Viera Hložková, československá Mata Hari?

Autor: Artúr Soldán | 3.2.2011 o 17:20 | (upravené 5.5.2011 o 7:42) Karma článku: 12,18 | Prečítané:  5407x

Bol sparný letný deň, horúceho roku 1948, okná na Hradčanoch boli otvorené dokorán, vzduch sa takmer nehýbal a prvý robotnícky prezident si prezeral spisový materiál pojednávajúci o hroziacich problémoch zo zásobovaním v plzenskom okrese. V kľude si doplnil fajku, z ktorej mu kúsok popola odpadol na stôl, z nonšalanciou jemu vlastnou ho zhodil pod stôl na nádherný koberec. V duchu si pomyslel: „Vždy som bol proti okázalosti, ale teraz, keď sme pri moci... „.  V tom sa bez zaklepania otvorili dvere, Gottwald zdvihol podráždene zrak na príchodiaceho ale jeho tvár sa v okamihu rozjasnila. Svižne aj napriek neutíchajúcemu teplu vyskočil zo stoličky a podal svojmu dobrému kamarátovi ruku. „Nazdar súdruh Rudolf" povedal na úvod. Áno, jeho verný priateľ Slánský bol iba o 5 rokov od neho mladší a mal tohto chlapca, ako mu familiárne hovoril rád, za tri roky bude mať 50-tku a to sú obaja na vrchole moci, tak si to kedysi obaja spoločne predstavovali a ich sen sa zmenil na skutočnosť.

Viera Hložková,  československá Mata Hari?

Pražský hrad, sídlo prezidenta ČSR - Klementa Gottwalda, 25. augusta 1948

Bol sparný letný deň, horúceho roku 1948, okná na Hradčanoch boli otvorené dokorán, vzduch sa takmer nehýbal a prvý robotnícky prezident si prezeral spisový materiál pojednávajúci o hroziacich problémoch zo zásobovaním v plzenskom okrese. V kľude si doplnil fajku, z ktorej mu kúsok popola odpadol na stôl, z nonšalanciou jemu vlastnou ho zhodil pod stôl na nádherný koberec. V duchu si pomyslel: „Vždy som bol proti okázalosti, ale teraz, keď sme pri moci... „.  V tom sa bez zaklepania otvorili dvere, Gottwald zdvihol podráždene zrak na príchodiaceho ale jeho tvár sa v okamihu rozjasnila. Svižne aj napriek neutíchajúcemu teplu vyskočil zo stoličky a podal svojmu dobrému kamarátovi ruku. „Nazdar súdruh Rudolf" povedal na úvod. Áno, jeho verný priateľ Slánský bol iba o 5 rokov od neho mladší a mal tohto chlapca, ako mu familiárne hovoril rád, za tri roky bude mať 50-tku a to sú obaja na vrchole moci, tak si to kedysi obaja spoločne predstavovali a ich sen sa zmenil na skutočnosť.

Slánský, generálny tajomník KSČ ako vždy elegantne oblečený oproti Gotwaldovi, ktorému žiadne sako nepadlo práve dobre sa netváril práve nadšene. Začal bez okolkov: „Vieš Klémo, máme problém." Tieto slová neveštili nič dobré, zatiaľ si iba upevňujú moc získanú vo februári a už sú tu ďalšie problémy? Prezident pozdvihol obočie a mrkol na Slánského a opýtal sa: „Západ?". Slánský z pripravenej aktovky vytiahol zápisník formátu A5 a podal ho prezidentovi do ruky. Začal opatrne: „To sa mi dostalo do rúk od našich ľudí, je to zápisník nejakej Hložkovej z bratislavskej redakcie Pravdy". Gottwald pokrčil ramenami a nič nehovoril, Slánský preto bez prerušenia pokračoval: „V tom zápisníku sú rôzne mená vysokopostavených členov strany a vlády" hovoril pomaly a stekal mu pot po čele, ktorý si utrel okamžite bielou vreckovkou. Gottwald sa zadíval na Slánského a spýtal sa: „Kto všetko tam je Rudo?" Slánský bočil pohľadom a pozeral sa do okna, to už prezident nevydržal a skríkol: „Kto všetko?". Slánský mu opatrne položil zápisník na stôl a povedal: „Sú tam všetci, doslovne všetci hlavne členovia strany, pozri si to osobne a potom dohodneme ďalší postup."  „Kto o tom  vie?" spýtal sa rýchlo a úsečne Gottwald, pretože si bol vedomý, že utajenie takejto informácie je základom úspechu. Slánský odpovedal: „Iba naši preverení ľudia v tajnej službe, vedie to Karel Šváb z evidenčného, poradí si s tým".  Prezident držal v rukách čierny zápisník, zamyslene prišiel k oknu a potichu povedal: „Tak toto nás môže zlikvidovať, jedna žena, veď som jej jasne hovoril...".

Úvodom

Pri sledovaní obludných procesov z 50-tych rokov, ktoré otriasli modernou históriou Československa sa zdá, že už všetko bolo povedané a napísané. Je to ale skutočne tak? Vieme kto boli sovietski poradcovia, aká bola ich úloha v ČSR, kto boli obvinení, ako sa učili naspamäť svoje priznania, ale poznáme skutočne aj všetkých „svedkov" v týchto neslávnych súdnych kauzách? Veľa z nich už zapadlo prachom do úplného zabudnutia a ich prepojenie a hľadanie súvislostí sa odhaľuje veľmi ťažko. To je aj prípad tzv. univerzálnej svedkyne, agentky, dvojitej agentky (?), ktorú sám známy český historik a odborník na dejiny KSČ Karel Kaplan nenazýva pravým menom a označuje ju ako pani Vlastu. Kto bola v skutočnosti Viera Hložková? Mladá naivná redaktorka straníckeho denníka Pravda? Dôverná priateľka viacerých ministrov pražskej vlády a Zboru povereníkov? Dvojitá agentka, ktorá robila pre britskú tajnú službu? Alebo mala inú úlohu priamo od Gottwalda, ktorý ju potom hodil cez palubu? Vedela toho skutočne veľa o zákulisí preberania moci Komunistickou stranou a práve preto....

Vladimír Kohoutek, ktorý pôsobil v protektorátnej polícii sa stal neskôr, keďže mal patričnú prax vyšetrovateľom ŠtB, práve on v roku 1951 na vrchole najväčšej slávy v ruzyňskej väznici povedal Gustávovi Husákovi: „Hložková má velkou zásluhu. První odhalila slovenské buržoázní nacionalisty. Ještě v roce 1948!"

Autorská poznámka:

Iste práve Husákovi sa tieto slová nepočúvali ľahko, veď práve on veľmi dobre vedel, kto je Viera, pretože ho osobne konfrontovala v cele a pri viacerých výsluchoch. Je preto na počudovanie, z akého dôvodu Gustov dvorný historik Viliam Plevza o jej činnosti  a obvineniu voči Husákovi nepíše ani riadok v jedinej objektívnej knihe o jeho živote Vzostupy a pády, Gustáv Husák prehovoril. Husák sa o nej často zmieňoval najmä v 60-tych rokoch, hovoril ale na papier nedal nič. Prečo potom Plevza mlčal? Aké mal na to dôvody? Je tu príliš veľa otázok a veľmi málo odpovedí, pretože Viera Hložková sa objavuje akoby iba na povrchu ale v skutočnosti bola v samom srdci diania.

Ako sa teda z mladej 24 ročnej mladej ženy stane zmenená osoba, ktorá udáva všetkých svojich známych a je ochotná ísť aj na celu Milady Horákovej a popri tom „odhalí" slovenských buržoáznych nacionalistov?

Pri návšteve pražského archívu ABS nastal práve v prípade mojej požiadavky o kompletnú agendu týkajúcu sa Viery Hložkovej malý problém: jej rehabilitačný spis sa stratil! Zámer alebo... nedbalosť vtedajšej moci? (možno aj súčasnej, ktovie?). Medzi riadkami mi ale bolo od pracovníkov archívu naznačené, že to nie je obvyklé a rehabilitačné spisy sa strácali iba u veľmi prominentných agentov štátnej bezpečnosti, ktorý mali pre nich veľký význam. Alebo stále majú? Niektoré živé aj mŕtve agentúrne spisy odniesli pracovníci KGB v novembri 1989 letecky do Moskvy.

Odpoveď Archivu bezpečnostních složek zo dňa 10. 08. 2010 prinášam pre zaujímavosť v kompletnom znení :" K Vaší žádosti, která byla našemu oddělení doručena 7. 7. 2010, Vám sděluji, že k paní Věře Hloškové nar. xxxxxx. 1923, byly vedeny následující svazky: u Krajské správy SNB Brno, registrační číslo 14156, archivní číslo 31592, krycí jméno „Cestovatelka"; registrační číslo 12795, archivní číslo 575982 MV, krycí jméno „Železo"; registrační číslo 5120, archivní číslo 385583 MV, krycí jméno „Hana" a archivní číslo Z-462 MV. Dále spis státního soudu, archivní číslo V-6141 MV a spis V-R-212 Brno. Všechny tyto svazky byly převedeny pod archivní číslo R-354 (rehabilitace). Fond R nebyl do Archivu bezpečnostních složek předán a pravděpodobně se nezachoval.

Takže mi neostávalo nič iné, iba sa snažiť o to čo predo mnou mnohí profesionálni historici - zrekonštruovať príbeh tejto mladej ženy aj na základe iných ako jej osobných spisov. A že nie je príbeh obyčajný ale hodný románového spracovania, to som zistil ešte pred návštevou pražských archívov.

Za protektorátu

Viera Hložková sa narodila 12. júna 1923 v Brne v rodine, ktorá bola v dotazníku krycieho spisu „Hana" označená ako maloburžoázna, otec Ing. Jozef Hložek, matka Anna Hložková, rod. Uherková. V metropole Moravy vychodila Viera obecnú školu a zmaturovala na gymnáziu v roku 1942, toľko hovorí strohý úradný spis. Ako neskôr sama uvádzala bola totálne nasadená v ČMD (Českomoravské dráhy - nemecky BMB - Bőhmisch-Mährische Bahn) ako telegrafistka a inštruktorka ďalekopisu. (presne tu nastúpila do zamestnania dňa 01.07.1942). Na brnenskú hlavnú stanicu v tom čase dochádzali služobne najmä príslušníci Gestapa, ktorým sa mladá pekná slečna páčila a tak sa s ňou dávali do reči. Postupne sa zoznámila s viacerými z nich najmä s Baarom, Eiseltom a Lewitschkom. Vraj v roku 1943 mala práve Baarovi pošepkať do uška, že sprievodčíčky ČMD Anna Seidlerová a Helena Grufiková sú spojené s istou ilegálnou organizáciou, pre ktorú prevážajú správy na Slovensko a že v pracovnom čase pašujú devízy na Slovensko. To by bdelé príslušníčky Protektorátu nemali robiť, však áno. Hložková vraj Baara, ktorý bol jej údajným milencom upozornila, že Grufiková má v byte za obrazom poznamenané telefónne čísla. Baar zbystril pozornosť, lebo fakt, že niekto pašuje protektorátne koruny nespadala práve do jeho referátu, ale tento údaj ho veľmi zaujal. Uvedené čísla boli číslami spojok ilegálnej organizácie, teda bunky KSČ. Bolo tomu ale skutočne tak? Viera sa všetkým obvineniam vehementne po vojne bránila, vraj Baara poznala iba z videnia a zdravila sa s ním na stanici. Inak ale vypovedal Rigobert Eiselt, kriminálny asistent šéfa brnenského gestapa, ktorého povojnové vyslúchové protokoly som podrobne preštudoval. Práve Eiselt zatýkal osobne Grufikovú a napodiv za zmieňovaným obrazom v spálni, ktorý tak presne Viera označila sa nachádzali tri telefónne čísla, ako poznamenal do vyšetrovacieho spisu Eiselt, Hložková sa nemýlila.

Neskôr bolo zo strany brnenského Gestapa zistené, že dve telefónne čísla patrili ilegálnym spolupracovníkom, ktorí boli priamo spojení so Seidlerovou a Grufíkovou. Na ich mená si však Eiselt nespomínal, čo je viac než čudné, pretože jeho výsluch sa konal 31. 08. 1946. Dobrák, ktorý si potreboval zachrániť kožu, ako mnohí iní gestapáci a prisluhovači Tretej ríše bol aj Eiselt, ktorý tvrdil, že musel obe obvinené prepustiť, pretože ilegálnu činnosť zapreli. Aj iní na gestape zapierali, ale nakoniec sa priznali, po istých úkonoch. Vraj boli prepustené po 14 dňoch, aj napriek tomu, že dôkazy jasne stačili k potrestaniu aj Grufíkovej aj Seidlerovej. Podľa Eiselta podávala Hložková informácie Baarovi aj naďalej, údajne bola zo strany Gestapa nasadená aj na Nemku Nestlerovú, ktorá kšeftovala s priespustkami, aby zistila skutkovú podstatu, či Nestlerová skutočne predáva priepustky za úplatky. Hložková vraj „podala pak o vině Nestlerové gestapu pádne důkazy, takže tato byla gestapem zatčena" toľko tvrdí Eiselt, ktorý jedným dychom na druhej strane jeho osobného výsluchu dodáva: „Pokud vím, byla Hloužková (chybne písané) nasadzovaná gestapem i v jiných případech". V akých? Na to si žiaľ kriminálny asistent gestapa už nespomenul, pripomenul iba, že pri kontakte s Hložkovou používal krycie meno „Ivan Veselý a tykal si s ňou".

O Hložkovej a Nestlerovej vypovedal aj ďalší gestapák - kriminálny komisár Kurt Leischke, ktorý 2. septembra 1946 do vyšetrovacieho protokolu na Oblastnej úradovni Štátnej bezpečnosti, pobočka Brno uviedol, že „Hložková obdržela cestou propustku, pro sebe a svoji matku, ktoré použila k jedné cestě do Drážďan... týmto zákrokem Hložkové byl podán důkaz, že Nestlerovou byly vydávaný propustky bez státně-policejního přezkoušení, vím již jenom, že proti Nestlerové bylo u policejního ředitelství vedeno disciplinární řízení a že byla přeložena na jiné služební místo...".

O kauze „priepustky" obsiahlo vypovedal dodatočne ešte raz kriminálny asistent Rigobert Eiselt, ktorý uviedol, že Hložková sa pokúsila cez Gestapo ilegálne získať priepustky od Nestlerovej, ktorá za ich vystavenie požadovala potraviny alebo šatstvo. Zdá sa, že v roku 1943 ani policajní úradníci nemeckej národnosti nemali veru ľahký život. Gestapo však  nebolo ochotné obstarať „podklady" pre úplatok a odpovedalo odmietavo čo je najčudnejšie s pripomienkou, že: k takovým věcem nejsou u gestapa žádne fondy". To ŠtB bola neskôr trochu lepšie materiálne vybavená, ale o tom neskôr. Čo je zaujímavejšie je nasledovná veta, ktorá sa číta vo vyšetrovacom spise veľmi pozorne: „Hložková se pak nabídla, že potřebné (t. j. úplatok!) dá k dispozici sama, při čemž podotkla, že beztoho potřebuje po sebe a pro matku propustky do Drážďan". Veru neviem, či by dnes agent provokatér u slovenskej polície, ak sa taký zúfalec nájde bol ochotný dať úplatok z vlastných peňazí, ale ako vidno za Protektorátu sa diali aj takéto veci.

Úplne odlišne ale vypovedal 24. mája 1945 pred pracovníkmi brnenského novo kreovaného referátu ŠtB Richard Schetke, ex-zamestnanec spravodajského oddelenia Gestapa. Ten vypovedal nasledovné: „Z vlastní zkušenosti nevím, že by Hložková pracovala pro gestapo jako konfidentka, při čemž ještě dodávam, že gestapák Schuster, (ktorý sa chválil, že Vieru pozná) byl správním uředníkem gestpa a se spravodajskou službou neměl nic společného". U zpravodajského oddělení gestapa v Brně nebyla Hložková hlášena jako konfidentka, ani jako nevědomky pracujúci pro nějakého konfidenta nebo úředníka tohoto oddělení. Také jsem se nikdy nedoslechl, že by Hložková pracovala jako konfidentka pro jiné oddělení brněnského gestapa. I v tomto případě by však - podle předpisu - musela býti hlášena u zpravodajského oddělení".

Z výpovede Schetkeho teda vyplýva, že Viera nepracovala pre Gestapo a nebola nikdy evidovaná ako agentka ani konfidentka, tak si potom vyberte. Niekedy je to skutočne ťažké nájsť pravdu.

O čo vlastne v celom prípade išlo? Český historik Karel Kaplan to vidí jednoznačne, jak až tak nie. „Paní Vlasta (ako som vyššie spomenul Karel Kaplan, ju ako jedinú osobu vo svojich knihách nemenuje pravým menom) ujišťovala, že chtěla zabránit perzekuci svého příbuzného, bývalého důstojníka armády".

Trochu svetla do temnoty vniesol kriminalista Karel Schmidt, bývalý zamestnanec Gestapa, ktorý uviedol, že sa mu Viera zdôverila:"že její strýc a ještě jiní lidé z jejího příbuzenstva jsou internovaní v nějakém (?) koncentračním táboře". Jej konfidentské pôsobenie pre gestapo dôrazne poprel.

