reklama

Operácia Pastorius vylodenie nacistov v USA

Predohra: Zamračený kapitán ponorky U-202 Hans Linder sa pozrel na hodinky, ktoré ukazovali krátko po polnoci. Počasie hmlisté, hviezdy nebolo vidieť, Kapitán Linder, oddaný myšlienke nacizmu zaklapol periskop, vydal povel na ponorenie a do svojho palubného denníka napísal jedinú poznámku: "Franz Daniel Pastorius úspešne vylodený"... V duchu si pomyslel: „Za chvíľku bude náš aj New York a celé pobrežie Štátov". Písal sa 13. jún 1942 a nadchádzajúci deň mal zmeniť podstatným spôsobom beh dejín v USA.  Fikcia? Neskutočné? Bola to iba fáma, ktorá preletela dobovou tlačou alebo sa skutočne nacisti vylodili a aktívne pôsobili na americkej pôde? Na tieto a ďalšie otázky sa musíme preniesť do hlbšej minulosti Spojených štátov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)
Obrázok blogu

Operácia Pastorius vylodenie nacistov v USA

Predohra:

Zamračený kapitán ponorky U-202 Hans Linder sa pozrel na hodinky, ktoré ukazovali krátko po polnoci. Počasie hmlisté, hviezdy nebolo vidieť, Kapitán Linder, oddaný myšlienke nacizmu zaklapol periskop, vydal povel na ponorenie a do svojho palubného denníka napísal jedinú poznámku: „Franz Daniel Pastorius úspešne vylodený"... V duchu si pomyslel: „Za chvíľku bude náš aj New York a celé pobrežie Štátov". Písal sa 13. jún 1942 a nadchádzajúci deň mal zmeniť podstatným spôsobom beh dejín v USA.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Fikcia? Neskutočné? Bola to iba fáma, ktorá preletela dobovou tlačou alebo sa skutočne nacisti vylodili a aktívne pôsobili na americkej pôde? Na tieto a ďalšie otázky sa musíme preniesť do hlbšej minulosti Spojených štátov.

Za prvé sa tu objavuje meno Franza Daniela Pastoriusa. Kto bol táto záhadná osoba? V skutočnosti išlo o nemeckého právnika, zakladateľa prvej nemeckej osady v Amerike - Germantownu (súčasť dnešnej Philadelphie) ktorý žil v rokoch 1651-1720, práve jeho meno bolo použité pri operácií, ktorú si naplánoval Abwehr uskutočniť proti krajine v ktorej nemal po roku 1941 žiadnu rozvinutú sieť agentov, pretože...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Znova sa tu vynára otázka, z akých dôvodov si nemecká vojenská rozviedka „nestihla" vybudovať svoju sieť v krajine strýčka Sama?

Abwehr na americkom kontinente pred vyhlásením vojny medzi Treťou ríšou a USA

Krátko po 11. 12. 1941 kedy Tretia ríša vyhlásila vojnu Spojeným štátom si do hlavného stanu známeho „Vlčího doupě" (Wolfsschanze) vo Východnom Prusku zavolal značne znepokojený nemecký kancelár a vodca v jednej osobe Adolf Hitler, šéfa Abwehru admirála Canarisa a vyčítal mu, že nemecká špionáž nevie takmer nič o zbrojnom priemysle a armáde USA. Nariadil mu s okamžitou platnosťou „začať" s razantnou výzvednou činnosťou proti Spojeným štátom a to tak aby boli čím skôr pripravené sabotážne a výzvedné komandá proti americkému priemyslu. Zdá sa, že ani v Tretej ríši povestnej prepracovanosťou jej vnútornej organizácie práce nefungovalo všetko tak ako malo. Ako je inak možné, že kancelár sám iniciatívne musel vydávať pokyn šéfovi tajnej služby aby bol aktívnejší voči krajine s ktorou bolo Nemecko vo vojnovom konflikte?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Admirál Canaris po odchode z vodcovho hlavného stanu mal veru hlavu v smútku. Hitlerove výtky si bral vždy k srdcu a častokrát s ním nesúhlasil, ale v jednom mal vodca pravdu: práve Spojené štáty boli jednou z mála krajín, kde sa Abwehru nepodarilo dostatočne „etablovať" a „udomácniť". O tejto krajine ako aj o úhlavnom nepriateľovi Tretej ríše, Sovietskom zväze mal admirál veľmi kusé informácie. Za výdatnej pomoci piatej kolóny, Nemecko-amerického spolku, organizácii pôsobiacej na americkej pôde, ktorá sa pripravovala v prípade vpádu Nemecka do USA na „prevzatie moci" sa aj koncom 30-tich rokov minulého storočia zdalo, že Abwehr sa etabloval a uchytil. Žiaľ všadeprítomné FBI dňa 20. júna 1938 odhalilo špiónážnu skupinu: Guenthera Gustava Rumricha, Johanna Hofmana, Otta Vossa a Ericha Glasera, ktorí boli odsúdení za špionáž v prospech Tretej ríše. Rumrich, sudetský nemec agent SD (konkurenčná Bezpečnostná služby SS - Sicherheitsdienst) viedol špionážnu skupinu, ktorá zbierala priemyselné a vojenské informácie pre nacistické Nemecko. Uvedený proces mal značnú publicitu v americkej tlači a veľmi sťažil budovanie ďalšej siete Abwehru v USA.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalším superšpiónom Abwehru na americkej pôde bol major Ulrich von der Osten do ktorého vkladal Abwehr nemalé nádeje. V čase keď už bolo vyhlásenie vojny voči USA na spadnutie vyslal Canaris tohto agenta do samotného srdca USA do New Yorku aby tu vybudoval kryciu sieť nemeckej nacistickej služby. Nebyť fatálnej chyby resp. náhody bol by sa major Osten zapísal zlatými písmenami do histórie Abwehru, ale .... v noci 18. marca 1941 sa chystajú dvaja muži prejsť cez križovatku na Times Square v New Yorku. Jeden z mužov ten starší ktorý nosil okuliare a v ruke držal hnedú účtovnú tašku, nešťastnou náhodou padá pod kolesa prichádzajúceho taxíka a je pritom smrteľne ranený. Jeho spoločník sa ďalej už o jeho osud nestará, vytrhne mu z ochabnutej ruky aktovku a rýchlo zmizne v hustom dave. Mŕtvy muž je neskôr identifikovaný ako Don Julio Lopez Lido, svojho času občan Španielska. O jeho telo sa však španielsky konzulát v New Yorku nehlási, čo je dosť divné. Tým sa ale pátranie po záhadnom mŕtvom tele nekončí práve naopak FBI zisťuje, že Lidov pas je zfalšovaný a jeho skutočné meno je major Ulrich von der Osten, inak vo voľnom čase agent Abwehru. Neskôr sa FBI podarí ďalší triumfálny kúsok, keď sa jej podarí identifikovať človeka, ktorý bežal z miesta nehody ako Kurta Fredericka Ludwiga, aká náhoda znova ďalší agent Abwehru. Táto fatálna chyba (!) stála žiaľ Abwehr pred vypuknutým vojny z USA štrnásť (14!) agentov. To v praxi znamenalo iba tú skutočnosť, že Admirál Canaris sa musel uspokojiť s informáciami od svojich ľudí umiestnených v rôznych krajinách Južnej Ameriky, ktorý mu podávali „zaručené informácie", v súčasnej dobe by sme povedali „z druhej ruky".

