Prečo zahynul Vladimír Clementis?

Autor: Artúr Soldán | 28.6.2009 o 20:24 | Karma článku: 11,06 | Prečítané:  13417x

Jozef Urválek, začínajúci prokurátor novo zriadeného Štátneho súdu, (ktorý mal riešiť najzávažnejšie zločiny proti novo utvorenej ľudovodemokratickej republike), už štyri roky úspešne usvedčoval záškodníkov a kolaborantov a viedol si veru výborne - veď práve pred dvoma rokmi v máji 1950 usvedčil Dr. Miladu Horákovú, v procese, ktorý sa do histórie justície zapísal ako Proces  s vedením záškodnického spiknutí proti republice se skupinou Dr. Milady Horákové. Tentoraz mu však pripadla najzávažnejšia úloha v jeho raketovej kariére: stal sa hlavným žalobcom v trestnej veci s vedenia protištátneho sprisahaneckého centra na čele so samotným bývalým generálnym tajomníkom ÚV KSČ Rudolfom Slánskym. Čudné, pomyslel si Urválek, aj generálny tajomník sa spikol proti ľudovodemokratickej republike - a to sa nenecháva bez trestu. Dnes v druhý deň procesu sa pred Urválka postavila ďalšia "závadná" osoba - bývalý minister zahraničných vecí Československej republiky a vodca buržoáznych nacionalistov v jednej osobe - Dr. Vladimír Clementis.

Vladimír Clementis na Valnom zhromaždení OSN - október 1948Vladimír Clementis na Valnom zhromaždení OSN - október 1948

Prečo zahynul Vladimír Clementis?

Prológ

Jozef Urválek, začínajúci prokurátor novo zriadeného Štátneho súdu, (ktorý mal riešiť najzávažnejšie zločiny proti novo utvorenej ľudovodemokratickej republike), už štyri roky úspešne usvedčoval záškodníkov a kolaborantov a viedol si veru výborne - veď práve pred dvoma rokmi v máji 1950 usvedčil Dr. Miladu Horákovú, v procese, ktorý sa do histórie justície zapísal ako Proces  s vedením záškodnického spiknutí proti republice se skupinou Dr. Milady Horákové. Tentoraz mu však pripadla najzávažnejšia úloha v jeho raketovej kariére: stal sa hlavným žalobcom v trestnej veci s vedenia protištátneho sprisahaneckého centra na čele so samotným bývalým generálnym tajomníkom ÚV KSČ Rudolfom Slánskym. Čudné, pomyslel si Urválek, aj generálny tajomník sa spikol proti ľudovodemokratickej republike - a to sa nenecháva bez trestu. Dnes v druhý deň procesu sa pred Urválka postavila ďalšia „závadná" osoba - bývalý minister zahraničných vecí Československej republiky a vodca buržoáznych nacionalistov v jednej osobe - Dr. Vladimír Clementis. Urválek adresoval svoje otázky vždy v úvode krátko:„Cítite sa vinný trestnými činmi v žalobe uvedenými?". Clementis sa pozrel priamo do Urválkovych očí a vyriekol jediné: „Áno".  Písal sa 21. november roku 1952 a bývalý minister zahraničných vecí Československej republiky tušil, že lístok od nemeckého utečenca Ericha Juhna, ktorý mu odovzdal Adolf Hoffmeister v Central parku v New Yorku v roku 1949 so správou aby sa v žiadnom prípade nevracal domov nemal spáliť .... Veru nemal .....

V oficiálnej obžalobe v trestnej veci vedenia protištátneho sprisahaneckého centra pojednávanej pred Štátnym súdom v Prahe, ktorý sa do histórie  neslávne zapísal ako „Proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym" sa Vladimírovi Clementisovi kladie za vinu, že spáchal súbeh trestných činov vlastizrady, vyzvedačstva, sabotáže a vojenskej zrady, za čo bol odsúdený na trest smrti. Ako to však bolo v skutočnosti? Čo bolo príčinou spustenia tohto najkrvavejšieho procesu v dejinách československého súdnictva v ktorom padlo 11 rozsudkov smrti? Aká udalosť rozčúlila samotného generalissima Stalina natoľko, že svojho najväčšieho chránenca - Československo výkladnú skriňu sovietskeho prenikania na západ potrestal tak kruto, že samotní sovietski poradcovia sa pri Urválkovej záverečnej reči triasli od strachu, čo bude ďalej? Aby sme si odpovedali na tieto otázky musíme sa pozrieť trochu hlbšie do histórie ....

