa Stalin stretol s delegáciou juhoslovanskej federácie nemal námietok aby Juhoslávia pripojila k federácii siedmu zväzovú republiku v podobe Albánska... Tito to pochopil ako výzvu a oficiálne požiadal Hodžu o rozmiestnenie armádnych jednotiek juhoslovanskej federácie na albánskom pobreží pri meste Korçë. Čuduj sa svete súhlas od Hodžu dostal. Ale ako natruc vyznieva skutočnosť, že v ten istý deň kedy dostal Tito súhlas s umiestneným vojsk pri Korçë sa Dimitrov vracajúci sa s podpisu zmluvy o priateľstve s Rumunskom pri ceste do rodného Bulharska poskytol nevinné interview, kde vášnivo propagoval myšlienku balkánskej federácie, pričom sa neopatrne „preriekol" a hovoril o Grécku ako o istom budúcom členovi tejto federácie....Ako to teda bolo v skutočnosti? Ak by sa do zamýšľanej federácie balkánskych štátov „zapojilo" aj Grécko znamenalo by to jasné popretie dohôd medzi ZSSR a Veľkou Britániou. Skúsme sa teda bližšie pozrieť aké boli vzťahy medzi týmito dvoma štátmi na prelome rokov 1947-1948.

Vzťah Juhoslávia-Grécko

Šéf gréckych komunistov Markos Vafiadis, niekdajší popredný predstaviteľ vojska ELAS mal koncom roku 1947 pod svojou kontrolu asi polovicu územia gréckeho štátu, najmä neprístupné horské kraje Epiru, Thesálie a Macedónska. Juhoslovanské vedenie všemožne podporovalo gréckych partizánov tým že im dodávalo zbrane, materiál a potraviny. V tom čase Sovietsky zväz vyvíjal diplomatickú aktivitu proti americkému pôsobeniu v Grécku, avšak priamej podpore gréckych komunistov sa snažil vyvarovať. (!) Práve v prípade krajiny ležiacej na Peloponézskom polostrove sa prejavili úplne odlišné záujmy medzi Stalinom a Titom. Vodca juhoslovanským komunistov mal eminentný záujem (za vojenskú pomoc gréckym partizánom) požadovať aby grécka časť Macedónska bola pripojená k federácii a stala sa jej nedeliteľnou súčasťou. Stalin naopak váhal ísť do priamej možnej vojenskej konfrontácie zo Spojenými štátmi a Veľkou Britániou a doslovne Grécko v tejto hre obetoval. (!). Svedčia o tom mnohé fakty, napr. postoj Ždanova, ktorý sa odmietol vôbec o gréckej otázke baviť na ustanovujúcej schôdzi Informbyra a nepripustil ju ako bod rokovania. Rozdielnosť postoja Juhoslávie a ZSSR ku Grécku sa prejavila na mierovej konferencii v Paríži, kde sa značne naštvaný Molotov opýtal Kardelja „Vy si fakt neuvedomujete že majú (mienené USA) atómovú bombu?", na to bez mihnutia oka odpovedal Kardelj :"No a čo má byť, oni majú atómovú bombu, my máme partizánsku". (zdroj: D. Bekić: Juhoslavija u hladnom ratu. Odnosi s velikim silama, Zagreb 1988, str. 26). Tu sa prejavil obozretný postoj sovietskeho vedenia na medzinárodnej scéne, ktorý veľmi ostro kontrastoval s postojom Juhoslávie, ktorá si chcela „svoje miesto na Slnku" vydobiť za každú cenu. Tito vychádzal pri internacionálnej pomoci Grécku z presvedčenia že práve Juhoslávia sa stane ohniskom celej socialistickej revolúcie v južnej Európe. Neuvedomoval si však skutočnosť, že tým by zásadne narušil krehkú rovnováhu síl dohodnutú medzi Sovietmi a Západom.