Najzávažnejšie vyznieva výpoveď Jana Baara, kriminalistu a zamestnanca Gestapa v Brne, údajného milenca Viery. Spoznal sa s ňou v roku 1941 na nádraží, keď „vyprevádzal" transporty do koncentračných táborov. (...). Veru zaujímavé, za akých okolností sa ľudia zoznamovali. Pri jednom rozhovore mu Viera povedala, že ma strýka v Osvienčime a či by s tým nevedel niečo urobiť. Zároveň ho požiadala, aby jej zistil, že určité osoby českej národnosti sú brnenským gestapom zatknuté a Hložková chcela vedieť kde sa nachádzajú.  Baar, ktorý mal s ňou milenecký pomer, (on to však dôrazne poprel ako aj Viera) do protokolu uviedol: „vzhledem k tomu, že jsem měl přístup ke kartotéce, mohol jsem ji vyhověti a také jsem tak učinil" (...). Ťažko veriť, že by vysoko postavený gestapák, len tak vyhovel osobe, ktorá hlásila v bezchybnej nemčine správy do staničného rozhlasu. Iba ak... by za tým bolo niečo viac. Ako ďalej Baar obsiahlo vypovedal, intervenoval aj v prospech matky Viery Hložkovej, ktorá „měla nějakou nepříjemnost s německou kriminální policií".  Dôvody prečo vyhovel Vierke zaobalil Baar do frázy typu : „že mám velký zájem Hložkové vyhověti, jelikož jsem chtěl, aby poměr mezi gestapem a úředníky hlavního nádraží v Brně byl co možná nejlepší právě vzhledem k transportům věznů, kdy jsem byl odkázán na to, aby bylo v tomto ohledu úředníkům hlavního nádraží zacházeno všemožně vstříc" (...). Človek už čítal všeličo, ale Baar sa zrejme chcel zachrániť, aby neskončil na šibenici a tak splietal tieto bájky. V závere výpovede dodal, že zariadil, aby bol strýko Hložkovej premiestnený v Osvienčime na iné oddelenie a aby s ním bolo lepšie zaobchádzané, Vierka mu za to osobne poďakovala, s tým,  že strýčko sa už má lepšie a je premiestnený do kuchyne. Takže tu vidíme, ako sa príbeh konfidentky gestapa mení na story českej ilegálnej pracovníčky, ktorá pracovala pre odboj a pomáhala chudákovi strýkovi. Baar bol predvolaný na výsluch ešte jeden krát a dodal nasledovné : „Není pravdou, že mi Hložková podávala nějaké zprávy. t. j. pracovala pro mne jako konfidentka, a pokud já vím, nebyla také konfidentkou jiného oddělení gestapa. Pokud se Hložkové týče, měl jsem vždy dojem, že hledá styk (...) s námi jen z toho důvodu, aby mohla býti svému strýci připadně jiným osobám, gestapem zatčeným, napomocná. (....). Obdobne uvažoval aj Zemský odbor ŠtB Brno, ktorý v záverečnej správe sucho skonštatoval...: „... avšak nebylo o tom ani nejusilovnějším (...) šetřením nic konkrétního zjištěno, když Hložková jakoukoli činnost pro gestapo rozhodně popíra. Nebylo dále možno zjistit, zda Hložková jako konfidentka měla krycí číslo a zda dostávala od gestapa nějaké odměny (...). Protokol končil veľmi zaujímavou charakteristikou Viery Hložkovej, však posúďte sami: „Pokud se osoby Věry Hložkové týče, jeví se asi takto. Je jistě v jádru nezkažená. Radá vyhledáva známosti (...) s vlivnými osobami, ktoré pak ve svůj prospěch všemožně využíva." Modernou rečou by sme ju dnes označili ako zlatokopku, ale bolo by to asi veľmi jednoduché, pretože jej príbeh zďaleka nekončí. So závermi vyšetrovacieho spisu, ktorý má cez 500 strán sa stotožnil aj Ľudový súd, ktorý Vieru Hložkovú pre nedostatok dôkazov 08. 11. 1946 oslobodil.

Baar.jpg

Na výslní - obdobie 1946-1948

Kam povedú kroky mladého dievčaťa, ktoré si vydýchlo po vynesení oslobodzujúceho rozsudku? Veď má iba 23 rokov, život pred sebou, gestapáci a nacisti zmizli z obzoru ale otvárali sa nové možnosti. Brno jej  podľa jej vlastných slov bolo po vojne už príliš malé a tak sa vydala do hlavného mesta Praha, kde sa rôznymi cestičkami dostala až k najvyšším politickým špičkám vedenia nášho štátu. O všetkom si viedla osudný denník, ktorý ... ale nepredbiehajme udalosti, je rok 1946, práve sa skončili prvé slobodné voľby a vládu zostavuje víťazná strana a to KSČ. Viera Hložková sa najprv zamestná ako cudzojazyčná korešpondentka v Živnostenskej banke v Prahe na Příkopech.  Začína študovať farmáciu, toto štúdium však zo zdravotných dôvodov preruší a vrhne sa na štúdium práva na Karlovej univerzite v Prahe. Študuje teda popri zamestnaní, ale miesto v Živnobanke jej veľmi nevyhovuje a tak si podá žiadosť, aby mohla nastúpiť do Československej filmovej spoločnosti, kde v jej mene zašle minister informácií Václav Kopecký (...) (Václav Kopecký mal v čase známosti s Vierou 49 rokov, patril k popredným členom KSČ, razením bol stalinista, tvrdý ideológ a propagátor politiky strany) odporúčanie priamo riaditeľovi ČEFISu Lubomírovi Lindhartovi. V ČEFISe pôsobila Hložková najprv ako korešpondentka, lektorka a neskôr ako vedúca redaktorka čs. zahraničnej filmovej tlače. Je podivné, že sám minister Vašek Kopecký, kovaný stalinista odporučil Vieru na prácu v ČEFISe, z akých dôvodov o tom neskôr.

Zamestnanie v denníku Pravda

Za krátku dobu nastupuje Viera pracovať do pražskej redakcie Pravdy, vtedajšieho ústredného denníka KSS. (odo dňa 01. 04. 1948). Jej hviezda stúpa strmo hore, pretože zamestnanie v straníckom denníku sa v tej dobe nedávalo iba tak niekomu. Ako vtedy tak aj dnes bolo treba „prihovorenie" u šéfa Pravdy, čo sa udialo veľmi rýchlo. Edo Friš, šéfredaktor Pravdy, počas neskoršieho straníckeho vyšetrovania v roku 1949 vypovedal, že mu túto skvelú redaktorku, o ktorej špionážnej činnosti nemal vedomosti (...) odporučil Ladislav Holdoš, jej blízky priateľ, (...) generálny tajomník Slovenského národného frontu a neskorší povereník pre veci cirkevné. (v roku 1951 zatknutý a vylúčený z KSČ,  neskôr odsúdený v procese s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami v roku 1954 na 13 rokov).  Ladislav Holdoš, sa bránil pred straníckou vyšetrovacou komisiou v roku 1951 tiež veľmi originálne: „s Vierou H. sa zoznámil vo vlaku, (...)  bola veľmi šikovná, nadaná a mala veľké konexie v Prahe a mohla  teda novinám prinášať skvelé informácie" (...). V pražskej dcérskej redakcii Pravdy však Vieru neprijali s veľkým nadšením - bola služobne aj vekovo najmladšia a aj napriek tomu jej  Friš zveril najdôležitejšie úseky politické a hospodárske spravodajstvo (...). Nevôľu medzi kolegami tiež vyvolal značne vysoký plat Viery - na vtedajšiu dobu neuveriteľných 6.500,- Kčs, to však vypovedali jej ex-kolegovia neskôr, keď sa báli o svoju kožu v roku 1949. Teraz sa píše rok 1948 a Viera Hložková, šedá eminencia režimu sa v tomto osudnom roku pohybovala v najvyšších straníckych kruhoch a jej doba mala ešte len prísť.

Osudná cesta do Belgicka

Jeden z mnohých (...) jej dôverných priateľov stalinista Václav Kopecký, minister informácií sa jej pokúsil ešte 18. 04. 1947 vybaviť pas pre cesty do Švajčiarska, Švédska a Veľkej Británie, oficiálne z dôvodu, aby ako vedúca oddelenia nadviazala „styky" s redaktormi filmových časopisov. Ministerstvo vnútra však zazmätkovalo a sľúbené vízum Vierka neobdŕžala. Tá však bola neoblomná a tak Kopecký musel zdvihnúť telefón a dohovoriť kompetentným úradníkom, a preto dňa 05. 09. 1947 dostala Viera Hložková do ruky úplne nový pas. Jej poverenie znelo stručne: „nadviazať v Belgicku styk s miestnymi časopismi a propagačnými strediskami".  To Vierke stačilo a v druhý septembrový týždeň roku 1947 odišla do Bruselu, kde bola iba tri týždne. (...). Po návrate z Belgicka bola krátky čas v nemocnici vo Vráži. Tu by sme mohli jej príbeh aj ukončiť, ale.... keby to bolo také jednoduché. Ako sa hovorí, niekomu sa môže život prevrátiť z minúty na minútu, v jej živote to platilo doslovne niekoľkokrát.

Ján Uher, ktorý V. H. síce osobne nepoznal, ale mal možnosť ako jeden z členov Kolderovej vyšetrovacej komisie, ktorá pôsobila v roku 1963 a zaoberala sa preskúmaním politických procesov s buržoáznymi nacionalistami oboznámiť dôkladne s jej prípadom na str. 108 svojej publikácie „Zo zákulisia rehabilitácií" tvrdí, že: „Jedna služobná cesta do Belgicka, sprostredkovaná Kopeckým, sa jej však stala osudnou. Ako úspešná kurtizána (...) stretla sa na tejto ceste (pravdepodobne náhodou) so synom generála Prchala, známeho Benešovho odporcu ešte z londýnskej emigrácie. Faktom však je, že s Prchalovým synom strávila niekoľko príjemných dní. A podľa všetkého aj nocí".

To tvrdí doc. Ján Uher, ktorý žiaľ zomrel 01. 01. 2003, jeho autobiografická publikácia „Zo zákulisia rehabilitácií" obsahuje skrátenú verziu jeho spomienok a pamätí. Osobne poznám jeho syna Doc. Pavla Uhera, ktorý mi žiaľ oznámil, že podľa otcovej poslednej vôle všetky materiály odstúpili Nádacii Alexandra Dubčeka. Z tohto dôvodu publikujem jeho názory v úplnom znení, pretože pri štúdiu archívnych materiálov v Prahe, vyzerali viaceré veci z môjho pohľadu inak. Ako?

Je dôležité si overiť skutočnosť, či už v roku 1947 vedome Viera pracovala pre ŠtB alebo nie. To je zásadná otázka jej belgického pôsobenia. V tom čase nebol problém mladej peknej babe nabaláchať rozprávky o špiónoch, agentoch a poslaní pre vlasť a socializmus a vyslať ju von, neskôr, keď sa to niekomu nehodilo do škatuľky tak to vytiahol. Jej belgická anabáza má viaceré trhliny a slepé miesta, preto si jej trojtýždňový pobyt, ktorý spustil najväčšiu štátno-bezpečnostnú akciu dejinách ČSR rozoberme podrobnejšie.

Viera Hložková a Ladislav Prchala

Mata Hari vlastným menom Margaretha Geertruida Zelle (alias agentka H-21, vraj nemecká, ale ktovie, či nešlo o dvojitú resp. trojitú agentku),  ktorá bola popravená v roku 1917 za stále nevysvetlených okolností a bola osobnou priateľkou neskoršieho šéfa Abwehru Canarisa získavala väčšinu informácií ľudovo povedané cez posteľ. Bola takouto československou superšpiónkou mladučká 24 ročná Viera Hložková? Fantastická predstava? Možno ani nie, ak si uvedomíme rôzne do seba zapadajúce súvislosti, ktoré ožívajú zo zažltnutých tajných spisov tzv. Procesu H.

Vieru Hložkovú zatkli presne 16. augusta 1948 dosť kurióznym spôsobom ako to už v jej životnom príbehu bolo nespočetne krát. Zatknúť a deportovať do väznice ju mal začínajúci príslušník ŠtB Hokšara, ktorý sa zrejme trochu uponáhľal a zatkol ju neskoro večer. Vtedajšie ŠtB bolo pri zatýkaní Hložkovej obzvlášť galantné a rozhodlo, že ju cez noc ubytujú v hoteli. Bol však problém, letné prázdniny a vrcholiaca turistická sezóna urobili svoje a miesto v hoteli Hokšara nezohnal, rozhodol teda, že strávi noc (....) s Vierou v parku v blízkosti Wilsonovho nádražia. Hokšara na to trpko spomínal, že bola teplá noc, sedeli na lavičke a Viera prespala celú noc s hlavou na jeho nohách (...). Aké dojemné, na druhý deň sa spolu naraňajkovali a šup ju na Pankrác k slávnemu vyšetrovateľovi Vladovi Kohoutkovi, ktorý mal v náplni práce odhaľovanie špiónov a iných rozvracačov ľudovodemokratického zriadenia. Zaujímavá bola následná dohra eskortovania Viery do cely predbežného zadržania - ona sama sa na postup ŠtB sťažovala s tým, že u nej nebola vykonaná domová prehliadka. ŠtB začalo s chudákom Hokšárom interné vyšetrovanie, ktoré bolo ale razom zastavené. Zahraničná spravodajská služba Kohoutkovi oznámila, že išlo o vopred dohodnutý postup, vraj to celé smerovalo k tomu, že sa zahraničná rozviedka domnievala, že sa Viera pokúsi o útek, potom by nepotrebovali prácne zháňať dôkazy, čo ich ale teraz čakalo.

Aké teda boli dôkazy o jej špionážnej činnosti proti ČSR?

Dnes by sme povedali, že išlo všetko o nepriame dôkazy z druhej ruky, ale vtedajšia štátna moc ich brala ako bezchybné a hodnoverné, pretože zapadali do rámca agentománie, ktorú začínali roztáčať sovietski poradcovia. Mlyn sa roztočil a neskôr zomlel aj tých, ktorí ho rozkrútili... Ale o tom neskôr.

Úvodnú informáciu doniesol na Vieru mladý športovec Mirko Paráček v novembri 1947, ktorý si vo voľnom čase privyrábal u pražskej ŠtB. O svojej návšteve Bruselu podal obsiahlu správu, ale ako to chodí, úradnícky šimeľ jeho správu založil a nevenoval jej sprvu pozornosť. Mirko sa v metropole Belgicka stretol s Hložkovou ... a svoje zážitky nahodil na papier a posunul miestnej úradovni ŠtB v Prahe, správa chvíľku kolovala až sa dostala na stôl šéfovi politického spravodajstva, odborníkovi N1 - Štěpánovi Plačkovi, ktorý masívne od roku 1945 presadzoval sovietskych poradcov do ČSR a bol za zavádzanie nových sovietskych metód vyšetrovania - aj jeho, chudáka, mlyn v konečnom dôsledku zomlel (viac v publikácií - Jan Kalous: Štěpán Plaček, Život zpravodajského fanatika ve službách KSČ, Ústav pro studium totalitních režimů, Praha 2010). Plaček totiž organizoval super tajnú akciu proti Levovi Prchalovi. Práve Paráček vo svojej správe napísal, že sa stretol „náhodne" s Prchalovým synom Ladislavom, ktorému bola okolo krku zavesená Viera H.

Plaček si správu podrobne prečítal, ako neskôr pred sovietskymi vyšetrovateľovi po svojom zatknutí (...) 29.11.1949 (!) uviedol, hodlal ju však „využiť neskôr". Aj tento „vrúbok" mu sčítali a obvinili ho so špionáže v prospech Juhoslávie a iných deliktov. (Štěpán Plaček, pracoval od roku 1945 ako vedúci úseku politického spravodajstva v zemskom oddelení bezpečnosti (ZOB), neskôr zastával túto funkciu na ministerstve vnútra. V roku 1948 bol z funkcie odvolaný a 22. 11. 1949 zatknutý. Vo svojej činnosti používal nezákonné metódy vrátane provokácií a trpel predstavou o veľmi rozsiahlej protištátnej aktivite domácich i zahraničných skupín. Až do svojho zatknutia udržiaval úzke styky so sovietskou spravodajskou službou a jej rezidentmi v Prahe. Zatknutý bol pôvodne ako "juhoslovanský agent" (jeho žena pochádzala z Juhoslávie), odsúdený bol 20. 1. 1954 k pätnástim rokom väzenia (v roku 1957 prepustený) za porušovanie socialistickej zákonnosti, konkrétne za spoluúčasť na vražde Františka Novotného.)

V spisoch k „belgickej anabáze Viery H." sa objavuje zvláštne meno - Maurice Privin. Vraj to bol sovietsky štátny občan (rozumej špión NKVD), interbrigadista zo Španielska, za vojny internovaný v koncentračnom tábore Buchenwald. Privin často cestoval, z Československa, kde mal rodinných známych (Jiřího a Eugenii Staňkových) do Bruselu. Náhodou (...) sa u manželov Staňkových niekedy v novembri 1947 (...) zoznámil s Vierkou H., ktorá ho požiadala o doručenie zopár listov do Belgicka. Privin, ktorý bol pečený-varený na pražskej centrále ŠtB (otázne je či išlo o pravé meno, zo spisov to nie je možné zistiť) ihneď s týmito listami, ktoré boli určené do kapitalistickej cudziny utekal za miestnym agentom Jiřím Wehlem, (krycie meno „Bělský" - po zatknutí Zdeňka Tomana - v ďalšom texte podrobnejšie, bol Wehle dočasný veliteľ československej rozviedky, v roku 1951 zatknutý a uväznený) ten si ich odfotil, a vrátil do obálok a ihneď vyslal Privina do Belgicka, kam sa však Privin nedostal, mal totiž sovietsky pas (...) a tak ho nevpustili cez okupačnú zónu v Nemecku, vtedy ešte nebol Schengen, však áno. Tak sa vrátil do Prahy a po zakúpení letenky odletel do Bruselu, kde mal doručiť listy od Vierky na ich bruselské adresy. Tu sa ale príbeh začína zamotávať, ako to už býva zvykom. Privin, sa s celým príbehom o tom aký je skvelý špión a ako má na starosti prípad Viery Hložkovej zdôveril študentovi Královi, ktorý bol ako natruc tiež spolupracovníkom ŠtB. (autorská poznámka - v tej dobe bolo skôr zázrakom, ak niekto spolupracovníkom ŠtB nebol ako bol). Královi sa vystatovačné reči Privina veľmi nezdali a tak sa s nimi zdôveril svojmu riadiacemu dôstojníkovi, ten mu odporučil, aby dal ruky preč od Privina a Hložkovej, že to je vec „vyšších orgánov". Aj napriek upozorneniu pražskej centrály sa stretáva Král s Privinom v Bruseli 06.08.1948 a varoval ho pred návratom do ČSR, z dôvodu, že ŠtB nemá v jeho osobe dôveru (...). Privin ho však uisťoval, že on pracuje pre vnútro proti Vierke H a preveruje jej činnosť v Belgicku. Privin aj napriek upozorneniu od Krála odletel do Prahy a tu bol dňa 12. 08. 1948 zatknutý (....). V spisoch venovaných prípadu Viery H. o ňom nájdeme nasledovnú charakteristiku: „Jako cizí státní příslušník navázal spojení s orgány ministerstva vnitra v Praze a byl jimi pověřen k určitým úkolům (...). Tuto svoji činnost ale sděloval svým známym a vyzradil jim úkoly, kterými byl pověřen. Tím se stalo, že (Viera H) byla varovaná, že má být zatčena. Privinova činnost sama o sobě je zde velmi podezřelá". Vskutku veľmi záhadný a čudný postup ŠtB zvolila v prípade Privina. Ostáva aj dnes záhadou, kým bol v skutočnosti. Vzhľadom ku skutočnosti, že zatknutým bol sovietsky štátny občan tak sa vyšetrovania ujal plukovník Ivanov, ktorý ho navštívil vo väzení a zrejme mu dal inštruktáž ako má vypovedať.  Celej kauzy sa mal ujať z dôvodu dôležitosti Štátny súd, ale tu na príkaz Jindřicha Veselého (Veselý bol šéfom ŠtB v rokoch 1948-1950, v marci 1950 sa neúspešne pokúsil o samovraždu a bol z ŠtB odídený, v 50-tych rokoch potom šéfoval Ústavu dejín KSČ, v marci 1964 spáchal druhú samovraždu, tentoraz úspešne) bolo nariadené zastaviť trestné stíhanie proti Privinovi, pretože sa vyšetrovaním ukázalo (...), že trestné oznámenie voči nemu bolo postavené na falošných dôkazoch. 23. marca 1949 (...) si súdruha Privina prevzal šéf Komitétu sovietskych občanov v ČSR, aby opustil republiku, že jeho pobyt je nežiaduci. Privin odletel do matičky Rusi a jeho ďalší osud je doposiaľ zahalený tajomstvom. Buď bol ako nepoužiteľný agent NKVD stiahnutý, alebo odsunutý do niektorého z „rekreačných táborov" za Uralom.