Jan Ludvík Hoch

Náš príbeh sa začína 10 júna 1923 v dedinke Slatina, dnešné Solotvino, (Солотвино) ležiacej v bývalej časti Československa - Podkarpatskej Rusi v Marmarošskej oblasti.  (dnes súčasťou Ukrajiny), kde sa narodil Ján Ludvík Hoch, malý židovský chlapec. Podľa starého židovského príslovia „Keď sa na svete rozdeľovalo desať mier chudoby, deväť ich pripadlo Marmaroši", patrila táto oblasť k najchudobnejším krajom vtedajšej novej republiky. Dedinka Slatina, známa soľnými baňami, patrila už predtým do okrajovej sféry bývalého Rakúsko-uhorského mocnárstva. Ako perlička v našom rozprávaní sa naskytá zaujímavý utajený fakt, že za riekou v dnešnej obci Sighetu Marmaţiei (Marmarošská Sihoť) žil Hochov vzdialený príbuzný, ktorý sa volal Elie Wiesel, neskorší laureát Nobelovej ceny. Je to až neuveriteľné, že z tak opusteného a bezútešného miesta pochádzajú dvaja veľmi významní muži, ktorí ovplyvnil chod dejín na našej planéte... U Elieho Wiesela je to jasné ale kto je Ludvík Hoch? Že vy ho nepoznáte? No pravda, že história na neho trochu pozabudla...veď ono sa  nie je čomu veľmi čudovať, pretože v tom čase malý židovský chlapec si čoskoro zmenil meno na ..... Ale nepredbiehajme udalosti. Od svojich 12-tich rokov sa Ludvík Hoch dostal do prostredia sionistického hnutia, ktoré bolo v obci Slatina veľmi významné. Vstúpil do Betaru, polovojenskej jednotky, ktorá chcela utiecť do Palestíny, ale žiaľ do Slatiny prišla druhá svetová vojna a mladý Hoch prišiel počas holokaustu, ktorý rozpútali nacisti o všetkých svojich rodinných príslušníkov. Po vzniku Slovenského štátu, alebo ak chceme Slovenskej republiky bola časť Podkarpatskej Rusi „dobrovoľne" pričlenená k Hortyovskému Maďarsku.  Ludvíkovi Hochovi, ktorý práve dovŕšil šestnásť rokov, sa rozhodol nečakať na príchod maďarských jednotiek a utiekol do Budapešti, a pripojil sa k francúzskemu pozemnému hnutiu, ktoré pomáhalo pašovať dobrovoľníkov z Československa do západnej Európy. V decembri 1939 je Hoch zatknutý ako špión (!), napadne nacistického dozorcu a utečie, jeho ďalší životný osud ho  zavedie do Istanbulu a Sýrie, kde vstupuje do francúzskej cudzineckej légie. V marci 1940 je jeho jednotka poslaná do Francúzska. Tu po prvý krát mladý Hoch vidí „západnú" pomoc Židom a Čechoslovákom na vlastnej koži. Britský premiér Churchill sľúbil evakuovať z okupovaného Francúzska do Británie všetky československé jednotky, ktoré mali pokračovať v boji proti Hitlerovi z územia Anglicka. Tento rozkaz bol splnený iba z časti. Iba približne 4000 odbojárov z Československa sa dostane včas do prístavu. Zvyšok je postrieľaný. Hlavne Židia, ktorý sa medzi Čechoslovákmi vyskytovali, sú odovzdaní gestapu pre „špeciálne zaobchádzanie". Práve v tom čase sa Ludvík Hoch rozhodol skoncovať so svojím doterajším menom a priezviskom a prijať nové meno: Robert Maxwell. Práve v tej dobe dorazili zvyšky československéj jednotky do Veľkej Británie, tu obvinili vojaci svojich (československých a britských!!!) dôstojníkov zo zbabelosti a antisemitizmu. Následne ich teda veriteľ požiadal aby vystúpili všetci, ktorí si myslia to isté, medzi nimi nechýbal ani náš starý známy  Ludvík Hoch alias Robert Maxwell. Išlo o 539 československých vojakov, ktorí sa v týchto časoch nebáli povedať pravdu, čo sa ale zrejme v tej dobe v krajine Albionu nenosilo a tak boli všetci vylúčení z armády poslaní na prevýchovu do britského zajateckého tábora. Čudná odmena za to, že chceli všetci po boku ostrovanov bojovať proti spoločnému nepriateľovi - Adolfovi Hitlerovi a jeho expanzívnej politike.  