Nad týmto všetkým premýšľal Canaris opúšťajúc vodcov hlavný stan. Nebolo mu veru ľahko a Hitlerov príkaz neprijal práve s nadšením. Svojmu pobočníkovi generálmajorovi Erwinovi von Lahousenovi medzi rečou povedal: „Ako iste viete, naša agentúrna sieť na americkom kontinente je takmer rozbitá".„Poverujem Vás maximálne delikátnou úlohou zožeňte schopných ľudí, dve skupiny a prepravte ich na kontinent". Ako to v nacistickej hierarchii chodí úlohu, ktorú detašoval Hitler na Canarisa, Canaris na Lahousena.... Lahousen nakoniec poveril jej riešením „referenta" Abwehru pre úsek „WEST" dr. Astora, ktorý mal pre túto delikátnu úlohu zohnať vhodných ľudí. Tu sa z ničoho nič (!) u Lahousena prihlásil istý Walter Kappe, dvojka v Nemecko-americkom spolku, ktorý viac ako 12 rokov žil v štátoch, aktívne sa zapájal do činnosti Auslandského inštitútu (Deutsche Ausland Institut - Nemecký zahraničný inštitút, ktorý sa zaoberal návratom Nemcov do Tretej ríše). Zo záznamov Auslandského inštitútu Kappe postupne zhromaždil dvanásť kandidátov, ktorý museli spĺňať tri základné predpoklady pre účasť na misii proti krajine slobody: počas svojho života žili v štátoch, boli oddaný Tretej ríši a boli ochotný podieľať sa na diverznej činnosti voči USA. Nie nevyhnutne v tomto poradí.

Desať mužov, ktorých nakoniec Kappe vybral bolo vskutku veľmi rôznorodých - spájali ich napodiv dve veci - oddanosť Tretej ríši a dlhší pobyt v USA. Z tohto dôvodu rozhodol Canaris o ich rýchlokurzovom vyškolení na špionážnu činnosť, veď čo sú to civilisti, ktorí sa majú stať vyzvedačmi a špiónmi. Zaškoľovacie stredisko Abwehru sa nachádzalo „v sabotážnej škole" v Quentze neďaleko Brandenburgu, kde sa títo dobrovoľníci počas troch týždňov (!) zaúčali ako používať výbušniny, zápalné šnúry, časovacie zariadenie a iné praktické veci, ktorými mali ochromiť americký zbrojný priemysel a síce konkrétne: výrobu hliníku. Zdá sa, že aj v tomto prípade sa Canaris musel spoliehať na absolútne šťastie, ak sa naivne (?) domnieval, že za tri nedele sa dajú vyškoliť z opravárov, strojárov špičkoví agenti, ktorí budú pôsobiť v krajine bez akéhokoľvek krytia.