My sa však vráťme k Viere Hložkovej, voči ktorej Privin obsiahlo pred svojím vyhostením vypovedal a nebol sám ....

Slučka sa sťahuje

ŠtB si bola vedomá, že zopár listov, odovzdaných Ladislavovi Prchalovi a ich belgický románik zrejme nebudú prokurátorovi a súdu stačiť a tak sa začali hrabať v starej veci - práci pre brnenské gestapo a začali navštevovať svedkov z oných čias, či si to nerozmysleli a nechcú zmeniť výpoveď. Bolo leto 1948 a veľa ľudí sa po osviežení svojej pamäte spamätalo a začalo meniť výpovede z roku 1946, vraj Vieru videli denne s gestapákmi, chodila na centrálu Gestapa v Brne a pod. Avšak aj to bolo málo, a tak bratislavská pobočka ŠtB navštívila aj Eda Friša (Eduard Friš bol tiež interesantnou postavou, člen KSČ, ktorý v roku 1945 pôsobil ako sprostredkovateľ informácií medzi exilovou KSČ a slovenskými komunistami a aj ako činiteľ strany zabezpečujúci dôverný styk KSS s politickými orgánmi Červenej armády a sovietskymi úradmi na oslobodenom území ČSR, šéfredaktorom Pravdy bol v rokoch 1947-1952) s tým, že mu oznámili, že Viera Hložková, tá mladá stranícka novinárka je anglickou agentkou. Friš sa dosť zapotil, veď čoby nie, vedel čo súdruhovia chystajú a že dôjde skôr či neskôr aj na neho, a bol to práve on spolu s Holdošom, ktorý ju odporučili všetkými desiatimi, aby pracovala ako vyslaná redaktorka Pravdy v Prahe. Preto ju chcel ihneď z práce vyhodiť, načo mu bolo dôrazne odporučené, aby tak nerobil, pretože ju rozpracovávajú a ukončenie pracovného pomeru by skomplikovalo prebiehajúce vyšetrovanie. (Ako spomína Uher, Viliam Široký sa na zasadnutí slovenského politbyra KSS  rozkričal na Friša, ako je možné, že stranícky denník zamestnával špiónku?). Široký vedel prečo na Friša zvýšil hlas, tiež sa „veľmi dobre" s Vierkou poznal a bál sa ...

Friš ešte toho večera (3.8.1948) utekal za Holdošom, aby ho o celej veci informoval, ten však mávol rukou a povedal mu, že: „Ak by Viera začala rozprávať, tak to môžeme zabaliť všetci, nielen mi dvaja". Ako neskôr vysvitlo, Holdoš sa ani tentoraz nemýlil.

K prípadu Hložková sa pre vyšetrovateľov ŠtB vyjadrila aj pražská redakcia Pravdy, ktorá oznámila, že: „Věra dostala přiděleny všechny nejdůležitější (...) úseky politické a hospodářské. Konkrétně byla zavedena na předsednictvo vlády, zejména do kabinetu s. Širokého (...) kde pod titulem své funkce vytvořila nové konexe i v ostatních kabinetech, a to jak s vedoucími úředníky, tak i s technickým personálem... V každém úřadě, kam přišla, měla již nějakého osobního známého a většinou to byli vedoucí pracovníci...".

Jindřich Veselý, šéf ŠtB čítal tieto správy so stále väčšou obavou, pretože ak bola Hložková britská špiónka, čo musia dokázať (...) , tak to môže zabaliť nielen on. (...) Doslova ale stuhol pri týchto riadkoch...

Věra se netajila před členy redakce svými osobními a intimními styky s vedoucími činiteli strany. Každému členu redakce bylo jasné, že udržuje blízké, možná (...) i velmi intimní styky, zejména zpočátku se s. posl. Holdošem, Šoltésem, Frišem a později s Falťanem a Chudíkem a že se zná velmi blízko se s. Husákem, Púllem a mnohými jinými vedoucími pracovníky strany a vysokými státními úředníky na Slovensku. Má volný přístup (...) do kabinetu ministra Čepičky (Alexej Čepička, bol ak to neviete  zaťom Klementa Gottwalda, v rokoch 1948-1950 bol ministrom spravodlivosti a šéfom Štátneho úradu pre veci cirkevné) a že ho také osobně navštěvuje. Vychloubala se také, že zná velmi dobře osobně s. Noska, Kopeckého, Gregora a Čepičku, které před námi též jmenovávala křestními jmény..."

Záznam bdelých vtedy ešte kolegov Vierky H., ktorí nevedeli, ktorá bije ale v kľude ju udávali končí nasledovne: „Věra je informována o mnoha věcech projednávaných na zasedání předsednictva naši strany, (...) totéž platí do jisté míry také o zasedáních předsednictva KSS. Mohu sám potvrdit (písal to šéf pražskej redakcie Pravdy), že není téměř ani jedné schůze předsednictva strany, o které by se nedověděla, již v době, kdy tato schůze je svolávána. A nejen to, ona také ví, kdy se schůze předsednictva koná a v kterém místě."

Veselému sa triasla ruka, keď to dočítal a to ešte nevedel čo príde. Odložil túto správu bokom a na okraj poznačil, dôležité, preveriť. Mlyn sa už rozkrútil a tí, čo ho dali do pohybu sa ešte usmievali nevediac, že ich mlynské koleso o chvíľku zomelie tiež. Veselý to pri prípade Hložková, ktorý sa aj jemu stal osudným, iba začínal tušiť a preto sa o ďalšom postupe išiel poradiť so Širokým.

O tom, čo na prípad povedal Široký sa žiaľ v spisoch nezachovala žiadna zmienka, môžeme iba špekulovať, či sa tiež preľakol a uvedomil si, že Viera ho môže stiahnuť ku dnu? Zrejme áno ...

Zatknutie a prvé výsluchy

Veselý a jeho partia vyšetrovateľov ŠtB mala v prípade „H" spočiatku úplne jasno - mladá súdružka Viera Hložková sa pod nátlakom rozhodla pracovať pre anglickú tajnú službu prostredníctvom mladého Prchalu, ktorého kontaktovala v novembri 1947 v Bruseli. Na tom postavili celú kostru príbehu, a preto ihneď po jej zatknutí dňa 16.08.1948 na ňu udreli, aby sa k protištátnej činnosti priznala. Veď mali už svoje skúsenosti z napĺňania Plačkových vyšetrovacích metód prevzatých od sovietskych súdruhov.

Vyšetrovací spis Viery H. obsahuje aj veľmi zaujímavú charakteristiku od agentky ŠtB, ktorá používa krycie meno R, a ktorá dva dni pred jej zatknutím ju pod krycou zámienkou navštívila v jej byte. Agentka R k charakteristike „anglickej špiónky" Hložkovej mimo iné uviedla: „Je hodně upovídaná, tvrdí, že zná dobře Kopeckého (Václav Kopecký v rokoch 1945-1953 minister informácií) a ten jí představil Pietorovi (Ivan Pietor, poslanec Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu a minister dopravy do februára 1948, kedy podal demisiu), který s ní udržoval delší dobu přátelské styky. Pietor ji seznámil se Šoltésem (Jozef Šoltész minister ochrany práce a sociálnej starostlivosti) o kterém mluví jako o Jožovi (...) a říka, že je to její kluk (...) že jsou prý dávní milenci (...). Než byla umístněna v Pravdě, vedli prý o ni boj s. Friš se s. Holdošem. Oba prý chtěli, aby pro ně pracovala. Mluví o obou velmi přátelsky a jmenuje je také křestním jménem. Politicky není velmi vyspělá, k své práci používá více svého sexappealu". Toľko agentka R o charakteristike Hložkovej.

Ako teda vidíme Vierka H sa skutočne snažila a dôverne poznala viacerých (lepšie povedané všetkých) vtedajších ministrov čs. vlády, tajomníkov a povereníkov SNR... a to sa jej príbeh len začína.

Aj ďalší záznam agenta s krycím menom 54 Kd ubral Veselému na pokojnom spánku, pretože tento agent sa zoznámil s Vierou v júni 1948 (...) na Sokolskom zlete, pričom pri tomto stretnutí sa Viera vydávala za tajomníčku Viliama Širokého (člen KSČ, predseda čs. vlády) a telefonovala rôznym vysoko postaveným funkcionárom KSČ a priateľsky sa bavila s Dr. Horou (prednostom úradovne ŠtB Praha). Agent 54 Kd vraj nadobudol dojem, že sa jedná o osobu, ktorá má veľkú stranícku dôveru. Vraj počas svojej návštevy v Londýne odbdržal od Viery cca 10 listov, všetko milostné ako sa mimo iného vyjadril do správy.

Zoznam Viery Hložkovej

Veselý si išiel vlasy vytrhať, keď čítal tieto riadky a sám seba sa pýtal, či neotvorili povestnú Pandorinu skrinku a čakal z hrôzou na prvý výsluch Hložkovej.

Pri prvom výsluchu, ktorý sa konal v 20. augusta 1948 sa Viera vôbec nepriznávala k žiadnej protištátnej činnosti, vypovedala iba, že poslala po „Belgičanovi" Privinovi zopár listov pre Prchalovho syna. Listy boli osobnej povahy.

Veselý sa jej pýtal na jej špionážnu činnosť, načo odpovedala, nech ju okamžite prepustia a zavolajú súdruha Širokého, ktorý ju osobne pozná. Kostra príbehu sa zrútila ako domček z kariet a Viera začala spontánne vypovedať, vyšetrovatelia nestíhali zapisovať. Počet osôb, ktoré Viera „dôverne" poznala z hodiny na hodinu narastal. Veselý iba hltal správy vyšetrovateľov a nestačil sa diviť ... Zoznam vysokých straníckych a štátnych funkcionárov, ktorých Vierka dôverne poznala sa geometricky rozrastal.

Mladá žurnalistka bez okolkov hovorila o takých veciach intímneho charakteru, že niektoré sú v spisoch opätovne škrtané a zaznamenávané .... (...). Protokol z jedného výsluchu mal cez 40 strán a je tam toho popísaného toľko neuveriteľného, (aj z dnešného pohľadu, čo si asi mysleli vyšetrovatelia ŠtB v roku 1948?). Je tam zmienka, že Vieru hostil gréckym koňakom Július Ďuriš (minister poľnohospodárstva pražskej vlády), že prvý krok do politiky urobila pred februárom 1948 s ministrom za Demokratickú stranu (Ivanom Pietorom), potom sa zoznámila so svojím snúbencom Jozefom Šoltészom (...), so súdruhmi Širokým (ktorý jej poskytol svoje úradné auto a kľúče od kancelárie (...), s Čepičkom (ku ktorému mala priamy kontakt na jeho sekretariát), so súdruhom Gustávom Husákom, ktorý ju odporučil do redakcie Pravdy... apod.

Vyšetrovatelia v tejto fáze nevedeli odlíšiť čo je pravda a čo klamstvo, pretože historky, ktoré rozprávala Hložková zneli úplne vierohodne. Celkovo uviedla viac ako 78 osôb, s ktorými udržiavala viac-menej spoločensko-intímne styky. (...).

Na zozname sa ocitli okrem iného aj tieto mená ministrov, čo doslova rozhodilo celú hlavnú správu ŠtB, ktorá si zrazu po prvý krát nevedela rady, čo s prípadom agentky Hložkovej ďalej robiť.... Zatýkať ministrov? Alebo celú československú vládu,  ktorá sa s domnelou anglickou špiónkou „intímne" stýkala? Posúďte sami, kto všetko bol na zozname, mimo iné ministri: Ivan Pietor, Jozef Šoltész, Viliam Široký, Ján Ševčík, Antonín Zápotocký, Bohumil Laušman, Alexej Čepička, Václav Nosek, Emanuel Šlechta, Václav Kopecký, Alois Neumann, František Krajčír, Antonín Gregor, Evžen Erban a nechýbali ani povereníci SNR a to: Gustáv Husák, Michal Falťan, Michal Chudík, Ján Púll, Kazimír Bezek, Ladislav Novomeský a tiež Edo Friš, Štefan Baštovanský, Ladislav Holdoš a mnoho iných.

Ako vidno Viera Hložková nebola prieberčivá, randila s ministrami v celej šírke politického spektra - najviac bolo komunistov, ale nechýbali ani predstavitelia za demokratickú stranu a sociálno-demokratickú stranu (...).

Michal Chudík vtedajší povereník SNR pre výživu a zásobovanie bol na zozname tiež a jeho si Vierka vychutnala, pretože uviedla, že pri príležitosti zloženia sľubu povereníkov v júni 1948 ju Chudík požiadal o ruku (...). Stalo sa to na lúčke (...) neďaleko Prahy. Chudík, ktorý mal byť v ten deň predstavený novému prezidentovi Gottwaldovi, zastavil auto ... a .... Vierka jeho dvorenie opísala nasledovne „Funkce povereníka sa mu podle jeho řeči nelíbila. Celou dobu byl velmi milý, líbal mi ruku a vyznával mi lásku (!). díval se na mě jako na „obrázek". (Vidno, že Vierka H. nebola vôbec samoľúba, že áno). Ptal sem mě, zda bych s ním vážně chodila, uváděl, že proti jiným je svobodný (autorská poznámka - myslel tým Jozefa Šoltésza?) a že by si mne vzal za ženu. Dotazoval se také, zda bych nalezla pro něho tolik sympatií, abych opustila rušný pražský život a šla s ním zpět do Tater (...).

Jeho ponuka Vierku okúzlila, podľa jej slov, bola práve pohádaná so Šoltészom a tak o jeho návrhoch vážne (...) uvažovala. Lúčna scénka vraj trvala až do 11 hodiny a Chudík len tak-tak stihol audienciu u prezidenta (...). Zdá sa, že budúci šéf SNR nevenoval toľko pozornosti Gottwaldovi ako Vierke, čo mu mohlo byť neskôr osudné.

Vierka tiež spomínala na situáciu s Chudíkom, keď ... „přijeli jsme až před byt mých rodičů, a když jsem chtěla vystoupit, Chudík mi bránil s poukazem, abych ho ještě neopouštěla. Když jsem ho posílala, aby spěchal na zasednutí ÚV KSČ, odpověděl, že jsem mu přednější než všichni komunisté se Širokým na čele."

Zdá sa, že Vierka H. si veľmi neuvedomovala dopad svojich vtedajších výpovedí a to že si zahráva s ohňom v osudnom roku 1948. Bola až tak naivná? Alebo to bol z jej strany chladná a vypočítavá kalkulácia, že chcela zo sebou stiahnuť všetkých ... ? (t. j. celú vtedajšiu československú vládu?  - autorská poznámka).

Vyšetrovatelia sa snažili, aby plnili príkazy zhora (zo spisov to jasne nevyplýva, ale zrejme boli inštruovaní sovietskymi poradcami) a zamerali sa na jej protištátnu činnosť. To sa však nedarilo a Viera H. rozhodne poprela všetky obvinenia, uviedla, že mladý Prchala bol veľmi milý chlapec a že jej platil účty v belgických podnikoch, kde za deň minuli spolu aj 600 belgických frankov. Vierka si tiež užívala nočný život v Bruseli, chodila na chrtie dostihy, kde vsádzala niečo medzi 400 až 800 frankov denne (...). Peniaze vraj mala pridelené z Prahy, a tak veľmi skoro minula viac ako 14.000 frankov... čo nechceli ani príslušníci ŠtB veriť. Nakoniec jej spiatočnú letenku do Prahy zaplatil Prchalov syn spolu s kamarátmi.

Veselý videl v jej postave šancu vytiahnuť sa pred súdruhmi a tak zmenil za behu celú koncepciu chystaného veľkého zahraničného špionážneho prípadu. Domnieval sa, že je na stope veľkej afére, ktorá siaha do najvyšších miest (...) a sú do nej zapletení všetci (...) vrcholní komunistickí funkcionári. Veselý takto inštruoval svojich podriadených, ktorí ale proti tejto bezhlavej koncepcii vzniesli pripomienky, to aspoň tvrdili pri revízii spisu Hložková v roku 1963, ale táto verzia sa mi nezdá veľmi pravdepodobná.