Práve tu v zajateckom tábore sa Maxwell vo voľných chvíľach zoznámi s mužom, ktorý sa stane jeho veľmi dobrým priateľom. Je to predvojnový člen KSČ, čerstvý emigrant, bývalý poslanec, jeden z mála, ktorý sa otvorene postavil proti paktu Mototov-Ribbentrop, ktorého meno je Vladimír Clementis. (...!...) Obaja trávia čas spoločne na jednej cele, majú spoločné antipatie proti nacizmu, britským politikom a všetkým, ktorí nenávidia Židov. Ako sa hovorí, priateľstvo, ktoré vznikne v extrémnych podmienkach pretrvá až po hrob... V tomto prípade to platilo úplne doslovne... Následne sa Maxwell dostáva zo zajateckého tábora a to tak, že sa prihlási ako dobrovoľník do britských vojenských pracovných oddielov. Neskôr je Maxwell prevelený do Somersetovho pluku ľahkej pechoty a je vyslaný na zahraničné bojiská. Pri spustení operácia „Deň D" má hodnosť seržanta a velí jednotke elitných ostreľovačov. Vo Francúzsku zničil nemecký tank, zajal viac ako stovku Nemcov a zrealizoval útok proti 12. pancierovému zboru SS. Na základe uvedených úspechov, aká náhoda sa stáva Maxwell britským vojenským špiónom. V civilnom oblečení je poslaný do Paríža, kde sa mu ako československému šmelinárovi ponúkajúcemu falošné doklady podarí odhaliť nacistov, ktorí si od neho s dôverou kupujú doklady, aby sa dostali nepozorovane za frontovú spojeneckú líniu.  (...!...). Zvláštna to doba, nacisti si kupujú novú identitu od osoby, ktorú by za iných okolností ihneď zlikvidovali (!). Keď sa už vojna chýlila ku koncu Maxwell sa rozhodol, že sa bude zdokonaľovať  v jazykoch, najme v ruštine (...!..), ktorá ako hovoril „sa mu po vojne určite zíde".  Aj v tomto prípade sa nemýlil a akoby vedel, že v roku 1946 bude vyslaný do väznice v Špandau, kde sú väznení najvyšší pohlavári Tretej ríše, medzi inými aj povestný Rudolf Hess. (ak to ovšem bol Rudolf Hess, ktorého tu väznili, ale o tom v niektorom z ďalších blogov).  Maxwell osobne vypočúval významných nacistov: Friedricha Flicka (oceliarskeho magnáta) a Hjamara Schachta, nemeckého finančníka a ministra hospodárstva Tretej ríše. V Nemecku sa Maxwell zoznámil s ďalším Židom, Ferdinandom Springerom, vydavateľom, ktorý prežil v Tretej ríši ako odborník za ktorého sa zaručili  nemeckí vedci. Nikto ale skutočne nikto v tom čase netušil, že Maxwell bol od samého počiatku dvojitým agentom Izraela. Ako k tomu prišlo? Táto časť Maxwellovho životopisu je zatiaľ zahalená tajomstvom, faktom však zostáva , že v roku 1946 sa dozvedel, o akcii MI6, ktorú pripravovala britská tajná služba proti Československu (...!...). Ako sa MI6 odhodlala na túto akciu? Kim Philby, agent KGB vo vnútri MI6 dostal inštrukcie od sovietov aby informoval svojich zamestnávateľov, že Stalin chystá v tejto stredoeurópskej krajine  vojenský prevrat. (...!...). Ťažko uveriteľné? To, že sa o tejto operácii nepíše v oficiálnych učebniciach dejepisu neznamená, že táto operácia neexistovala. V MI6 dlho dumali, kto by bol oným trójskym koňom vsunutým do ČSR, ktorý by vedel dostať na svoju stranu verejnú mienku ak by uchopil moc. Kto teda? Po dlhšom rozhodovaní, Philby odporučil ďalšieho agenta GRU Ferdinada Ďurčanského (...!....). MI6 ho vybavili rozhlasovou stanicou v Španielsku, propagačným strediskom vo Vatikáne (...!...) (viď môj príspevok na blogu - Ferdinand Ďurčanský - sovietsky špión?) a mohutným tokom finančných prostriedkov, ktoré disponovali na Ďurčanského kontá cez ako inak poslušný Vatikán, veď Ďurčanský je dobrý katolík a antikomunista, tak kto by mohol inak riadiť prevrat v ČSR?  Vzhľadom na svoje kontakty a „priateľstvo" s Phibym sa Maxwell, dozvedel, že Angličania podporujú tohto bývalého nacistu a školia ho pre prevrat v Československu. Tu sa Maxwell dlho nerozmýšľal a skontaktoval sa s bývalým spoluväzňom z britského zajateckého tábora - Vladimírom Clementisom. Clementis, ktorý bol v roku 1945 opäť prijatý do Komunistickej strany Československa zastával v novoobnovej republike kľúčový post - bol pravou rukou Jana Masaryka na „Zamini", ako sa v tom čase ministerstvo zahraničných vecí nazývalo,  vo funkcii štátneho tajomníka. Maxwell mu teda osobne odovzdal presné a podrobné informácie o pripravovanom štátnom prevrate v ČSR, ktorý riadila MI6 cez osobu Ďurčanského. Clementis si uvedené informácie nenechal pre seba a odovzdal ich ŠtB, ktorá bola v roku 1946 už pod kontrolou strany. Tajná služba mu uvedené informácie potvrdila (...!...) a začala sledovať priateľov a prívržencov Ďurčanského na Slovensku. Aféra neskôr vyvrcholila známymi udalosťami z roku 1947, kedy 14. septembra 1947 Povereníctvo vnútra na Slovensku vydalo úradnú správu o odhalení „protištátneho sprisahania" na Slovensku. Obvinení sú viacerí predstavitelia Demokratickej strany. Odsúdení  boli práve na základe „dôkazov", ktoré odovzdal Maxwell svojmu priateľovi Clementisovi.