Abwehr im vypracoval niekoľko konkrétnych cieľov, ktoré mala skupina realizovať v prvom rade, medzi inými počas ich „pobytu v USA" a síce: likvidácia železničnej trate v Chesepeake a Ohiu, vyhodiť do vzduchu nové pensylvánske nádražie v Newarku v štáte New Jersey, most Hell Gate, spojujúci Long Island s Bronxom, vyradiť rozvod vody (!) a elektrickú sieť mesta New York (!), vyhodiť do vzduchu zopár elektrárni na Niagarských vodopádoch (!), zlikvidovať továrne na výrobu hliníku Alcoa (Aluminium Company of America) v Tennessee, Massene a East St. Louis, zlikvidovať továreň na kryolit Philadelphia Salt Company a podobne. Na rozkaz samotného Hitlera bola ich misia v Štátoch rozšírená o „židovskú kartu" - bomby mali byť uložené aj vo významných obchodných domoch vlastnených americkými židmi - v Macy's, Gimbel's a Braham & Strauss.

Zdá sa, že išlo o program poučný a nebezpečný. Školiteľmi adeptov na špionáž v slávnom zariadení Abwerhu v Quentze boli Gunther König, Walter Schultz a Reinhold Barth.

Pozrime sa podrobnejšie, kto boli jednotliví členovia, ktorí sa podieľali na Operácii Pastorius, ktorí boli rozdelení do dvoch skupín:

Prvá skupina na čele ktorej bol George John Dash, ktorý sa krátko pred misiou vrátil z USA - presne 27. marca 1941 cez Japonsko, v Nemecku pracoval pre vládu - počúval americké rozhlasové vysielanie, ktorého obsah prekladal denne pre Ministerstvo zahraničných vecí. Prácu pre ministerstvo mu zariadil jeho dobrý priateľ Walther Kappe z Auslandského inštitútu.

Druhým mužom bol Ernst Peter Burger - fanatický prívrženec NSDAP, osobne sa zúčastnil tzv. mníchovského puču, emigroval do USA, v roku 1933 sa vrátil do Ríše a stal sa členom SA. Pre kritiku Nemecka za jeho okupáciu Poľska bol uvrhnutý do koncentráku, takže všetkými desiatimi bral účasť na novej misii - v prvej skupine sa stal Dashovým zástupcom.

Richard Quirin - bol montérom v USA v rokoch 1920 až 1939, kde bol aj členom Nemecko-amerického spolku, tesne predtým, než sa dal na dráhu teroristu pracoval ako radový zamestnanec Volkswagenu.

Henrich Heinck, strojník, v Štátoch strávil 19 rokov, pracoval v Nemecko-americkom spolku v sekcii poriadková služba (OD - Ordnungs Dienst).

Edward John Kerling, pracoval v USA v rokoch 1928-1939 ako balič mäsa v Broklyne, neskôr ako šofér pre židovského staviteľa mostov Elyho Culberstona stál na čele druhej skupiny.

Herman Otto Neubauer, žil za veľkou mlákou 10 rokov, aktívny člen Nemecko-amerického spolku, podľa zdrojov FBI bolo jeho krycie meno „Hofweg" a počas pobytu v USA posielal do ríše tajné správy.

Herbert Hans Haupt - bol americký občan, najmladší člen skupiny, opustil Chicago v júni 1941 keď mu jeho priateľka Gerta Melindová oznámila, že je tehotná. Použil tradičnú únikovú cestu: Mexiko - Japonsko - Tretia Ríša.

Werner Thiel - strojár, ktorý žil 14 rokov v New Yorku, taktiež ako ostaní člen skvelého Nemecko-amerického spolku, podľa Dasha alkoholik, absolútne nevhodný pre akúkoľvek misiu.

Jerry Swenson -asi najdivnejší člen celej skupiny „vyškolených teroristov", mal prezývku „Švéd" a pre akciu bol krajine nevhodný, pretože ho pred vyhlásením vojny uväznilo FBI a zabavilo jeho farmu na kožušinové zvieratá, on však utiekol cez Mexiko a Japonsko do Ríše. FBI mala jeho popis a bolo po ňom vyhlásené pátranie, čo značne ohrozovalo nielen jeho ale celú misiu.

Ernst Zuber - duševne chorý veterán z východnej fronty, nevhodný pre misu, keď sa zoznámil zo všetkými plánmi odmietol sa na nej podieľať, pretože „Amerika mu preukázala láskavosť tým, že ho prijala a on teda morálne nemôže na oplátku zabíjať jej občanov pre Ríšu". Na základe vyššie uvedeného prehlásenia ho Kappe prehlásil za duševne chorého vyradil z misie a odovzdal na ďalšie šetrenie Gestapu.

Bill Dempsey (Billy Braubender) - boxer, profesionál vo výcvikovom tábore strávil asi týždeň a potom z ničoho nič odišiel s vetou :"Dovi za morom chlapci" .

Scotty, bývalý obchodný cestujúci, teraz účtovník v Hamburgu, krajne nepopulárna postava, ktorý si to ihneď na začiatku rozhádal so všetkými členmi misie, načo ho Kappe po pár dňoch vyškrtol a z ďalšej účasti bol vynechaný.

Takže si to zhrnieme. V prvej skupine na čele ktorej bol Dash boli: Ernst Peter Burger, Richard Quirit, Henrich Heinck a Jerry Swenson.

V druhej o nič menej odvážnej skupine ktorej šéfoval Kerling boli zastúpení: Herman Otto Neubauer, Herbert Haupt a Werner Thiel.