Všetky protokoly z vypočúvania Hložkovej totiž končili na stole dvoch najmocnejších mužov v strane a štáte - u Gottwalda a Slánského. Prvý muž štátu sa o Hložkovej vulgárne vyjadril pred samotným Veselým vraj .. : „aby mu s tou ..... dali pokoj". Pri straníckom vyšetrovaní všetci (...) popreli Hložkovej výpovede a každý sa jej stránil ako moru. Najprv bola obletovaná najvyššími a teraz ju najvyšší nechali padnúť na samé dno. A to doslovne. V obave o svoj život, všetci prekrúcali výpovede Hložkovej a vypovedali protichodne ako ona. Viera si to ešte neuvedomovala, mala iba 25 rokov a zdalo sa jej, že svet je gombička. Poznala všetkých vysokých komunistických pohlavárov a tak sa domnievala, že jej pomôžu, ale oni sa rozhodli hrať na mŕtvych chrobákov.

Zmena koncepcie procesu

Veselý sa snažil ako mohol, stále viac pil, a nútil svojich podriadených zháňať ďalšie dôkazy, o protištátnej činnosti Viery Hložkovej - dokonca poslal príslušníkov ŠtB na sekretariát ÚV KSČ, aby zistili podrobnosti o spisoch, ktoré mal pridelené Viliam Široký, ku ktorým mala Hložková prístup. Preveroval tiež vzťah Viery Hložkovej k Ottovi Šlingovi (tajomník KSČ v Brne, na ktorého sa už ŠtB chystala) ale nezistili nič. Samá voda a tak...... sa zrodil v hlave Veselého (?) napodiv diabolský nápad... Viera Hložková predsa nemohla byť hlavou celej špionážnej bunky, musel ju niekto riadiť..... Kandidátov bolo viac než dosť, iba si vybrať.  12. októbra 1948 sa zišla porada, na ktorej sa zúčastnil ďalší kovaný súdruh - Karel Šváb. (brat Márie Švermovej, ktorý mal oficiálne v partaji pod palcom evidenčný odbor - v inej reči povedané - zhromažďoval info o vlastných straníkoch - t. j. viedol stranícku agentúru, nesledoval však iba členov KSČ, ale vysielal straníkov aj do ostatných nekomunistických strán, kde mal svojich tajných členov - v roku 1949 viedol v rámci Ministerstva národnej bezpečnosti útvar odhaľovania nepriateľov v strane a neskôr bol vymenovaný ako námestník ministra národnej bezpečnosti, neskôr v roku 1951 bol sám „odhalený" a obvinený zo špionáže a v procese so Slánským v novembri 1952 bol odsúdený na trest smrti a popravený).

Nastupuje Karel Šváb

V roku 1963 kedy sa znovu otvoril prípad „H" pod názvom „Prešetrenie príčin  porušovania socialistickej zákonnosti pri vyšetrovaní osôb v rámci tzv. politických procesov v rokoch 1949-1954" Veselý pred svojou druhou úspešnou samovraždou vypovedal, že a to je veľmi dôležité na príkaz Rudolfa Slánského (...) prevzal akciu „H" nechvalne známy Švábov evidenčný odbor, pretože Viera H. bola milenkou ministra Pietora a povereníka Šoltésza a ďalších významných činiteľov strany. Veselý ďalej v roku 1963 uviedol aj nasledovné: „...po zatčení začala Viera H. přímo básnit o tom, s kým spávala, co všechno dělala a jak. Já jsem ten materiál nikdy nečetl. (...). to je ironie osudu. Vím jenom, že Šváb mi ho jednou ukázal (...) a byl to takový tlustý (...) svazek.".

Je veľmi čudné čo Veselý v roku 1963 vypovedal, pretože ak fakticky onen osudový denník Viery Hložkovej nečítal tak o ňom minimálne mal vedomosť. Tvrdil však iné.

Prípad mu však bol odobratý a prevzal ho Šváb osobne, ktorý vyšetrovaním špiónky Hložkovej poveril dvoch odborníkov od fachu - Vladimíra Kohoutka (ruzyňského mäsiara - alebo ak chcete vyšetrovateľa nového sovietskeho typu, ktorý neváhal používať akékoľvek metódy na dosiahnutie priznania - Kohoutek bol neskôr odsúdený v máji 1957 na 7 rokov za používanie brutálnych metód pri výsluchoch) a Aloisa Samca.

Použil sa tu tisíckrát osvedčený trik známy z každej kriminálky - jeden vyšetrovateľ bol ten zlý a to doslovne - úlohy sa zhostil Kohoutek s veľkou razanciou a ten dobrý bol Samec, psychologicky chceli obaja Vierku zlomiť.

Čo je veľmi dôležité si uvedomiť, že pri jej výsluchoch sa zúčastnili aj čelní predstavitelia ŠtB a správy z každého výsluchu posielali priamo na stôl  Rudolfovi Slánskému - t. j. generálnemu tajomníkovi strany, ako podotkol Samec pri revízii procesu v roku 1963 doslovný citát: „Tehdy mi vytkl (Šváb - autorská poznámka), že zbytečně okrádám s. Slánského o čas, a to proto, poněvadž prý Slánský  na denní výsledky s Věrou čeká (!) a čte je prý jako detektivku. Tak jsem se dovědel, že o Věru má zájem sám Slánský." Z akého dôvodu to si povieme neskôr...

Z protokolov, ktoré som preštudoval v pražských archívoch a mám ich napálené na CD - t. j. zo zväzku ZV-123 MV jasne vyplýva, že s Vierkou začala ŠtB hrať starú hru na mačku a myš. Dobrý vyšetrovateľ Samec sa jej pýtal na rodinu a priateľov (...) a ten zlý Kohoutek stále chcel vedieť, kto ju riadil v ČSR.

Samec sa jej snažil pomotať hlavu a v spisoch sa začal vytvárať ďalší tentoraz väzenský románik.... Je veľmi otázne odlíšiť pravdu od klamstva, ale 12.12.1948 si Samec poznamenal, že jeho pomer (...) k obvinenej sa stále prehlbuje. Dobrý príslušník ŠtB jej doniesol román na čítanie (...), pričom mu Viera povedala, že ho má rada, vraj ho k sebe v cele strhla a pobozkala. (...). Samec prichádzal na jej celu s legendou, že k nej chodí tajne a Kohoutek o tom nesmie vedieť, čím si ju čoraz viac pripútaval k sebe.

Kohoutek bol však netrpezlivý, veď zlomiť jednu 25 ročnú slečinku nemôže byť problém a tak chcel celú akciu poposunúť dopredu a to tak, že dobrý vyšetrovateľ vynesie von z väznice motáky, aby sa odhalilo prepojenie Viery H. na iné osoby, ktoré by mohla ŠtB zatknúť.  To sa aj podarilo, ale v motákoch nebolo nič čo by sa dalo proti nej použiť.

ŠtB a vedenie strany prikladalo prípadu Hložková veľmi veľkú dôležitosť, pretože jej hodili na celu agentku Oldřišku Donátovú, ktorá potom zaspievala príslušníkom ŠtB ďalšie pikantné historky o nových funkcionároch KSČ. (najprv mala agentku na cele a neskôr... sama agentku robila...).

Deň išiel za dňom a Viera Hložková sa stále tvrdošijne odmietla priznať k protištátnej činnosti a všetky jej výpovede sa točili okolo jej intímnych stykov s vedúcimi predstaviteľmi štátu a strany. (autorská poznámka - nechcem čitateľov a čitateľky až tak zahlcovať týmito veľmi zaujímavými a pikantnými spomienkami hlavnej aktérky, ktoré iste stoja za sfilmovanie, ale zameriam sa na jej ďalší osud a jeho osadenie do historického rámca, pretože jej život preťal životy najvyšších predstaviteľov vtedajšej vládnej moci. Záujemcov o jej denník však sklamem - číta sa veľmi ťažko a jej v ňom značný počet odkazov a mien, ktoré dnešnej generácii už nič nehovoria, ale ako hovorím ak niečo sfilmovať tak životný osud Viery Hložkovej.)   Ako poznamenal Veselý v roku 1963, bola to doslovne dôkazná mizéria a zdá sa, že špionážny príbeh sa definitívne rútil do stratena.

Bol tu však vytrvalec Kohoutek, ktorý tvrdošijne opakoval teóriu, že Viera je britskou špiónkou naverbovanou IS (dnešná Secret Intelligence Service (SIS), spravodajská služba Veľkej Británie). Zúrivo hádzal na stôl chuderke Viere listy, ktoré poslala Prchalovi a spol. do Bruselu. Viera sa však bránila a v spisoch označovala mladého Prchalu ako „hodného hocha".

Kohoutek zvolal preto krátku oddychovú poradu a ako správne hovorí na priloženom videu český historik Karel Kaplan: „Zatkli ji maminku a to ji zlomilo". Presne k tomu smeroval Kohoutek aj Šváb, aby udržali celý príbeh v behu - naoko zatkli Annu Hložkovú a Viere povedali, že ak nebude vypovedať tak sa môže s matkou rozlúčiť. Aj napriek enormnému tlaku a dennodenným výsluchom, mladá Vierka odolávala všetkým praktikám ŠtB a odmietala sa priznať ako špiónka. Stále dokolečka omieľala svoju verziu o tom, že je a bola dôvernou priateľkou všetkých povereníkov a ministrov a dovolávala sa, aby ju prišiel „vyslobodiť" Široký.

Zlom

Švábovi, šéfovi evidenčného oddelenia ÚV KSČ sa tieto slová o funkcionároch vôbec nepáčili, Gottwald si ho pár krát už zavolal na koberec, že načo má strana vlastných špicľov vo svojom vnútri, keď jedna žena spí s celým vedením štátu a Šváb o tom nemá šajnu. (...) Vskutku prekérna situácia, ktorú sa rozhodol Šváb zachrániť hrou na vabank - a prikázal Kohoutkovi nech zvolí ostrejšie metódy - ako čítame vo vyšetrovacom spise  v roku 1963 sa o tom Viera Hložková zmienila nasledovne : „23. listopadu 1948 přes ujištění Samce, že k uskutočnení a uplatnění výhrůžných metod nedojde, dal si mne ve večerních hodinách Šváb a Závodský (Osvald Závodský, v rokoch 1950-1951 veliteľ ŠtB, Švábov zástupca v evidenčnom oddelení ÚV KSČ, dňa 21.01.1951 bol Závodský zatknutý, mučený (...) vraj kryl činnosť sionistov na čele so Slánským na území ČSR, v decembri 1953 odsúdený na trest smrti, 19.03.1954 bol popravený, v roku 1963 bol straníckou komisiu rehabilitovaný) předvést k výslechu. V těchto dne jsem byla nemocná (!) a na příkaz lékaře KV StB jsem musela ležet, poněvadž jsem měla teploty. Po předvedení se mne Šváb v přítomnosti Závodského tázal, zda sem ochotna přistoupit na jejich požadavky. Po mém odmítnutí mi řekl, že bude proti mně použito prvního (...) stupně takzvaného poučného vyšetřování (...), které se bude stupňovat tak dlouho, až na jejich požadavky přistoupím.  ....

Následne Vierku odviedli súdruhovia z evidenčného oddelenia ÚV KSČ do pivnice s betónovou podlahou vedľa práčovne väznice, kde jej prikázali, aby sa vyzliekla donaha. Znova sa pýtali, či je ochotná sa priznať, že bola agentkou IS, čo Hložková odmietla (...).

Čítanie výpovede Hložkovej z roku 1963, nie je veľmi príjemné, pretože posúďte sami.... „..přesto, že byl v této roční době mráz, nařídil mi Šváb a Závodský otevřít okno, a poněvadž jsem byla nemocná a udělalo se mi nevolno, jsem ztratila vědomí a upadla jsem na zem. (...). Asi od 20 hodin večer do 8 hodin ráno (...!...) jsem takto nahá ležela na betónové podlaze, poněvadž jak Šváb tak i Závodský dali příkaz, aby slamník nacházející se v této místnosti byl odstraněn...".

Takže k psychickému týraniu Hložkovej pribudlo aj fyzické, to potvrdil aj Šváb po svojom zatknutí (...) v roku 1952, kde uviedol, že jeho cieľom bolo, aby sa Viera rozhovorila o svojich kontaktoch na britskú IS a nie o vzťahoch k straníckym funkcionárom. Ako uviedol, z následku ležania na betónovej dlažbe dostala Hložková zápal pľúc a bola liečená vo väzenskej nemocnici.

Následne ako je zrejmé aj z vyšetrovacích spisoch sa Vierka H. konečne po ostrom výsluchu (...) rozhovorila o svojej špionážnej činnosti - v spise je síce písané, že: „dobrovolně a bez nátlaku a sama (...) jsem se rozhodla, že učiním o své činnosti doznání".

Odvolala celú svoju predchádzajúcu výpoveď a uviedla, že mladý Prchala ju získal pre britskú spravodajskú službu.

Šváb a Závodský si medlili ruky akú dobrú prácu vykonali netušiac aký neľútostný osud ich čaká.

Pri čítaní tohto mrazivo pravdivého príbehu si je dobré uvedomiť, koľko ľudí, ktorí poznali Vieru Hložkovú na to doplatili tým najcennejším - svojím životom a to nielen z radov tých, ktorých označila ale aj tých, ktorí ju vyšetrovali, čo je úplná irónia osudu.

Z dnešného pohľadu sa zdá, že možno sa Viera Hložková vzdala veľmi ľahko, ale po preštudovaní celého spisového materiálu si to nemyslím - bojovala ako lev, bránila sa, a nechápala, ako môže z najvyššieho piedestálu padnúť človek až tak na dno. Najprv obšťastňovala takmer všetkých vtedajších (dodajme veľmi mladých) súdruhov a teraz ju súdruhovia takmer pripravili o život. Bol jej odpor márny? Uher si obrat pri jej vyšetrovaní vysvetľuje ako „z kruto prenasledovanej obvinenej sa stal privilegovaný svedok".

Bolo tomu ale skutočne tak? Aké ďalšie skryté plány malo s touto dievčinou ŠtB? Po ostrom výsluchu ležala Viera takmer mesiac na nemocničnom lôžku, pričom práve Závodský jej nezabudol pripomenúť, že mohla byť od všetkého ušetrená ak by bola rozumná a vypovedala už skôr. (...). Závodský  jej znovu pripomenul s láskavým úsmevom na tvári, že oni vedia, že bola za vojny konfidentkou brnenského Gestapa a teraz je agentkou britskej IS. Viera si v tom momente uvedomila, že musí pristúpiť na ich hru, v opačnom prípade „odvisne". A tak začala udávať všetkých naokolo - pochopila, že to, či bola v Gestape až tak Švába a jeho noshledov nezaujíma - skôr sa zaujímali o jej činnosť v rokoch 1945-1948. Priznala, že bola platenou agentkou IS naverbovaná Prchalovým synom, na základe jeho inštrukcií sa votrela do priazne Šoltésza a stala sa jeho milenkou (...), podľa presných inštrukcií  sa zamestnala v Pravde, aby sa dostala do najvyšších straníckych štruktúr. Samozrejme získané poznatky odovzdávala britskej IS, ako inak. Čo na tom, že Závodský sa vôbec nezaujímal, čo vlastne IS vytárala, dôležité bolo, že sa priznala. (...). Vyšetrovatelia písali a písali, na každé meno straníckeho funkcionára Hložková ihneď reagovala a vypovedala stále farbistejšie historky.

Ukončenie procesu?

Dobrý vyšetrovateľ Alois Samec pred straníckou komisiou v roku 1963 uviedol, že výpovediam Hložkovej veľmi (...) nedôveroval a tak žiadal pred Vianocami 1948 svojho šéfa Švába, aby prípad „H" ukončil. Šváb bol po tejto žiadosti ako nepríčetný, hulákal, že ešte nepovedala všetko (...) najmä o Slovákoch ... a tu je to ... Hložková vypovedala, to čo od nej Šváb chcel - presne 22.12.1948 sa jej znovu pýtali na jej styky s Husákom, Širokým, Holdošom, Ďurišom, Bacílkom... Viera bola už psychicky zlomená a povedala by zrejme čokoľvek (...) len aby si zachránila vlastný život. Uher jej zmenenú úlohu videl nasledovne : „...treba poznať a pochopiť okolnosti, za akých sa do svojho položenia dostala. Z vecného a najmä morálneho bol jej  postup neospravedlniteľný. Okolnosti však boli strašné. Doslovne diabolské. A tak vzniká prirodzená otázka: Bola vinná len ona? Alebo: Kto bol vinný viac, ona, ktorá sa zachovala tak, ako sa zachovala, alebo tí, ktorí ju do tohto položenia zahnali. Hložková nebola v istých súvislostiach o nič nemorálnejšia ako viacerí z tých (Široký, Kopecký a iní), čo ju predtým obletovali, využívali (...), zabávali sa s ňou a potom ju nechceli poznať..." toľko Uher, ktorý študoval tie isté spisy ako ja ibaže 40 rokov predo mnou.

Môj názor je totožný, pretože Hložková si uvedomovala jediné, buď pristúpi na hru ŠtB alebo skončí na šibenici. Vybrala si druhú možnosť, či správne, to je na každom čitateľovi môjho blogu, nech to posúdi.

Zväzok Z-46 obsahuje množstvo informácií a prehrýzť sa ním nie je vôbec ľahké - zastavme sa pri liste s poradovým číslom 479, ktorý som objavil v pražských archívoch, svedčí o tom, že v sobotu dňa 09.07.1949 boli na čaji Závodský a Šváb u samotného ministra spravodlivosti Čepičku, aby rozobrali prípad Hložková, resp. jeho záverečné divadelné finále, ktoré malo prebehnúť na neverejnom procese. V texte je Hložková označená ako H., ale reč je určite o nej, pretože Závodský súdruha ministra informoval, že môže dostať maximálne 5 rokov, načo sa Čepička dosť naštval, vraj bol trest podľa jeho názoru príliš nízky a vydal pokyn (...), že trest musí byť minimálne 10 až 15 rokov, čiže z odstupom času môžeme konštatovať, že minister nebol veľmi k bývalej milenke naklonený, alebo sa obával, aby tak skoro nevyšla z väzenia? Správu vypracoval Lubomír Kroček (vedúci funkcionár ŠtB, pôvodne sudca, v rokoch 1949-1950 šéfoval V. vyšetrovaciemu odboru ŠtB, od roku 1950 viedol VI. vyšetrovací odbor ŠtB (jeho zástupcom boli Doubek a Moučka). Kroček mal ale veľmi krátku pamäť, pretože v roku 1963 si na tento list nespomínal, vraj „se jedná o některý z dílčích úkolů, které jako velitel dostával".