Vojenská pomoc Československa štátu Izrael - dôkazy

A tu sa dostávame k zlomovému roku 1948, ktorý tak zamiešal osudy našich hrdinov - Maxwell znova kontaktuje svojho dobrého priateľa,  teraz už ministra zahraničných vecí ČSR, ktorý vo funkcii po 10. marci 1948 nahradil z okna vyskočeného Jana Masaryka.  Jeho požiadavka je jednoduchá: „Dodajte zbrane novo vznikajúcemu štátu Izrael, aby sme vyhrali vojnu proti nenávideným Arabom, ktorých vyzbrojujú Angličania a Američania". Pripomenul, že to bol práve on, ktorý dopomohol dostať sa Clementisovi a jeho verným súdruhom k moci, keď im koncom roku 1946 nezištne ponúkol dôkazy o chystanom vojenskom puči v ČSR pod vedením Ferdinanda Ďurčanského. Clementis bol vo veľkom pomykove, nevedel, aký názor na prípadnú vojenskú pomoc ČSR židovskému štátu má sám  vodca maršál Stalin, aj napriek tomu to riskol a vsadil, dnes by sme povedali na nesprávnu stranu a zaviazal sa, že sprostredkuje zbrane priamo Ben-Gurionovi, aj napriek tomu, že to žiaden štát sveta nechcel urobiť. (...!...). Neuveriteľné? To áno, ale pravdivé, pretože je dostatok dôkazov, že Maxwellova činnosť  bola koordinovaná Ben-Gurionovým dvojstranným agentom v sovietskej tajnej službe GRU. Zároveň bol Maxwell podporovaný ďalším sionistickým agentom ktorý bol rakúskym Židom. Bol to sám Richard Kauder, s krycím menom Klatt, hlava špionážnej siete MAX. (viac o sieti max - viď môj blog - Červená a Čierna Kapela - sovietske špionážne siete v Tretej ríši http://soldan.blog.sme.sk/c/184253/Cervena-a-Cierna-Kapela-sovietske-spionazne-siete-v-Tretej-risi.html). Koncom roku 1947 zaistil Kauder cestu skupiny sionistických spravodajských agentov do Prahy, kde pomocou miestnych kontaktov siete MAX rýchle nadviazali spojenie s československou vládou. „V počátečním období bylo Československo považováno za nejslibnější zdroj pro dodávky zbraní, neboť bylo výrobcem zbraní, a současně se v té době těšilo větší nezávislosti na Sovětském svazu než kterákoliv jiná země v sovětském bloku východní Evropy. Nákup zbraní však vyžadoval aktivní stav tajných služeb. Palestinským Židům pomáhal bývalý německý Žid, jenž byl jedním z Židů, které naverboval admirál Canaris pro zvláštní účely svého Abwehru. Vedle toho byla v prosinci 1947 vyslána z Palestiny skupina čtyř mužů do Prahy, se zvláštním posláním pro vyjednání prodeje zbraní. Velitelem této skupina byl Ehud Avriel, který měl padělané osobní doklady, znějící na prostředníka švýcarské vlády Ueberalla. V Praze se Avriel spojil s dvěma rezidenty Haganahu. Společně navázali jednání s československými ministerstvy obrany a zásobování a během dvou měsíců uzavřeli první významný kontrakt na dodávky zbraní." (citát - Loftus, John - Aarons, Mark: Tajná válka proti židům; jak západní zpravodajské služby zrazovaly židovský lid. Goldstein & Goldstein, Praha, 1997, - str. 190, poznámka č. 44 - kde sa odkazuje na publikáciu Deacon, Richard: The Israeli Secret Service, London, Hamilton, 1977 str. 38-39).

Podľa oficiálnej súčasnej izraelskej verzie malo Československo záujem na uskutočnení dodávok zbraní tiež preto, že Židia platili za zbrane v amerických dolároch. Táto fikcia bola určená na odpútanie pozornosti od kľúčového židovského spojenia Maxwell-Clementis-Kauder. Skutočne je iróniou osudu, že viacerí autori pripočítavajú zásluhy za vznik štátu Izrael Stalinovi a nie Vladimírovi Clementisovi. Sám David Ben Gurion, ktorý bol prvým izraelským premiérom v roku 1968 povedal: „Zachránily zemi. O tom nepochybuji. České zbraně byly tou nejdůležitější pomocí, jako jsme dostali. Zachránili nás a já velice pochybuji, že bychom bez nich byli mohli přežít první měsíc". Tiež podľa izraelského historika Yaacova Ro'oieho nadviazal jeden z prvých kontaktov v ČSR Moše Sneh v júli 1947. Ten uvádza, že sa dňa 19. 07. 1947 a 25. 09. 1947 stretol s Vladimírom Clementisom, štátnym tajomníkom ministra zahraničných vecí ČSR. O priebehu rozhovorov, ktoré viedol s Clementisom sa ale Sneh vôbec nezmieňuje (...!....). Arnold Krammer, (autor publikácie: The Forgotten Frendship, Israel and the Soviet bloc, 1947-1953, Urbana , University of Illinois Press, 1974) tvrdí, že na začiatku pražskej cesty bol obchodníkk Oto Felix - Žid českého pôvodu usadený v Jeruzaleme, ktorý chodil často obchodne do ČSR. Pri jednej z ciest sa totiž Felixovi dostalo uistenia, že minister národnej obrany (žeby armádny generál Ludvík Svoboda,ktorý bol odvolaný z funkcie ministra NO v roku 1950?) je ochotný uzatvoriť zmluvu o dodávke zbraní Izraelu, ale iba za predpokladu, že bude tajná! Krammer zmieňuje ďalšie dve osoby, ktoré viedli zákulisné jednanie o dodávke zbraní z ČSR do Izraela: Mordechai Oren a Šmuel Mikunis, druhý menovaný bol generálny tajomník KS Izraela. Ako sme už  hore spomínali Ehud Avriel, neskorší prvý veľvyslanec Izraela v ČSR (....!...) bol kontaktovaný Maxwellom a rumunským židom istým Robertom Adamom Abramovicim,, ktorý bol pred druhou svetovou vojnou zástupcom československých zbrojoviek v Bukurešti. Abramovici ukázal Avrielovi katalógy a 01. 12. 1947 odletel v jeho sprievode do Zbrojovky v Brne, v ten istý deň podpísal oficiálny kontrakt s Jánom Masarykom a Vladimírom Clementisom! Ako to už v obchode so zbraňami chodí veky vekov, oficiálne bol zbrojný kontrakt uzatvorený s Etiópiou! Hagana, podzemná židovská organizácia založená v roku 1920, ktorá stála za vznikom štátu Izrael po vojne kúpila od etiópskeho zastupiteľského úradu hlavičkový papier, ktorý využívala k organizovaniu ilegálneho prisťahovalectva do Palestíny. Keďže išlo o prvý kontrakt, Hagana tu nakúpila iba  zopár vecí : 10.000 pušiek typu Maser P-18, 4.500 ťažkých guľometov ZB-37 a 3 milióny (...!...) nábojov 7, 92  mm, aká irónia, ktoré boli Zbrojovkou Brno vyrobené pre Wehrmacht. V dôsledku prezbrojovania československej armády a zbrojoviek na sovietske normy sa tieto zbrane stali pre ČSR zbytočné. Cesta Ehmuda Avriela po uzatvorení dobrého zbrojného obchodu viedla k jadranskému pobrežiu k svojmu priateľovi ministrovi vnútra Juhoslávie Alexandrovi Rankovičovi, pretože Avriel sa dozvedel, že československá vláda súbežne (...!...) rokovala o predaji zbraní aj so Sýriou a Egyptom. Rankovič pomohol Avrielovi „identifikovať" sýrske plavidlo, ktoré agenti Hagany v Stredozemnom mori potopili. Ako sa zdá Československo skutočne hralo na obidve strany, uvedenú informáciu, sa mi ale zatiaľ nepodarilo preveriť z viacerých prameňov, takže ju uvádzam iba na dokreslenie.