Inštruktážny kurz, ktorý trval vyčerpávajúce tri týždne mimo iného pozostával aj zo skúšania spevu známych amerických piesní, aby špióni lepšie zapadli do „kolektívov" Američanov ich typických paboch, teroristi sa tiež učili pripravovať chemické časovacie zariadenia za pomoci známej kyseliny sírovej a práškového cukru, čo ovládajú aj po niektoré viac či menej zdatné školopovinné deti u nás. Jednou z posledných inštrukcií bolo písanie „neviditeľným atramentom". Po skončení kurzu absolvovali niekoľko cvičných odpálení výbušnín, navštívili továreň nechvalne známej spoločnosti I. G. Farben, ktorá vyrábala nervový plyn do koncentrákov a poobzerali sa po továrňach v Ríši, kde sa v tom čase vyrábal hliník a magnézium. Na záver ale nasledovalo to najlepšie: pridelenie peňazí na bežné výdaje. Najprv im Abwehr pridelil doláre, ale ako naschvál na väčšine z nich bola japonská pretlač, čo bola taká malá vada, keďže už niekoľko mesiacov bola krajina vychádzajúceho slnka vo vojnovom stave zo Spojenými štátmi. Iné, im pridelené doláre boli zasa zo série, ktorá bola v USA stiahnutá z obehu. Nakoniec Abwehr všetky doláre vymenil a nahradil ich pravými v hodnote 160.000 $, čo je na dnešnú dobu veľmi zaujímavá a vysoká čiastka. (Išlo o pravé doláre z devízových rezerv Tretej ríše - nie o falzifikáty vyrobené v rámci Operácie Bernhard na ktorej sa podieľal aj slovenský žid Adolf Burger). Kappe ešte v Berlíne pre obe skupiny zabezpečil uniformy nemeckého námorníctva, ktoré mali mať špióni na sebe pri vylodení pre každý prípad, ak by boli náhodou spozorovaní. Z Berlína priamo vlakom zamierili do francúzskeho Lorientu na tunajšiu nacistickú ponorkovú základňu. Tu sa začali diať veci..., ktoré....sa dajú uveriť iba veľmi ťažko, ale keďže o nich existujú písomné pramene a dokumenty ozrejmujem ich: Ihneď prvú noc si skupina ôsmych novošpiónov doviedla ženy do hotela, kde boli ubytovaní, bavili sa s nimi popíjali a vykrikovali anglicky (....!....). Zhodou okolností v totožnom hoteli o pár poschodí vyššie boli ubytovaní aj nemeckí dôstojníci, ktorí sa v noci prebudili a pribehli s pištoľami v ruke, pretože sa domnievali že ich prepadli britskí parašutisti (....!....). Operácia „Pastorius" sa už mohla skončiť aj za úsvitu v Paríži, ibaže špióni svojich súkmeňovcov presvedčili že sú Nemci ako oni a išli túto skutočnosť zapiť do najbližšieho nemenovaného baru. Tu bez akýchkoľvek zábran vykrikovali, že idú do Ameriky, takže najmenej niekoľko stoviek ľudí v Paríži vedelo, že skupina Nemcov sa chystá do Ameriky, a že to zrejme nebude poznávací zájazd do New Yorku. Taktiež člen skupiny Heinck sa v hoteli Deux Mondes tak opil, že sa v dobrej chvíľke zveril jednej z parížskych prostitútok že je nemecký agent a že sa chystá zničiť USA, dotyčná ale našťastie pre Heincka nerozumela nemecky, takže misia nebola prezradená. Dashova skupina však prišla o čudáka Swensona, ktorý sa pri poznávaní parížskych nevestincov nakazil kvapavkou, tak ho Kappe ihneď povolal späť do Berlína. Dash sa však domnieval, že Swensom nie je skutočne chorý, ale že bol skôr nahnevaný za to, že nie je on zástupcom veliteľa v jeho skupine ale Burger. Nakoniec sa teda prvá skupina 26. mája 1942 nalodila do ponorky U-202 pod velením kapitána Hansa Lindera a vyplávala smer New York. Dash sa domnieval, že ho bývalá druhá domovina privíta s otvorenou náručou a misu bral ako bezproblémovú prechádzku. Netušil ako sa kruto mýlil.