V roku 1963 Ministerstvo vnútra pri preverovaní procesu zistilo, že pokyn na zvýšenie výšky trestu dal Čepička na žiadosť Závodského, keďže druhý menovaný bol už popravený, ťažko sa veru mohol tomuto obvineniu brániť, skôr si myslím, že list s poradovým číslom 479 svedčí o ovplyvňovaní súdu zo strany ministra, inak deje sa to aj dnes denne najmä v súdnictve, ktoré je pod neustálym tlakom výkonnej moci štátu, ktorá si chce justíciu ako nezávislú zložku štátnej moci podriadiť a zasahovať do jej kompetencií (kauza generálny prokurátor), tak čo sa čudovať, že sa to dialo v roku 1949?

Strana preveruje

Karel Šváb, ktorý mal svoje skúsenosti s nepriateľmi v strane a s ich odhaľovaním paralelne s výsluchmi Viery rozbehol rozsiahlu stranícku čistku. Hložkovej zoznam označených funkcionárov bol úctyhodný a tak sa tejto neľahkej úlohy zhostil spolu s ďalším vyšetrovacím esom -  Ladislavom Kopřivom. (Ladislav Kopřiva mal v roku 1948 na starosti v partaji kádrové záležitosti, v máji 1950 sa stal ministrom národnej bezpečnosti. V roku 1952 bol zo „zdravotných dôvodov" uvoľnený z funkcie a na ministerstve si s ním vymenil pozície Karol Bacílek, v apríli 1963 počas preverovania prípadu Hložková a iných bol vylúčený z KSČ). Tretia v komisii bola skúsená straníčka Jarmila Taussigová (odborníčka na stranícku kontrolu, aktívne odhaľovala zradcov v strane, v novembri 1951 bola sama „odhalená", zatknutá a v januári 1954 odsúdená na 25 rokov, prepustená na amnestiu v roku 1960).

Táto trojica najvyšších predstaviteľov Komisie straníckej kontroly bola v roku 1949 na vrchole svojej moci a tak sa vyšetrovania straníckych funkcionárov zhostili so zvláštnou starostlivosťou. A že bolo čo vyšetrovať, to je každému jasné - anglická agentka, ktorá mala intímne styky s čelnými predstaviteľmi strany, o tomto vyšetrovaní Taussigová, členka ÚV KSČ a poslankyňa Národného zhromaždenia snívala celý život. A teraz bol prípad jej.

Karty boli rozdané a komisia išla na výsluchy svojich súdruhov s jediným cieľom - ako je možné, že si neuvedomili, že všetky dôverné stranícke informácie vyzrádzajú cez posteľ anglickej špiónke?

Bdelí súdruhovia ani na chvíľu nezapochybovali, že Viera Hložková je skutočnou špiónkou, v obave, aby aj oni neskončili na cele vedľa nej vypovedali a sľubovali nápravu, každý z nich sa s ňou stýkal „neúmyselne" z „ľahkovážnosti".  Stranícka trojka vypočúvala všetkých okrem ministrov, tu zasiahol Slánský, ktorý k tomu nedal súhlas. Každý z vypočúvaných musel doručiť komisii aj svoje písomné vyrozumenie o svojich pokleskoch. Viacerí z nich tisíckrát prekliali Hložkovú a to, že s ňou vôbec niekedy prehovorili, netušiac, že to je iba začiatok a mnohí z nich budú neskôr bojovať o holý život. A čo vypovedali obvinení?

Skúsme sa pozrieť aspoň na niektorých z nich.

Michal Falťan, povereník poľnohospodárstva, vraj „občas" po večeroch (...) hovoril s Vierou o veciach svojho rezortu (!) a o strane, vraj s Vierkou nenaviazal žiadny bližší intímny kontakt, to komisia vyhodnotila ako účelovú lož a ich záver znel: Falťan je neúprimný(!), zatajuje veci, ktoré o Viere vedel - trest - stranícke pokarhanie.

(autorská poznámka - komisia v roku 1949 zatiaľ iba karhala a dávala upozornenia, tresty ale prišli čoskoro).

Ladislav Holdoš sa spolustraníkom zdôveril, že bol s Vierou vo veľmi (...) priateľskom vzťahu, zdôveroval sa jej takmer so všetkým z práce a súkromia (...), s komisiou však jednal „úprimne", priznal vinu, netušil, že Hložková  je anglická špiónka, ak by to bol vedel, určite by sa s ňou nestýkal (sic!), tu ale nasledoval tvrdší trest: stranícke pokarhanie a na určitú dobu (...) pozbavenie všetkých straníckych funkcií. (ako vidíme, horšie dopadol Holdoš, ktorý sa priznal, ale taký je život).

Zdeněk Rossmann, architekt riaditeľ Orbisu priznal ako prvý všetko - áno mal s Vierou intímny pomer, v posteli jej hovoril o všetkom - vrátane pracovných problémov a straníckeho života, tvrdenie Hložkovej, že pochyboval o línii strany je vymyslené, ako inak, pred komisiou všetko poprel. Taussigová ho však prekukla a navrhla najvyšší zatiaľ iba stranícky trest - vylúčenie z partaje a odvolanie z funkcie, strana nemôže mať predsa vo svojom strede ľudí, ktorí pochybujú o jej správnom napredovaní. (z podobného zločinu o dva roky obvinia ju, Taussigová to kajúcne prizná).

Ďalší na zozname bol Vilém Nový, šéfredaktor straníckeho denníka Rudé Právo (Vilém Nový bol komunistický funkcionár z Moravy, za vojny pôsobil v Londýne, v novembri 1949 bol zatknutý a do roku 1954 protiprávne väznený kamarátmi zo Štátnej bezpečnosti, v roku 1963 je mu odpustené a je stranícky rehabilitovaný) takmer všetko priznal, odmietol však tvrdenia komisie, že Viere vyzrádzal stranícke tajomstvá, vypovedal tiež zaujímavo, že to bola práve Hložková, ktorá mu prvá (!) po schôdze vedenia KSČ oznámila, že Gottwald má byť zvolený za prezidenta ČSR, on to ako bdelý straník hlásil Slánskému (...).

Komisia si brala na paškál ďalších a na zozname Hložkovej sa ocitol aj brat Rudolfa Slánského, Richard, (neskôr tiež odsúdený) československý veľvyslanec v Taliansku, vraj Vierke ponúkal zamestnanie (...) vraj sa Hložková snažila (...), aby ju zoznámil s bratom Rudolfom (sic!), čo on odmietol, komisia bola výnimočne pri bratovi generálneho tajomníka strany zhovievavá - vypovedal úprimne a tak sa obišiel bez trestu, niekedy je výhodné byť bratom niekoho vplyvného, aspoň dočasne, ako to bolo v prípade mladého veľvyslanca.

Ako pomyselnú čerešničku na torte si komisia vychutnala povereníka priemyslu Jožka Šoltésza, údajného snúbenca Viery Hložkovej. Šoltész vidiac, že sa len tak nevykrúti si začal sypať doslovne popol na hlavu a priznával všetko. Bdelý Šváb ho upozornil, že dôveru, ktorú venoval Viere H. mal radšej venovať rodnej strane (....) čo Šoltész kajúcne prijal.

Podľa záverečnej správy „Šoltész byl jednu dobu (...) rozhodnut, že zruší své dosavadní manželství a s Vierou sa ožení. Tato skutečnost byla v určitém okruhu stranických a vládnych kruhů známa".

Tausiggová po jeho výsluchu navrhla súdruha povereníka zbaviť všetkých straníckych funkcií s čím sa stotožnili Šváb a Kopřiva a správa sa ocitla na stole tých najpovolanejších - politbyra ÚV KSČ, ktoré na veľké prekvapenie a znepokojenie Švába s jej závermi nesúhlasilo (...). Vo vedení KSČ totiž prevládol názor, že je treba poodhaľovať ešte iných špiónov, napr. aj Švába, ktorý o tom ale nemal v tom čase ani tušenia.

Šoltész sa nakoniec po doporučení strany stiahol z povereníctva priemyslu a obchodu a bol odsunutý na bezvýznamné povereníctvo výživy, poslancom národného zhromaždenia však ostal až do roku 1954.  Šváb sledoval závery politbyra s veľkými obavami a pýtal sa sám seba, načo dal toľko energie a námahy do odhalenia najväčšej špiónky v histórii Československa. Neskôr sa k tomu vrátil krátko pred svojou popravou a uviedol: „Co jsem sledoval tímto (...) počínáním vůči Věre Hložkovej? Velice mě mrzelo, ba byl jsem přímo uražen, že přes veškeré úsilí vyšetřující komise, která předložila rozsáhlé návrhy na zákroky proti provinivším se v případě Viery H, nebyly zakročeno proti něj označeným osobám..."

Švába to síce mrzelo, ale nie veľmi dlho, pretože už o pár mesiacov sa zodpovedal pred vyšetrovateľmi on.

Kopřiva sa pri súdnom preverovaní prípadu Hložková v roku 1963 k tomu vyjadril tak, že „...ono se pořád chtělo dokazovat (...,), že ta Viera H. je v cizích službách, že s tím stykem s předními činiteli na Slovensku si snaží získat nějaké zprávy. To bylo dáno s. Gottwaldovi nebo i Slánskému, prostě se dále s tím nic nedělalo".

Ale to sa Kopřiva dosť sekol alebo mu zlyhávala pamäť, ono sa dialo, ale inde - sovietski poradcovia si už podávali kľučky u prezidenta Gottwalda a usmerňovali ako sa má prípad Viery H. vyvíjať a kto má byť označený....

Súd

Koncom januára 1949 sa chystalo ŠtB svoj veľký prípad uzatvoriť s nasledujúcou konštrukciou - Viera H. , ex-konfidentka gestapa, špiónka v službách IS, milenka Prchalovho syna sa dostala cez svoje „styky" k najvyšším straníckym a štátnym predstaviteľom. Práve ale jej vzťahy a styky s poprednými komunistickými pohlavármi boli najväčším kameňom úrazu - s týmto sa aj ŠtB bála vyjsť na verejnosť, navyše všetci politici dávali od jej výpovedí ruky preč a stránili sa jej. Veľký špionážny prípad bol v troskách a tak v obžalobe Štátnej prokuratúry v Prahe  pod číslom Pst I 1183/49-15, (označenej väzba, tajné) čítame iba to, že Hložková sa v septembri 1947 v Bruseli viackrát stretla (...) s členom cudzej spravodajskej služby Ladislavom Prchalom a prijala jeho ponuku (...) pracovať pre západné rozviedky spravodajsky. Trochu chabé, ale zrejme  9. septembra 1949 kedy prebehol súd to na podanie obžaloby zo zločinu vojenskej zrady stačilo. (...). Výpoveď sa ešte neučila naspamäť, ale Kohoutek jej dal presné pokyny ako má vypovedať a tiež ju varoval, aby nehovorila nič o vyšetrovacích „metódach". Spoluobvineným bol Jozef Douda, ktorému mala dôležité informácie, ktoré sa dozvedela ako redaktorka Pravdy dodávať. V bode II. obžaloby sa opakujú staré historky o jej činnosti pre brnenské gestapo. V tajnej správe k procesu datovanej 12.09.1949 sa dozvedáme mnohé zaujímavé veci - s obhajcom sa Viera stretla 10 minút, povedala, že sa v žiadnom prípade neodvolá (ako sa predtým dohodla s ŠtB), obhajca jej však radil, aby sa svojho práva nevzdávala, lebo čo ak dostane trest smrti alebo doživotie, Viera však odpovedala, že sa aj tak neodvolá (...).  Na str. 2 správy čítame, že: „..všichni členové senátu byli s výpovědí Hložkové plně spokojení, ba někdy i s jejím absolutním doznáním ve věcech, které  se ji nedaly žádným způsobem prokázati, překvapení. (...). Vtedajší trestný senát možno áno, ale my dnes prekvapení nie sme, skôr naopak. Rozsudok bol vynesený o 14.00 hod - Hložková bola odsúdená k 12 ročnému ťažkému žaláru a pokute 20.000,- Kčs, ak to neuhradí tak jej pridajú ešte navrch 2 mesiace. Zároveň bola pozbavená svojich občianskych práv na 6 rokov a Duda, ktorý nakoniec do schémy zapadol dostal 8 rokov.

Na str. 5 správy sa nestačíme čudovať čo je tu napísané, pretože v hornej časti textu je doslovne uvedené, že: „Po vynesení rozsudku na dotaz předsedy senátu, zda rozsudek přijímá si vyžádala Hložková slovo, v němž děkovala přítomným referentům, kteří její případ zpracovávali (...) za slušné a korektní zacházení (...). Počala hovořiti o tom, že než byla zatčena, slyšela (sic!) takové hrůzostrašné zvěsti o zacházení s vězni u Stb a sama se přesvědčila o naprostém opaku (!).

Takže tu by sme mohli príbeh Viery Hložkovej ukončiť a povedať si aký krutý osud mala, ale kdeže, my sme iba na začiatku, pretože ....

zvazokhana.jpg

Univerzálna svedkyňa

Zlomená Viera Hložková si vypočula rozsudok a vrátila sa do cely mysliac si, že všetko skončilo, ale opak bol pravdou. Pred celou ju už čakal Závodský, ktorý jej ponúkol úlohu univerzálnej svedkyne - najprv ju nahodili na celu Milady Horákovej (viď priložené video). Je takmer isté, že od roku 1949 už Viera Hložková aktívne pracuje ako agentka ŠtB - časť jej zväzkov je stratených, takže som v Prahe objavil v archíve ABS, jej krycí spis H-740, označený ako „HANA" s dátumom 06.05.1955 s poznámkou, že pokračuje v spolupráci.

dotaznik.jpg

Viera Hložková svedčila aj v slávnom procese s Rudolfom Slánským a spol., áno s tým Slánským, ktorý tak rád čítal pred spaním jej výpovede, z obvinenej a zlomenej ženy sa stal svedok, ktorí vedel usvedčiť všetkých a tak sa s ňou osud kruto zahral - vypovedala aj voči Švábovi, áno tomu, čo ju mučil, učila sa poctivo výpovede naspamäť a skúšal ju, kto iný ako vyšetrovateľ ŠtB Kohoutek (...). Vypovedala aj proti Závodskému, pred najvyšším Vojenským súdom v Prahe.

Je teda úplne absurdné, že tí, ktorí ju predtým mučili a trýznili sa teraz ocitli na lavici obžalovaných a boli obaja odsúdení k trestu smrti (Šváb v procese so Slánským v roku 1952 a Závodský v samostatnom procese v roku 1954).

Posledný krát svedčila v roku 1954 a to proti Gustávovi Husákovi.

Viera Hložková a Gustáv Husák

Gustáv Husák, niekdajší predseda Zboru povereníkov, ktorý bol od roku 1951 uväznený a obvinený zo straníckej úchylky - nazvanej v dobovej hantírke slovenský buržoázny nacionalizmus a v procese, kde ho najmä Viera Hložková usvedčila, odsúdený na doživotie na ňu veru nespomínal veľmi dobre. Niet sa čomu čudovať.  Pri štúdiu v pražských archívoch sa mi podarilo sa dostať k spisu, ktorý dokumentuje konfrontáciu Hložkovej a Husáka, je to napísané na prieklepovom papieri, ani kópia sa veru nečítala ľahko, (originál sa vraj stratil), na spise chýba dátum, ale pravdepodobne je to z roku 1952 (tak na to spomína Viera v roku 1963 na str. 162 v strede textu, keď vypovedala pred vyšetrovacou komisiou)...

... Otázka Husákovi : „Znáte předvedenou ženu?"

... Odpověď Husáka: „........................." (tak je to zaznačené)

... Otázka Hložkové: „Vy znáte člověka, který sedí před vámi?"

... Odpověď Hložkové: „Ano je do Dr. Gustav Husák."

... Otázka Hložkové: „Vy jse při vyšetřovaní vypovídala o rozvratné činnosti skupiny slovenských buržoázních nacionalistů, kto patřil do této skupiny?"

.... Odpověď Hložková: „Do skupiny patřili Husák, Novomeský, Okály, Holdoš, Horváth a ještě někteří jiní"

.... Otázka Husákovi: „Jmenuje Hložková správně členy vaši rozvratné skupiny?"

.... Odpověď Husáka: „..................."

hlozkovavshusak.jpg

Nasledovalo asi 10 podobných replík, pričom Husák sa statočne držal a na žiadnu z otázok a obvinení Hložkovej vôbec nereagoval. Hložková ho obviňovala, (na základe inštrukcií od Kohoutka), že v od roku 1945 pripravoval odtrhnutie Slovenska od ČSR.

Bolo mu to však málo platné, pretože súdu stačili aj Hložkovej usvedčujúce dôkazy a obvinenia a tak dostal Husák doživotie. (o jeho životnom osude a bielych miestach v jeho oficiálnom životopise v niektorom z ďalších blogov).

Prepojenie Viera Hložková Zdeněk Toman (alias Zoltán Goldberger)

Pri štúdiu materiálov o Viere Hložkovej v pražských archívoch a ich následnom podrobnom skúmaní doma som objavil istú spojitosť, ktorá vrhá na jej prípad úplne iné svetlo, ale posúďte sami.

Presuňme sa teda do roku 1964, kedy sa republika otvorila západným cudzincom - s jedným z nich sa zoznámila aj Viera a žiadala Ministerstvo vnútra o vycestovaciu doložku.

Na str. 4 listu, ktorý Viera Hložková adresovala dňa 13.12.1964 (o liste samotnom neskôr) ministrovi vnútra Lubomírovi Štrougalovi je napísaná vec, ktorá sa musí čítať viac krát, aby sa správne pochopila ... „Se souhlasem Ministerstva vnitra (...) jsem tehdy žila (v roku 1961 - autorská poznámka) z peněz, které mně posílal oficielně prostředníctvím Čs. státní banky Dr. Zdeněk Toman (sic!) alias Zoltán Goldberger, bývalý šéf zpravodajské služby MV, odsouzený v roce 1949 v nepřítomnosti Státním soudem v Praze k trestu smrti... (....)"