Ako náhle Hagana zbrane od ČSR zakúpila za tvrdú menu doláre, ktoré po odmietnutí Marschallovho plánu mladá republika úzkostlivo potrebovala bolo treba doriešiť nepatrnú vec: ako sa dostanú zbrane na územie Palestíny? Avriel osobne prebral tento problém so štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí ČSR Vladimírom Clementisom, ktorý navrhol, aby zbrane boli dopravné cez Maďarsko do Juhoslávie. Odtiaľ mali byť na lodi poslané priamo do Palestíny. Belehrad a minister vnútra Rankovič sa ale bránili použitiu vlastných prístavov na prepravu zbraní a tak požiadal Clementis o pomoc Sovietsky zväz, aby túto bratskú roztržku medzi ľudovodemokratickými štátmi rozriešil (...!....). Z uvedeného faktu by vyplývalo iba jediné, že o celej akcii vojenskej pomoci Izraelu dobre vedel sám Stalin, čo bolo hlavnou príčinou prečo musel Clementis byť navždy odpravený z cesty. Nakoniec 28. 03. 1948 nákladná loď „Nora" s dodávkou cibule (!) z prístavu Šibenik doplávala 03. 04. 1948 šťastne do Izraela. Komunistický prevrat vo februári 1948 nijako neovplyvnil sľubný obchod medzi ČSR a Izraelom, ba práve naopak. Nový štátny tajomník ministra národnej obrany ČSR Bedřich Reicin (ďalší, ktorý bol popravný spolu so Slánskym v roku 1952 - prečo asi ?) prijal v marci 1948 Avriela a prisľúbil mu dodávky lietadiel (....!...) a tankov. (....!....). V tomto období bol vybudovaný „letecký most" s krycím názvom „BALAK", prostredníctvom ktorého bolo v rozhodnom období od 31. 03. 1948 do 20. 05. 1948 prepravených do Palestíny 107 ton zbraní! Lietadla ČSLA zásobovali Izrael na trase Žatec-Podgorica-Korzika-Ekron. Všetky tieto operácie ale znamenali zásadné porušenie embarga na dovoz zbraní do oblasti Palestíny, ktoré bolo odhlasované v Rade bezpečnosti OSN, ale čo už s tým mohlo Československo narobiť, keď tak nutne potrebovalo valuty? Od decembra 1947 do 15. 05. 1948 kúpila Hagana od ČSR zbrane za 12 miliónov dolárov! ČSR okrem dodávky lietadiel organizovalo aj školenie pilotov k obsluhe týchto lietadiel, pretože išlo o 25 bojových lietadiel typu Messerschmitt 109 (S-199), ktoré patrili k najdokonalejším stíhačkám nacistického letectva. Ako úplná irónia osudu ale vyznieva fakt, že Židia vyhrali leteckú vojnu proti Arabom lietadlami, na ktorých bol vyrazený hákový kríž. (...!...). Podľa inej verzie, boli stíhačky dopravované do Palestíny tak, že ich trup bol ukrytý vo vnútri amerických dopravných lietadiel, pašovaných zo Spojených štátov aj napriek embargu, ktoré dal na dodávku zbraní do Izraela sám Truman. Taktiež dodávka lietadiel bola získaná s pomocou Maxwella po linke Clementis-Avriel-Maxwell. Dňa 29. 03. 1948 boli z amerických dopravných lietadiel vyložené a zmontované prvé štyri Messerschmitty. Lietadlá dorazili doslova o päť minút dvanásť, pretože síce britský koloniálny mandát v tejto oblasti ešte nevypršal, ale práve vzniknuvší štát Izrael bol už v tom čase obliehaný arabskými bojovníkmi, ktorý ho chceli ihneď v zárodku paralyzovať. „Clementisove stíhačky" ak by sme mohli túto slovnú hračku použiť spôsobili rozhodujúci obrat vo vojne o izraelskú nezávislosť. Práve 29. 03. 1948 sa začal tankový útok Egyptu na Tel Aviv. Prvé štyri lietadlá z ČSR boli narýchlo nasadené do boja. Z bojov sa vrátilo iba jedno. Ben-Gurion sa domnieval, že prehral kľúčovú bitku celej vojny s Arabmi. Ale Egypt, mylne sa domnievajúc, že Izrael má nespočete viac týchto lietadiel od útoku pustil. Židovská ofenzíva, ktorá bola začatá 31. 03. 1948, do ktorej boli nasadené zbrane z ČSR prispeli rozhodujúcou mierou v víťazstvu Izraela. 24. 04. 1948 padla Haifa a Arabi hromadne  ustupovali. 14. 05. 1948 vypršal britský mandát a bol vyhlásený štát Izrael, následkom čoho zosilnil tlak okolitých štátov na jeho likvidáciu.