Vylodenie I. skupiny - pláž pri Amagansette - štát New York - 13. 06. 1942

Ihneď ako Linderova ponorka U-202 zmizla pod hladinou mora aby sa venovala potápaniu spojeneckých lodí pri pobreží Spojených štátov v rámci vyhlásenej operácie Paukenschlag (Drumbeat, Vírenie bubnov) sa štyria nacistickí špióni ocitli na pobreží, pričom prvú vec, ktorú urobili pri vylodení bolo odhodenie nemeckých uniforiem, ktoré ich mali zabezpečiť ochranu podľa „Ženevských konvencií pre zachádzanie s vojnovými zločincami", pre prípad, že by ihneď pri vylodení padli do zajatia. Dash odhodil nemeckú uniformu ako prvý (...!...) a obliekol si americké šaty, ktoré mal z pôvodného pobytu v USA. Jedinou vecou, ktorá ho spájala s ostanými boli štyria malí cínoví dikobrazi - talizman, ktorí mali aj ostatní traja špióni pre šťastie. Dasch mal pri sebe v hotovosti 85.000 $. Prvá skupina sa vylodila pri amerických brehoch aj s kompletnou výbavou na teroristické útoky -výbušninami, ktoré boli v debnách, ktoré zakopali na tejto pláži. Tu však obozretný Dash zočil v diaľke svetlo, ktoré preťalo hmlu. Bolo to svetlo z lampy člena pobrežnej stráže USA Johna Cullena. Dash si rýchlo zrátal dve a dve a vydal sa naproti svetlu, pričom medzi nemeckým špiónom a strážcom pobrežia prebehol nasledovný dialóg (voľne podľa záznamov FBI, k tomuto prípadu) ... Cullen: (vystrašene sa pýtajúc...) „Chlapci, vy ste rybári? Máte problém? (Dash si pomyslel: „Nie mi ale ty budeš mať problém chlapče".) „Stratili ste sa?". Dash stoicky odpovedal: „Áno, sme rybári z Southamptonu a narazili sme na plytčinu..." Cullen: „Čo lovíte?".... Dash: "Škeble"....19 ročný Cullen sa taktiež necítil vo svojej koži, ale odpovede Dasha sa mu veľmi nezdali, zdal sa mu nervózny a mal veľmi divný prízvuk, ako neskôr povedal FBI pri výsluchu. Na to sa rozhovor otočil na tému, že bude lepšie ak všetci štyria pôjdu s ním na stanicu Pobrežnej stráže, čo Dash nemohol akceptovať, pretože neboli zahrabané ešte všetky debne s výbušninami a z pristaveného člna vykúkali nacistické námornícke uniformy. Rozhodol sa hrať na jednu kartu, odtiahol Cullena bokom a povedal mu: „Iste máš mamu a otca chlapče, takže ak ich chceš ešte niekedy vidieť tak urobíš všetko čo ti poviem, inak ťa budem musieť teraz hneď zabiť a nebude mi to robiť problém", načo sa mladý Cullen zatriasol a neveriaci pozeral na Dasha, ten nerušene pokračoval: „Zabudni na to čo si dnes videl, ja ti dám zopár dolárov a ty sa budeš mať dobre..." načo mu do vlhkej dlane vsunul 280 $. Cullen, ktorý si v tom momente uvedomil, že nemá moc na výber, ponúkaný úplatok prijal, keď sa chystal utiecť späť do bezpečia Dash ho chytil za plece a povedal mu: „Zasvieť mi do tváre", čo Cullen bez výhrady trasúcimi rukami splnil...Dash dokončil: "Pozri sa mi do očí... Moje meno je George John Dash, ešte budeš o mne počuť vo Washingtone...". Nato Cullena pustil a ten zmizol v slabnúcej hmle. Dash v rýchlosti nabádal svojich mužov aby rýchle zakopali debne a jamu zahádzali. Žiaľ ako inak nedopatrením vypadla Peterovi Burgerovi škatuľka cigariet nemeckej značky a Henrich Heinck, notorický alkoholik odhodil medzi piesočné duny amerického pobrežia fľašku, ako inak nemeckého koňaku, ktorú musel vypiť, pretože sa mu pri vylodení „urobilo zle". Dash ostatných naháňal aby čím skôr zmizli z pobrežia pretože sa správne domnieval, že Cullen a ďalší členovia pobrežnej stráže sa môžu čím skôr vrátiť. O piatej ráno si na železničnej stanici v Amagansette kúpili lístky do New Yorku a vlakom odchádzajúcim o 05.25 hod. sa stratili prenasledovateľov vo Veľkom Jablku. Ráno 13. 06. 1942 keď vlak z Amagansettu prišiel do New Yorku sa všetci štyria špióni - Dash, Burger, Qurin a Heinck sa vybrali na nákupy .... (....!....). Zdá sa, že v inštruktážnej škole v Quentze bol trojtýždňový kurz skutočne krátky .... V Manhattane si Dash a Burger ako šéf a zástupca prenajali dve izby v hoteli Govenornor Clinton. Večer sa stretli s Qurinom a Heinckom, pričom Quirin bol veľmi netrpezlivý a vyzýval Dasha, aby čím skôr začali misiu, nech Amerika vidí, čo sú zač... (...!....). Dash bol však proti, mal vlastný plán, ktorý bol značne odlišný od pôvodného cieľa misie, ako si povieme. Quirinovi, iba odpovedal, že sa musia „usadiť a kontaktovať členov zahraničnej NSDAP a členov Nemecko-amerického spolku". V skutočnosti, od samého počiatku mal v úmysle misiu proti Spojeným štátom zradiť FBI, z tohto dôvodu prepustil mladučkého člena pobrežnej stráže Cullena. Túto variantu veru Canaris nedomyslel, alebo žeby práve s touto alternatívou počítal ... aby....