Tak, ale táto informácia to už je iná bomba ... Takže v roku 1961 si pokojne, jeden z najhľadanejších spravodajcov odsúdený v ČSR k trestu smrti, ktorý utiekol na západ posiela prachy Viere Hložkovej, s oficiálnym súhlasom Ministerstva vnútra. Prečo a hlavne začo jej tieto peniaze Toman poukazoval?

V tom istom liste Hložkovej na str. 7 Vierka možno naivne, možno vypočítavo píše viac menej sťažnosť súdruhovi Štrougalovi  o dvojakom prístupe Ministerstva vnútra - jej nechcú dovoliť návštevu Viedne na 14 dní ale pani Aurélii Rosenbergerovej, rodenej Goldbergrovej, ktorú odsúdili 15 rokov za špionáž, Ministerstvo vnútra bez problémov umožnilo odísť na trištvrte roka do Venezuely. Za kým? A to sa podržte - podľa Hložkovej za bratom - teda Zdeňkom Tomanom. Z iných materiálov vyplýva, že Viera Hložková sa veľmi dobre poznala s Auréliou Rosenbergerovou, (čoby nie, veď to bola jej spoluväzenkyňa) dá sa povedať, že boli dôverné priateľky (o tom neskôr).

V máji 1955 píše Vierka svojím riadiacim dôstojníkom, že prostredníctvom Aurélie nadviazala písomný styk (...) s jej súrodencami - Lenkou a Zolou Goldbergerovými, ktorí žijú vo Venezuele a taktiež, že si začala písať ... s Tomanom osobne (...). Toman má podľa Viery enormný záujem na podpore svojej väznenej sestry, ktorá je umiestnená v nápravnom zariadení v Pardubiciach a tiež sa zaujíma o zistenie adresy na svojho syna Ivana Tomana.

Meno Toman sa objavuje v spisoch Viery Hložkovej viackrát napr. aj pri Kohoutkovi, ktorý sa vraj chválil, že je najlepším vyšetrovateľom Ministerstva vnútra a osobne uzatváral aj vyšetrovanie Tomana - str. 143 výpovede Hložkovej pred prešetrovacou komisiou v roku 1963.

Prečo sa tak obšírne zmieňujem o tomto prepojení - práve osoba Tomana je tak záhadná, že sa musíme pri nej pristaviť.  Kto bol vlastne Zdeněk Toman (alias Zoltán Goldberger?)

hlozkovatoman.jpg

JUDr. Zdeněk Toman (Zoltán Goldberger) sa narodil 02.03.1909 v Sobranciach. Strednú školu absolvoval v Užhorode a neskôr úspešne dokončil právnickú fakultu UK v Prahe.

Cez vojnu emigroval a pôsobil vo Veľkej Británii na čs. ministerstve sociálnej starostlivosti, mal veľké známosti, ktoré siahali do najvyšších diplomatických a politických miest. Tu si zmenil meno a zo Zoltána Goldbergera sa stal Zoltán Toman, definitívnu premenu svojho mena dosiahol až v roku 1945, kedy sa z neho stal Zdeněk Toman. Po vojne vystriedal viacero funkcií až skončil v roku 1947 ako šéf československej zahraničnej rozviedky. (...)Toman mal veľmi náročnú manželku Pavlu, ktorá pri navštevovaní obchodov v Londýne nakupovala za peniaze našej rozviedky látky, tie vozila do republiky a predávala ich - takže v dnešnom ponímaní podnikala za štátne peniaze. Obdržala od manžela napr. balíček - maličkosť 8.000 libier, za ktoré nakupovala vo Veľkej Británii látky. Časť peňazí odovzdával samozrejme Toman strane, ale veľká väčšina skončila na jeho osobných účtoch. V rozviedke to začiatkom januára 1948 vrelo a ľudia už nechceli nad jeho „obchodovaním" prižmurovať oči a tak kpt. Adolf Püchler napísal krátky list generálnemu tajomníkovi strany Rudolfovi Slánskému (...), kde uviedol, že Toman využíva čs. rozviedku k svojmu osobnému prospechu a šmeline. Slánský poveril vyšetrením prípadu „Toman" koho iného ako Osvalda Závodského. Kruh sa uzatváral, Tomanovi už začiatkom roku 1948 verilo veľmi málo ľudí - napr. je dokázané, že v roku 1947 prezradil svojej sestre Aurélii (áno tej, ktorá bola známa s Vierou H.) meno svojho agenta vyslaného na západ, Aureália neváhala a túto informáciu odovzdala v Belgicku (...) svojmu manželovi Imrichovi Rosenbergovi. Rosenberg bol tiež veľmi záhadnou postavou - mal bajočko vývoznú firmu ale v skutočnosti patril k medzinárodnému sionistickému hnutiu. Slánský dal príkaz Závodskému, aby vyšetrovanie viedol maximálne diskrétne a informácie o Tomanovi doručoval priamo jemu - z akého dôvodu? To sa musíme vrátiť dva roky nazad do roku 1946, kedy po pogrome v poľskom Kielci začali Židia utekať cez ČSR do amerického okupačného  pásma v Nemecku. 16. augusta 1946 tvrdil minister Zdeněk Nejedlý (minister školstva a osvety) na porade vlády, že cez územie ČSR prešlo viac ako 60.000 (!) poľských židov. Nejedlý žiadal uzatvorenie hraníc.  Dňa 10.10.1946 si zavolal Jan Masaryk do svojej kancelárie práve Tomana, ktorému povedal: Víte co je můj koníček - Židé. Prosím Vás, zavřete oči, když někteří (!) polští Židé přecházejí naše hranice". Toman túto prosbu Masaryka do bodky splnil aj z dôvodu, že pomoc Židom odsúhlasil Gottwald. Československo túto službu ale nerobilo iba pre pekné modré oči - inkasovalo za to slušnú sumičku vo výške 30 miliónov korún. Viacerí historici sa domnievajú, že základný kapitál československej rozviedky (a Tomanove vrecká) sa tvoril práve z prostriedkov, ktoré platila záchranná organizácia American Joint Distribution Committee za umožnenie prechodu Židov cez naše územie do Nemecka. A bolo by dobré ešte spomenúť, že Toman podpisoval spolu s Janom Masarykom zmluvu s Haganou o prvých dodávkách zbraní novovznikajúcemu štátu Izrael - z akého dôvodu píšem o Tomanovi tak obšírne? Aby si každý čitateľ mohol urobiť aspoň čiastočný obraz, koho všetkého Viera Hložková poznala. Aký bol Tomanov ďalší osud? 27. apríla 1948 ho zatkli príslušníci ŠtB, ktorým velil - Jindřich Veselý, veľa toho na neho nemali, v byte našli značný počet perzských kobercov ale žiadne dôkazy o jeho trestnej činnosti proti strane. Zatknutie manžela a obava o svoj vlastný viedla Pavlu Tomanovú k neuváženému kroku - táto 08.05.1948 skáče z verandy domu a zabije sa. Je o to smutnejšie, že po nej ostalo ich spoločné osemmesačné dieťa - Ivan. Toman, ktorý odmietal vypovedať sa neskôr dostal do rúk Švába, ktorý sa rozhodol udrieť povedal mu o smrti manželky a žiadal ho, aby sa priznal a ťahal z neho informácie týkajúce sa zákulisia komunistickej oligarchie. Aby ste si nemysleli, že jediný kto zázračne utiekol cez záchodové okienko bol milionár Radovan Krejčíř, dávno pred ním sa to isté podarilo dňa 22.06.1948 Tomanovi, ktorý preliezol cez nezadrôtované okienko (...) a skočil do chodby súdu. Bol v civilných šatoch (...) a tak pokojne odišiel z budovy. Začalo sa rozsiahle vyšetrovanie, bolo obvinených 11 strážnikov, ako neskôr vysvitlo, viacerí za tučný bakšiš pozerali v osudný deň inam, svojou troškou do mlyna prispel aj Joint a ľudia v ňom,  ktorí boli Tomanovi veľmi zaviazaní za pomoc z roku 1946. Veselý neskôr tvrdil, že ho ŠtB zazrela pred veľvyslanectvom USA, takže von z republiky sa dostal prostredníctvom Američanov. Neskôr pracoval pre americkú CIC, ktorej prezradil celú sieť našich agentov v Bavorsku, potom ho videli čs. agenti vo Vatikáne, kde cez sieť Ratline odišiel vraj do Izraela, v skutočnosti, ale zakotvil vo Venezuele (...). V júni 1949 ho Vojenský súd v Prahe odsúdil v neprítomnosti na trest smrti....

Ak teda Viera Hložková dôverne poznala aj Tomana nemusíme sa potom čudovať prečo Šváb a Závodský toľko tlačili na pílu, aby sa niečo od nej dozvedeli o jeho osobe. Toman toho vedel veľa, zrejme príliš, ale je veľmi podivné, že v roku 1949 ho odsúdime na trest smrti a o 12 rokov necháme jeho sestru, aby si predĺžila dovolenku a išla ho navštíviť do Venezuely a dovolíme mu tiež, aby finančne prispieval Viere Hložkovej, ktorá bola v tom čase oficiálne nezamestnaná. Veru zvláštne až neuveriteľné...

Ibaže by ŠtB a vedúci predstavitelia štátu chceli všetkými možnými spôsobmi prekryť skutočný dôvod úteku Tomana a jeho následného stíhania za pomoc tisíckam Židom, ktorí utekali cez ČSR na západ v roku 1946. Ak o niekom povieme, že bol šmelinár a defraudant vyzerá to lepšie. Záverom príbehu Toman treba dodať, že tento bol v roku 1990 rehabilitovaný a súd zrušil rozsudok smrti predtým nad ním vynesený. (...).

Pod taktovkou ŠtB

Po opustení súdnej siene 09.09.1949 sa Viera vrátila do vyšetrovacej väzby. Kohoutek ju milo privítal a povedal jej na uvítanie, že jej prípad je taký vážny a komplikovaný (...), že nesmie prísť do kolektívu väzňov, ktorí sú v normálnom výkone trestu. (...) Preto Viera zostáva vo väznici na Pankráci až do 31.12.1949, kedy ju na obed prevážajú do väzby Ministerstva vnútra v Ruzyni. Už z tohto faktu vyplýva, že prípad Viery H. nebol obyčajným tuctovým prípadom, akých boli v tej dobe stovky a ŠtB a vtedajšia vládna moc jej osobe venovali obrovskú pozornosť. V ruzyňskej väznici ale nemala Vierka na ružiach ustlané, skôr naopak, ihneď po príchode sa dostala do ostrého konfliktu so šéfom väznice V. Peškom, ktorý nebol žiadny ľudomil, skôr naopak. Vykrádal balíčky, ktoré Viera dostávala (...) a bol proti výhodám, ktoré jej chceli poskytnúť iní vyšetrovatelia. Kohoutek vraj Viere celú situáciu ozrejmil takto  : „...Pešek je k tobě sprostý proto, že si je vědom, že jsi ve vazbě Ministerstva vnitra, nikoliv Státní bezpečnosti". Aká maličkosť, pomyslíte si, vtedy ale takáto malá odchýlka znamenala veľmi veľa najmä pre Vieru Hložkovú a Peška, ktorý jej na cele medzi rečou povedal: „Ja bych se s Váma tak nesral jako ti Vaši referenti - u mně by se doznala za týden!" Pešek, ktorý bol známy brutálnymi vyšetrovacími metódami, typu buldozér, bol v zajatí utkvelej predstavy, že celá väznica je prešpikovaná protisocialistickými špiónmi, s ktorými treba jednať rázne. V Ruzyni bola Viera na cele číslo 131 a jej väzenské číslo bolo 1526. Hložková sa sťažovala na to, že ju Pešek brutálne bije aj v listoch zasielaných matke, ktoré sú založené v jej rehabilitačnom spise, veru nečítajú sa práve ľahko.

Na cele s Miladou Horákovou

Od 07.04.1950 nastúpila Viera Hložková na celu k Milade Horákovej, vzhľadom ku skutočnosti, že veľká časť jej spisových materiálov z tejto doby sa „stratila" musíme si vystačiť s jej svedectvom a opisom situácie - je ale zrejmé, že už v tej dobe podpísala Viera spoluprácu s ŠtB a rozhodla sa, že bude bojovať o svoj život všetkými prostriedkami. Vnútorne bola zlomená ale počúvala svojich referentov. Je dosť zarážajúce, ale detailný obraz o posledných dňoch Milady Horákovej priniesla práve Viera Hložková, ktorá denne pre ŠtB písala správy o svojich rozhovoroch s ňou. Na cele s ňou bola do absolútneho konca, bezradná Milada sa jej so všetkým zverovala.

((video ))

Proces s Rudolfom Slánským a spol.

Aj v tomto procese Viera Hložková aktívne vystupovala v úlohe univerzálnej svedkyne. Inštrukcie zneli jasne: je potrebné usvedčiť Karla Švába, z ktorého sa za necelý rok vykľul imperialistický agent. (... ). Viera sa nestačila diviť, a ako sama podotkla, celú svoju výpoveď proti predchádzajúcemu mučiteľovi Švábovi sa učila s veľkou radosťou (tu niekde nastal úplný psychologický zlom jej osoby - ŠtB z nej urobila poslušného otroka, ktorý slepo plnil ich príkazy) a dávala si pozor na intonáciu (...). Divadelné ochotnícke predstavenia v 50-tych rokoch mali slušnú prípravu a tak tomu bolo aj v tomto „megaprípade".  Hložková sa pýtala Doubka, ako bude na jej obvinenia reagovať Šváb, na to jej Doubek odpovedal, že so všetkým bude súhlasiť nemusí sa obávať. (...). Pred procesom, ešte na skok do kaderníctva, kde si Vierka musela vylepšiť fasádu, ako poznamenal Kohoutek, Pešek to dosť prehnal a ona bola privilegovaná svedkyňa takže musí pred súdom vyzerať, takže Vierka vstupuje v novembri  1952 do súdnej siene a skoro jej oči vylezú z jamiek. Na lavici obžalovaných vidí ....:

Rudolfa Slánského, bývalého generálneho tajomníka KSČ, Bedřicha Gemindera, bývalého vedúceho Medzinárodného sekretariátu ÚV KSČ, Ludvíka Frejku, bývalého prednostu národohospodárskeho odboru kancelárie prezidenta Jozefa Franka, bývalého  zástupcu generálneho tajomníka ÚV KSČ, Vladimíra Clementisa, bývalého ministra zahraničných vecí ČSR, Bedřicha Reicina, bývalého námestníka ministra národnej obrany, Karla Švába (!), bývalého námestníka ministra národní bezpečnosti, Rudolfa Margoliusa, bývalého  námestníka ministra zahraničného obchodu, Otto Fischla, bývalého námestníka ministra financií, Otta Šlinga, bývalého vedúceho tajomníka krajského výboru KSČ v Brne, André Simona, bývalého redaktora Rudého Práva, Eugena Löbla, bývalého námestníka ministra zahraničného obchodu, Vavra Hajdů, bývalého námestníka ministra zahraničných vecí, Artura Londona, bývalého námestníka ministra zahraničných vecí.

Viera Hložková sama v roku 1963 uviedla : „Byla jsem velmi rozrušená (...), když jsem tyto bývalé (...) prominenty viděla na lavici obžalovaných." Doubek jej po povinnej recitácii povedal, že:  „..jsem byla prvním článkem velkého procesu. Byla prý jsem mnohem důležitejší v této souvislosti než jak prý se domnívali původně jako špionážní centrum pro IS." Ako by ani nie - celá kostra prípadu takzvanej  špionáže Viery H.  pre IS sa v jej prípade zrútila ako domček z karát a tak  ŠtB omnoho viac pomohla ako poslušná univerzálna svedkyňa.

Proti Osvaldovi Závodskému

O trochu neskôr v roku 1953, kedy sa roztočené mlynské kolesá nedali zastaviť a príslušníci ŠtB sa báli možno viac ako obyčajní smrteľníci, že kto bude ďalší „odhalený špión a sionista"  rozhodol sa Kohoutek (na základe inštrukcií sovietskych poradcov), že je na čase zlikvidovať ďalšieho nepohodlného svedka - a síce Švábovho zástupcu Osvalda Závodského, ktorý už od roku 1951 odolával mučeniu, ktoré sám pri výsluchoch v predchádzajúcich rokoch tak rád používal. Viera Hložková sa svojej úlohy znova zhostila s veľkou razanciou a celú výpoveď sa učila naspamäť, Kohoutek jej nezabudol pripomenúť, že nesmie hovoriť o tom, že pri výsluchoch nebol Závodský sám, ale bol tam vždy Veselý, vraj by to oslabilo silu obžaloby (na toho mala prísť rada neskôr). Kohoutek tiež zaujímavo vedel predvídať rozsudky, pretože pred procesom so Závodským, oznámil Viere, že Závodský nemohol byť súdený súčasne so Švábom, pretože potom by nemohol dostať trest smrti (sic!), preto bol vyčlenený na samostatný proces, aby mohol trest smrti dostať (!). Ako lakonicky Kohoutek dodal:  „V takovém případe není problém udělat procesů tolik kolik je zapotřebí a toho, kdo dle Státní bezpečnosti je určen pro trest smrti udělat hlavním obžalovaným (!) a kolem něho už soustředit ostatní, kteří budou jako bezvýznamnější obžalovaní dělat jemu štafáž". Po poprave Závodského sa Viera sústredila na záverečné finále - na proces s Gustávom Husákom.