Dodávky zbraní z ČSR do oblasti Palestíny v tejto dobe zahrňovali nielen pušky a guľomety ale hore spomínané Messerschmitty, ale i lietadlá Spitfire-IX, (v počte 59 kusov) ktoré britské kráľovské letectvo darovalo ČSR koncom druhej svetovej vojny. (podľa iných prameňov si ich ČSR tvrdo od VB kúpilo a zacvakalo za ne, ako aj tvrdo zaplatila za celý pobyt londýnskej exilovej vlády - viď niektorý z mojich ďalších blogov, kde sa tomu budem venovať). Dodávky zbraní pokračovali do roku 1950 (!) kedy boli ukončené na nátlak Sovietskeho zväzu. Celková bilancia tohto obchodu  bola obdivuhodná - ČSR predalo Izraelu zbrane za 22 miliónov $.  V roku 1948 iba jedna jediná krajina na svete - Československo prišlo na pomoc Izraelu zo všetkým čo malo. Daň, ktorú za to hlavní aktéri nášho príbehu zaplatili, bola ale príliš vysoká.

Clementisov pád

Dňa 03. 09. 1949 sa zdvorilostným listom obrátil maďarský premiér Mátyás Rákosi, (zákulisný dirigent prvého veľkého procesu v Maďarskej ľudovodemokratickej republike voči „titoistovi"., „zradcovi" a „špiónovi" Lászlóvi Rajkovi, bývalému ministrovi vnútra a zahraničných vecí v jednej osobe, ktorý bol popravený 15. 10. 1949 v Budapešti) na predsedu vlády ČSR Klementa Gottwalda, aby mu oznámil, že pri procese s Rajkom budú odhalení aj ďalší nepriatelia ľudovodemokratického zriadenia, ktorí prenikli do samotného srdca KSČ. V závere listu Rákosi zdôraznil, že súdruh Gottwald, by mal urobiť nevyhnutné opatrenia, duchu známeho hesla „roztočiť mlyn ale nedať sa zomlieť". K listu pripojil bdelý predseda MKS aj zoznam „špiónov". Ako prvé meno na zozname figuruje meno ministra zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa. Z listu vyberám: "Tento zoznam poukazuje na to, že rozmery sprisahanectva sú v zásade podobné s našimi, s tou výnimkou, že vo vašej ľudovej demokracii je počet osôb, ktoré sa vrátili po vojne zo západnej emigrácie, väčší ich úloha je tiež väčšia. Nás to mimoriadne ruší, že osoby, ktoré sú odôvodnene podozrivé, že sú v službách amerických imperialistov... hrajú vedúcu úlohu." Neskôr prostredníctvom Karla Švába, (námestníka ministra národnej obrany ČSR) Rákosi priamo obvinil Clementisa. Gottwald, majúc vedomosť o Clementisovi sa zdráhal uveriť, že „Clementis je československý Rajk", sa ale veľmi vystrašil, pretože sa bál o svoju pozíciu v strane a dva dni po zverejnení obžaloby proti Rajovi a spol. vyslal veriteľa ŠtB Jindřicha Veselého do Varšavy. (Veselý bol neskôr pre pokus o samovraždu, ktorú chcel spáchať z „obavy že ho mlyn zomelie" v roku 1950 odvolaný z funkcie, v roku 1964 spáchal samovraždu druhý krát - tentoraz úspešne). V hlavnom meste PĽR rokoval Veselý s Bolesławom Bierutom, vtedajším poľským prezidentom, pričom Veselý po návrate do Prahy, tlmočil prezidentovi ČSR Gottwaldovi nasledovné stanovisko poľskej strany. "Mnoho nití ... vedie z Československa alebo cez Československo, a preto je veľmi pravdepodobné, že centrum.... sa nachádza v Československu". Začiatkom septembra 1949 rokuje tandem Šváb-Rákosi, pričom Rákosi, aby odpútal  pozornosť od vlastnej osoby, ktorá mala byť „zomletá" označuje československé bezpečnostné orgány za málo skúsené a odporučil Gottwaldovi aby „pozval"do ČSR sovietskych poradcov, ktorí majú s odhaľovaním „špionážnych" spiknutí dostatok skúseností. Už 23. 09. 1949 na letisko do pražskej Ruzine prilietajú odborníci naslovovzatý Lichačev a Makarov z MGB. (takto sa označovala predchodkyňa KGB od marca 1946 do roku 1954).  Steven, Stewart vo svojej publikácií Komunistické zločiny a CIA,Výbušnina (Operace CIA Splinter Factor), Eko-konsult, Bratislava, 2001 píše: „Medzitým sa CIA plne sústredila na Clementisa. Od vysokopostavených vládnych predstaviteľov sa novinári dozvedali, že Clementis je jeden z mála východoeurópskych politikov, ktorí si zachovali svoj názor. Údajne bojuje proti rastúcemu vplyvu stalinského tlaku na Československo (dodávkou zbraní do Izraela - autorská poznámka) a je odporcom mužov ako je Gottwald". Činil sa aj Karel Šváb, ktorý 04. 10. 1948 poslal Gottwaldovi záznam rozhovoru Vlada Clementisa s exilovým ministrom Hubertom Ripkom, ktorý sa „náhodou" našiel v zhabanom Ripkovom byte. Hoci išlo o záznam z bežného rozhovoru pre Clementisa mal katastrofálne následky. Slučka okolo jeho osoby sa začala definitívne sťahovať. 8. marca 1950 predložili sovietski poradcovia straníckeho vedeniu ÚV KSČ správu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že československým Rajkom - hlavou spikleneckého centra mal byť Vladimír Clementis. Ten je tu opakovane kritizovaný za neustále opakujúce sa hriechy - kritiku paktu Mototov-Ribbentrop, nepriateľský postoj proti Sovietskemu zväzu, intelektuálsky postoj k strane a pod. 14. marca 1950 je Clementis odvolaný z funkcie ministra zahraničných vecí ČSR. Zamestnáva sa v Štátnej banke, ministerstvo preberá vzorný straník Viliam Široký. Koncom januára 1951 si za sychravého januárového počasia vyšiel Vlado na prechádzku aj so svojím psíkom Bročkom. Manželka pre chrípku ostala doma. Z tejto prechádzky sa Clementis už nikdy nevráti. Zaujímavosťou je že na Clementisovo zatknutie bola použitá akcia „Kámen". Clementisa zatkli, posadili do auta, ktoré smerovalo na západné hranice a dostalo sa až za hranicu ČSR. Clementis sa ocitol v americkom okupačnom pásme na vtedajšej americkej policajnej stanici v západnej časti Nemecka, kde ho privítali dôstojníci v nemeckých a amerických uniformách. Nadviazali s ním zdvorilú konverzáciu. Odkiaľ je? Chce emigrovať? On však tvrdošijne trvá na návrate do Prahy. To čo tu predviedla ŠtB o tom sa hádam nikomu nesnívalo ani v najdivokejších snoch - hranica bola fingovaná, policajná stanica sa nachádzala na československom území, „americkí a nemeckí" dôstojníci boli príslušníci ŠtB a ZNB. Následne teda Clementisa so zviazanými očami odvážajú na zámok v Kolodějoch,  kde mu stroho oznámia, že ho zatkli pri ilegálnom prechode hranice ČSR. (...!...).  Clementis sa počas celého procesu držal, pri záverečných slovách prokurátora Urválka sa však aj on zatriasol. Urválek na obvinenených afektovane ziapal :"Nechť váš rozsudek dopadne jako železná pěst bez nejmenšího slitovaní. Nechť je ohněm, který do kořene vypálí tuto hanebnou hlízu zrady...". Clementis „využil" právo posledného slova a riekol v siedmy deň procesu 26. novembra 1952 pred Štátnym súdom v Prahe nasledovné vopred naučené slová: "Výrok o treste, ktorý vynesie súd národa nad mojou činnosťou, aj keď bude najtvrdší (!), môže byť len trestom spravodlivým". Nasledujúci deň o 09.30 hod. vyniesol predseda súdu rozsudok, v ktorom odsúdil Rudolfa Slánského, generálneho tajomníka ÚV KSČ, (židovského pôvodu to bolo zdôraznené u všetkých odsúdených!), Bedřicha Gemindera, bývalého vedúceho Medzinárodného  sekretariátu ÚV KSČ, židovského pôvodu, Ludvíka Frejku, bývalého prednostu národohospodárskeho odboru kancelárie prezidenta Republiky československej, židovského pôvodu, Jozefa Franka, bývalého  zástupcu generálneho tajomníka ÚV KSČ, Vladimíra Clementisa, Slováka, bývalého ministra zahraničných vecí ČSR, Bedřicha Reicina, bývalého námestníka ministra národnej obrany, židovského pôvodu, Karla Švába, bývalého námestníka ministra národní bezpečnosti, Rudolfa Margoliusa, bývalého námestníka ministra zahraničného obchodu, židovského pôvodu, Otto Fischla, bývalého námestníka ministra financií, židovského pôvodu, Otto Šlinga, bývalého vedúceho tajomníka krajského výboru KSČ v Brne, židovského pôvodu, André Simona, bývalého redaktora Rudého Práva, židovského pôvodu týchto všetkých k trestu smrti a Eugena Löbla, bývalého námestníka ministra zahraničného obchodu židovského pôvodu, Vavra Hajdů, bývalého námestníka ministra zahraničných vecí, židovského pôvodu, Artura Londona, bývalého námestníka ministra zahraničných vecí, židovského pôvodu k trestu odňatia slobody na doživotie. Zároveň boli všetci obžalovaní zbavený československého štátneho občianstva. Veru,  padol rozsudok s ktorým nepočítal nikto ani v najmenšom.