Dash svoj plán „zradiť" bohulibé špionážne poslanie najprv predebatoval s Burgerom, domnieval sa, že ho občania USA budú oslavovať ako hrdinu a že Hitler bude porazený. (....!....). Rozhovor so svojím zástupcom začal v štýle, že ak sa obaja nezhodnú, jeden z nich neopustí hotelovú izbu živý. Burger sa po krátkom „váhaní" rozhodol, že podporí Dasha, pretože ... „Neverí, že by sa im podarilo vyhodiť nejakú továreň do vzduchu...". Veru podarených agentov poslal Abwehr na jednu z misií, ktorá mala zmeniť beh dejín. Nasledujúci deň teda 14. 06. 1942 zavolal Dash z recepcie hotela do newyorskej kancelárie FBI a predstavil sa ako Franz Daniel Pastorius s tým, že by rád navštívil šéfa FBI J. Edgara Hoovera a povedal mu zopár zaujímavých informácií. Povedal, že práve prišiel z Tretej ríše (....!...) a informácie by mu rád povedal osobne. Agent FBI, ktorý hovor prijímal, nemal šajnu čo mu chce Dash povedať, mal dosť iných starostí a tak urobil do spisu iba krátky záznam o tom, že volal... „nejaký Pastorius vraj z Nemecka, ktorý chcel hovoriť z Hooverom".... Po vyčerpávajúcom telefonickom rozhovore odišiel Dash do najbližšieho pabu na whisky s tým, že osud misie je už spečatený. Druhý deň sa vrhol do kasína, pričom prehral 250 „nemeckých dolárov". Nasledujúci deň si netrpezlivý Dash kúpil nový kufrík do neho vložil všetky zostávajúce doláre v počte 83.000 a vydal sa priamo do centrály FBI vo Washingtone. So svojím príbehom sa zveril zvláštnemu agentovi Duanovi L. Traynorovi, presne v piatok 19. 06. 1942 pričom v úvode svojho neuveriteľného príbehu vyhlásil: "Dlho som sa na to pripravoval, chcem Amerike pomôcť v boji proti nacistom...." (....!....). Dash vytáral FBI - všetko kódové označenie akcie, svoje krycie meno v USA (George J. Davis) , vybrané ciele, kontakty, členov zahraničnej NSDAP (inak medzi nimi boli práve zvyšky agentov Canarisovho Abwehru, ktorých týmto skvelým ťahom úplne odpísal), členov Nemecko-amerického spolku, ktorý mu mali pomáhať a záverom na stôl položil teatrálne 83.000 $ s vyhlásením, že ide o prachy nemeckej vlády, ktoré majú byť použité proti nacistom. Ako sa zdá, ani Kappe ani Canaris ani v najhorších snoch nemohli vybrať menej vhodného kandidáta za šéfa tajnej teroristickej misie na americkom pobreží. Prezradil tiež krycie mená dvoch ďalších členov jeho skupiny: Quirina (krycie meno: Richard Quintas) a Heincka (krycie meno Henry Kyner, ktorý sa mal za veľkou mlákou vydávať za občana Československa). Záverom vrcholne napätý Dash dodal: "Žiaľ nie sme jediní, za nami má prísť ešte jedna partia", načo zvláštny agent Traynor ľutoval, že si dnes nevybral dovolenku, veď je taký pekný slnečný deň. Dňa 20. 06. 1942 po krátkom sledovaní Burgera, ktorý sa spojil s Qurinom a Heinckom FBI zatkla všetkých troch mužov na rohu Sedemdesiatej šiestej a Amsterdam Avenue.