Proti slovenským buržoáznym nacionalistom

V januári 1951 dostala Viera nezvyklý novoročný darček od správy väznice a síce písací stroj, ten jej nebol daný iba tak z rozmaru, na stroji mala opísať svoju rozširujúcu výpoveď o trestnej činnosti slovenských buržoáznych nacionalistov. O tom, čo má písať jej dal podrobné inštrukcie Kohoutek, jej výpoveď je v origináli viac krát preškrtnutá, prepisovaná a je veľmi ťažko čitateľná. V roku 1963 Viera k tomu uviedla, že ju Kohoutek upozornil, že ak protokol nebude obsahovať všetky ním vyžadované „fakty", tak žiaľ bude musieť pristúpiť k ostrejším formám výsluchu. Chuderke Viere teda nezostávalo nič iné iba písať. Husák všetky jej „svedectvá" odmietol ako nepravdivé, je ale zaujímavé, že medzi neskoršími obžalovanými chýbal jej „milenec" Šoltész a šéfredaktor pravdy Friš. Bol to ale Gustáv Husák, ktorý razantne v 60-tych rokoch po svojom prepustení a čiastočnej rehabilitácii (Kolderova vyšetrovacia komisia dosiahla to, aby Gusto dostal späť stranícku legitimáciu, nie však členstvo v predsedníctve ÚV KSČ, o ktoré tak usiloval, to sa im zatiaľ nepodarilo) hovoril, že celá akcia „H" bola zameraná proti slovenským súdruhom. Podľa Husáka stranícke šetrenie Švába o stykoch Viery H. s čelnými funkcionármi strany prišlo práve v dobe, kedy mali byť slovenskí súdruhovia kooptovaní do Prahy - medzi inými aj Husák. Viera však označila takmer všetkých za svojich dôverných priateľov a tak sa žiadna kooptácia nekonala, nasledovalo stranícke vyšetrovanie, zatknutie a odsúdenie. Husák tiež spochybňoval „selektívny výber" priateľov Viery H., ktorý vraj urobil Šváb na nátlak Slánského a Širokého. Práve Viliamovi Širokému, ktorý bol Husákov večný rival padol Vierin milenecký denník absolútne vhod - označil Husáka a jeho partičku za neschopných, ktorí prezrádzajú najvyššie štátnické tajomstvá v posteli dopisovateľke denníka Pravda. Proti tejto konštrukcii ale vystúpil značne ostro krátko pred svojou smrťou Jindřich Veselý, ktorý úplne vylúčil, že by zatknutie Viery H. bolo základom ťaženia proti slovenským buržoáznym nacionalistom, tento smer sa vraj vykryštalizoval až neskôr. Mal teda pravdu Husák, alebo veríme skôr Veselému? Prikláňam sa k teórii, že prvotne ŠtB nechcela využívať Vieru H. proti „buržoáznym nacionalistom", skôr chceli vytvoriť veľkú špionážnu aféru, po jej spontánnych výpovediach o intímnych stykoch s čelnými predstaviteľmi strany a vlády sa začali zaoberať aj touto alternatívou, ktorú neskôr využili pri aplikácii Viery ako univerzálnej svedkyne. Viera na usvedčenie Husáka spomína s tým, že v roku 1954 jej bolo stroho oznámené, že bude svedčiť v procese proti slovenským buržoáznym nacionalistom, pričom hlavný obžalovaný bude Dr. Gustáv Husák, ktorého dobre pozná. Ako spomína v roku 1963 Viera, z tohto procesu mal Kohoutek najväčšie obavy, pretože „Husáka stále nezlomili" a ŠtB sa bála ako bude vypovedať. Z dôvodu, že ŠtB menila koncepciu tohto procesu sa Viera učila stále nové a nové výpovede, Kohoutek jej pri jednej z návštev na cele povedal, že žiaľ Husák nebude odsúdený k trestu smrti iba na doživotie, pretože treba brať ohľad na vnútropolitickú situáciu na Slovensku (...) ale keby od neho záviselo tak by mu dal bez rozmýšľania trest smrti (sic!).  Po svedeckej výpovedi proti Husákovi sa zdalo, že jej dá ŠtB pokoj... ale... to by bolo zrejme príliš jednoduché.

Prepustenie

Dňa 12. 06. 1954 bola Viera H. ako prominentný väzeň premiestnená z Ruzyne na Pankrác a odtiaľ obratom do väznice v Chrudimi. Ako sama dodala na pobyt v Chrudimi si nepamätá bol príliš krátky. Neskôr Vieru ešte v tom istom roku premiestňujú na posledné miesto - do Ústavu nápravných zariadení v Pardubiciach, kde pracuje v podniku Tesla. Zostrená situácia v republike sa začína upokojovať a tak sa do celého prípadu obuje jej matka, ktorá viac krát žiada Ministerstvo vnútra o prepustenie svojej dcéry najmä zo zdravotných dôvodov. Ako si neskôr povieme, pobyt  a vyšetrovacie praktiky sa veľmi výrazne podieľali na zhoršení jej zdravotného stavu, ktorý vyvrcholil tým, že Viera bojuje, aby bola uznaná ako invalidný dôchodca. Teda poďme po poriadku - v rámci amnestie zo 4. mája 1953, ktorú udelil novozvolený prezident ČSR Antonín Zápotocký (po smrti Gottwalda, ktorý sa jej výpovedí tak bál) sa jej trest znížil o jeden rok (...).  Za tri mesiace jej Zápotocký udelil milosť (zrejme si bol vedomý x-tých prechmatov v jej prípade) a z trestu jej ukrojil ďalšie tri roky + jej odpustil nezmyselný peňažný trest. Ďalšia amnestia zo dňa  09.05.1955 jej skrátila trest o ďalšie dva roky. Nakoniec bola Viera Hložková podmienečne prepustená na slobodu 30. 12. 1954, teda vo väzení strávila viac ako 6 rokov. Ocitla sa na slobode ako 31 ročná, zmenená, psychicky zlomená, prežila aj svojich mučiteľov aj tých, ktorí dávali príkaz na jej mučenie, vyšla pred bránu pardubickej väznice s jedinou otázkou:  začína sa teda moja nová životná etapa?

Krycie meno „Hana"

V správe MV - IV. Správa, 3 odbor zo dňa 14. mája 1958 s označením „prísne tajné" čítame rukou poznačený odkaz „Goldberger Zolo - Toman Zdeněk" - nasleduje podnadpis - Hložková Věra - zpráva. Dočítame sa tu rôzne zaujímavé veci, napr. to, že Viera H. pracuje pre Ministerstvo vnútra pod krycím menom HANA od mája 1955, na prácu bola získaná mjr. Němečkom, náčelníkom KS-MV Pardubice v dobe, kedy odišla z väzenia do civilu ako  podmienečne prepustená. Takže práve v tomto období podpísala Viera svoj prvý viazací akt - bolo to z čistého zúfalstva? Donútenia? Celý jej ďalší príbeh sa pokúsim krok po kroku zrekonštruovať a doplním ho fotodokumentáciu, ktorá zachytáva jej životný osud doslovne deň po dni. Ako správnemu agentovi je Viere zaistené krytie a je fiktívne zamestnaná vo Výskumnom ústave vnútorného obchodu (VÚVO). Ministerstvo vnútra jej dalo dobrozdanie, že aj napriek jej odsúdeniu tomu, jej súdruhovia dôverujú a tak sa HANA môže oboznamovať s dokladmi týkajúcimi sa štátneho tajomstva. HANA sa ako agent osvedčila, krátko po svojom nasadení už podáva správy o riaditeľovi VÚVO Ing. Plevovi a jeho zástupcovi Dr. Krausovi, obaja sú preto ihneď štátnou bezpečnosťou preverovaní. Pri činnosti vo VÚVO dochádza však k čiastočnej dekonšpirácií HANY, pretože bývalá spolu odsúdená Kostková, vyrozpráva Dr. Krausovi, že Vieru dobre pozná, a už vo väznici pracovala pre štátnu bezpečnosť.

Ďalšie hlásenie veľmi pedantnej agentky HANY dostávajú pracovníci MV na stôl v roku 1957, keď im Viera oznámila, že sa v Brne na výstavisku stretla s argentínskym štátnym príslušníkom Petro Krausom. Petro Kraus bol čs. štátny občan, ktorý v roku 1946 emigroval do Argentíny (...). Krajská správa ŠtB Brno teda začína veľkú akciu, ktorú rozpracováva ďalej, pretože Kraus je vedúcou osobou spoločnosti v USA, ktorá finančne podporuje osoby židovskej národnosti v ČSR, to stojí doslovne v spise HANA.

prevzatiepenazi.jpg

Boj o stranícku rehabilitáciu

HANA ako aj mnoho iných preživších súdruhov usilovala aj o svoju stranícku rehabilitáciu, partaj ju dostala do nezávidenia hodnej situácie a tak sa obrátila v marci 1958 na odbor straníckej kontroly ÚV KSČ, z ktorého jej takmer obratom 15. apríla 1958 oznámili, že komisia straníckej kontroly nebude v jej prípade realizovať žiadne šetrenie, pretože trest jej fakticky trvá (...). V závere listu je uvedené, že: „Jestliže se domníváte, že ve vašem případě došlo k narušení socialistické zákonitosti (sic!), pak jediná správná cesta je, požádat generální prokuraturu, aby podala stížnost na porušení socialistické zákonitosti k vašemu neprospěchu". Áno je to tak, čas Kolderovej vyšetrovacej komisie mal iba prísť, súdruhovia zatiaľ odkladali vlastné hriechy nedávnej minulosti k ľadu.

odpovedKSCrehabilitacia.jpg

Viera Hložková však bojovala aj na druhom fronte, vyšetrovacie metódy Švába a Závodského na jej zdraví zanechali veľmi výrazné stopy a tak začiatkom roku 1960 požiadala komisiu sociálneho zabezpečenia pri rade Obvodného národného výboru v Prahe 11 o priznanie invalidného dôchodku. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o priznanie invalidného dôchodku z ONV Praha 11 obdržala Viera 08.03.1960 (teda na MDŽ !) s odôvodnením, že sa závažne previnila proti socialistickému zriadeniu. Proti tomuto rozhodnutiu sa Viera odvolala na nadriadený orgán a to na Národný výbor hlavného mesta Prahy, kde žiadala o prehodnotenie pôvodného rozhodnutia o zamietnutí priznania invalidného dôchodku, ktorý by v jej prípade predstavoval čiastku vo výške 307,- Kčs mesačne (...). Odvolací orgán bol však  nekompromisný a žiadosť Hložkovej o priznanie invalidného dôchodku zamietol rozhodnutím zo dňa 03.10.1960 z dôvodu, že „...vzhledem k závažnosti provinění, jehož jste se proti dnešnímu státnímu zřízení dopustila, není možno Vašemu odvolaní vyhověti. Toto rozhodnutí je konečné."

veltrhy.jpg

Postup vtedajších orgánov veru s odstupom času nemôžeme hodnotiť veľmi pozitívne, rovnako zrejme premýšľala Viera, ktorá pochopila, že finančné prostriedky zoženie jedine ... od devízových cudzincov. Môžeme jej to mať za zlé... ale ruku na srdce, čo by ste robili v jej prípade Vy?

hodnotenieVieraHlozkova.jpg

Ďalší vývoj - nasadenie proti NSR

V roku 1959 sa naša republika začala opäť otvárať západnému svetu a II. správa Ministerstva vnútra hľadala peknú (...) nemecky hovoriacu slečnu (...) pre referát, ktorý mal na starosti nenávidenú NSR. A tak padla voľba na osvedčenú agentku HANU, ktorú si II. správa vypožičala na krátky záskok. Znalosti, ktoré získala počas pôsobenia na brnenskej stanici sa jej veľmi hodili. V odporúčaní jej predchádzajúceho riadiaceho dôstojníka je uvedené, že za protektorátu vykonávala podobnú prácu pre nemeckú tajnú službu SD (Sicherheitsdienst - bezpečnostná služba Heinricha Himmlera), predtým sledovala Čechov (...) a teraz sa jej úloha vymenila mala sa zamerať vzhľadom na svoj príjemný vzhľad na obchodníkov z kapitalistických štátov - najmä teda z NSR, a preto je Vierka nasadzovaná na rôzne akcie ako „tlmočníčka" počas veľtrhov, ktoré sa pravidelne konajú v Brne. Akcia dostala krycí názov „ŽELEZO". Viere je dokonca vystavený pas a je vyslaná do Západného Berlína pod pracovnou legendou ako „externá" zamestnankyňa Československej obchodnej komory. Tu však nastávajú prvé rozpory v jej práci, aspoň podľa správ ŠtB, pretože vraj dostávala od cudzincov, ktorých mala sledovať rôzne pozornosti v podobe darov  a úplatkov... Jej riadiaci dôstojník súdruh Polák sa s touto dekadentnou filozofiou mladej agentky nemohol stotožniť a tak prekvapujúco navrhuje ... v liste zo dňa 11.12.1962 ukončenie spolupráce s HANOU, pretože ide o „neserióznu spolupracovníčku". HANA vlastnoručne s radosťou presne 21.12. 1962 podpisuje svoje prepustenie z pazúrov štátnej bezpečnosti...

rozviazaniespoluprace.jpg

Obnovenie spolupráce

Netrvalo ale dlho a sám šéf II. odboru súdruh kpt. Karel Řezáč, predložil dňa 12.06.1963 žiadosť o založenie pozorovacieho zväzku na objekt „HANA". Súdruhovia z rozviedky sa zrejme zobudili a začali konať, pretože riadiaci dôstojníci Teplý a Polák ju vraj nesprávne riadili (...). V závere sa odporúčalo, aby HANA nadviazala styky (...) s montérmi z NSR, medzi ktorými má veľmi dobré možnosti. Řezáč návrh uzatvoril výzvou, aby sa tajná služba o svojho človeka konečne slušne postarala a našla mu aspoň bajočko krycie zamestnanie, aby jej činnosť nebudila pozornosť v mieste jej bydliska. Na základe čoho zmenila tajná služba tak rýchlo názor a znovu naverbovala odpísanú spolupracovníčku? Rozhodla náhoda, ako to v jej živote už chodilo mnohokrát, v utorok 02.04.1963 dodal informáciu Řezáčovi informátor označený ako „Prameň", ktorý po večeroch chodil po baroch a počúval najmä devízových cudzincov z NSR. Vypočul rozhovor v hoteli Alcron, kde západonemecký obchodník Horst Müller prehlásil, že „každá investícia do tejto ženy je dobrá pre budúcnosť". Hádajte koho mal Horst namysli? Prameň pohotovo informuje - ide o Vieru Hložkovú...

zelezo.jpg

Svadba a list Štrougalovi

8. septembra 1964 nie je len taký obyčajný deň - práve vtedy si povedia svoje áno na pražskej radnici snúbenci Viera Hložková a rakúsky štátny občan Ing. Čestmír Bukovský, (podľa mena českého pôvodu) trvale bytom vo Viedni. Aké sú ďalšie plány mladomanželov? Chcú stráviť spolu 14 dní vo Viedni, ale to nie je také jednoduché, pretože Vierka je predsa spolupracovník ŠtB a tak Správa pasov a víz jej žiadosť o povolenie cesty do Rakúska zamieta. (...) Hložková si už nevie rady a tak vsadí všetko na jednu kartu a píše obšírny list Lubomírovi Štrougalovi, vtedajšiemu ministrovi vnútra... List sa jej nepíše ľahko a je plný precítených formulácií: ... „Vdala jsem se soudruhu ministře, abych jednou provždy udělala tečku za svým dosavadním životem. Že byl pestrý, pohnutý, poznamenaný mladickou nerozvážností (...), příkořím a utrpením, bezohledností některých bývalých orgánů MV víte sám dobře a nemá smyslu se o tom rozepisovat. Ale na to vše chci zapomenout. Můj manžel je dobrý a poctivý člověk. Snaží se ze všech sil svou láskou a celým svým jednáním nahradit to, oč jsem v životě přišla. O mé spolupráci s ministerstvem vnitra nemá tušení, právě tak ani moji rodiče. Chci po svém pohnutém životě a teď po všech těch bolestných operacích (...) začít znovu i když mi je 41 let. (...). Chci ze svého života vymazat vše, co je poznamenalo jakýmkoliv způsobem mou minulostí. Prosím Vás soudruhu ministře, abyste mně se svým smyslem pro spravedlnost, lidskost a právo, pomohl. Proto Vám píši.". Odmietli by ste jej prianie? Ani Štrougal nebol z kameňa a tak tejto úprimnej prosbe sa vyhovuje...  a Hložková sa ocitá na 14 dní vo Viedni u svojho manžela.

liststrougal.jpg

 

Spravamv1965.jpg

Spis Dáša

O ďalšom pôsobení Viery Hložkovou pod taktovkou ŠtB sa v archíve nedozvieme nič nové až 30. novembra 1983, Správa štátnej bezpečnosti Brno vytvára spis „Dáša", z ktorého sa dozvedáme, že Viera Bukovsky rod. Hložková, rakúska štátna príslušníčka (...), vdova bola dňa 06.06.1974 získaná opätovne (...) pre spoluprácu ako tajný spolupracovník a bol s ňou udržovaný styk do 25.11.1983, kedy bola spolupráca na základe pokynov vedenia ŠtB Brno ukončená. Po koľký krát už? Súdruh npor. Vladimír Rábel navrhol, aby bol s DÁŠOU udržovaný naďalej klamný styk.

Posledný list papiera v pražských archívoch venovaný Viere Hložkovej nesie dátum 31. októbra 1986, to už je pri moci Gorbačov, a práve v tom čase brnenská ŠtB definitívne ukončuje s ňou spoluprácu s ohľadom na jej vek (63 rokov) a s prihliadnutím na jej zdravotný stav. (...) Dôvod ukončenia spočíval najmä v tom, že vo februári 1986 zomrela matka Hložkovej, takže Vierka dochádza do ČSSR sporadicky, pretože tu stratila rodinné väzby (...) a chce predať dom, ktorý jej zostal v rámci dedičského konania.

Vzhľadom na to, že som sa o túto kľúčovú osobu, na základe ktorej „svedectiev" sa začali neblahé procesy v 50-tych rokoch intenzívne zaujímal, napísal som osobe najpovolanejšej, českému historikov Karlovi Kaplanovi, ktorý mi v e-maile zo dňa 22. 06. 2009 napísal:

Vážený pane doktore,

děkuji za dopis, který mne potěšil. Hned k věci. O Věře Hložkové by stálo za to napsat něco podrobněji. Zabývám se jí ve dvou kapitolách (Akce H) ve své knize Kronika komunistického Československa - Doba tání. Kdybyste jste se tomu chtěl více věnovat, tak lze podrobněji studovat archivní materiály. Jsou o ní dost obsáhlé, mj. i jako svědek proti "slovenským nacionalistům". Budete-li chtít další informace, ozvěte se. Zdravím Karel Kaplan
P. S. S Hložkovou jsem nemluvil. Před několika lety zemřela.

Zaujímavé informácie o Viere Hložkovej mi poskytol aj novinár Vladimír Jancura, odborník na rôzne historické zákulisné fakty, ktoré pravidelne publikuje v Pravde, tento v e-maile zo dňa 23.01.2008 mimo iné uviedol : „Hovoril som o pani Viere  pred pár rokmi aj s Kaplanom (ten o nej medzitým napísal celú štúdiu, kde ju nazýva Vlastou a zároveň píše o ,,akcii H"). Dal mi aj tip, ako ju nájsť. Žila vtedy striedavo vo Viedni a v Brne (u dcéry),  lebo sa vydala za istého Rakúšana, mala by sa volať Bukowská, alebo nejako tak. Zistil som jej telefóny, ale nedovolal som sa ani po mnohých pokusoch. Bola vraj už veľmi chorá. Charakterizoval ju v našom rozhovore ako ženu, ktorá ,,mala priveľmi rada mužov" (ilustroval to na jej vzťahoch s vyšetrovateľmi). V spomínanej štúdii sa však intímnostiam až úzkostlivo vyhýba."

Záverom

Stále sa vynárajú na povrch tie isté otázky, ktoré nie sú obsiahnuté v rozsiahlych vyšetrovacích spisoch -  bola Viera Hložková iba žena, ktorá mala veľmi rada mužov? Alebo naopak všetko iba predstierala a bola vynikajúcou špiónkou v štýle Mata Hari? Bolo jej zatknutie iba hrou ŠtB, aby ju neskôr využili proti Slánskému a spol.? Alebo ju na naopak zatkli kvôli Tomanovi  a jeho akcii z roku 1946, počas ktorej umožnil odchod tisíckam Židov cez ČSR na západ a obvinenia, že bola agentkou SIS boli iba hrou našej tajnej služby? Kto sa však dobre zamyslí nad celou podstatou príde nato, že o 7 dní po jej odsúdení začal v Budapešti prvý veľký proces s Lászlóm Rajkom a spol. (presne 16.09.1949) Bol jej prípad iba československou generálkou pred veľkou premiérou?  Je to možné, bol to čas zostreného triedneho boja a mladá stranícka žurnalistka, ktorej vplyv siahal do najvyšších straníckych a štátnych miest na to takmer doplatila životom. Nemajme jej preto za zlé, že keď ju po mesiacoch výsluchov a fyzickom týraní Štb zlomila tak aj ona „všetkých usvedčila". Je však dobré si jej príbeh pripomenúť, aby nezapadol prachom ako osudy mnohých iných.

Životná dráha Viery Hložkovej v dátumoch:

12.06.1923 sa narodí Viera Hložková ako dcéra Ing. Jozefa Hložka a Anny Hložkovej rod. Uherkovej

1942 - Viera maturuje na gymnáziu v Brne

01.07.1942 - nastupuje do zamestnania v Českomoravských dráhách

1946 - jej činnosť počas protektorátu prešetruje ŠtB Brno z dôvodu podozrenia, že bola konfidentkou Gestapa a SD

08.11.1946 - Ľudový súd v Prahe ju plne oslobodzuje zo všetkých obvinení

1946 - Viera nastupuje ako cudzojazyčná korešpondentka v pobočke Živnostneskej banky v Prahe na Přikopech

1946 - začína študovať farmáciu, štúdium prerušuje, následne je prijatá na Právnickú fakultu

1946 - na základe intervencie ministra informácií Kopeckého nastupuje na nové miesto - do Československej filmovej spoločnosti na pozície vedúca redaktorka československej zahraničnej filmovej tlače.

18.04.1947 - minister informácií Kopecký intervenuje za vydanie jej pasu

September 1947 - cestuje do Belgicka, tu sa zoznámi s Ladislavom Prchalom

1947 - po návrate z Belgicka absolvuje liečenie v kúpeľoch vo Vráži

01.04.1948 - nastupuje ako redaktorka straníckeho denníka Pravda do dcérskej redakcie v Prahe

16.08.1948 - zatknutá, je obvinená zo špionáže v prospech anglickej tajnej služby SIS

august 1948-september 1949 - spočiatku odmieta obvinenia, menuje viac ako 78 osôb z vysokých straníckych miest, ktorých dobre pozná, následne je Švábom a Závodským mučená, priznáva všetky „zločiny"

09.07.1949 - porada Šváb, Závodský u ministra Čepičku, kde minister ostro vystupuje proti nízkemu rozsudku určenému Viere H.

09.09.1949 - pojednávanie s Vierou Hložkovou - je odsúdená zo zločinu vojenskej zrady a iných trestných činov na 12 rokov odňatia slobody a pokute 20.000,- Kčs

september 1949 - Viera vo väzbe podpisuje prvý viazací akt s ŠtB a začína pôsobiť ako „univerzálna svedkyňa"

31.12.1949 - Viera je prevezená do väzby Ministerstva vnútra v Ruzyni, tu je brutálne bitá a vypočúvaná riaditeľom väznice Peškom

07.04.1950 - nastupuje ako agentka na celu k Milade Horákovej

november 1952 - svedčí proti bývalému vyšetrovateľovi Švábovi pri procese s tzv. „Centrom"  oficiálne nazvanom - Proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym

december 1953 - svedčí proti bývalému vyšetrovateľovi Osvaldovi Závodskému

apríl 1954 - Hložková svedčí proti slovenským buržoáznym nacionalistom na čele s Gustávom Husákom

30.12.1954 - je prepustená podmienečne na slobodu

06.05.1955 - Viera podpisuje oficiálny viazací akt so štátnou bezpečnosťou pod krycím menom „HANA"

1955 - fiktívna práca vo Výskumnom ústave vnútorného obchodu

marec 1958 - Viera žiada odbor straníckej kontroly ÚV KSČ o rehabilitáciu, jej žiadosť zamietajú

1959 - Viera pracuje pre II. správu ministerstva vnútra a je nasadená na devízových cudzincov - akcia s krycím názvom „ŽELEZO"

1960 - žiadosť o priznanie invalidného dôchodku vo výške 307,- Kč - aj táto je jej zamietnutá

21.12.1962 - Tajná služba ukončuje spoluprácu s Vierou pre údajnú neserióznosť

12.06.1963 - opätovne „oživený" krycí zväzok HANA

08.09.1964 - svadba Viery Hložkovej a Ing. Čestmíra Bukovského

30.11.1983 - správa ŠtB Brno otvára krycí spis „DÁŠA"

31.10.1986 - krycí spis „DÁŠA" je uložený do archívu, vzhľadom na vek a zdravotný stav Viery Hložkovej, ktorá má už 63 rokov

Malá lahôdka na záver

Dr. Aristid Jamnický, rodák z Pezinka, advokát a polyhistor napísal svoje spomienky pod názvom „Oprášené histórie", veru jeho publikácia sa hľadá v kníhkupectvách a knižniciach ťažko, svojho času ju nemala ani Slovenská národná knižnica v Martine, až na môj podnet začali po nej pátrať. Tak to už býva, čo je zaujímavé, toho je väčšinou málo... Upozorňujem, že v ďalšom texte som vychádzal plne z publikácie Jamnického a jeho príbehu, či ho budete brať ako vierohodný je iba na Vás ... Píše sa rok 1937 a vo vykričanej bratislavskej štvrti Vydrica sa objavuje nová dievčina, ktorá si tu začína privyrábať najstarším remeslom... Že, aký to má súvis s naším príbehom? Veľmi jednoduchý: táto ako píše vzletne Jamnický, krásna, mladá, pekná a blond (...) dievčina sa volá Micika, vie obstojne po slovensky, maďarsky a nemecky, v tom čase to bolo aj v tomto fachu potrebné, keďže krásavica na Dunaji bola viacjazyčným mestom....(...). Vraj bola veľmi krásna a navštevovali ju aj mnohí študáci z internátu Lafranconi (...), tým svoje „služby" poskytovala aj lacnejšie. Ako píše Jamnický, už aj vtedy sa dalo platiť za milostnú noc stravnými lístkami. (!). Preto ich mnohí študenti odkupovali od kurtizán z Vydrice lacnejšie ako ich oficiálne predávali v školských jedálňach. (...). Iste sa zvedavý čitateľ pýta, prečo má ďalej čítať príbeh obyčajnej pouličnej dievčiny z Vydrice, akých bolo v dobe krízy v hlavnom meste Slovenska neúrekom. Iba preto, že Micika sa v roku 1938 z Prešporku vytratila ... Márne ju hľadali zákazníci, starší, mladí jednoducho zmizla preč... A tu náš príbeh začína naberať grády... Je však problém odlíšiť čo je pravda a čo nie... Jamnický tvrdí, že istý (...) bratislavský občan, ktorý po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 navštívil Viedeň, ktorá bola pripojená k Ríši už predtým známym anšlusom, tu na Kärtnerstrasse zbadal elegantne oblečenú mladú dámu v drahom kožuchu (...). Sprvu ju nespoznával, ale potom skoro omdlel lebo to bola .... Micika z Vydrice, ktorá postúpila na stupienku o pekných pár schodov nahor. Tento Bratislavčan, ktorého žiaľ Jamnický v celom texte z „pochopiteľných príčin" nemenuje (išlo o jej bývalého zákazníka?) bol výrazne zmenenou krásnou dámou pozvaný do luxusnej vilovej štvrti Cottage... kde skoro spadol z nôh po druhý krát, keď videl ten luxus, vlastná chyžná.... Koňak naliaty v pohári urobil svoje a tak Micika zaspievala svoju pesničku, vraj sa stala dôvernou priateľkou istého vysoko postaveného vplyvného muža (ako inak), ktorý má rozhodujúcu moc v berlínskych kruhoch. A kto bol v Berlíne v roku 1938 pri moci? Na to si predsa nemusíme odpovedať to vieme, že partaj NSDAP držala pevne opraty moci v rukách a začínala sa pozerať aj mimo svojej domoviny. A kto bol oným vplyvným mužom z Berlína? Ak tomu chce čitateľ uveriť ... tak Jamnický tvrdí, že mu to prešporský rodák povedal jasne: bol to Hermann Göring. Tu začína čistá špekulácia, Jamnický tvrdí, že Göring chcel zachovať Slovensko v nezmenenej územnej podobe po Viedenskej arbitráži... Maďari aj Poliaci však tlačili na pílu a Hitler bol v tomto ohľade dosť váhavý - rozdeliť Slovensko na tri časti? - časť pripadne k Ríši, časť k severným susedom Poliakom a zvyšok padne do lona Maďarsku... Jamnický pokračuje záhadne ďalej : „V onej dobe všeobecnej nervozity a veľkej neistoty z budúcnosti Slovenska (...) spomínaný  návštevník raz v jednej spoločnosti vplyvných politických činiteľov už v čase autonómie spomenul svoj neobvyklý zážitok." (s Micikou - autorská poznámka). Kedy to bolo, komu to spomenul, to Jamnický žiaľ neuvádza... Títo vplyvní ľudia sa teda rozhodli, že jej priložia nôž na krk - pohrozia prezradením jej minulosti novým nemeckým priateľom ak.... nebude správne vplývať ... cez posteľ na svojho nového štramáka. Bratislavčan znova navštevuje vo Viedni Miciku, tá o svojej „misii" nechce ani počuť, ale strach z odhalenia urobí svoje a tak súhlasí... a povie, že skúsi Hermanna v slabej chvíľke správne politicky poučiť, aby Slovensko ostalo kompletné, že tak lepšie poslúži potrebám Tretej ríše. Jamnický ako sám píše tomuto vymyslenému príbehu neveril, ale.....krátko po prepustení Alexandra (Šaňa) Macha (bývalého ministra vnútra a predsedu vlády Slovenského štátu) z väzby sa ho Aristid opýtal na Miciku... (...). Tu si pomôžeme doslovným citátom zo strany 84 Oprášených histórií: „Na moje prekvapenie všetko vedel o osobe jej návštevníka (...), aj o jej postavení kurtizány a prikázanej činnosti. Napriek môjmu naliehaniu odmietol už hovoriť o ďalších podrobnostiach. (...). Poznamenal, že v politickom dianí sa neraz stávajú aj také veci, ktoré verejnosť radšej nemá vedieť".

Tu nám nezostáva nič iné iba s bývalým ministrom Slovenského štátu súhlasiť. Jamnický pokračuje v úvahe: „Bolo by predsa len silným sústom, ak by sa zverejnilo, že v spomenutej veci (t. j. vzniku prvého Slovenského štátu!) mala účasť dievčina z Vydrice. Na druhej strane, v histórii boli už prípady, že osudové rozhodnutia vznikali v posteli".

Je na každom čitateľovi môjho blogu, či tejto príhode o Micike uverí, chýbajú k nej presné dátumy, mená a bližšie podrobnosti, ale... skúsme premýšľať.... Rozhodlo sa o osude Slovenska skutočne 13. marca 1939 pri Tisovej návšteve u führera? Veď predsa na tomto berlínskom stretnutí Hitler tlačil na Tisa, aby vyhlásil samostatnosť (...) inak bude naše územie rozdelené medzi susedov. Teda postavil Tisa pred hotovú vec. Zmenil Hitler za rok na túto tému názor? A tu sme úplne v ríši dohadov, ale nepošepkal vodcovi tretej ríše myšlienku o samostatnosti Slovenka už predtým jeho verný priateľ Göring... a tak Hitler pôvodné tvrdenia o rozdelení územia korigoval? Nebola už vec vzniku samostatného Slovenska pred berlínskym stretnutím dávno v mysliach vedenia Tretej ríše rozhodnutá? Iste takéto kacírske myšlienky by u zástancov existencie samostatného prvého Slovenského štátu vyvolali búrku nevôle - to nie je možné, veď predsa Slovenský štát vznikol odhlasovaním samostatnosti v slovenskom sneme 14. marca 1939, ale bolo by o čom hlasovať ak by Hitler k tomuto aktu nedal požehnanie?

 

Poďakovanie:

Za spracovanie životného príbehu neľahko skúšanej ženy a osoby, ktorej príbeh si bolo treba bližšie pripomenúť ďakujem najmä:

ochotným pracovníčkam pražského Archivu bezpečnostních složek v Prahe, ktoré mi vyšli maximálne v ústrety a to

v bádateľni Na Struze 3,

v bádateľni Siwiecova 2,

českému historikovi Karlovi Kaplanovi za jeho cenné rady a postrehy k tejto téme,

slovenskému historikovi Jozefovi Jablonickému taktiež za jeho informácie,

kamarátovi Jankovi Tokárovi za konverziu videa na blog a v konečnom dôsledku mojej priateľke Ivanke, za jej trpezlivosť a tolerantnosť, ktorú mi venovala pri písaní tejto práce.

Použitá literatúra a pramene:

Kaplan, Karel: Kronika komunistického Československa - Doba tání 1953-1956, Barrister/Principal, Brno 2005, str. 326-364 venovaná Akci H,

Kaplan Karel: StB o sobě, Výpověď  vyšetřovatele Bohumila Doubka, Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu PČR, Praha 2002

Uher, Ján: Zo zákulisia rehabilitácií (Tajomstvo Kolderovej komisie), Kalligram, Bratislava, 2001, str. 105-112, kap. 12

Plevza Viliam: Vzostupy a pády, Gustáv Husák prehovoril, Tatrapress, Bratislava 1991

Kalous: Štěpán Plaček. Život zpravodajského fanatika ve službách KSČ, Ústav pro studium totalitních režimů,  Praha 2010.

SECURITAS IMPERII 12 Sborník k problematice 50. let, Praha 2005

Slanina, Josef: Akce TOMAN. In: Securitas imperii 1. ÚDV, Praha 1994,

Hanzlík, František: Adolf Püchler (Svědectví agenta OBZ o nelegálním získávání financí zpravodajsko službou ministerstva vnitra v létech 1946-1947), Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu PČR, Praha 2006,

Jamnický Aristid: Oprášené histórie, Pamäti bratislavského humanistu a polyhistorika zachytili vplyv udalosti XX. storočia na Slovensko, Jozef Malíček-PAMA, Bratislava 2002, str. 80-84

Krajská správa SNB Brno:

registrační číslo 14156, archivní číslo 31592, krycí jméno „Cestovatelka";

registrační číslo 12795, archivní číslo 575982

Ministerstvo vnitra ČSSR:

krycí jméno „Železo"; registrační číslo 5120, archivní číslo 385583

krycí jméno „Hana" a archivní číslo Z-462 MV.

Spis Státního soudu, archivní číslo V-6141 MV a spis V-R-212 Brno.

- Studijní ústav Archiv bezpečnostních složek, Praha

Čísla spisov:

300-36-2/45-46

302-159-2/27

305-565-3-69

310-76-1-5

310-76-3/17

310-76-5

52-1-170/1

52-1-538/53

52-1-75/1-134

52-76-5/32-33

H-740

S-53-3/6-82

S-53-4/59

A8/1  1110

Národní archiv Praha

13-1/20/8

ZV-123 MV a svazek pod archivním číslem 438426 Brno.

AČ: OB-B055-331-19756-6, heslo: HEVLÍN, Str.: 59, 71, 145, 146

AČ: OB-B095Ž-7231-02, heslo: V. C., Str.: 8, 270, 271, 289, 290

AČ: OB-B095Ž-7231-02-2+K, heslo: V. C., Str.: 8, 270, 271, 289, 290

AČ: OB-B098-351-25605168, heslo: CIZINA, Str.: 10, 14, 385, 386

AČ: OB-B132Ž-11517-07, heslo: CKM, Str. 22, 97, 98

AČ: OB-OV115-16440103, heslo: bez názvu, Str.: 444, 445, 469-471

E-mailová korešpondencia s českým historikom Karlom Kaplanom na tému V. H.

Telefonický rozhovor so slovenským historikom Jozefom Jablonickým na tému V. H.

http://www.ceskatelevize.cz/porady/10153697395-proces-h/207562268640004-proces-h-den-ctvrty/ (pasáž venovaná Věre Hložkovej)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?