Epilóg

Jozefa Slánská, statočná to žena bývalého generálneho tajomníka ÚV KSČ dostala zo sekretariátu ministerstva vnútra dňa 30. 10. 1963 nasledovnú odpoveď, na jednoduchú otázku kde sú telesné pozostatky jej manžela, ktorého by už aj rada dôstojne pochovala: „Vážená súdružka, k listu, ktorý ste zaslala súdruhovi ministrovi, som poverený Vám oznámiť, že telesné pozostatky Vášho manžela boli podľa platných predpisov spopolnené. Urna s popolom bola po dobu stanovenú vtedajšími predpismi uložená u príslušného útvaru nápravných zariadení. Po uplynutí tejto doby bola zničená. Prosím, aby ste prijala toto oznámenie. Zo súdružským pozdravom. Nečitateľný podpis...." Aká bola však skutočná pravda? Kde skončil popol z 11 odsúdených na trest smrti? ..."Keď popravili všetkých 11 odsúdených , bol vyšetrovateľ „XY" (meno sa mi žiaľ nepodarilo zistiť) u poradcu Galkina. K hláseniu sa dostavil šofér s vyšetrovateľmi, ktorý boli poverení likvidáciu popola. Hlásili, že ho nasypali do mecha, zašli s ním za Prahu a posypali šmykľavú cestu. Šofér sa smial, že ešte nikdy neviezol v tatrapláne štrnásť ľudí naraz - 3 boli živý a 11 ich bolo v mechu:"....