Vylodenie II. skupiny - pláž Ponte Vedra, štát Florida - 17. 06. 1942

Skupina pod vedením Kerlinga sa po opustení ponorky U-584 vylodila ráno 04.30 hod. na pláži Ponte Vedra, presne podľa plánu. Netušila, že o nich už vie celá FBI a misia, ktorú plánovali uskutočniť je vďaka prezieravému prístupu Dasha zmarená. Kerlingova skupina v zložení: Herbert Haupt, Werner Thiel a Hermann Neubauer sa dostala na pevninu na rozdiel od Dasha bez toho, že by bola spozorovaná pobrežnou strážnou USA. Po zakopaní debien z výbušninami sa nepozorovane dostali do Ponte Vedra Brach, kde nastúpili do autobusu mieriaceho do Jacksonvillu. Tu si Kerling a Neubauer (pod krycími menami Kelly a Nicholas) prenajali pokoj v hoteli Seminole, zatiaľ čo zostávajúci členovia Haupt a Thiel sa ubytovali inde. Čo bolo v náplni ich práce v prvé hodiny na americkom kontinente? V súčasnej dobe by sa ich činnosť dala označiť za „nákupnú horúčku", vtedy však tento pojem, ešte v slovníku neexistoval, takže každý zo špiónov si kúpil fungl nový oblek za 5.000 $, značkovú pánsku obuv a zlaté náramkové hodinky, veď čo keď to platí Abwehr, to sa dobre nakupuje. (...!....). Na druhý deň sa rozdelili - Haupt a Thiel išli do Chicaga, kde sa mali spojiť s ďalšími priateľmi z Nemecko-amerického spolku. Kierlig s Thielom nakoniec šťastne dorazili dňa 21. 06. 1942 do New Yorku. Čo zavinilo prekvapivé zatknutie Kierliga? No čo iné ako sex .... (...!...). Ako správy agent by mal Kierling vedieť, že písať listy bývalej milenke, ktorá vie, že je v Nemecku nie je práve najoptimálnejšie pre utajenie svojej činnosti. Byt jeho milenky ako na schváľ sledovala FBI, pretože túto adresu a mnohé ďalšie získala z vreckovky napísanej „neviditeľným" Daschovým atramentom. Koľká opovážlivosť. Kierling svojej milenke Hedwige Egemannovej pri návšteve povedal, že prišiel do Ameriky ako nemecký tajný agent (!) a ukázal jej viac ako 60.000 $, ktoré zo sebou priniesol. Zároveň ju požiadal o pomoc pri jeho teroristickej misii v USA s tým, že by ho mohla sprevádzať, kvôli krytiu (...!...). Zdá sa, že mal radšej Abwehr do Štátov poslať skúsenejších agentov ako ľudí Kierlingovho typu, pretože tohto neustále od prvej návštevy u Egemannovej sledovala FBI a následne dňa 23. 06. 1942 zatkla spolu s Thielom pred hotelom Shelton v New Yorku. To už bola FBI v plnej pohotovosti a slučka sa začala sťahovať aj okolo zostávajúcich dvoch špiónov z druhej skupiny - Haupta a Neubauera, ako uviedol Dash FBI, obaja mali namierené do Chicaga. Haupt bol naturalizovaný Američan, ktorý tu mal rodičov, takže kam sa vybral najprv? Samozrejme pozrieť svojho otca, aby sa mu pochválil so svojou misiou v Štátoch. Pri stretnutí so svojím otcom mimo iné povedal, že ak v poslednej dobe jeho otec čítal o potopených nákladných lodiach pri amerických brehoch - tak to urobila jeho skupina a jeho ponorka. Zdá sa, že mladý Haupt bral misiu, ako nedeľnú vychádzku po záhrade a potreboval zdôrazňovať, že má dosť dynamitu na vyhodenie celého New Yorku (...!...), načo mu otec vyhlásil, že je hrdý, že má takého syna. Neskôr svoje slová trpko oľutoval. Z utŕžených abwehrovských peňazí si Haupt kúpil Pontiac, čierne športové kupé, asi kvôli tomu aby zmiatol FBI vo svojom prenasledovaní, ale to sa mu žiaľ nepodarilo, pretože v tom čase už ukazoval šéf druhej skupiny Kierling agentom FBI na pláži Ponte Vedra zakopané debne s výbušninami. FBI zatkla Haupta, tak že zablokovala cestu jeho športového pontiaca dňa 27. 06. 1942. Zostávalo dolapiť posledného člena skupiny Neubauera, ktorého zradil Haupt, ktorý prezradil, že si prenajal v Chicagu hotel pod menom Nicholas. FBI ho zatkla v ten istý deň ako Haupta v luxusnom hoteli Sheridan Plaza, ako sa kúpe v hotelovom bazéne a chystá sa utrieť malým ručníkom, ktorý bol ako inak privezený z Nemecka. Zdá sa, že skutočne nemal Canaris a jeho Abwehr šťastnú ruku a teroristická misia na americkom kontinente skončila skôr ako začala.

Súd

Ak si ale členovia oboch skupín mysleli, že ich turistický výlet do krajiny strýčka Sama sa zaobíde bez nejakých konsekvencií kruto sa mýlili - tresty smrti vynesené špeciálnym Vojenským tribunálom, ktorý bol zriadený rozkazom prezidenta USA, (uvedený Vojenský tribunál pôsobil v dejinách amerického súdnictva naposledy v roku 1865 pri potrestaní vlastných občanov - príslušníkov južanskej konfederačnej armády), neminuli: Herberta Haupta, Henricha Harma Heincka, Edwarda Kerlinga, Hermana Neubauera, Richarda Qurina a Wernera Thiela - všetci boli odsúdení na trest smrti na elektrickom kresle. Šéf prvej skupiny, zradca George Dash si vypočul rozsudok v kľude - nie nebude popravený, dostane len 30 rokov nútených prác, jeho zástupca Ernst Peter Burger - doživotné nútené práce. Rozsudky smrti boli vykonané 08. 08. 1942, krátko nato ako definitívne zamietol ich žiadosti o milosť prezident Roosevelt. V ten večer sa New Yorkom na protest proti popravám, ozýval spev nacistických piesní Nemcov zadržaných v internačnom tábore na Ellis Islande, kde boli títo internovaní na základe zvláštneho príkazu amerického prezidenta. Ten ich aj mnoho ďalších dal zadržať po rozhovore s vtedajším generálnym prokurátorom USA Francisom Biddlem, ktorý vo svojich pamätiach rozoberal diskusiu s prezidentom nasledovne:

„Koľko je Nemcov v krajine?" (Roosevelt)

„Asi 600.000." odpovedal som (Biddle)

„A vy ich všetkých zadržíte" povedal. Do tej doby sedel kľudne v kresle. (Roosevelt)

„No ale úplne všetkých asi nie" zareagoval som. (Biddle)

„O tých Talianov mi nejde" pokračoval, „sú to všetko operní speváci (...!...). Ale Nemci sú iní. Tí môžu byť nebezpečný..." dodal. (Roosevelt).

Z uvedeného rozhovoru jasne vyplýva, že George Bush starší nijako nevybočoval z rady amerických prezidentov, nemajúc žiadne vedomosti o krajinách mimo vlastnej. Na základe uvedenej konverzácie došlo následne k hromadnej internácii Američanov nemeckého a talianskeho pôvodu. Šesť agentov ríše Herbert Haupt, Henrich Harm Heinck, Edward Kerling, Herman Neubauer, Richard Qurin a Werner Thiel bolo pochovaných na cintoríne pre neidentifikované a nemajetné osoby v Distric of Columbia, ich hroby boli označené iba číslami.