Problém Terstu

1. mája 1945 po ťažkých bojoch s Nemcami vstúpila juhoslovanská armáda do Terstu presne v duchu Titovej doktríny obsaď čo najviac územia, potom sa ti bude ľahšie vyjednávať o možných ústupkoch. Tito sledoval obsadením Terstu niekoľko cieľov - ochranu slovinskej menšiny, a upevnenie svojich pozícií v severnom Jadrane (tu išlo aj o polostrov Istriu, ktorá dovtedy nikdy nepatrila južným Slovanom). Okrem toho, Tito mal ambíciu z Terstu urobiť veľký prístav pre potreby nie iba Juhoslávie, ale aj Maďarska a Československa, čo by ešte viac zvýraznilo jeho autoritu a význam Juhoslávie. Okrem toho, Tito uvažoval, že práve akcia Terst bude iskrou, ktorá zapáli talianských komunistov na revolučné akcie. Úplne odlišné plány s Terstom ale mali západní spojenci, ktorý si mesto chceli prenechať pre seba hlavne kvôli symbolickému významu, ktoré malo mesto u občanov Talianska. Ak by Titove jednotky ostali v meste bol by to jasný signál pre celú taliansku ľavicu na ozbrojené povstania. Tito sa automaticky domnieval, že sovieti sú na jeho strane, preto sa juhoslovanská armáda počas 40 dňovej nadvlády nad mestom dopustila mnohých osudných chýb. OZNA - Odeljenje Zaštite Naroda (Oddelenie ochrany národa)  inak  juhoslovanská  tajná polícia prenasledovala fašistov a kolaborantov ale v duchu doktríny triedneho boja začala prenasledovať aj predstaviteľov miestnej buržoázie ako nepriateľského živlu, veď čo s nimi, keď sa im nepozdával sovietsky model fungovania štátu. Niektorí skončili v priepasti Kras, zopár ich záhadne zmizlo a bolo zabitých a viac ako 2.500 osôb bolo uväznených. OZNA však fungovala presne podľa sovietskeho vzoru a Tito sa domnieval, že je všetko OK. Tu sa ale ukázala ďalšia osudová chyba vedenia Juhoslávie, ktoré sa spoliehalo na podporu Stalina. Tento však nechcel vôbec nič meniť na Jaltských dohovoroch o nemennosti hraníc Talianska a tak do Belehradu odišiel nasledovný telegram :"Do 24 hodín musíte stiahnuť svoje jednotky z Terstu, nechceme sa kvôli tomu zapliesť do tretej svetovej vojny". 9. júna 1945 podpísala teda Juhoslávia s Angličanmi a Američanmi dohodu, podľa ktorej sa mali partizánske oddiely stiahnuť z mesta a sporné územie  malo byť doby definitívneho vymedzenia hraníc rozdelené na dve oblasti: zónu A, Terst s okolím pod správou západných spojencov a zónu B, od Koperu do Novigradu ( severovýchodná časť Istrie )  pod vojenskou správou Juhoslávie. Tito však Stalinove rozhodnutie bral ako zradu a dlho sa z neho nevedel spamätať.

(Definitívne sa problém Terstu podarilo vyriešiť až v roku 1954 - 05. 10. 1954 bolo v Londýne podpísané memorandum, podľa ktorého zóna A, v ktorej bol Terst prešla pod správu Talianska a zóna B + malá časť zóny A (išlo cca o 11 km2 na ktorom bolo asi 3.000 obyvateľov) pod správu Juhoslávie.)

Alexander Ranković a jeho podpora Izraela

Srb Alexander Ranković, ako v poradí druhý funkcionár v KSJ ( organizačný tajomník ),  ( prvým bol Tito ako generálny tajomník ) a druhý funkcionár v štátnom aparáte  ako minister vnútra juhoslovanskej federácie ( prvým bol Tito ako predseda vlády ) udržiaval veľmi dobré vzťahy s Ehudom Avrielom, sprostredkovateľom dodávky zbraní z Československa do Izraela (viď môj blog - http://soldan.blog.sme.sk/c/198229/Preco-zahynul-Vladimir-Clementis.html). Práve Avriel a Ranković sa dohodli na tranzite zbraní pre Haganu cez územie Juhoslávie. Na transport zbraní bol využívaný prístav Šibenik. Ale to nestačilo, Avriel požadoval začiatkom roku 1948 otvorenie tzv. vzdušného mostu „Balak" na prepravu zbraní a lietadiel na podporu novovznikajúceho Židovského štátu, pričom lietadlá odlietajúce z leteckej základne v Žatci sa vždy zastavovali v Podgorici za súhlasu ministra vnútra Juhoslávie Rankovića. Tieto fakty sa doposiaľ veľmi pri pojednávaní o príčinách roztržky medzi Juhosláviou a ZSSR nespomínali, prečo asi?

Začiatok roztržky

Ale vráťme sa na začiatok roka 1948 kedy sa vzťahy medzi najväčšími spojencami začali pomaly ale iste rúcať... ako domček z karát... v duchu známeho motýlieho efektu, ktorý sa dal presne aplikovať na náš príbeh a síce: „ak motýľ zatrepoce krídelkom nad Balkánom tak nad Pacifikom sa rozpúta uragán" sa 26. januára 1948  na „inšpekčnej" ceste po Albánsku objavil Titov generál Milan Kuprešanin, aby tu začal realizovať dohodu o umiestnení juhoslovanských jednotiek. Na to však roztrpčený (!) sovietsky veľvyslanec v Belehrade Anatolij Lavrenťjev ohlásil do Moskvy, že táto dohoda nebola vopred „odkonzultovaná" so sovietskymi poradcami. To už aj Hodža začal tušiť zradu a tak si dal poistiť svoj predchádzajúci súhlas samotnému Stalinovi, ktorý mu prekvapilo obratom odpovedal, že jednotky nie je potrebné umiestňovať, pretože Abánsku žiadne bezprostredné nebezpečenstvo už nehrozí. (hrozilo vôbec?). Ako skonštatoval veľmi prezieravý generalisimus Stalin „Najdôležitejšou vecou je neprovokovať našich bývalých spojencov". Zároveň Stalin nelenil a zatrúbil do útoku voči nič netušiacemu Dimitrovovi, ktorého vyzval aby sa dištancoval od zverejneného rozhovoru týkajúceho sa Grécka ako ďalšieho člena balkánskej federácie. Pokorný predseda KS Bulharska Dimitrov odchovanec „Stalinovej školy" všetko ihneď dementoval a oznámil, že jeho slová prekrútili „západní imperialisti" a od federácie s Gréckom sa ostro dištancoval.  (!) Od Stalinovho úderu nebol ale ušetrený ani Tito doterajší miláčik sovietov, ktorému Molotov zaslal ostrý telegram, kde ho obvinil, že Juhoslávia začína vyvíjať aktivity (aké - tie ktoré im vopred nadiktoval Stalin?),  ktoré smerujú k zásadnej nezhode medzi oboma vládami. Tito ako v zlom sne čítal výtky o ministra zahraničných vecí ZSSR a nechápal čo sa deje... Veď on je ten, ktorého nadšený dav vítal minulý rok v Moskve... Nechápal ale pochopiť mal čoskoro... 10. februára 1948 prijal Stalin návštevníkov z Belehradu a správy ktoré im tu povedal zneli ako zo zlého sna :"Albánsko má byť samostatné, ako sa vopred (!) dohodlo, pomoc gréckym partizánom má byť okamžite ukončená, pretože Američania nikdy nedovolia víťazstvo komunizmu v Grécku....". Celkovo sa rokovanie viedlo v nervóznej atmosfére, a na otázku bulharských komunistov, kde urobil súdruh Dimitrov chybu Stalin odpovedal „my tiež robíme blbosti...". Záverom neomylný Stalin, ktorý už mal svoj záložný plán čo robiť a bol krok pred Belehradom iba dodal, že proti balkánskej federácii on nič nemá a naďalej túto myšlienku podporuje. V závere delegácii z Belehradu povedal, že proti federácii s Bulharskom nič nemá a môže sa uzatvoriť aj napríklad  „zajtra". Výsledkom moskovských „rokovaní" bol záver, že obe krajiny sa budú v medzinárodných záležitostiach vždy vopred radiť s Moskvou. To robili aj doteraz, ale príkaz nebol vyslovene daný. O rokovaní sa zachovali písomné zápisky Kardelja a Djilasa ako o strašnej noci prežitej so Stalinom... Pred Edvarda Kardelja, ako ministra zahraničných vecí juhoslovanskej federácie znamenal podpis na zmluve s Molotovom v podstate akt zrieknutia sa juhoslovanskej samostatnosti. On to však v tom čase takto nevnímal a utešoval sa, že Moskvou sa vždy dohodne... To sa však dosť mýlil...

Prehĺbenie roztržky

Obe delegácie si konzultačný príkaz Moskvy vyložili po svojom - Bulhari ešte 19. 02. 1948 v politbyre hlasovali o spojení s Juhosláviou bez ďalších konkrétnych krokov, Juhoslávia prerušila priamu podporu gréckych komunistov, tajne sa však s nimi dohodla, že ich bude naďalej podporovať. Podcenili však Stalina, s ktorým rozohrali osudovú partiu - na zasadnutí politbyra v Belehrade 01. 03. 1948 sa veľmi pohŕdavo vyjadrovali o Stalinovej politike ako nedostatočne revolučnej a označili Kominformu ako nástroj na vynútenie sovietskeho vplyvu. (bol niekedy niečím iným? - autorská poznámka). Ruský agent NKVD, inak oficiálne veľvyslanec ZSSR v Belehrade Lavrenťjev o tom ihneď informoval Moskvu. Výsledok: Stalin sa ešte viac rozzúril a vytiahol proti Juhoslávii, ktorá mu doteraz vždy vychádzala v ústrety zbraň najsilnejšiu  - odvolanie zmluvy o hospodárskej pomoci, bez ktorej by sa nedala dokončiť prvá päťročnica. Sovieti inak na túto dohodu pristúpili iba veľmi neradi, im skôr vyhovovala agrárna než priemyselná Juhoslávia. Keď ani možné upozornenie s vypovedania zmluvy o vzájomnej hospodárskej pomoci neúčinkovalo Stalin urobil ďalší chytrý krok - 18-19.03. 1948 odvolal z Juhoslávie civilných a vojenských poradcov s odôvodnením, že sú v tejto krajine terčom „nepriateľských útokov".  Vo svojej podstate to bola pravda, pretože slávni to poradcovia boli po väčšinou všetko agenti NKVD, ktorí neboli veru v tejto balkánskej krajine veľmi populárni, skôr naopak. Tito sa snažil hroziacej roztržke zabrániť zo všetkých síl s tým, že tlmočil Stalinovi svoj názor, že sú Sovietom podsúvané „nepresné informácie". Tito si bol vedomý, že ak Stalin odvolá zmluvu o hospodárskej pomoci ocitne sa vojnou rozvrátené hospodárstvo Juhoslávie vo veľmi vážnych problémoch, keď nie pred úplným krachom. Na počudovanie z Moskvy prišiel dňa 27. marca 1948 najostrejší list, ktorý obviňoval Juhosláviu z najťažšieho zločinu, ktorého sa zatiaľ žiadnej socialistický štát nedopustil zo spochybňovania politického a ideologického prvenstva ZSSR. Stalin v tomto marcovom liste vyriekol hrozbu, po prečítaní ktorej sa Titovi zakrútila hlava - Stalin ho totiž varoval, že ak neustúpi stihne ho osud Trockého. V odpovedi, s ktorou si mal dať zrejme Josip Broz dlhší čas, napísal do Moskvy, že socializmus nemožno budovať výhradne podľa cudzích zdrojov bez rešpektovania pomerov a tradícii vo vlastnom štáte. Túto odvážnu odpoveď si dal Tito odsúhlasiť na zasadnutí ústredného výboru KSJ 12. 04. 1948. Fakticky tým zbúral mýtus Sovietskeho zväzu ako vlasti medzinárodného proletariátu. Bol však k tomu dotlačený samotným Stalinom. V liste však Tito zdôrazňoval, že Juhoslávia ako jediný štát rodiaceho sa socialistického bloku postupuje presne podľa vzoru ZSSR a že ZSSR sa teší v Juhoslávii takej úcte, ako tomu nie je v žiadnom inom socialistickom štáte. Svoju vernosť socializmu a ZSSR sa snažila Juhoslávia zúfalo udržať novými činmi - 18. 04. 1948 vydala zákon o znárodnení čím fakticky všetky podniky prešli do rúk „ľudu". Z Moskvy však opäť (!) prišla nezvyčajne arogantná odpoveď, datovaná 04. 05. 1948 ktorá Juhosláviu obviňovala z revizionizmu, trockizmu (!) a menševizmu. Juhoslovanskí komunisti sa snažia zúfalo brániť a odpovedajú v ďalšom liste ospravedlňujúcim sa spôsobom ale je to márne. Dňa 28. 06. 1948 vydalo Informbyro zo svojho bukureštianskeho zasadnutia rezolúciu „O situácii v komunistickej strane Juhoslávie", ktoré bolo v ten istý deň zverejnené v Rudom Práve. Medzinárodná verejnosť, ktorá videla v Titovi verného Stalinovho korunného princa, bola šokovaná. Rezolúcia obviňovala Tita, Kardelja, Djilasa a Rankovića z toho, že sa odchýlili od triedneho boja, z nedodržiavania zásad demokratického centralizmu, z nacionalizmu a s nesprávnej politiky na vidieku. (!). Informbyro vyzvalo členov KSJ aby sa z doterajším vedením rozlúčilo a nahradilo ich skutočnými internacionalistami - t. j. takými, ktorí Moskvu poslúchnu vždy na slovo... Roztržka teda nabrala správny smer a Stalin mohol byť konečne spokojný - Juhoslávii bola vypovedaná hospodárska zmluva, Albánsko vypovedalo všetkých juhoslovanských poradcov, myšlienka pripojenia k federácii bola zrušená, Rumuni začali prenasledovať srbskú menšinu, bulharská vláda začala oživovať macedónsku otázku. Úplný koniec priateľských vzťahov ale nastal až v roku 1949, kedy nebola Juhoslávia pozvaná na ustanovujúce zasadnutie RVHP a Juhoslávia bola v tomto roku vylúčená z všetkých medzinárodných komunistických organizácií, všetky ľudovodemokratické krajiny vypovedali Juhoslávii spojenecké zmluvy.... Podľa spomienok Chruščova sa Stalin Juhoslávii posmieval a vravel, že „vztýči malíček a Juhoslávia bude žobrať o milosť...". V tomto bode sa však Stalin kruto mýlil, pretože práve tento postoj zomkol Juhosláviu v spoločnom postupe „proti" ZSSR, keď už Belehradu nič iné nezostávalo.

Následky roztržky nové smerovanie Juhoslávie

Začiatkom roku 1949 nastalo v politbyre KSJ závažné pnutie, ktoré sa týkalo ďalšieho ideologického smerovania štátu a strany. Tito a jeho suita si uvedomovali, že myšlienka socializmu je aj napriek antagonistickým vzťahom s bývalým najväčším spojencom pre väčšinu ľudí prijateľná a akceptovateľná. Tu sa do popredia dostáva Titov osobný priateľ Moša Pijade, maliar, ktorý s ním strávil 5 rokov vo väzení v Lepoglave,  zakladajúci člen KSJ, člen ÚV KSJ, ktorý prvý spochybnil socialistický charakter ZSSR. Stalinov režim označil za diktátorský, ekonomické zriadenie ZSSR definoval ako „štátny kapitalizmus"  a sovietsku zahraničnú politiku onálepkoval ako  imperialistickú, ako keby bola niekedy iná. Toto bol prvý kritický  „nástrel". Bolo však treba zadefinovať postavenie Juhoslávie, ktorá bola „vyobcovaná" z tábora socializmu ale do tábora kapitalizmu sa nechcela ani nemohla zaradiť.

Väčšina členov politbyra si uvedomovalo, že stalinský model riadenia štátu je neudržateľný.

Na jednej strane silila kritika „stalinských metód" na strane druhej sa začalo horúčkovité štúdium ranných Marxových prác, ktoré sa týkali tzv. modelu socialistickej samosprávy.  (asociácia slobodných výrobcov). Socialistická samospráva znamenala širokú decentralizáciu moci strany a týkala sa najmä  zriadenia robotníckych rád v poštátnených podnikoch. Cieľom juhoslovanských komunistov mala byť nová spoločnosť v ktorej úloha strany bude iná, strana nemá rozkazovať, ale viesť, má byť všade tam, kde sa vynášajú rozhodnutia zo strany ľudu, zástupcov voličov a pod., v ktorej by každý bezprostredne a uvedomelo spolupracoval pri riadení spoločných záležitosti a pri vytváraní socialistickej demokracie. Tieto myšlienky ďalej rozvíjal dvorný stranícky ideológ Milovan Djilas, ktorý v roku 1953 publikoval v denníku  časopise pre teoretické otázky Nova misao (Nová myšlienka) kritickú štúdiu „Anatómia jednej morálky", ako aj v novinách Borba (organ KSJ) 13 kritických článkov o súčasnej politickej a spoločenskej situácii a o možných východiskách,  kde usvedčil vládnucu skupinu okolo Tita z pokrytectva, z narušovania pred verejnosťou deklarovaných morálnych zásad. Milovan Djilas to robil v dobrej viere, lebo si myslel, že rozpracúva myšlienky piateho zjazdu KSJ. Avšak prekročil medze, lebo sa jeho články dali vysvetliť aj tak, že je na pozíciách viacstraníckosti a že úlohu KSJ bagatelizuje. Dostal sa do nemilosti vedenia Juhoslávie, od roku 1954 bol  kritizovaný za revíziu marxizmu z pravicových pozícií, neskôr bol zbavený všetkých straníckych a štátnych funkcií a odsúdený na 11 rokov väzenia. Práve Djilas, dalo by sa povedať naivný komunista bol tvorcom tretej cesty k socializmu, doplatil však na skutočnosť, že sám Tito sa obával jeho vplyvu.

Pozadie plánov na vojenský vpád do Juhoslávie

Aj napriek tomu, že juhoslovanská armáda mala viac ako 600.000 mužov vedenie Juhoslávie sa v rokoch 1949-1950 obávalo sovietskeho vpádu. Už od marca 1948 sa Juhoslávia začala pripravovať na možný útok z Východu (!). Obavy z útoky sa však nestupňovali iba v Belehrade ale najmä vo Washingtone a Londýne, ktorí svorne zdôrazňovali že útok proti Juhoslávii by mal závažné dôsledky. Tito, ktorý bol odporca oboch západných štátov sa v hodine dvanástej začal spoliehať na podporu  OSN, ktorú donedávna označoval za nástroj amerického imperializmu. V auguste 1948 konfrontácia vyvrcholila, keď Moskva protestovala proti zadržaniu väčšieho počtu svojich agentov v Belehrade. Stalin sa údajne práve v tejto dobe rozhodol pre inváziu do Juhoslávie. V Bulharsku, Rumunsku a Maďarsku sa zhromaždili intervenčné jednotky zložené z protititovských emigrantov a asi 6.000 dobrovoľníkov z východnej Európy. Stalin však nakoniec svoj plán záhadne stiahol a všetci doterajší spojenci vypovedali platné spojenecké zmluvy z Juhosláviou a prerušili s Belehradom hospodárske styky.

Paradoxy roztržky Tito-Stalin a možné závery

Stalin, ktorý bol autorom  projektu balkánskej federácie, potom od toho megaprojektu ustúpil z dôvodu, že sa zľakol silného národného štátu - Juhoslávie.

Stalin skryte súhlasil s tým aby Juhoslávia podporovala gréckych partizánov, potom túto podporou ostro odsúdil, podľa môjho názoru z obavy priamej vojnovej konfrontácie medzi východom a západom, ktorému sa chcel za každú cenu v tomto čase vyhnúť. (Zároveň chcel Stalin na moje veľké počudovanie rešpektovať závery % dohody s Veľkou Britániou o rozdelení sféry vplyvu, ktorá bola predostretá v Moskve dňa 09. 10. 1944).

Oba režimy, juhoslovanský a sovietsky, vzišli z krvavých občianskych vojen (avšak juhoslovanský v procese boja proti fašizmu, Juhoslávia a Albánsko boli jediné dva štáty kde si ľud zvolil cestu socializmu, kým do iných štátov Európy socializmus doviezli sovieti na svojich tankoch )  a mali k sebe zo všetkých socialistických štátov najbližšie - juhoslovanská cesta k socializmu bola tá najstalinskejšia, tým že v Belehrade sa pestoval rovnaký kult osobnosti ako v Moskve, zavádzali sa rovnaké metódy riadenia, inštitúcie...

Paradoxne z roztržky medzi Sovietmi a Juhoslovanmi mal najväčší osoh samotný Washington, pretože tým, že Stalin doslova a do písmena vystrnadil svojho najväčšieho spojenca (možného soka) zo socialistického tábora tento či chcel alebo nechcel musel hľadať podporu pre svoj režim „národnej cesty k socializmu" práve na Západe.

Práve vedúci predstavitelia americkej administratívy sa ale dosť naivne domnievali, že je treba Tita podporiť, keď ho už Stalin považuje za najväčšieho nepriateľa, bez toho aby si hlbšie preštudovali aký je medzi oboma vodcami rozdiel.

Ako skonštatoval známy český historik Jozef Kalvoda medzi marxizmom-leninizmom, ktorý hlásal J. V. Stalin na strane jednej a na strane druhej Josip Broz Tito nebol žiadny ideologický rozdiel, čo Američania nepochopili asi dodnes.

Stalinov hnev totiž vznikol nad domnelou stratou kontroly v balkánskom priestore, pretože sa možno veľmi prezieravo domnieval, že Tito sa neuspokojí s druhými husľami a bude chcieť hrať v socialistickom bloku prím.

Epilóg
Podľa môjho názoru roztržku s najvernejším spojencom vyprovokoval sám najvyšší Stalin za účelom udelenia príučky Juhoslávii s tým, že chcel docieliť  ešte väčšie primknutie Belehradu k Moskve. Týmto šikovným ťahom si chcel zaistiť aj u ostatných ľudových demokracií slepú poslušnosť čo mu však v prípade vsadenia na Waltera - Tita nevyšlo. Raz už je história taká, chceš dať príučku svojmu žiakovi ale ten ti udelí takú lekciu, že sa s nej iba ťažko spamätáš. Spoliehal sa Stalin, ktorý mal ako vždy premyslený ťah dopredu na svojich agentov v Belehrade prípadne na podporu celého socialistického tábora proti Juhoslávii? Uvedomil si, že svojho najvernejšieho spojenca podhodil ako korisť tým nenávideným kapitalistom z Washingtonu? Zdá sa, že tento svoj osudový omyl si Stalin nikdy nepriznal.

Za spracovanie, podnetné rady a získanie prameňov zo  zákulisia roztržky Sovietskeho zväzu s Juhosláviou ďakujem historikovi PhDr. Samuelovi Jovankovičovi, predsedovi Spolku Slovákov z Juhoslávie, rodákovi z Báčskeho Petrovca, spoluautorovi tohto článku.

Výber použitej literatúry a prameňov:

Pirjevec, Jože: Dějiny Jugoslávie  vznik, vývoj a rozpad Karadjordjevićovy a Titovy Jugoslávie,  1918-1992, Praha, Argo 2000, s. 209-218

Dizdarevic, Raif: Od smrti Tita do smrti Jugoslávie. Svědectví, Praha, J. Vašut 2002,

Mastný, Vojtěch: Studená válka a sovětský pocit nejistoty, 1947-53, Stalinova léta, Aurora, Praha, 2001, state venované J. B. Titovi a Juhoslávii

Pelikán, Ján: Jugoslávie a východní blok 1953-1958, Karolinum, Praha 2002

http://werdan.blog.idnes.cz/

http://cs.wikipedia.org/wiki/VMRO

http://www.e-polis.cz/mezinarodni-vztahy/169-andreas-hillgruber-cordon-sanitaire-za-druhe-svetove-valky.html

DVD edícia II. Světová válka - Za zavřenými dveřmi  - 5 diel, konference, které změnila budoucnost, 2009

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Po exministroch SNS odsúdených za nástenkový tender pátra polícia

Trest jedenásť rokov a deväť rokov dostali bývalí politici za kauzu nástenka.

DOMOV

Cez čiaru: Hlas za chlieb a čučo. Ako sa volilo na východe

Rómom ponúkali za volebný hlas 5 eur aj horčicu.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Smer má páku na Lajčáka

Súmračnej radíme krotiť optimizmus.


Už ste čítali?