A ako dopadol ďalší osud Roberta Maxwella? Tento po sprenevere penzijných fondov svojich vlastných zamestnancov, zomrel bez haliera .... ale ako to už v tom svete chodí stalo sa to práve dňa 5. novembra 1991, kedy sa našlo jeho telo voľne plávajúce v Atlantickom oceáne. Vraj prepadol cez palubu svojej luxusnej jachty „Lady Ghislaine", pri ceste na Kanárske ostrovy. Oficiálny verdikt koronera znel: náhodné utopenie, viacerí novinári sa však domnievajú, že bol  zavraždený. Izrael, ktorý sa nikdy nepriznal, že by pre nich „pracoval" mu vystrojil štátny pohreb so všetkými poctami. Jeho telo spočíva na Olivetskej hore v Jeruzaleme.

Záverom sa natíska otázka, či si aj Vladimír Clementis,  ktorý svojou činnosťou v rokoch 1947-1949 na poste štátneho tajomníka a neskôr ministra zahraničných vecí ČSR prispel k vzniku a udržaniu štátu Izrael najrozhodnejšiu mierou a neohrozene podpisoval zmluvy o dodávkach zbraní do tejto krajiny by si tiež nezaslúžil, aby sa mu na Olivetskej hore neodhalil aspoň malý pamätníček . Veď práve  za tento skutok, (ktorý sa ale vo dokumentoch s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym nikde nespomína), bol oným hlavným dôvodom, prečo dopadla Stalinova ruka na Československo tak brutálne, následkom čoho bolo odsúdených na trest smrti 11 nevinných ľudí. Básnik Ladislav Novomeský, osobný priateľ Vlada Clementisa na margo jeho návratu do Československa v roku 1949 uviedol: „Keby bol počúval výstražné rady informátorov z druhej strany a rozhodol sa nevrátiť sa, možno by bol ostal dnes nažive. Ale ako by sa mu žilo v nejakej emigrácii?! Smrť má niekedy rôzne podoby, i keď účinok je ten istý. Ale česť iba jednu! Ba vec socializmu, na ktorej mu predovšetkým záležalo, získala napokon väčšmi jeho potupnou smrťou na Pankráci, než mohla získať jeho životom niekde v Amerike".

 

JUDr. Artúr Soldán

 

Použitá literatúra a pramene:

Laurent, Rucker: Stalin, Izrael a Židé, Rybka Publishers, Praha 2001,

Kadrman, Martin: Role Československa v arabsko-izraelské válce (1948-1949), diplomová práce, Vysoká škola finační a správní, o.p.s., Praha 2008, kompletný text s láskavým zaslaním autora práce

Loftus, John - Aarons, Mark: Tajná válka proti židům; jak západní zpravodajské služby zrazovaly židovský lid. Goldstein & Goldstein, Praha, 1997,

Clementis, Vladimír,  Clementisová, Lída: Listy z väzenia, Tatran, Bratislava 1968,

Bernáth, Viliam: Spomienky na Vladimíra Clemetisa, T. R. I. MEDIUM, Bratislava, 2002

Čierny, Ján: Vladimír Clementis - diplomat, Literárne informačné centrum, Bratislava, 2001

Uher, Ján: Zo zákulisia rehabilitácií, Kalligram, Bratislava, 2001

Kolektív: Poznali sme jeho tvár spomienky na Vladímira Clementisa, Obzor, Bratislava, 1972

Kolektív: Proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym, Ministerstvo spravodlivosti, Orbis, Praha 1953 (slovenský preklad - str. 150-183 výsluch obvineného Dr. Vlada Clementisa).

Slánská, Jozefa: Zpráva o mém muži, Svoboda, Praha 1990

Schmidt, Mária: Zákulisní taje (nové aspekty historie procesů s Algerem Hissem (USA) a László Rajkem (Maďarsko) a inscenovaných procesů ve východní a střední Evropě, Občanský institut, Praha, 2005

Steven, Stewart: Komunistické zločiny a CIA,Výbušnina (Operace CIA Splinter Factor), Eko-konsult, Bratislava, 2001

Dillon, Martin: The Assassination of Robert Maxwell: Israel's Superspy, Robson Books Ltd, London, 2002 (výňatky z internetu - česky a slovensky zatiaľ nevyšlo)

Krammer, Arnold: The Forgotten Frendship, Israel and the Soviet bloc, 1947-1953, Urbana, University of Illinois Press, 1974 (výňatky z internetu - česky a slovensky zatiaľ nevyšlo)

Deacon, Richard: The Israeli Secret Service, London, Hamilton, 1977 (výňatky z internetu - česky a slovensky zatiaľ nevyšlo)

http://www.martindillon.net/work4.htm

http://worldofhistory.blog.cz/0612/vladimir-clementis

http://www.czsk.net/svet/clanky/osobnosti/maxwell.html

Francúzsko-taliansky film: Doznání (1970), http://www.csfd.cz/film/1732-doznani-aveu-l/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ako sa dá objednať vládny vrtuľník na súkromnú svadbu

Na svadbe vysokého funkcionára bol policajný vrtuľník. Ministerstvo ukázalo výpis, že zaň bolo zaplatené. Faktúra chýba.

KOMENTÁRE

Kiskova cena za rodinu sa dá vyčísliť na lety

Čo ak sa na celú vec pozrieme ako na problém zosúlaďovania práce s rodinou.


Už ste čítali?