Epilóg

Ani Hitler v hlavnom stane neváhal a rozzúrený dal poslať pre Canarisa a Lahousena, ktorí ihneď po ich príchode nečakajúc na nadýchnutie spustil na Canarisa: „Chcem aby ste mi vysvetlili, načo mám vlastne takú tajnú službu, keď sa môžu prihodiť takého nekvalifikované katastrofy. Môžete mi to vysvetliť ako je to možné?" Canaris iba sklonil hlavu a mlčal, vedel, že to Hitlera rozzúri ešte viac, čo sa aj stalo, ten začal na chudáka Canarisa hulákať: „Za to ste zodpovedný iba Vy, mal ste si to lepšie premyslieť a vybrať lepších ľudí, potom by sa medzi nich nemohol votrieť zradca..." Tu narážal Hitler na zverejnené údaje v americkej tlači, ktoré zdôrazňovali kladnú úlohu Dasha v celej akcii. Hitler sa nadýchol a kričal ešte viac: „Tí úbohí chlapci" (ako ktorí - poznámka autora blogu). Všetko to boli takí uvedomelí straníci! To sa už nesmie viac stať. Pre takéto akcie budete nabudúce používať iba židov a zločincov." Dodal vodca otočil sa chrbtom Canarisovi a Lahusenovi a nasupený odišiel. Canaris sa ihneď chopil príležitosti a v ďalších rokoch pomohol odchodu z Nemecka židom, ktorý mali „pracovať" pre Abwehr. Zdeseným agentom SD a Gestapa iba odvrkol: "Ide o zvláštny rozkaz samotného vodcu".... Ak niečo povedal Führer tak o tom sa vo vtedajšom Nemecku nezvyklo diskutovať.

27. 04. 1948 boli Dash a Burger prepustení z väzenia a mohli sa vrátiť do Nemecka. V roku 1953 sa v nemeckej tlači objavila séria článkov o Dashovej zrade a spolupráci s FBI na základe ktorej prišlo o život šesť jeho kamarátov. Väčšina nemeckých denníkov jeho konanie odsúdila, proti nemu bola aj celá verejná mienka, z tohto dôvodu znovu požiadal o návrat do USA (...!...), pretože sa v Nemecku necíti bezpečne. Nebolo mu nikdy vyhovené. Po napísaní spomienok v roku 1959 sa utiahol do anonymity a zomrel v roku 1991.

Generálny prokurátor USA Biddle nosil po zostávajúce roky svojho života jeden z amuletov Dashovej skupiny - dikobraza pre šťastie, ktorý veru veľa šťastia nemeckým špiónom nepriniesol.

Záverečné zhrnutie:

Operácia Pastorius mala šancu na úspech ak by:

- agent Abwehru major Ulrich von der Osten nespadol v New Yorku nešťastne pod taxík dňa 18. 03. 1941

- Canaris a Lahousen nezverili jej „riadením" civila Waltra Kappeho, ktorého jedinou kvalifikáciou na uvedenú misiu bol pobyt v USA a spolupráca s Auslandským inštitútom,

- cvičenie „špiónov" netrvalo zúfale krátko, bolo prepracovanejšie a výber osôb bol starostlivejší, potom by možno „Pastorius" uspel.

Žiaľ história nepozná pojem ak...

Použitá literatúra a pramene:

Abella Alex a Gordon Scott: Hitlerovi agenti (tajné teroristické spiknutí A. Hitlera proti USA), DEUS, Praha 2005

Kokoška, Jaroslav: Admirál Canaris, Naše Vojsko, Praha 1968

Perrault, Gilles: Tajemství dne D, Naše Vojsko, Mladá Fronta, Smena, Svět Sovětů, Praha 1968

Pacner, Karel: Velké spionážní operace první a druhá světová válka, Albatros Plus, Praha 2003 - kapitola 12. Vyzvědači na Manhattanu

Rovenský, Dušan: Zákulisí velké války, Naše Vojsko, Český svaz protifašistických bojovníků, Praha, 1989

Dasch, John, Gorge: Eight Spies Against America, New York, Robert M. Mcbride & Company, 1959, výňatky z internetu, česky a slovensky zatiaľ nevyšlo

Thorwald, Jürgen: Der Fall Pastorius, Stuttgard 1953, výňatky z internetu, česky a slovensky zatiaľ nevyšlo

Gimpel, Erich: Spion für Deutschland, München, Süddeutscher Verlag 1957, výňatky z internetu, česky a slovensky zatiaľ nevyšlo

http://www.uboat.net/boats/u202.htm

http://www.uboat.net/boats/u584.htm

http://www.washingtonhistory.com/ScenesPast/images/SP_0106.pdf

http://antipolygraph.org/articles/article-027.shtml

http://www.time.com/time/magazine/article/0,9171,772002,00.html

http://www.maebrussell.com/Sabotage/Sabotage%20outline.html

http://www.floridaahs.org/documents/FAHSJan08-11.pdf

http://www.americanheritage.com/articles/magazine/ah/1970/3/1970_3_66.shtml

Artúr Soldán

Artúr Soldán

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Som právnik, amatérsky historik zaoberajúci sa novodobými dejinami sveta Zoznam autorových rubrík:  Zákulisné dejiny svetaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu